Zdieľaj článok:
Prepošlite článok emailom

.

Minulú sobotu Metropolitná opera z New Yorku vysielala do celého sveta svoje naštudovanie opery Porgy a Bess od Gerschwinna. Verím, že to dielo nemusím zvlášť predstavovať, že ho snáď každý pozná, no aj tí, čo by si neboli istí, lebo svet opery ide pomimo nich, poznajú túto pieseň:

Toto video je z toho sobotného predstavenia, takže môžete z neho vycítiť atmosféru dokonalého spracovania. Černošská gospelová opera plná bluesových rytmov, s nádychom pôvodného jazzu. Pôsobila veľmi vierohodne a osviežujúco v dnešnej multikultúrnej dobe. Všetci speváci boli „afroameričania“ alebo miešanci, až na pár nesympatických postáv policajtov, ktorých hrali belosi. V texte sa mihali  rasistické výroky typu: „Bieli ma zavreli, bieli aj pustili.“ Proste, všetko bolo na svojom mieste, ako má byť.

Prečo o tom píšem v tomto duchu? Opera ako žáner je v poslednom desaťročí pod silnejúcim tlakom multikulturalistov. Kritizujú, že väčšina autorov klasickej opery sú bieli muži z Európy a na scéne dostávajú málo priestoru interpreti inej pleti ako bielej. Metropolitná opera v New Yorku, snáď ako mnoho ďalších opier vo svete, mení zaužívané obsadenie opier a v každej sa v jednej z titulných rolí musí objaviť minimálne jeden interpret nie bielej pleti.

Na toto som si spomenul v sobotu, lebo hlavnú rolu – Porgyho spieval Eric Owens:

Pripomenul sa mi, lebo minulú sezónu som ho videl videl spievať vodníka v Dvořákovej Rusalke:

Sympaticky sa trápil s češtinou a zvládol to so cťou. Vôbec, pri Rusalke šli režiséri s multikulturalizmom tak ďaleko, že medzi rusalkami tancovali aj Japonky s bohatými čiernymi vlasmi a spievali „moje vlásky zlatisté“.

No multikulturalizmu nepodľahla len Rusalka. Týka sa to takmer každej opery. V New Yorku nemajú problém ani s Wagnerom a Valkýrami:

Už som si pomaly začal zvykať, no tu do toho príde čistokrvná americká opera, štýlovo čistá a krásna, žiadny „all in one pot“, ako servírujú pri iných kusoch. Prečo? Je americká. Je to súčasť ich kultúry, povedzme na rovinu, že veľmi mladej, a nenechajú si ju sprzniť kvôli módnej vlne, ktorú nebodaj aj sami zdvihli.

.

Veľmi podobné je to však aj vo filmoch s historickou tematikou. Napríklad v snímke o potýčke pri Lexingtone 19. 4. 1775, v ktorej mali americkí osadníci prvých padlých z vojny za nezávislosť:

Všetky postavy a kulisy sú historicky verné. Stoja a hýbu sa, aj prenášajú svoje repliky presne tak, ako sa to historikom podarilo zrekonštruovať. Do najmenšieho detailu. Na svoju históriu nedajú dopustiť. Vedia, že spoločná kultúra a história stmeľuje národ – Nation. V ich jazyku toto slovo takmer splýva so štátom, Úniou. Američania sú vlastenci.

Je zbytočné zazlievať im, že našu kultúru a našu históriu nemajú v rovnakej úcte, ako svoju. Nie je na tom nič zlé. Nie je to „ich biznis“. Naopak, naši proamerickí spoluobčania by sa mali z ich príkladu poučiť, ako vyzerá vlastenectvo. Vlastenci poznajú a chránia svoju kultúru a svoju históriu. Nikto to za nás neurobí a nikto, ani tam za oceánom, nebude mať rešpekt k nýmandom bez kultúry a bez histórie.

———————————————————————

Písané pôvodne pre: https://poznamkypanabavora.wordpress.com/ (upravené)

PODPORTE nezávislé médium.

Všetok obsah na tejto stránke je bezplatný. Vaša podpora bude použitá na propagáciu stránky, aby sa o nej dozvedelo čo najviac ľudí.
Aj malá čiastka dostatočne pomôže.

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne


3 thoughts on “Vnucovaný multikulturalizmus verzus vlastenectvo

  • 11. februára 2020 at 7:33
    Permalink

    Parádna úvaha! Pripomenula ako mi R.Vasky, pred 25-timi rokmi hovoril o reálnej Amerike. Medziiným spomenul obľubu opery v USA. S komentárom, že je to jediné miesto v New Yorku plné európskej kultúry, bez černochov. Pripadalo mi to rasistické, ako tie krimiseriály, v ktorých nechcú „bieli“ nechať usadiť sa černošskú rodinu, lebo za jednými prídu ďalší, a oni už svoje domy „nepredajú“ – do tej štvrte sa nikto nebude chcieť nasťahovať… Amerika rasistická je! Nielen pre to, že sme – v našej generácii – videli zaťatú päsť „čiernych panterov“ na OH v Mexiku, či pretože zabili reverenda Kinga v odpovedi na miliónový pochod proti apartheidu. Dokonca- to málokto vie- v druhej svetovej vojne, americká armáda uplatňovala rasovú segregáciu ( černošské jednotky mali násobne vyššie straty ako belošské eskadry…). Na druhej strane eugenika vznikla a rozvíjala sa v USA (až potom sa lídrom stalo Hitlorovské Nemecko). Multikulti politika je len absurdnou epizódou absurdného systému. Politickej korektnosti, ktorá je postavená na mediálnom násilí. A nechuť nechať sa znásilniť je prirodzená. Možno preto aj „biele“ Valkýri. Podvedome sa človek stane náchylný rozumieť strachu „bielch“…A s tým ide aj pocit viny…. Rozbieha sa kolotoč na konci ktorého má byť Calergiho hlúpa masa miešancov, bez histórie a budúcnosti…

    Reply
  • 12. februára 2020 at 16:53
    Permalink

    Vo Veľkej Británii som bol naposledy v 1996. Už vtedy nám, študentom OUBS manažérskej školy Milton Keynes pripadalo divné, koľko iných ľudí sa tu po Londýne pohybuje. Boli sme Stredoeurópania a ešte SA NESMELO PRACOVAŤ v UK, pretože sme neboli v EÚ. Ako sa vyhnúť tomu podstatnému? My od bielo zasnežených tatranských vrchov sme sa denno-denne stretávali s veľmi opálenými a rôzneho odtieňa opálenými ľuďmi v každodenných službách, takí tí šikmookí boli v obchodoch i v reštikách, ale FAKT nás nikto neobťažoval (vtedy) svojou kultúrou, ideológiou, náboženstvom. V prípadových štúdiách z manažmentu vystupovali anglickí manažéri, učili sme sa anglo-americkým riadiacim postupom…dnes vidíme v britských TV seriáloch moslimského „brata“ lorda „KeyEj“(vymýšľam aby som neurážal), ako sa háda o dedičstvo zámku kdesi v hlbinách Anglie, ktoré určite zdedí on a nie jeho singapúrska „sestra“ či africký „brat“…viď Midsommerské vraždy…Tmavokožný rytier Lancelot pomáha trochu indicky vyzerajúcemu rytierovi Artušovi …žasneme, kam došla skutočná kultúra – čo ešte spoločenská multi-kultúra.
    No ale ak prezident SR (niečo mi bráni použiť gender rod) podpíše alebo prikáže podpísať Istanbulský pohovor, už som to niekde písal: bača zo samoty z grúňa bude mať dosť komplikovanú otázku na poslancov v parlamente pri tých 72 druhoch pohlavia: „Páni, a ovečku svoju, kam môžem zaradiť?“…
    My sa smejeme, ale vtedy v Británii v 1996 nás tiež sami Briti ubezpečovali, že multikultúrny prísstup je oukey. …a možno práve v dôsledku vývoja sa „trhli“ od Európy a uvidíme, čo urobia ďalej.

    Reply
  • 12. februára 2020 at 21:05
    Permalink

    Výborný článok a postrehy.
    Mňa okrem takéhoto zvláštneho presadzovania multikulturalizmu zarážajú aj mnohé iné veci.
    Ako sa takýmto spôsobom spracúvajú rozprávky pre malé deti.
    Ale čo ma najviac prekvapilo, keď som úplnou náhodou pozerala akýsi animák a tam sa do seba zaľúbili dve viackultúrne princezné…
    Opera je môj obľúbený žáner a občas mám pocit, že niektoré spracovania klasických diel sú na hrane vkusu.
    Okrem klasickej opery mám veľmi rada barokové operné diela a neviem si predstaviť ako by vyzneli niektoré ak by boli spracované podobným spôsobom…

    Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Prepošlite článok emailom