Z KOREŠPONDENCIE: František Lehotský: Moja mama

Zdieľaj článok:
Prepošlite článok emailom

REDAKCIA NEZODPOVEDÁ ZA OBSAH DOPISOVATEĽOV

Ak pán Boh dá, už o necelý mesiac bude mať 97 rokov. Žije v starom činžovom byte, ktorý kedysi postavil otcov zamestnávateľ, ako podnikový byt,  kde sme aj s bratom vyrastali. Po prevrate systému sme mali väčšie šťastie ako tí, na Slovensku, ktorým pán zbohatlý veľkopodnikateľ byty ukradol. 

Samota je najväčší problém, ktorý ju trápi, aj keď sa snažíme, aby ju až toľko nepociťovala, no nie vždy sa to darí… Takmer všetky susedy, ktoré kedysi žili v činžovom dome už pomreli, alebo odišli do domova dôchodcov. Zostali už len dve vdovy a manželia bývajúci v činžiaku oproti. Všade bývajú samí noví nájomníci, mladí ľudia, ktorí žijú viac, či menej akoby v určitej ulite. Kým žil otec a bol zdravý často s ním chodievala na turistiku. Dnes sama už von nechodí a tak jej prechádzky na čerstvom vzduchu nahrádza jednoduché nadýchanie sa pri otvorenom obloku a prechádzky po dvojizbovom byte. Vtedy obyčajne konštatuje, že už ani ten vzduch nie je taký ako kedysi a neraz sa nedá dýchať, ba musí zatvoriť okno. A žiaľ, má pravdu…

Mama je jednoduchá žena, ktorá sa takmer celý život starala o domácnosť a nás – deti.  Otec bol ten, ktorý zarábal peniaze do domácnosti. Napriek tomu, že bola vyučená kaderníčka, vo svojej profesii nikdy nepracovala. Neskôr, keď my sme už boli starší, či  mimo domu a  keď jej to zdravie umožňovalo, v čase dnes nazývanom totalita opatrovala dieťa  tým ženám, ktoré museli ísť do práce a nechceli ho šupnúť do jasličiek. Väčšinou to boli učiteľky , ktoré k nej deti nosili. Bola v tom čase vyhľadávanou opatrovateľkou v mestečku i keď za to dostávala maximálne  do 200 – 300  korún. Preto aj jej dôchodok dnes vyzerá tak ako vyzerá. Berie len podporu zo sociálky cca 23 euro a vdovský dôchodok nedosahujúci ani tri stovky.

V ostatných rokoch jej niečo prispeje raz ročne aj pán primátor  zo svojho fondu, za čo je veľmi vďačná. Darmo jej hovoríme, že to neplatí zo svojho takmer 5-tisícového platu. Je jednoducho vďačná aj za každoročnú päťdesiatku. Veď z čoho by potom mohla dať vnučke, či pravnukovi, keď ju prídu pozrieť a potešiť,  jedno či dvojeurovú mincu, ktorú má väčšinou už nachystanú v šuflíku staručkého kredenca v kuchyni… 

Najčastejšie,  keď jej povysávajú a potom hrajú s ňou karty. Lebo vtedy nie je sama doma len s televízorom, kde pozerá už  len vybrané seriály a správy. Hoci vidí na svoj vek dobre, po dlhšom pozeraní televízie ju rozbolia oči. A tak veľa času trávi pozorovaním okolia cez izbový oblok . Vie kto  ide, do ktorého vchodu aj keď ich už nepozná, lebo sú novo prisťahovaní v náprotivnom činžiaku. Občas zazrie suseda, či susedu, z tých od nej  mladších, ktorí tu ešte ostali bývať z jej generácie, alebo vidí potomkov tých, ktorí  zdedili byty po rodičoch –  jej generačných rovesníkov, ktorí už pomreli.  Niekedy mi tiež  referuje, pre koho prišla sanitka a tiež aké autá parkujú pred domom. Je ich tam dnes totiž plné niekdajšie  ihrisko, kde sme ako deti hrávali v zime hokej a v lete futbal…

Najviac sa teší na deň,  vlastne dva dni, kedy jej poštárka nosí „sociálku“ a potom vdovský dôchodok. Vyčkáva od rána  pri okne, aby videla, keď  poštárka prichádza na bicykli a čaká, kedy jej zdola  zazvoní. Lebo už sa stalo aj to, že v tom čase musela mama ísť tam, kam aj „kráľ chodí peši“ a pani poštárka darmo zvonila, nik jej neotváral, tak odišla aj s jej 23-eurovou „sociálkou“, ktorú treba každoročne vybavovať na úrade s dokladmi, že poberateľ ešte žije… Mama bola vtedy nešťastná, lebo už nemala v šuplíku ani mincu a poobede  mal prísť pravnuk. .. 

Mama nikdy nemala blízko k politike ani si nepestovala členstvo v žiadnej organizácii okrem tej spomínanej turistickej, odkiaľ pochádzalo aj najviac priateľov a známych. Dnes však, keď pozerá  v televízii správy, takmer  vždy povie, že svet je celý naruby. Všetko je iné ako bolo kedysi, hoci socializmus nemá za čo chváliť, lebo najmä v rokoch povojnových si dosť toho vytrpela, keďže manželovi dvaja bratia  ostali žiť na „západe“ a neskôr  aj   kvôli  verejnému hláseniu sa ku kresťanstvu rodiny. 

Dnes   tvrdí, že aj cukor je menej sladký, ako bol vtedy a soľ nemá tú slanú chuť ako kedysi… Všetci pre ňu zháňame sypaný ruský čaj, ako predávali kedysi v plechových škatuľkách, no neraz márne, všade majú len akúsi zmes smetí, ako vraví mama, keď jej donesieme ten z Tesca. …

Teraz, keď kvôli pandémii musíme byť doma, komunikujeme iba cez telefón. Ja totiž bývam v 20 km vzdialenom meste a o mamu sa stará brat, ktorý má auto a nosí jej  nákupy,  lebo ako naša mama vraví, nechce byť nikomu na obtiaž, kým vládze, býva sama, tam kde je celý život zvyknutá… Mama sa zakaždým spýta na všetkých, či sú zdraví a zvlášť na pravnučku, ktorá študuje vo Švédsku a kvôli skúškam sa nevrátila zatiaľ domov, mame nejde do hlavy, že  nenosí rúško a stále chodí popri škole  vypomáhať do reštaurácie. Nuž iný kraj, iný mrav, vravím jej a ona odpovie, že je to hrôza v tom Švédsku, lebo to videla aj v televízii. Ako mi povedala, sleduje všetko v „telke“, aj keď jej to už niekedy lezie na nervy. Je rada, keď počuje dobré správy a najradšej, by počula, že u nás korona ustupuje a budeme sa znovu môcť stretnúť. Najlepšie, keby to mohlo byť už na jej narodeniny koncom mája.

Taká je moja, ak pán Boh dá už čoskoro 97-ročná mama.

F.Lhotský

PODPORTE nezávislé médium.

Všetok obsah na tejto stránke je bezplatný. Vaša podpora bude použitá na propagáciu stránky, aby sa o nej dozvedelo čo najviac ľudí.
Aj malá čiastka dostatočne pomôže.

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne


Ohodnotiť článok

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Prepošlite článok emailom