50 rokov od podpisu slovenskej štátnosti? (Branislav Fábry k výročiu vzniku federácie)

V posledných dňoch sa neustále objavuje diskusia na tému Martinskej deklarácie z 30. októbra 1918. Niet pochýb, že tento akt je kľúčovým aktom slovenských dejín,  pretože týmto sa Slovensko prihlásilo k spoločnému štátu Čechov a Slovákov – udalosť si treba neustále pripomínať. Na druhej strane je však dôležité, aby sme kvôli oslavám Martinskej deklarácie neopomenuli ďalšie významné výročie, spojené s dátumom 30. október. Ide o podpísanie ústavného zákona č. 143/1968 Zb. o československej federácii, ktoré sa uskutočnilo slávnostnou formou 30. októbra 1968 – nie v Prahe, ale symbolicky v Bratislave. Išlo tiež o akt mimoriadneho významu, pretože sa ním vytvorila slovenská štátnosť, ktorá pretrvala až dodnes.

V tomto článku sa budem venovať nasledujúcim témam:

Výsledok reformného procesu

V roku 1968 bola téma statusu slovenského národa v ČSSR naozaj aktuálnou témou. 60-te roky sa totiž v celom svete vyznačovali realizáciou práva na sebaurčenie národov, najmä vďaka dekolonizačného procesu. Tento trend našiel vyjadrenie najmä v Medzinárodnom pakte o občianskych a politických právach z roku 1966, ktorým OSN uznala význam práva na sebaurčenie národov (čl. 1). Pre ČSSR bolo dôležitým faktom i to, že ostatné mnohonárodné socialistické štáty prešli federalizáciou oveľa skôr. Sovietsky zväz hneď od svojho vzniku uznal Ukrajinu i Bielorusko ako zväzové republiky odlišné od Ruska a oba štáty boli od roku 1945 aj zakladajúcimi členmi OSN! Podobne v Juhoslávii proces federalizácie za J. B. Tita veľmi pokročil a pojem federácia sa objavoval i v názve štátu. J. B. Tito si ako Chorvát uvedomoval potrebu garancií práv menších národov a preto vystupoval proti majorizácii Srbov v štátnych orgánoch.

V Československu pretrvávala idea unitárneho štátu oveľa dlhšie. Na rozdiel od medzivojnového obdobia už síce ústavné dokumenty nepresadzovali ideu československého národa, ani ideu československého jazyka a uznávali aj existenciu dvoch národov, ale spoločný štátny útvar sa na Slovensku stále javil ako „pragocentrický“. Ústava z roku 1960 poznala síce aj Slovenskú národnú radu (SNR), tá však mala veľmi slabé ústavné postavenie a nebola zákonodarným orgánom. Komplikovanú situáciu vyhrocovala aj necitlivosť prezidenta A. Novotného k slovenskej otázke pri jeho návštevách Slovenska. Preto keď sa začiatkom roku 1968 objavila požiadavka demokratizácie verejného života, bola otázka štáto-právneho usporiadania nutnou súčasťou verejného diskurzu.

Otázke statusu Slovenska sa venoval už Akčný plán KSČ z 5. apríla, kde sa vytýčil cieľ prijatia novej ústavy a nového ústavného postavenia Slovenska. Spomedzi hlavných princípov treba spomenúť najmä deľbu kompetencií, ako aj vytvorenie zákonodarného a výkonných orgánov na Slovensku. Dôležitým princípom bol i zákaz majorizácie Čechov vo federálnych orgánoch. 24. júna zasa Národné zhromaždenie schválilo zákon č. 77/1968 Zb. o príprave federatívneho usporiadania ČSSR. Predsedom výboru pre prípravu projektu federalizácie sa stal G. Husák a 7. augusta 1968 bol prijatý i Návrh zásad federatívneho usporiadania.

Príprava federalizácie nebola zastavená ani okupáciou z 21. augusta 1968 a najmä v októbri prebiehali vecné rokovania štátnych orgánov. Nakoniec sa podarilo odstrániť rozpory a 27. októbra Národné zhromaždenie schválilo ústavný zákon o československej federácii (č. 143/1968 Zb.). Ten bol slávnostne podpísaný 30. októbra, práve pri oslavách 50-teho výročia Martinskej deklarácie. Ústavný zákon nadobudol účinnosť síce až 1. januára 1969, ale vznik štátnosti sa najväčšmi spájal s oficiálnym aktom z 30. októbra 1968. Určite pritom treba oceniť realistický postoj ľudí okolo G. Husáka, ktorí v čase okupácie ČSSR vojskami Varšavskej zmluvy z hľadiska federalizácie dokázali odhadnúť hranice možného.

Význam federalizácie štátu

Treba povedať, že hoci na konci roku 1968 sužovali krajinu viac problémy okupácie, z historického pohľadu išlo pri vytváraní federácie o udalosť mimoriadneho významu. Slovenská socialistická republika (SSR) sa práve vtedy konštituovala ako štátny útvar, ktorý bol aj jedným zo subjektov federácie. Aj do roku 1968 existovali na Slovensku správne celky a orgány, používajúce názov „slovenský“, nemali však štáto-právny charakter. Samozrejme, že definícia pojmu štát a znakov štátu zostávajú v teórii stále otvorené, avšak za subjekty federácie sa tradične považujú entity, ktoré majú charakter štátov. Naopak, v unitárnom štáte, ktorý existoval až do roku 1968, sa objavoval len jeden subjekt s charakterom štátu.

Medzi štátovednými teóriami, ktoré sa dominovali v čase vzniku federácie i v súčasnosti, prevláda predstava, že štát sa vyznačuje troma primárnymi znakmi: územie, obyvateľstvo a štátna moc. Z hľadiska štátnosti je najspornejší pojem „štátna moc“, ktorá je nadaná aj suverenitou. Tá totiž do roku 1968 existovala len v podobe štátnej moci ČSR. Vznikom federácie však prišlo aj k deľbe štátnej moci a tiež deľbe suverenity medzi centrom a súčasťami federácie s charakterom štátov. Túto verziu potvrdzujú aj ustanovenia Preambuly úst. zákona č. 143/1968 Zb., kde sa používa formulácia: „presvedčení, že dobrovoľné federatívne štátne spojenie je zodpovedajúcim výrazom práva na sebaurčenie a rovnoprávnosť“. Zvlášť pojem „federatívne štátne spojenie“ treba vnímať ako dôležitý, lebo hovorí o spojení dvoch štátov do federácie.

Za závažný musíme považovať i fakt, že 30. októbra 1968 uznali slovenskú štátnosť slávnostným podpisom aj českí politickí predstavitelia. SSR, neskôr Slovenská Republika (SR), pokračovala ako štátny útvar až do súčasnosti a to i po zmene ústavných noriem. Rovnako platí, že SNR, ktorá bola vytvorená na základe ústavného zákona z roku 1968 ako slovenský parlament, schválila súčasnú ústavu SR (č. 460/1992 Zb.) a plynule pokračovala v práci aj po roku 1992 – už ako Národná rada SR. Touto kontinuitou sa vytvorenie slovenskej štátnosti v roku 1968 líši aj od vojnového štátu, ku ktorému sa súčasná SR zo známych dôvodov nehlási a naopak, považuje sa za právneho následníka ČSR, pretrvávajúcej počas vojny cez exilové orgány.

Zvlášť veľkú dôležitosť nadobudli slovenské štátne orgány pri delení ČSFR v roku 1992. Nie je jasné, ako by bez ich existencie vyzerali snahy o delenie štátu. Bez SNR ako zákonodarného orgánu by zrejme nebolo možné schváliť Deklaráciu zvrchovanosti ani Ústavu SR. Naopak, bez zákazu majorizácie by v spoločných orgánoch českí politici slovenských ľahko prehlasovali a schválili také ústavné pravidlá, ktoré by na Slovensku nemusela väčšina prijať. Fakt, že V. Mečiar mohol v roku 1992 vystupovať ako predseda vlády SR a nielen ako líder separatistickej frakcie, veľmi posilnil jeho postavenie v rokovaniach o rozdelení ČSFR. Nie je jasné, ako by sa na začiatku 90-tych rokov konali slovenskí politici bez prípadnej existencie SR ako subjektu s charakterom štátu, ale je možné, že by konali i v rozpore s existujúcou ústavou. To by mohlo mať veľmi nebezpečné dôsledky.

Dôvody podceňovania vzniku federácie

Napriek tomu, že vytvorenie slovenskej štátnosti a vznik federácie predstavujú výnimočnú udalosť, význam aktu z 30. októbra 1968 zostáva stále nedocenený. Častým argumentom je tvrdenie, že išlo len o federáciu na papieri a v realite zostal štát silno centralizovaný, najmä prostredníctvom straníckej disciplíny komunistov. To je síce pravda, avšak v žiadnom prípade to nie je popretím významu federalizácie v ústavnom systéme. Právne normy totiž nepopisujú realitu, ale len hovoria ako to má podľa práva byť. Realita pritom býva odlišná od ústavných noriem aj v súčasnosti. Napr. čl. 1 ústavy SR sa uvádza: „Slovenská republika je zvrchovaný demokratický a právny štát.“ Fakticky je ale zvrchovanosť SR otázna, najmä vo vzťahu k EÚ. Taktiež pri „demokratickom a právnom štáte“ možno vzniesť viaceré výhrady poukazom na súčasnú realitu, najmä na obrovský vplyv oligarchických skupín.

Jedným z dôvodom nedocenenia vzniku slovenskej štátnosti je aj to, že sa udiala v októbri 1968 a pri jej príprave zohrávali vedúcu úlohu politici, ktorí sa dnes oficiálne nevnímajú ako pozitívne politické osobnosti, najmä G. Husák. Rovnako tak obdobie po 21. auguste 1968 býva považované za negatívne obdobie našich dejín, čo je vo všeobecnosti pravda. V roku 1968 tak bola otázka vyhlásenia slovenskej štátnosti prekrytá problémami okupácie a ani dodnes sa toto vnímanie nepodarilo zmeniť. Napriek tomu treba povedať, že dotiahnutie federalizácie až do prijatia ústavného zákona bolo úspechom. Išlo o jeden z mála politických cieľov „pražskej jari“, ktorý zaznamenal úspech. Bez vytvorenia slovenskej štátnosti v roku 1968 by bol vývoj Slovenska i vzťah českého a slovenského národa komplikovanejší.

JuDr. Branislav Fábry, PhD.

3 thoughts on “50 rokov od podpisu slovenskej štátnosti? (Branislav Fábry k výročiu vzniku federácie)

  • 31. októbra 2018 at 9:15
    Permalink

    Plne súhlasím: Ako občan ČSSR som žil a pracoval v Bratislave, hlavnom meste Slovenskej socialistickej republiky a pracoval som v podniku, ktorý bol po 1969 vytvorený slovenskou výrobnohospodárskou jednotkou riadenou z Bratislavy a predával som do zahraničia tovar vyrobený na Slovensku a exportovaný podnikom zahr.obchodu pôsobiacim na Slovensku. Úplne sa „zamietlo“ z povrchu zemského, že tu boli dve rovnoprávne federatívne republiky so svojimi ústrednými správnymi orgánmi a hospodárskymi celkami. Všetci burcujú akurát o tom, že to bolo centralizované.
    Článok som poskytol webu Slobodný vysielač B.Bystrice, ale čuduj sa svete, neuverejnili informáciu o 50.výročí federácie…

    Reply
  • 31. októbra 2018 at 20:24
    Permalink

    …čo je? Kde sú všetci obrancovia socializmu? Taká základná udalosť v živote čs.spoločnosti – a nič? Husákovi priaznivci – nič? Komunisti -členovia KSS – nič? som …v ŠOKU! (tu mi hovoria, asi šli všetci na hroby sviečky páliť) …váš provokatér ….mimochodom, iba vďaka federalizácii som mohol vyštudovať v Bratislave na VŠE zahraničný obchod, iba vďaka federalizácii som mohol pracovať na Koospole Bratislava, Technopole Bratislava, a nemusel som „emigrovať“ kvôli tomu do Prahy….iba vďaka federalizácii mohol otec pôsobiť na výrobno-hospodárskej jednotke so sídlom v Bratislave Hydinársky priemysel GR s trustovými krajskými výrobnými podnikmi na Slovensku a iba vďaka federalizácii mama pracovala v Dome módy Dunaj a mala známych v oborovom podniku OTEX s celoštátnou pôsobnosťou a GR na Slovensku a v PRIOR s GR pre celú ČSSR tiež riadenú z Bratislavy: SLOVENSKO VTEDY NADOBÚDALO OBROVSKÚ EKONOMICKÚ SILU – takú sme už nikdy viac nemali. …a bolo to vďaka dr.Gustávovi Husákovi.

    Reply
    • 4. novembra 2018 at 22:09
      Permalink

      Peter, mne to vytýkať nemôžeš ako obrancovi socializmu:-). Ja som to zverejnil ešte 27. októbra, ako výročie schválenia zákona.

      Inak, aj táto udalosť ukazuje, že socializmus, ako aj predošlé systémy, prechádzal prirodzeným vývojom a po r. 1968 sa výrazne demokratizoval. Nešlo len o federatívne usporiadanie Československa, ale napr. aj o posilnenie úlohy parlamentu, boli utvorené tri nové parlamentné výbory. Posilnila sa pozícia vlády, odborných pracovísk, zoslablo politické zasahovanie do ich práce. Pocítilo to najmä poľnohospodárstvo, kde sa presadila odbornosť, čo sa prejavilo v efektívnosti. Posilnila sa úloha národných výborov, získali veľké kompetencie pri riešení problémov miest a obcí. V 70. a začiatkom 80. rokov som aj ja organizoval futbal, zábavy pod hlavičkou SZM, klubovú činnosť na dedine a národný výbor nám vychádzal v ústrety, dal peniaze, mali sme k dispozícii kultúrny dom, klub mládeže. Národný výbor mal pomerne široké kompetencie v tomto smere.

      Dnes na dedine nefunguje žiaden futbal, žiadne zábavy, žiaden klub mládeže, len zástup nezamestnaných a dezorientovaných mladých ľudí. Nie je tu žiaden národný výbor, pre obec je pridelených minimum peňazí.

      Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *