Rozšírený príhovor k výstave Štúr 210 za Spoločnosť Ladislava Novomeského v Matici slovenskej,
ktorý vyšiel v knihe MEMORIABILITY/SPOMIENKY III. (editor Dr. Ladslav Skrak)
V roku 2025 sme si pripomenuli 210. výročie narodenia a v roku 2026 si pripomíname 170. výročie úmrtia jazykovedca a kodifikátora spisovnej slovenčiny, filozofa dejín, politika, publicistu, redaktora, pedagóga, zakladateľa Slovenských národných novín, účastníka revolučných udalostí v rokoch 1848 a 1849, hlavného predstaviteľa tretej, evanjelickej vlny národného obrodenia, všestranného vizionára slovenskej štátnosti ĽUDOVÍTA ŠTÚRA (* 28. október 1815, Uhrovec – † 12. január 1856, Modra).
Od roku 2022 sa v Matici slovenskej realizujú podujatia k problematike tretej vlny národného obrodenia, teda štúrovcov. Od výstavy, ktorá prešla celým Slovenskom, a ktorú spoločne skoncipovali Pavol Parenička a Pavol Madura, cez konferenciu Odkaz štúrovskej generácie (a z nej vychádzajúci zborník), cez množstvo podujatí, ktoré boli venované jednotlivým, často až zabudnutým štúrovcom (seminárov, spomienkových akcií, súťaží atď.), odhalenia búst, pamätných tabúl, publikovanie populárno-nátučných článkov v matičných periodikách, ako aj online, až po dokumentárne filmy v produkcii Matice slovenskej… to všetko sa urobilo na kultúrnom poli v prospech tejto témy. Štúrovcom som sa bližšie venoval v Slovenských pohľadoch a samostatne prínosu štúrovcov po kulturologickej stránke v časopise SLOVENSKO – NÁRODNÉ SPEKTRUM. [1]
Predseda Matice slovenskej a súčasne hlavný iniciátor týchto aktivít, ktorý rok 2022 vyhlásil za ROK ODKAZU ŠTÚROVCOV, propagátor odkazu štúrovcov Marián Gešper v tomto kontexte povedal:
„Štúrovci začali národný projekt, ktorý má presah až do našich dní. Bez nasadenia štúrovcov za slovenský národ v 19. storočí a vytvorenie úplne prvých inštitúcií i organizácií v našej národnej kultúre či politike by dnešná Slovenská republika jednoznačne nevznikla. Oni vytvorili prvú Slovenskú národnú radu v roku 1848, založili Maticu slovenskú, vôbec prvú politickú stranu Slovákov – vtedajšiu Slovenskú národnú stranu. Rovnako dali základ slovenského školstva, literatúry, kodifikovali slovenčinu. To sú silné piliere, bez ktorých by slovenská štátnosť dnes nebola.“
Gešper pritom opakovane zdôrazňuje ideu kontinuity od katolíckych bernolákovcov cez československú a slovanskú druhú vlnu národného obrodenia (GENERÁCIA VŠESLÁVIE) až k evanjelickým štúrovcom a ich nasledovníkom v podobe národniarov Škultétyovsko-Vajanského generácie, československých legionárov a zakladateľov prvej ČSR, iniciátorov SNP a vizionárov federácie (teda davistickú generáciu) až po zakladateľov modernej slovenskej štátnosti. Túto kontinuitu si uvedomovali aj davisti, ktorí v štúrovcoch videli vizionárov pokrokového a moderného Slovenska.
V rozšírenom texte DAV DVA by som sa viac zameral na odkaz štúrovcov v ideách generácie davistov, ktorá najskôr tradíciu popierala, aby ju neskôr dialekticky objavila v novej podobe pre potreby 20. storočia. Kruh sa uzatvoril, keď predtým radikálny ľavičiar, ktorý hlásil smrť tradícii, teda davista Daniel Okáli pomenoval slovenské mestá a obce práve po mnohých predstaviteľoch štúrovského hnutia, ale aj ďalších národných dejateľov; keď Novomeský zasadá za predsednícky stôl Matice slovenskej a odhaľuje pamätné tabule, sochy a busty Jankovi Kráľovi a Štúrovi; keď Clementis podrobne analyzuje odkaz národných dejateľov v londýnskom exile [2] či keď Gustáv Husák cituje Ľudovíta Štúra ako človeka, ktorý pochopil modernú tendenciu doby [3].
Štúra si pravda chceli prisvojiť aj iní ľudia, iné smery, ktoré deformovali jeho odkaz, tí ktorí tak radi znásilňovali dejiny a vytvárali napríklad predstavu o nemecko-slovenskej spolupatričnosti. Vladimír Mináč v úvode k Drugovej knihe Štúrov program na našich zástavách píše, že Drug ako najlepší znalec davistov pochopil podstatu, ktorú dokumentuje, a to návrat moderných revolucionárov k rodným, národným tradíciám, ako biblické a iné legendy o návrate stratených synov, objavenie historického ložiska, vlastných prameňov. Aj keď v socialistických kontexte sa programovo zdôrazňujú medzinárodné a nadnárodné vzťahy, zápas o pramene vytvára dramatický obraz, ktorý sa uskutočňuje v prudkých, aj nelogických, nárazoch a zvratoch (Mináč zrejme veľmi dobre do tejto myšlienky zakódoval obvinenia davistov z tzv. „buržoázneho nacionalizmu“). Zdôrazňuje, že práve čas SNP je vzťah k tradícii rozhodujúci, a tvoriaci akýsi spájajúci oblúk. Zvýrazňuje pritom jednak londýnske texty Vladimíra Clementisa a jednak Novomeského morenie sa s Marxom, ktorý bol síce vo všeobecnosti správny, ibaže, nepriahliadal na konkrétne podmienky jednotlivých slovanských národov, pričom Mináč dodáva, že nielenže neprihliadal, ale ani nevidel: zo skreslených, jednostranných (najmä Engelsových) informácií vznikli neobjektívny premisy a nespravodlivý súd. Mináč úvod uzatvára tým, že Drugovo zhrnutie cesty davistov k štúrovcom je potrebné pre dnešok, ale (s jasnozrivosťou predpovedá, že) platné i pre budúcnosť. Kniha, ktorá je dnes takmer zabudnutá, vyšla v roku 1990.
A tak sme pri otázke, v čom však môže byť Ľudovít Štúr inšpiratívny pre 21. storočie? Intelektuálna húževnatosť, ktorou inšpiroval svojich súputnikov z tretej vlny národného obrodenia, ktorých dodnes oficiálne nazývame štúrovci alebo Štúrova družina, je inšpiratívnou aj dnes. Veď boli to štúrovci, ktorí stáli pri zrode pokrokových a republikánskych tradícií, ako aj všeobecne kultúrno-politického programu Slovákov v 19. storočí. A ak sa štúrovci inšpirovali bernolákovcami, Kollárom a Šafárikom, tak boli to zase štúrovci, ktorí inšpirovali aj ďalšie generácie, vrátane modernej generácie davistov, Clementisa a Novomeského.
Ak v 21. storočí nadväzujeme na Štúra, nemožno obísť jeho aktualizáciu Ladislavom Novomeským, ktorý bol nielen pri odhalení pamätníka v Modre (1945), ale napísal ako moderný predseda Matice slovenskej aj niekoľko pozoruhodných textov k odkazu Štúra, jeho generácie a roku 1848. Príznačný názov príspevku Štúrov program na našich zástavách, ktorý sa stal tiež motívom knihy Štefana Druga o vzťahu štúrovcov a davistov, odkazuje na pokrokové idey, ktoré zazneli z úst Štúra na prešporskom sneme. Novomeský ich aktualizuje k odkazu Slovenského národného povstania a vízii moderného Slovenska.
Štúr na sneme, a to pripomína Novomeský, požadoval rozšírenie slobody, vzdelanosti a priemyslu. To podľa Štúra malo ľudí vymaniť z poddanstva, zanedbanosti a slovenskej zaostalosti. Nielen Štúr, ale aj Hurban, Hodža, Daxner, Francisci prorokovali víziu moderného, sociálneho a demokratického Slovenska v časoch, keď sa javila ako vzdialená utópia. Novomeský hovorí, že reč na prešporskom sneme robí zo Štúra bojovníka súčasnosti, keď zdôrazňoval v polemike s Kossuthom, že v histórii štátov nieto osudu, ale ľudská vôľa na čele dejov, a história nie je ničím iným, že uskutočňovaním tejto vôle.
Novomeský o Štúrovi hovorí ako o človeku viery v budúcnosť ľudských síl, ktorý mal základnú vlastnosť revolucionárov, t. j. predstavu o lepšom usporiadaní vecí medzi ľuďmi. V roku 1947 Novomeský nadviazal na Štúra a zdôraznil jeho zásluhy pri zrušení poddanstva, demokratickom a národnom programe, prvom politickom vystúpení slovenského národa do arény dejín, slovanskom rozmere a zviazanosti slovenskej inteligencie v literatúre, umení a inej kultúrnej činnosti s ľudom.
Novomeský, podobne ako jeho nasledovník Mináč, vnímali kontinuitu medzi revolúciou 1848 a SNP. Novomeského nasledovník Mináč v tomto kontexte píše:
„…štúrovci neboli pre Povstanie historickou analógiou; boli živou vodou, každodennou potrebou… uskutočňuje sa najpokrokovejšia z pôvodných štúrovských koncepcií, totiž, ľudové, sociálne spravodlivé Slovensko.“
A Novomeský píše:
„Sami sebe sme boli dlžní týmto aktom…dalo svet na vedomie našu novú históriu. Nám zas dalo nové historické povedomie . . .“
Veď márna a prázdna slovami Štúra je každá márnomyseľnosť nacionálna, ktorá nijaký hlbší základ nemá v sebe… O ľudstvo ide koniec-koncov, ktorého členmi sme my spolu so všetkými ostatnými národmi. A iný klasik Vlado Mináč dodáva, že sa stať sa skutočným Slovákom, znamená sa stať bratom všetkých ľudí, čo pred nedávnom citoval aj premiér SR, práve v kontexte odkazu SNP.
Keď sa v roku 1848 národy emancipovali v boji proti poddanstvu, tak v SNP a boji proti fašizmu išlo o budúcnosť celej Európy, a aj celého sveta. To sú historické analógie, ktoré chápali Novomeský a Mináč ako žriedla našej filozofickej múdrosti a vlastnej cesty k pochopeniu dejín. A tak tu stojíme opäť pri dielach odkazujúcich na odkaz Štúra, a zamýšľame sa, čím sú pre nás dejatelia inšpiratívni aj dnes.
„Nerozumeli ste azda doslovne storočnej slovenčine Štúrovej? – pýta sa Novomeský a odpovedá – Táto najjasnejšia hlava, hovorí v podstate toto: Najlepšie sa zdiera a vykorisťuje ľud nevedomý a zaostalý.“ A moderný národ potrebuje osvietenie, vzdelanie a historické vedomie. Nemôže byť manipulovaný, musí sa naučiť sám myslieť, chápať vlastné dejiny.
Tieto humanistické posolstvá skutočný národných hrdinov musia byť pre nás inšpiratívne aj dnes. Moderné suverénne Slovensko musí byť vzdelané, sebestačné, humanistické, sociálne, ale aj kresťanské a národne uvedomelé na druhej strane. Nemôže prepadať zápecníctvu, spiatočníctvu a musí vnímať všetky štyri svetové strany. Tak ako sa Štúr inšpiroval filozofmi Herderom a Heglom, čo sme spoločne zdokumentovali v spoločnej monografii v produkcii Dupkala a Perný Štúrovci a Hegel, ale aj dejateľmi Kollárom a Šafárikom v ich slovanskom vizionárstve, tak sa Novomeský inšpiroval modernou, ktorú spojil so Štúrom.
Slováci majú osobnosti, ktoré dôstojne nadviazali na Štúrove idey, modernizovali ich (prečítali ich znova) a aktualizovali. Bez davistickej interpretácie štúrovcov v 20. storočí, stali by sa iba historickou relikviou, to konštatuje aj AI. Aj výstava v Matici slovenskej je manifestáciou toho, že túto kontinuitu vníma aj súčasná Matica a Spoločnosť Ladislava Novomeského. Ako teda vnímať štúrovcov v 21. storočí v kontexte davistov? Cez veľký príbeh. Zmyslom je stručne povedané oceniť pokrokovosť a inšpiratívnosť tradičného (avšak neprijímať tradičné nekriticky aj s dávno prekonaným), no zároveň sa nebáť prijať moderné (s kritickým prístupom k postmodernému). Táto syntéza by mohla cestou pre hľadanie východísk zo slepej uličky postmoderných relativizácii (tie v prospech dekonštruktivizmu popierali veľké príbehy ako spravodlivosť, humanizmus, národ, viera). A práve veľké príbehy sú základom pre zmysel samotnej existencie človeka v dejinách ľudstva, pretože bez nich je existencia človeka iba prázdnotou, pominuteľným konzumom, chaosom a nihilizmom.
PhDr. Lukáš Perný, PhD.
PRÍLOHA: ŠTÚR A ŠTÚROVCI V UMENÍ
Na záver ešte esteticko-programová poznámka k poslednej výstave Štúr 210. Ak hovoríme o Štúrovi a štúrovcoch vo výtvarnej tvorbe, možno v súvislosti s teoretikom Martinom Šugárom konštatovať, že navzdory dobovému konfliktu medzi tradičnou portrétnou tvorbou Klemensa a Bohúňa a nastupujúcou modernou Fulla a Galandu, Klemensov portrét Štúra pretrval, a stal sa ikonickou súčasťou národnej výtvarnej pamäte, čo dokazujú variácie moderných až pop-artových (napr. vyobrazenie L. Kamenického či M. Kvašňovskej), ale aj tradičných vyobrazení dizajnov na obálkach kníh so štúrovskou tematikou.
V prípade filmovej tvorby, napr. v dokumente True Štúr tematika Štúra presahuje až k postmoderne, pozoruhodne bola téma spracovaná v sérii Slovenský panteón, tradičnejšie poňatie poznáme zo seriálu Štúrovci, kreatívne modernisticky zase vo filme Niet inej cesty.
V divadle sme zase boli svedkami avantgardného poňatia štúrovskej témy v inscenácii Prorok Štúr a jeho tiene (Horák, Polák), tradičnejšie tematiku interpretujú napr. spisovatelia Peter Vrlík či Tomáš Winkler. Konflikt medzi tradíciou a avantgardou prekonáva kontext programu národnej neomoderny, ktorý podporila aj Matica slovenská ako inštitúcia, ktorá jednoznačne patrí do 21. storočia.
POZNÁMKY
[1] Uvediem iba zhrnutie. V rámci dejín slovenskej kultúry a z pohľadu kulturológie je azda najvýznamnejším míľnikom úsilie o uznanie národného jazyka, ktorý tvorí základ pre sociálnu a národnú emancipáciu, ale aj ako základný politický predpoklad existencie národa. Aj tento vybojovaný boj však nebol jednoduchý a sprevádzali ho spory. Slovenský jazyk sa v modifikovanej podobe používa ako oficiálny jazyk až do súčasnosti. Štúrovci tiež položili základy pre ľudovýchovu, všeobecne pre vznik národného školstva. Štúrovci organizovali nedeľné školy a jednou z hlavných štúrovských ideí bolo vzdelávanie pospolitého ľudu a prepojenie s praxou. Súčasne boli pri vzniku prvých slovenských gymnázií. Ľudovýchovu naznačila však už generácia bernolákovcov vznikom Slovenského učeného tovarišstva. Nemožno opomenúť ani ekonomicko-hospodársky rozmer štúrovského hnutia a usilovanie sa o vznik národných hospodárskych a finančných inštitúcií a tiež tematizácia industrializácie Slovenska, resp. hospodárskeho rozmachu ako základnej podmienky pre sociálny rozvoj. V neposlednom rade štúrovci iniciovali tzv. spolky triezlivosti, ktorých hlavným účelom bolo, aby sa príslušníci slovenského národa nedostali do priepasti závislosti, dlžôb a následných exekúcií. Popri tom založili komunitaristickú tradíciu zakladania spolkov, ktorá prežíva dodnes v činnosti mnohých národne orientovaných občianskych združení. V súvislosti s filozofickým a kultúrno-politickým programom štúrovcov treba pripomenúť nielen vznik Slovenskej národnej rady (Hurban), ale tiež prvého dobrovoľníckeho zboru, teda zasiahli aj priamo do dejín slovenského vojenstva, ktoré, ako pripomenul Francisci, zvýraznilo existenciu slovenského národa tak pred Maďarmi, ako aj pred Austriou. Cez Francisciho a Daxnera iniciovali dva prvé a najvýznamnejšie základné kultúrno-politické dokumenty Slovákov v 19. storočí (Žiadosti slovenského národa a Memorandum národa slovenského). Filozoficky etablovali a transformovali Heglovu filozofiu pre potreby národnej emancipácie v 19. storočí. Okrem filozoficko-politického a sociálneho odkazu odkaze nemožno zabúdať ani na odkaz kultúrno-umelecký. Osobnosti štúrovskej generácie boli predovšetkým literáti – poeti, prozaici, esejisti, dramatici, žurnalisti, redaktori. Etablovali slovenskú romantickú poéziu, založili periodiká Slovenské národné noviny s prílohou Orol tatranský a Slovenské pohľady. Položili základy pre slovenskú drámu; poeti Janko Kráľ, Andrej Sládkovič, Ján Botto, ale aj Francisci, Dohnány a ďalší upevnili romantizmus s použitím štúrovskej slovenčiny. V próze zase dominujú Ján Kalinčiak a Jozef Miloslav Hurban. Položili tiež základy pre teóriu modernej drámy a literárnej kritiky, historiografie (Hurban, Štefanovič, Daxner, Dohnány). Štúrovci po bernolákovcoch a Šafárikovi s Kollárom vytvorili tiež základy pre slovenskú etnografiu, etnológiu, folkloristiku a všeobecne zbieranie a vydávanie ľudovej slovesnosti (tiež ľudových piesní). Okrem Pavla Dobšinského treba uviesť aj rodinu Reussovcov, Rotaridesa či Francisciho. Štúrovci tiež prispeli k rozvíjaniu tradície krajanskej kultúry, teda podpory zahraničných Slovákov. Nadkonfesionálny a ekumenický rozmer pre slovenskú kultúru v jednote medzi katolíkmi a evanjelikmi je ďalším fenoménom, ktorý umožnil upevnenie a zjednotenie slovenskej národnej kultúry. Štúrovci sa tiež venovali teológii a ich kázne a teologické spisy sú tiež predmetom výskumu. No a na záver je hlavným prínosom Štúrových nasledovateľov založenie najstaršej kultúrnej ustanovizne – Matice slovenskej a pred ňou spolku Tatrín.
[2] Davista-šípista a prezident ČSSR Gustáv Husák o Štúrovi napísal:
Keď skúmame dejiny, nachádzame v nich dosť mien, pri ktorých iba titul a hodnosť čosi hovorí; za leskom titulu je však prázdnota. Sú to čierni pasažieri histórie. A nájdeme i iné postavy, hoc aj bez štátnych titulov a hodnosti, v ktorých akoby sa stelesnila problematika doby, ktoré sú symbolmi potrieb, bojov a ilúzií svojej spoločnosti. Sú míľnikmi na vývinovej ceste svojho národa. Takouto svetovou postavou v slovenskej histórii je Ľudovít Štúr. Vybral si cestu tŕnistú, lebo si uvedomuje svoju povinnosť voči spoločnosti, voči dejinám. Štúr pochopil vývinovú tendenciu modernej doby a že sa jednoznačne postavil na stranu „utisnutých a odhodených“ ľudových vrstiev i národov. Za ich slobodu a lepší život formujú štúrovci prvý dobe zodpovedajúci politický a národný program Slovákov, stmeľujú a zjednocujú uvedomelé sily v národe, organizujú politický i ozbrojený zápas za revolučné požiadavky ľudu a národa, vyvolávajú prvý krát v našich dejinách uvedomelý masový revolučný pohyb. … Z poznania zúfalej situácie ľudových más, z túžby zmeniť ju vytvára skupina štúrovskej inteligencie, nezaťažená rodovými či majetnými výsadami, revolučno-demokratický program odstránenia feudalizmu a zrušenia poddanstva. … Mnoho súdov bolo vyslovené o týchto udalostiach, od súčasníkov i v neskorších rokoch, z pozícií jednotlivých národov i zo širších hľadísk európskej revolúcie. Niektoré novinárske poznámky Marxa a Engelsa, písané v priebehu udalostí bez možnosti bližšieho poznania a analyzovania špecifických podmienok a situácie revolúcie v Rakúsku a Uhorsku, boli neskôr kanonizované ako posledný súd histórie. …. V súhrnom pohľade je úloha Štúra a jeho spolubojovníkov v našej národnej histórii vysoko pozitívna a obdivuhodná. Objektivizovali a predstavovali potreby a požiadavky ľudových más, bojovali za ne. Tvoria základný článok vývinovej reťaze našej novodobej histórie. … Čítajte dejiny nášho národa. Nie tie vymyslené pre dekórum jedného režimu, ktorý si ako parvenu zakupoval lepšiu minulosť, ale tie hybné sily, ktoré národ udržali, uvedomili, politicky formovali. V máloktorom národe sú jeho politické dejiny tak históriou jeho kultúrneho vývoja, kultúrnych osobností ako u nás. Štúrova skupina, ktorá prvá politicky viedla náš národ, dávala mu sociálny i hospodársky program, ba dokonca do zbrane ho mobilizovala, neboli to sami básnici, spisovatelia, novinári, kultúrni činitelia? Kuzmány, Janko Kráľ, Vajanský a všetci ostatní, stĺpy našej našej národnej kultúry, boli nositeľmi politického zápasu u nás. Táto symbióza skutočnej kultúry s progresívnou politikou zostala v nás do dnešného dňa. Nedívajte sa na voľby a na manifestácie, ale na myšlienky, ktoré obstáli v posledných 28. rokoch. Bola to koncepcia Hlinku a Tuku alebo Hodžu a Dérera a ich početných ampliónov, na ktorú by mohol národ dnes nadväzovať? Alebo to bola tá podľa Štúra, pohybujúca a zapaľujúce iskra ducha ľudského, ktorú nachádzame v dielach Novomeského, Smreka, Jilemnického, Kráľa, Jesenského, v článkoch Clementisa v kultúrnom a umeleckom podaní toľkých avantgardných činiteľov a v politickom formulovaní socialistického hnutia u nás? Komunistické hnutie a kultúra bili sa za to isté, i keď dakedy na rozličných frontoch: za slobodu človeka, za pravdu a krásu v ľudskom spoločenstve. K týmto zdrojom národných a kultúrnych síl sa vraciame, ked robíme jeden a chystáme sto krokov dopredu.
[3] Nemožno zabúdať ani na fenomén slovanstva, ktorý v Štúrovom odkaze indentifikuje Dr. Vladimír Clementis, avšak triezvo a objektívne dodáva:
Štúr si získal celú českú mládež svojimi demokratickým a slovanským radikalizmom a pozdejšie aj svojich bývalých odporcov z radov generácie staršej. A tak zahájil nové obdobie srdečnej spolupráce týchto dvoch, viac než najbližších dvoch, slovanských národov. Spolupráce, bez ktorej by Slováci neboli získali národnú slobodu v roku 1918. Väčšia časť Štúrovej štúdie je venovaná odmietavej kritike „Západu“ (ktorý „dal každému jednotlivcovi slobodu, ale viacej sa oň neobzrel, i prišla bieda a nevôľa“) popisu štátneho, sociaĺneho a náboženského zriadenia „nášho národa“, teda národa slovanského, ztotožňovaného už Štúrovom v podstate s Ruskom. Rusko si idealizoval, hoc v ňom nikdy nebol a nepoznal jeho pomery. Občina mu bola ideálom politickej i sociálnej spravodlivosti, lebo „má u všetkých našich kmeňov samosprávne zriadenia… V Rusku sú po mestách veľké robotnícke družstvá, ktoré spoločne, podľa jednomyselnej shody, zárobok si delia medzi sebou, tržbu kontrolujú vyvolení zástupcovia, a takýmto činom družstvá tieto nasledujú príklad dedinskej obščiny.“ … Štúrov náhľad o vtedajšom zriadení a postavení pravoslávnej cirkve svedčí tiež o jeho neznalosti skutočných pomerov… A podobne zidealizovaný obraz podáva Štúr aj o samodržavnej monarchii od ktorej len žiada, aby si našla súlad s „demokratickými, nášmu národnému duchu zodpovedajúcimi ustanovizňami.“ I keď mnohé z týchto názorov, najmä však vlastná koncepcia riešenia slovanskej otázky, neboli v súlade s predchodzou aktivitou Štúrovou, ba keď sa pozdejšie stali známe, vzudila ich autentickosť pochybnosti i na Slovensku – predsa ich základ t. j. neobmedzená dôvera v Rusko ako budúceho osloboditeľa Slovanov, bol na desaťročia najvýraznejším rysom slovenského uvedomenia slovanského. Táto skutočnosť mala svoje tiesnivé, i svoje kladné stránky. Bolo to predsalen toto slovanské povedomie – ktoré sa pozdejšie konkretizovalo v rusofilstve – čo pomáhalo Slovákom nielen sa národne prebudiť, ale aj ako-tak pretrvať celé storočie intenzívneho a barbarského národného útlaku. A – taktiež cez všetky nezdravé výkyvy – náplň tohto slovanského uvedomenia zostávala na Slovensku verná duchu Kollárovmu. Vďaka tomuto všeslovanskému povedomiu, žili slovenskí spisovatelia a slovenské vzdelanectvo nielen v malom, provinciálnom svete slovenskom, ale i v duchovnom ovzduší ostatných slovanských literatúr, najmä literatúry ruskej, ktorá tak tvorčím a plodným spôsobom zapôsobila na literatúru slovenskú. … Nezdravé a nežalateľné zjavy slovenského slavjanofilstva korenili v dvoch objektívnych skutočnosti: v slovenskej národnej neslobode a jej sprievodnými zjavmi – a v cárskom Rusku. Tieto skutočnosti boli odstránené zrodom Československa a Sovietskeho zväzu.
