27. októbra 2025 pripravuje Spoločnosť Ladislava Novomeského, Matica slovenská, SZPB, Klub výtvarníkov a výtvarných teoretikov a ďalšie inštitúcie veľkú výstavu k 210-ročnici Ľudovíta Štúra. Pri tejto príležitosti publikujeme špeciálne pre čitateľov DAV DVA Novomeského text priamo spojený s odkazom Ľudovíta Štúra od davistu Ladislava Novomeského.
Ak sa dnes pokrokové Slovensko zhoduje v tom, že prislovečnú slovenskú zaostalosť a zanedbanosť treba prekonávať a náš národ povznášať na vyššiu úroveň po troch hlavných cestách: po ceste modernej poľnohospodárskej politiky, po ceste industrializácie našej krajiny a po ceste modernej kultúrnej najmä školskej politiky; ak sa teda Slovensko usiluje dostať na úroveň vyspelých krajín a národov po týchto cestách, môže sa pýšiť nielen Štúrovým požehnaním, ale i tým, že má na svojich zástavách vytýčený Štúrov program, a to práve ten, ktorý Štúr pred sto rokmi proklamoval na prešporskom sneme.
Štúr vo svojej reči „za polepšenie chudobného ľudu lósu“, ktoré ešte vtedy chcel uskutočniť návrhom, aby sa z poddanstva vykupovať mohli hlavne z týchto príčin: a) aby sa sloboda v našej krajine rozšíriť mohla, b) aby sa vzdelanosť medzi ľudom šíriť dala, c) aby priemysel rozvinúť sa mohol.
Ale i spôsob, akým rozvinul svoje tézy, i celá argumentácia za oslobodenie človeka je taká dnešná, je taká polemická s dôvodmi aj dnešných držiteľov starých foriem života, že aj z tejto stránky je Štúr so svojou sto rokov starou rečou zápalisto bojovníkom súčasníkom: aj z tejto stránky je Štúrova reč po všetkých stránkach živá.
Štúrove polemické vývody proti Kossuthovi práve v reči, ktorej sté výročie spomíname, sa už častejšie pripomínali. Kossuth označil postavenie chudobného ľudu, ktorého vec Štúr v sneme nastolil, za osud. „Je to vraj beh sveta,“ vraví Kossuth v Štúrovej interpretácii, „keď sa ten, čo v obci nižšie stojí, potlačí a ťarchu dane niesť musí, naproti tomu ten, čo sa v občianskom živote povznesie, práva dostane.“
„Ja ale v tomto,“ hovorí Štúr „vonkoncom žiaden osud nevidím a chráň Boh, aby v tom aj dáky osud ležal. Takýmto činom by sa stav potlačených v ľudskej spoločnosti ani polepšiť nedal. Vec ale celkom inakšie sa má. Osud je nevyhnutná potreba prirodzená, tejto ale v štátoch a histórii nieto, ani byť nemôže, bo tu na čele dejov stojí vôľa ľudská a sama história nič je nie iné ako rozvíjanie a uskutočnenie tejto vôle.“ Aj v iných Štúrových prejavoch a článkoch sa stretávame s touto tézou, ktorú v tejto relácii – v polemike s Kossuthom pokladáme iste za príznačnú pre názory Štúrove, ale ešte väčšmi pre názory Kossuthove, lebo poukazujú na to, ako priam v predvečer veľkého politického i sociálneho prelomu pokladal vodca maďarskej revolúcie stav poddanstva za úplne prirodzený a osudom určený, a tento stav sa potom menil ani nie tak jeho pričinením a pričinením šľachty, ním politicky zastupovanej, ale pričinením ľudu povzbudeného revoltami . . .
Aj v iných prejavoch sa Štúr spieral prijať fatalistický názor, nie už Kossuthov, ale fatalistický názor vlastných slovenských ľudí na nezmeniteľné, „bohom dané“ postavenie a poháňal k pričinlivosti, ktorou ľudia môžu určovať i zlepšovať svoje vlastné osudy. Toto je – zdá sa – základná vlastnosť revolucionárov, ktorú majú predstavu o lepšom usporiadaní vecí medzi ľuďmi a túto predstavu chcú aj uskutočniť. Táto viera v ľudí, táto viera v budúcnosť ľudských síl, to je popri sociálnopolitickom programe rozvinutom v Štúrovej reči ďalší moment, pre ktorý hodno je súčasníkom sňať klobúk pri zmienke o Štúrovi.
POZRI AJ: Štúrovci a davisti
Štúr nie je menej súčasníkom v názore na vzťah človeka k spoločnosti, či už k národu, k vlasti, či k štátu.
„Či taký človek,“ pýta sa Štúr na prešporskom sneme, „ktorý k druhých osohu robotujúc miesto odmeny sa od každého ešte opovrhuje a odstrkuje, či, povedám, taký človek vlasť má? Takýto človek len rodisko má, ale vlasť nie . . .“ Aké príbuzné sú tieto závery s konštatovaním Štúrovho súčasníka, autora tiež pred sto rokmi koncipovaného „Komunistického manifestu“, Karola Marxa o tom že „proletár nemá vlasť“, a v akej syntéze splývajú po jednom storočí príkre protiklady, keď i Štúrov národ sa odchováva k vlastenectvu tým, že aj po marxovsky sa z neho robí podielnik, spolumajiteľ vlasti; skutočný vlastník svojej domoviny a tým je k nej – o podľa Štúrových predstáv – pripútaný jedine možným a vhodným spôsobom.
Otvárame oslavy storočnice Slovenského národného povstania v rokoch 1948-1849, pričom zdôrazňujeme:
1. Živý demokratický a národný program bojov v rokoch 1948 až 1949, ktorý sa postupne vteľuje do života od utvorenia Československej republiky pred tridsiatimi rokmi a v rozsiahlej miere v zápasoch a obnovenie republiky a jej upevnenie na zásadách, na ktorých bola obnovená.
2. Uctíme si a pripomenieme sebe i svetu udalosť pred sto rokmi ako prvé politické vystúpenie slovenského národa na aréne dejín.
3. Zrušenie poddanstva pripomenieme si ako veľký sociálny prelom, na ktorý nadväzujú všetky naše terajšie reformné úsilia na poli poľnohospodárskom, ako i úsilia o industrializácii Slovenska.
4. Pri tejto príležitosti si opätovne zdôrazníme spojitosť československú a slovanskú, ktorou sú podložené tak udalosti pred storočím, ako aj všetky ostatné pamätihodné a na význame nám pridávajúc udalosti na ktorých sme sa zúčastnili.
5. V Duchu Šturovom poukážeme pri storočnici rozhodnutých a rozhodujúcich udalostí pre náš národ na zviazanosť slovenskej inteligencie a jej počínaní či už v literatúre, umení alebo v inej kultúrnej činnosti s ľudom a na neprestajnú potrebu takejto zviazanosti aj pri terajšom pretváraní Slovenska a slovenského človeka.
Tieto hlavné zásady si chceme pripomenúť a na pozadí storočnice slovenského národného povstania v rokoch 1948 – 1949 vštepiť do nášho povedomia poznatok, že jestvuje úzka spojitosť medzi všetkým tým, o čo sa usilovalo v mene slovenského národa pred storočím a o čo sa usiluje slovenský národ dodnes; jestvuje úzka zviazanosť medzi národnými a sociálnymi vyznaniami dnes; že skrátka akoby na jednu niť navliekali dejiny slávu i veľkosť roku 1948, roku 1918 a roku 1944.
Ladislav Novomeský, 1947, zdroj
