Fulla, Galanda, Hložník a ďalší moderní slovenskí výtvarníci dokázali niečo unikátne, spojili európske avantgardy s domácim prostredím, teda vytvorili slovenskú modifikáciu európskych avantgárd, položili základy moderného výtvarného myslenia na Slovensku. Do 24. mája 2026 potrvá po tridsiatich rokoch re-inštalovaná unikátna výstava Ivana Melicherčíka „GALANDA a galandovci“ v priestoroch Slovenskej národnej galérie. Popri nej si môžete pozrieť unikátne diela slovenskej výtvarnej moderny. V prílohe článku pripájame exkluzívne virtuálnu prehliadku oboch výstav s cieľom propagácie aktivít SNG a zvýšenia návštevnosti tejto významnej celonárodnej slovenskej výtvarnej inštitúcie.
„…neupadnite do pohodlia konzervatívnej buržoázie.
MIKULÁŠ GALANDA
Nedajte sa zabiť peniazmi, nehľadajte lacný úspech…
Hľadajte pravdu a krásu, hrajte svoju veľkú hru.“
Pre milovníkov moderného umenia, ktorý si chcú na vlastné oči pozrieť ikonické obrazy slovenskej moderny aktuálne možno odporučiť jednak Galériu NEDBALKA, ktorá diela aktívne interaktívnym spôsobom, napr. aj pomocou AI, propaguje, ale aj dve výstavy Slovenskej národnej galérie (MODERNA; GALANDA a galandovci), inštitúcie, ktorú založil v povojnovom období pôvodne davista, v t. č. povereník pre školstvo a osvetu a predseda Matice slovenskej LADISLAV NOVOMESKÝ.
Táto spojitosť nie je náhodná. DAV DVA nadväzujúci na pôvodný DAV, hlásiaci sa k národnej neomoderne, má takpovediac kultúrnu povinnosť informovať o podujatiach spojených s moderným umením, Galandom, Fullom a ich nasledovníkom. Bola to totiž práve revue DAV, ktorá stála pri zrode slovenskej výtvarnej a všeobecne umeleckej moderny, nakoľko práve DAV sa stal grafickým laboratóriom Fullu a Galandu, zakladateľov modernej slovenskej typografie a priekopníkov moderného estetického uvažovania o umení, ktoré deklarovali vo svojich slávnych SÚKROMNÝCH LISTOCH. [1]
Mikuláš Galanda (* 1895 – 1938) bol významný slovenský maliar, neúnavný propagátor moderného umenia, okrem iného grafik a ilustrátor DAVu a knižných publikácií autorov davistickej generácie. Galandova Matka, ktorá je aktuálne súčasťou expozície MODERNA v SNG, je slovami známeho glosátora Remiho Kloosa Mona Lisa slovenskej moderny.
Bol to práve Galanda, ktorý ilustroval publikácie modernistických davistických básnikov ako Fraňo Kráľ či Laco Novomeský, ale aj časopis DAV, ktorého odkazu je venovaný celý tento projekt. Mikuláš Galanda a jeho spolupracovník Ľudovít Fulla sa nezabudnuteľne zapísali do slovenskej, ale aj svetovej modernej výtvarnej kultúry. Galanda právom patrí z kulturologického hľadiska k svetovým Slovákom nakoľko svoje diela vystavoval v Moskve, Paríži aj New Yorku. V Paríži dokonca získal striebornú medailu za knižnú grafiku a ilustráciu.
Galandovci alebo Skupina Mikuláša Galandu bolo zoskúpenie slovenských výtvarníkov, ktorí formovali moderné slovenské výtvarné umenie, pričom vznikli v turbulentných 50-tych rokoch v iniciatíve vyhraniť sa voči sorele, aktívne vystavovali do roku 1963. Na vstupnom plagáte nachádzame mená Andrej Barčík, Anton Čutek, Vladimír Kompánek, Rudolf Krivoš, Milan Laluha, Milan Pašteka, Andrej Rudavský, Ivan Štúbňa, Pavol Tóth s doplňujúcimi tromi bodkami symbolizujúcimi, že tvorivá „skupina“, ktorá ako hovorí citát vlastne ani je skupinou, je podstatne širšia. Iniciátorom skupiny, ktorá sa hlásila k medzivojnovej moderne (Bazovský, Fulla, Galanda, Majerník) bol Andrej Barčík.
SNAHA MATICE ZORGANIZOVAŤ PODUJATIE GALANDOVI, AGRESÍVNA POLITIKA V KULTÚRE
„Hlásime sa k slovu len z umeleckých príčin, aby sme informovali slovenskú verejnosť o novom maliarstve, ktoré je nám alfou a omegou, chceme našu slovenskú verejnosť oboznámiť s vlastnou tvorbou, chceme to robiť obrazom a slovom…“
Ľudovít Fulla a Mikuláš Galanda
Skôr než sa pustíme do analýzy výstavy GALANDA a galandovci, treba uviesť jednu zásadnú doplňujúcu poznámku, ktorá dokazuje, ako je to na slovenskom kultúrnom poli ťažké, a ako extrémne politika vstupuje do slobody tvorby či organizácie podujatí. Minulý rok mal totiž Mikuláš Galanda 130-ročnicu, pričom osobne som inicioval spoločné podujatie popredných výtvarných inštitúcií v spoločne s Maticou slovenskou. Po rôznych komplikáciách bola výsledkom organizácia menšieho podujatia v Dome Matice slovenskej v Bratislave. Čo tomu predchádzalo? Turčianska galéria po telefonických aj mailových urgenciách spoluprácu odmietla (riaditeľka Anna Maršalová napísala konkrétne, že sa rozhodli neudeliť záštitu ani neprizývať externé inštitúcie ako spoluorganizátorov a ponúkla balíky bezplatných vstupeniek). Ďalej sme telefonicky oslovili Galériu Mikuláša Galandu v Turčianskych Tepliciach, tá však odpovedala niečo v tom zmysle, že nedisponuje dielami samotného Galandu. Rovnako zlyhala aj snaha skontaktovať SNG, nakoľko v t. č. išlo o mimoriadne turbulentné obdobie spojené s mimoriadne agresívnymi útokmi aktivistov mimovládneho sektora („otrovenej“ kultúry), s ktorými majú svoje skúsenosti aj ľudia z okruhu DAV DVA. Viac podrobne a so zdrojmi v pozn. č. [2]
Vráťme sa ale ku Galandovi. Po neúspešných pokusoch sme sa teda s kolegami rozhodli zrealizovať podujatie v malom meradle ako akýsi predkrm k oceňovaniu a výstave akad. mal. Stanislava Harangozóa spolu s kunsthistorikom Ladislavom Skrakom, ktorý si pripravil odbornú prednášku a vystavil tiež niekoľko pôvodných vydaní publikácií ilustrovaných Mikulášom Galandom.
Keďže sa originálne obrazy nepodarilo zohnať, a ani to nebolo v tom čase možné, vyzdobili sme predsieň MS symbolicky aspoň tlačenými obrázkami ikonických Galandových malieb. Na plagát som vyjadril aj osobný protest proti vtedajším sabotážnym praktikám: SYMBOLICKÉ PODUJATIE PRED VERNISÁŽOU S. HARANGOZA POUKAZUJE NA MLČANIE POLITICKÝCH AKTIVISTOV TZV. OTVORENEJ KULTÚRY V SNG, KTORÍ ZABUDLI NA 130. VÝROČIE MIKULÁŠA GALANDU. Malé a skromné, ale o to viac symbolické podujatie sa uskutočnilo 3. 6. 2025 o 16:00.
GALANDA a galandovci v SNG
„Táto výstava nemá prápor. Kto by tu hľadal skupinu s jedným a dovŕšeným umeleckým programom, sklamal by sa. Skôr nejednotnosť až príliš pestrá ju sprevádza. Ale po časoch umelej uniformity je to zjav sympatický a potrebný. Sme nová generácia. Túžba dopátrať sa pravdy v živote i umení a odpor k luhaniu sebe aj iným mení sa v nás po istých sklamaniach vo vášeň. Tam je naša sila. Jej ovocie ešte príde.“
Milan Rúfus, príhovor výstavy Mladé slovenské umenie (1957), anticipátor vzniku Skupiny Mikuláša Galandu
Zberateľ Ivan Melicherčík zostavil v deväťdesiatych rokoch pri príležitosti storočnice Mikuláš Galandu výstavu a publikáciuGALANDA a galandovci (vyšla z nej rovnomenná publikácia), ktorú po tridsiatich rokoch vystavila Slovenská národná galéria pod vedením Mgr. Art. Juraja Králika. Či už sa organizátori výstavy inšpirovali alebo neinšpirovali ideou „nezabudnutia na Galandu“ v Matici slovenskej, podstatné je, že sa výstava napokon skutočne realizovala. Výstava má nielen historický, ale aj aktuálny význam.
15. 12. 2025 vyšla tlačová správa: „Mikuláš Galanda a éra galandovcov: príbeh umelca a skupiny, ktorí zmenili slovenské výtvarné umenie“. V tlačovej správe sa píše: „Po viac ako tridsiatich rokoch sa verejnosť opäť dočkala mimoriadnej výstavy venovanej Mikulášovi Galandovi a tvorcom, ktorí nadviazali na jeho modernistickú líniu. Reinštalácia výstavy „GALANDA A GALANDOVCI“ v Slovenskej národnej galérii nadväzuje na legendárnu, rovnomennú výstavu prominentného bratislavského zberateľa Ivana Melicherčíka z roku 1994 v Banskej Bystrici. Na rozdiel od banskobystrickej výstavy bude výstava v SNG prezentovať diela Skupiny M. Galandu výlučne z čias jej existencie, teda z rokov 1957 – 1972. V dvoch výstavných priestoroch premostenia galérie sa podarilo zhromaždiť unikátny súbor diel primárne zo zbierkového fondu SNG, prezentovaný v takomto rozsahu po prvý raz.“
Podľa oficiálnej anotácie výstava ponúka široký prierez tvorbou Mikuláša Galandu a autorov, ktorí sa jeho inovatívnym prístupom inšpirovali. Predstavuje diela zachytávajúce vznik, rozvoj a transformácie galandovskej tradície – od raných vplyvov až po jej prejavy v neskorších generáciách slovenského moderného výtvarného umenia. Kurátorská koncepcia stavia na myšlienke dialógu medzi historickou reflexiou a súčasným pohľadom na modernistickú tradíciu. Zdôrazňuje originálnosť Galandovej tvorby, prepojenie slovenského lokálne špecifického výtvarného prejavu s európskymi avantgardnými tendenciami, a teda špecifickú poetiku galandovcov, ktorá dodnes zohráva významnú úlohu v slovenskom kultúrnom povedomí, dodávajú autori. Riaditeľ SNG v roku 2025 pri otvorení výstavy uviedol:
„Túto výstavu vnímam ako udalosť mimoriadneho významu. Nielenže nadväzuje na ikonický projekt z roku 1994, na ktorom som mal možnosť osobne participovať, ale zároveň otvára nové možnosti interpretácie slovenského modernizmu. Pre verejnosť je to príležitosť zažiť Galandu a galandovcov v rozsahu, ktorý sa nikdy nepodarilo zrealizovať, pretože doteraz nikto z galandovcov neprezentoval výhradne počas existencie ich tvorivého zoskupenia. Verím, že výstava, ktorú sme pripravili spoločne s celým tímom galérie, bude silným kultúrnym momentom pre širokú verejnosť, ako aj odborníkov.“
Ivan Melicherčík je rodák z Pliešoviec, študoval žurnalistiku, získal doktorát z filozofie, pôsobil v Belehrade a vo Viedni ako zahraničný korešpondent. Zberateľstvu sa intenzívne venoval od roku 1977 ako komisár niekoľkých výstav, autor katalógov a publikácií. Okrem moderného umenia tiež venoval pozornosť zbierke 50-tich obrazov kovačickej insitnej maľbe.
O samotnej výstave napísal v roku 1994, že „zrela“ celý 56 rokov. Veľká časť výstavy pochádza zo súkromnej zbierky Melicherčíka, obsahuje spomínané súkromné listy Fullu a Galandu, ale aj podobizeň Márie Galandovej. Galandové diela dopĺňajú diela členov skupiny – Andreja Barčíka, Rudolfa Krivoša, Milana Laluhu, Milana Paštéku, Antona Čuteka, Vladimíra Kompánka, Andreja Rudavského, Pavla Tótha a Ivana Štubňu – aj málo známe diela zakladajúcich členov skupiny z roku 1957 ako napr. Róberta Dúbravca, Miroslava Marčeka, Zdena Horeckého, Ľudovíta Štrompacha či ich hostí – Evera Púčeka a Rudolfa Filu.
Melicherčík v úvodníku publikácie z výstavy poďakoval Márie Galandovej, ktorý dlhé roky uchovávala manželovu umeleckú pozostalosť. Zberateľ sa osobne stretol napr. s Hložnkom, Jonášom, všetkými galandovcami. Textovú časť katalógu tvoria Rúfus, Mojžišová a Kompánek, a samozrejme životopisy jednotlivých galandovcov a samotného Galandu, ako aj jeho prejav z roku 1937:
„Výtvarník obyčajne má celkom iný pomer k svojim obrazom ako obecenstvo alebo výtvarný kritik. Obrazy sú mu láskou a posiela ich do sveta ako svoje deti – či obstoja, či nezapadnú v dennom zhone života. Tiež si treba uvedomiť, že obraz v ateliéri úplne ináč pôsobí ako na výstave. Spravidla stráca intimitu a atmosféru. Obecenstvo na výstave si rado všíma námet, ale veľmi často si neuvedomuje, čo je pod rúchom tohto námetu. Pre umelca je dôležitá atmosféra, za akých okolností vznikol obraz. Výtvarný kritik spravidla však rozoberá techniku, spôsob podania a podobne. Tak vidíte, výtvarník, ako som naznačil, stojí v ohnisku, v centre týchto dvoch hľadísk. Keď maľuje pre obecenstvo, stráca kritiku, keď maľuje pre kritiku, stráca obecenstvo.“
Mikuláš Galanda na výstave v Prostějove (1937)
Vyberám ešte jednu pasáž:
Slovenské výtvarné umenie začína vlastne po prevrate. Predprevratoví umelci mali význam viac buditeľský ako výtvarný. Sám som začínal intenzívnejšie pracovať po roku 1927. Ako vidieť je to práca desiatich rokov, čas celkom krátky. Pri štúdiu ma zaujali starí i noví moderní výtvarníci, z nich to bol najprv Munch. Jeho melanchólia, ktorá vyžaruje z jeho diel, mala pre mňa veľkú príťažlivosť. Nie div. Prestál som ťažkú chorobu a nevidel som v svete okolo seba len ružové farby. Uzavretý sám v sebe v tomto začarovanom kruhu, cítil som neskoršie sám, že ďalšia tvorba v tomto žánri je nemožná. A tak som sa priblížil k radostnejšej tvorbe Francúzov. Táto citová nádhera, ktorá sa zrkadlí vo francúzskom umení, stávala sa mi blízkou. A tak prichádzam sám k sebe veľkou okľukou, tak ako moreplavec, ktorý precestoval celý svet a videl krásy sveta, razom si uvedomí krásu rodnej zeme. Je prirodzené, že moje umenie nie je konečné, hľadám a nachádzam vôňu Slovenska. Je to úloha ťažká. Pri tomto procese si výtvarník musí všímať prvkov, ktoré sú jeho. Oprieť sa o autoritu a jej techniku, nie je potrebné a dostatočné, ale nájsť seba v obraze, to je dôležité. Toto je cesta hľadania, ktorou by mali prejsť výtvarníci. Cézanne do 40 rokov nebol Cézannom. Výtvarník si musí uvedomiť cestu a nesmie na seba nechať pôsobiť.
Takto Galanda definguje slovenskú maľbu:
Maľbu, ktorá má byť slovenská, chápem takto: slovenská maľba má byť duchom slovenská. Namaľovať slovenský folklór ešte nie je slovenským obrazom. Slovenské ovzdušie je melancholické, spevné, trochu hranaté, a toto pretvoriť do výtvarníckej reči je úlohou slovenského umelca. Je to isté svojské pochopenie, ale musím tomu uveriť, alebo všetko nechať, lebo táto vidina, moja predstava, nie je stála, niekedy zovšednie i celý svet ako chodník, po ktorom denne chodíme…
Autorov spája odklon od realizmu smerom k poetickej imaginácii, symbolizmu a existenciálne ladenému výrazu; ich tvorba syntetizuje modernistické podnety s domácou tradíciou, často čerpajú z vidieckeho, archaického či mýtického sveta a zdôrazňúc osobnú výpoveď, duchovný rozmer a hľadanie autentickej identity človeka v podmienkach druhej polovice 20. storočia.
Predstavme si vybraných autorov a ich diela:
- Andrej Barčík bol maliar, ktorého tvorba sa vyznačuje lyrickou poetikou a citlivým vzťahom k vidieckemu prostrediu; zobrazoval najmä každodennosť človeka v harmonickom, mierne idealizovanom svete. Jeho diela spájajú figuratívnosť s dekoratívnosťou a jemnou symbolikou.
- Rudolf Krivoš patril k výrazným predstaviteľom figurálnej maľby s existenciálnym podtextom; jeho postavy pôsobia introvertne, často až meditujúco. V jeho tvorbe sa odráža napätie medzi vnútorným svetom človeka a vonkajšou realitou.
- Milan Laluha sa preslávil syntézou folklórnych motívov a moderného výtvarného jazyka; jeho diela sú charakteristické plošnosťou, výraznou farebnosťou a dekoratívnym rytmom. Tematicky čerpal najmä z dedinského života, ktorý pretváral do symbolickej roviny.
- Milan Paštéka rozvíjal intímnu figurálnu maľbu s dôrazom na ticho, samotu a krehkosť ľudskej existencie; jeho farebnosť je tlmená, až melancholická. Vytváral obrazy s hlbokým psychologickým a existenciálnym nábojom.
- Anton Čutek sa venoval figurálnej a symbolickej maľbe, pričom jeho diela majú často expresívny a dramatický charakter. Zaujímal sa o človeka v hraničných situáciách a o napätie medzi jednotlivcom a spoločnosťou.
- Vladimír Kompánek bol sochár a maliar, ktorého tvorba vychádza z ľudového umenia a archaických symbolov; známe sú jeho drevené plastiky a maliarske cykly s motívmi dedinského života. Jeho diela majú hravý, no zároveň duchovne zakotvený charakter.
- Andrej Rudavský sa venoval monumentálnej i komornej plastike, pričom čerpal z prírodných tvarov a mytologických symbolov; jeho diela pôsobia organicky a nadčasovo. V jeho tvorbe sa spája archaickosť s moderným výrazom.
- Pavol Tóth vytváral plastiky s dôrazom na tvarovú jednoduchosť a symbolický obsah; často pracoval s redukovanými formami, ktoré nesú silný výrazový náboj. Jeho diela reflektujú vzťah človeka k prírode a základným existenciálnym témam.
- Ivan Štubňa bol sochárom orientovaným na abstraktnejšie formy a konštruktívne riešenia; jeho tvorba sa vyznačuje dôrazom na materiál, štruktúru a priestor. Hľadal univerzálny výtvarný jazyk presahujúci konkrétny motív.
Fotografie obrazov, virtuálnu prehliadku, môžete absolvovať v špeciálnej fotogalérii DAV DVA. Zorganizovať výstavu v SNG v čase, keď sa z kultúry stalo doslova bojové pole je každopádne obdivuhodná záležitosť (pre pochopenie opäť odporúčam vrátiť sa k pozn. č. [2]). Výstavu na sociálnych sieťach propagovala vo forme videa aj ministerka kultúry SR Martina Šimkovičová.
MODERNA V SNG
Výstava MODERNA v Slovenskej národnej galérii bola inštalovaná ešte za predchádzajúcich vedení SNG, avšak to jej neuberá od autenticity (veď napokon my v ich očiach „tí zlí“, vieme oceniť aj to dobré, ak to robia „tí druhí“, že pani Keratová?). Spracovaná je skutočne kvalitne.
Podľa oficiálnej anotácie výstava MODERNA približuje príbeh slovenského výtvarného umenia prvej polovice 20. storočia. Vybrané bolo to najdôležitejšie, čo sa odohralo v slovenskom umení v priebehu rokov 1890/1900 – 1948. Anotácia ďalej hovorí, že sa návštevník dozvie, ako umenie odpovedalo na nové civilizačné výzvy a spoločenské premeny, ako umelci reagovali na svet, v ktorom žili, a akým spôsobom sa tieto skutočnosti premietali do ich diel, menili vizuálnu obraznosť a reč výtvarného umenia.
Expozíciu ikonických diel, najmä zo zbierok SNG, možno vnímať ako komplexný zážitkový celok, alebo sa zamerať len na jednotlivé diela. Expozícia obsahuje maľby, sochy, grafiky, kresby, fotografie, ale aj filmy či inštalácie. Jej súčasťou je aj formát tzv. nestálej expozície – vloženej výstavy, ktorá sa každoročne obmieňa. V roku 2026 je to téma (Ne)viditeľné? Ženy moderny.
Súčasťou výstavu sú umelci: Janko Alexy, Jaroslav Augusta, Július Bártfay, Peter Bartoš, Mária Bartuszová, Konštantín Bauer, Jakub Bauernfreund, Miloš Alexander Bazovský, Martin Benka, Irena Blühová, Georges Braque, Tivadar Csontváry, Miloš Dohnány, Óscar Domínguez, Želmíra Duchajová-Švehlová, Stanislav Filko, Ľudovít Fulla, Mikuláš Galanda, Paul Gauguin, Ladislav Guderna, Ednumnd Gwerk, Elemír Halász-Hradil, Jozef Hanula, Vincent Hložník, Bedrich Hoffstädter, Julie Horová, Serge Charchoune, Viliam Chmel, Vojtech Ihriský, Július Jakoby, Jozef Jankovič, Anton Jasusch, François Kollar, Július Koller, Vladimír Kompánek, Ján Koniarek, Július Korezska, Jozef Kostka, Konštantín Kövári-Kačmarik, Eugen Krón, František Kupka, Karol Miloslav Lehotský, Cyprián Majerník, Ladislav Majerský, Viliam Malík, Gustáv Mallý, František Malý, Édouard Manet, Peter Matejka, Ladislav Mednyánszky, Ján Mudroch, Jozef Arpád Murmann, Eugen Nevan, Peter Pálffy, Zolo Palugyay, Pablo Picasso, Karel Plicka, Sergej Protopopov, František Reichentál, Alojz Rigele, Augustin Rodin, Ervín Semian, Maximilián Schurmann, Rudolf Sikora, Dominik Skutecký, Koloman Sokol, Ester Šimerová-Martinčeková, Fraňo Štefunko, – Toyen, Rudolf Uher, Imrich Weiner-Kráľ, Arnold Peter Weisz-Kubínčan, Ernest Zmeták a Ján Želibský.
Slovenská moderna nie je izolovaný jav, ale súčasť širšieho intelektuálneho a politického kontextu do ktorého patrí aj DAV a nasledovník DAV DVA. Slovenská moderna má vlastnú identitu a medzinárodný význam. Návštevu oboch výstav jednoznačne odporúčam.
PhDr. Lukáš Perný, PhD.,
autor je filozof a kulturológ
POZNÁMKY
K celkovému predstaveniu všetkých súčasných expozícií v SNG pozrite galério-článok: Ako dnes vyzerá SNG? Moderná, aj postmoderná, sakrálna aj profánna, tradičná aj všestranná.
[1] VÝZNAM SÚKROMNÝCH LISTOV FULLU A GALANDU: Ľudovít Fulla a Mikuláš Galanda predstavujú dvojicu, ktorá do slovenského výtvarného umenia vniesla to, čo mu najviac chýbalo – modernú odvahu, civilizačný dych a radikálne zúčtovanie s pokojným meštianskym spánkom. Súkromné listy Fullu a Galandu neboli len manifest v klasickom zmysle, ale o generačný šok: útok proti akademickej selanke, proti provincializmu a estetickému autopilotu, ktorý dusil slovenské výtvarné myslenie. Listy nadviazali na prax európskych avantgárd (Bauhaus, Der Sturm, Der Blaue Reiter). Typografia bola racionálna, strohá, úderná; minuskuly, geometrické prvky, rytmizácia textu – presne to, čo potrebovalo prostredie zvyknuté na dekoratívny balast. Obsah bol nemenej radikálny: odmietnutie mimesis, moralizujúceho meštiactva, falšovaného folklorizmu. Fulla a Galanda apelovali na diváka, aby odvrhol predsudky a naučil sa pozerať „detinsky“ – v zmysle nepoškvrnene, nezaťažene konvenciou. Nový umelec podľa nich netvárni svet, ale vytvára vlastný – autonómny, subjektívny, moderný. A nová slovenskosť neznamená maľovať kroje a salaše; znamená vstúpiť do medzinárodného kontextu a prestať sa schovávať za sentiment. Boli to postoje tvrdo namierené proti dominantnej meštianskej predstave o umení ako nástroji mravopočtárskeho poriadku. V Listoch sa objavujú odkazy na vtedy na Slovensku odmietané avantgardy – kubizmus, suprematizmus, futurizmus či elementarizmus. Fulla a Galanda neboli epigónmi, ale aktívnymi účastníkmi európskeho hľadania formy. Ich jazyk niesol stopy Maleviča, Kandinského, Kleeho či Modiglianiho – nie v kopírovaní, ale v premýšľaní o úlohe umenia. Domáce prostredie nereagovalo. Tlač mlčala, kritici sa nezmohli ani na polemiku – nie preto, že by nesúhlasili, ale preto, že nerozumeli. Paradoxne, v zahraničí im rozumeli skôr než doma – Paríž 1937 je toho dôkazom. Fulla syntetizoval modernu s ľudovým dedičstvom po svojom; Galanda zostával bližšie európskej kultúrnej citlivosti. Obaja však predstavovali generáciu, ktorá odmietla žiť v ilúzii, že slovenské umenie môže rásť bez konfrontácie s moderným svetom. Ich dlhoročné priateľstvo ukončila až predčasná Galandova smrť v roku 1938. Fulla a Galanda sa napokon stali tým, čím v čase Listov iba chceli byť – priekopníkmi a zakladateľmi moderného umeleckého myslenia na Slovensku.
[2] V t. č. bola SNG pod extrémnym tlakom politických mimovládkových aktivít z „otvorenej kultúry“, presnejšie povedané aktivistov spojených s politikou súčasnej opozície (väčšinou PS a SAS), ktorých myslenie je v súlade s fenoménom kultúry rušenia, angl. cancel culture [snahy bojkotovať celú inštitúciu v kontexte politického boja opozície a koalície, kultúrne štrajky, rôzne sabotáže a aktivity blokujúce výstavy a vernisáže atď., čo napokon sami priznávajú, keď píšu o „intervenciách do umeleckých produkcií, výstav, koncertov a iných kultúrnych podujatí„]. Konkrétnym príkladom bolo blokovanie výstavy Bang! Bang! s mediálnou podporou Aktuality.sk.
Osobnú skúsenosť máme aj s blokovaním matično-SZPB výstavy HODNOTY A ODKAZ k 80. výročiu SNP vo Dvorane MK SR (vystávanie pred dverami so šifrou „začnite s vysťahovaním“ pred Dvoranou MK SR odrádzalo návštevníkov výstavy, pričom stalo sa aj to, že prešli k agresívnym atakom, urážkam na cti (dokonca urážky smerom k rodine) či vyhrážkam fyzickým násilím). Nechýbala ani politicky účelová dehonestácia výstavy pani Keratovou z Denníka N, na čo vznikla aj reakcia DAV DVA. V Keratovej článku nechýbal superkorektný jazyk (diváctvo) či obvinenia z klerofašizmu (čo sú nekompetentné žvásty) len pre prihlásenie sa k cyrilo-metodskej tradícii vo výtvarnom umení (pričom ide o francúzsky súvis medzi lotrínskym krížom (gaullisme) a cyrilo-metodskou tradíciou v kontexte dejinných podnetov, čo ad hoc dodatočne k článku pripomenul Dr. Skrak), ale aj naratívy o „normalizačnou praxou devalvovanom partizánskom motíve“ v duchu, všetko z minulosti treba spáliť. Nechýbal ani starý dobrý „naratív“ o tom, že odborníci sú iba na tej správnej politickej strane, pričom tá druhá, vlastne v konečnom dôsledku ani nemá právo na existenciu (princíp delegitimizácie iného hodnotového postoja). Do antifašistickej výstavy si kopol aj redaktor SME Matúš Burčík, ktorý sa v článku publikovanom 22. 8. 2024 v KORZÁRI pohoršoval nad bustou Ivana Gašparoviča (pre kontext: bývalý prezident Ivan Gašparovič dlhodobo aktívne podporoval umelecké aktivity výtvarníkov hlásiacich sa k SNP). Burčík s cieľom ohromiť písal:
„Pred vchodom zatiaľ predstavitelia platformy Otvorená Kultúra! pokračovali v proteste proti ministerke Šimkovičovej nazvanom Slovenské kultúrne povstanie. Niektorí návštevníci sa pri nich pristavovali a diskutovali. … Predseda Spoločnosti Ladislava Novomeského Lukáš Perný okrem iného konštatoval, že počas predchádzajúcej „pravicovo-liberálnej“ vlády boli podobné akcie diskriminované, a to aj za asistencie takzvaných slobodných médií.“ Klub výtvarných umelcov a teoretikov je občianske združenie. Predsedá mu šéf výtvarného výboru Matice slovenskej Ladislav Skrak. V minulosti bol tajomníkom exministra kultúry Miroslava Válka. Bustu Gašparoviča podľa Skraka vystavili preto, že je predstaviteľom „novej slovenskej štátnosti“. Zároveň sa ako prezident v minulosti angažoval v rámci podobných podujatí. „V roku 2005 otváral výstavu k výročiu oslobodenia,“ hovorí Skrak.“
Burčíkov článok Výstavu o SNP dopĺňa Gašparovič nie je k dispozícii online.
V kontexte diskreditačných „cancel culture“ aktivít doplníme ešte jeden incident. Redaktor SME Marek Moravčík sa s cieľom diskreditácie objavil na otváracej výstave Galérie Matice slovenskej v budove MS (svedkom incidentu bol dnešný podpredseda Peter Schvantner). S cieľom diskreditovať a poškodiť nielen výstavu, ale aj inštitúciu kládol absurdné a vyslovene provokatívne otázky typu „poskytujete vystavovaným autorom v bratislavskej Matici honorár, aká je jeho výška, podpisujete zmluvu o dielo, podľa čoho si vyberáte autorov, kedy opravíte mreže od budovy, s akým rozpočtom pracujete“ a pod. Po odoslaní oficiálnych a korektných mailových odpovedí, ktoré dokazovali, že sa nedeje nič nezákonné, ani kontroverzné, a že celá galéria funguje s minimálnymi finančnými nákladmi (dotácia Výtvarného odboru MS je cca. 200€ na celý rok, čo pokryje tak maximálne náklady na občerstvenie počas vernisáží) a pod. M. Moravčík, ktorý zrejme hľadal „senzáciu“, článok nezverejnil.
Na DAV DVA sme na tieto aktivity typické pre fenomén „kultúry rušenia“ reagovali spolu s kolegom T. Klimekom jednak v ročenke DAV DVA, taktiež v niekoľkých článkoch (1, 2), pričom pre zaujímavosť naše tézy verifikovala aj AI). V takom toxickom prostredí sa teda kultúra skutočne organizuje ťažko, preto aj chápeme, že sa zo SNG vtedy nikto neozval. Nešťastné boli aj unáhlené reakcie z vedenie ministerstva či skĺznutie do zjednodušujúcich ultrakonzervatívnych pozícii v reakcii na tie ultraliberálne, čo samozrejme šikovne využili, ale v kontexte toľkých tlakov, ktoré boli vyvíjané sú tieto chybné kroky azda aj pochopiteľné .Dá sa súhlasiť s J. Daniškom, že s extrémnou politizáciou kultúry prišiel mimovládny sektor, avšak ešte dávno pred vznikom súčasnej vlády (selektívne schvaľovanie grantov ľuďom so správnym politickým názorom, realizovanie kultúry rušenia voči ľuďom s iným názorom).
