„Nejhlouběji chudý, nejhlouběji vidím nenávist.“
Keď stál takto pred sto rokmi Wolkerov dělník u röntgenu, dozvedel sa čosi nie len o stave svojich pľúc, prežratých hladom (čo mimochodom v slovenčine, narozdiel od českého originálu, vyznieva ako dokonalý oxymoron), ale aj o samotnej svojej „druhovej“ podstate: „Neboť dnes tělo je duše a na něm psáno jest…“1
Dnes, o storočie neskôr, stojí nedefinovaný „tekutý“ freelancer pred akýmsi pomyselným, ešte nevynájdeným prístrojom podobným röntgenovému „spektrometru“ a dozvedá sa o sebe len to, že je čím chce byť, že šťastie má hľadať v sebe, riadiť sa má svojím „vnútorným ja“ a môže úplne všetko, pod podmienkou, že nesmie iba jedno – nenávidieť.
V tomto prekrásnom novom svete neprípustnej nenávisti plnom farieb, rôznorodosti a tolerancie je potom odrazu možné potierať slobodu prejavu, perzekvovať ľudí za ich triedne povedomie, likvidovať zvyšky elementárnej medziľudskej solidarity či tancovať na hroboch „nenávistných“ – ba aj na ich nemocničných lôžkach…
A ja sa tak na to všetko dívam a hovorím si: „Čo by na to asi povedal sv. Augustín?“ A porušujúc základné pravidlo rečníckych otázok si hneď aj odpovedám, v duchu Tarantinovho Djanga Unchained: „Asi by to neschvaloval… přecitlivělej pánbíčkář.“
A podobne ako v parafrázovanej scéne, kde pointou nebolo, že Alexandre Dumas je citlivý k nepravostiam voči otrokom ako fajnový Francúz, ale ako černoch, i tu sa mi zdá, že podstatou onoho zásadného imperatívu „Nenáviď hriech, miluj hriešnika“ nie je len náboženské presvedčenie autora (vraždilo sa i v mene Boha), ale určitý morálny univerzalizmus (z neho plynúci), ktorý sa inak tiahne časopriestorom filozofie od Sokrata k Budhovi, cez Konfucia až po Ježiša.2
HELL´S KITCHEN
Táto myšlienka (v prvom pláne praktického úžitku – v prekonaní klanovej etiky krvnej pomsty; v druhom pláne politického významu – v založení proto-občianskej „ústavy“ – spoločne akceptovaného úzu rovnakej hodnoty života a práv; a v treťom rade meta-univerzalistickej reflexie nad sebou samými a možnosťami, ako jej „medze“ rozširovať) dnes tak nejako berie za svoje a my sa vraciame k nekompromisnému stanovisku, že Kartágo musí byť zničené.
Samozrejme, oficiálne proklamujeme vernosť hodnotovému univerzalizmu s ešte väčšou vehemenciou než kedy predtým, avšak robíme to tým viac bezobsahovo a selektívne, čím hlbšie nadobúdame poznanie, že ten v jeho súčasnej forme predstavuje len akúsi „uhlíkovú stopu“ globalizácie – vedľajší produkt ekonomického koristenia, ktorý sami jeho strojcovia časom zavrhnú, cestou k novému „bezemisnému“ autoritárstvu.
V skutočnosti sme však univerzalizmus zavrhli už dávno a iba vytesňujeme nepríjemnú predstavu, ako veľmi by v tom bol dnes Kristus sám, keby, tak ako pred dve tisíc rokmi, svojim vystupovaním „legitimizoval“ zlo a dovolil si večerať aj s niekým iným ako s Havranom, či ako silno by „musel vysvetľovať“ prečo sa nechal vyfotiť s Rózsom a Chmelárom, ak by si chcel udržať zástup svojich followerov. Nebudeme si klamať – on v tom bol sám aj vtedy… Ale vďaka múdrym ľuďom ako sv. Pavol a ďalším napokon bol pochopený.
Všetci relevantní filozofi, ktorí či už dospeli k univerzalizmu, hlásali mier, jednotu alebo iné formy všeľudského spolužitia v podstate iba pomáhali vyššie spomínaným štyrom a odpovedali na stále tú istú otázku: prečo večerať s nepriateľom?
ZLÉ DVOJČA UNIVERZALIZMU
My sa dnes, nepochopiteľne, namiesto otázky „prečo“ pýtame „či vôbec?“ a nerešpektujeme tak ustálený „vedecký konsenzus“, na ktorý sa v iných veciach tak ochotne odvolávame. Toto „filozofické plochozemstvo“ našich liberálnych kultúrnych elít, ktoré sa dnes nielenže hlási o slovo a žiada uznanie, ale invazívne vytláča akékoľvek „klasické“ rozmýšľanie – minimálne od roku 2014, je podľa môjho výsledkom prerušenia životodarného dialektického spojenia medzi univerzalistickou morálkou a nenávisťou – dvomi zdanlivo protichodnými tendenciami ducha, ktoré, hoc každá odlišnou formou, prispievali zároveň vždy spoločne k tomu istému cieľu. Ale tak ako sa vývojom človeka stalo nadbytočným slepé črevo či kostrč ako pozostatok chvosta, vyhlásila i postmoderna na konci dejín „zlé dvojča“ univerzalizmu za hororové klišé, neuvedomujúc si, že tento jej „chirurgický zákrok“ na ľudskom duchu, ktorým síce odstránila agresívne prejavy 20. storočia, avšak za cenu straty schopnosti plodne uvažovať, sa najviac podobá lobotómii…
Už Aristoteles rozlišoval medzi hnevom (orgē) a nenávisťou (misos), pričom neváhal z tejto učiniť legitímnu súčasť ctnosti. K podobným záverom dospeli stoici. Pre tento text úplne zásadný teoretický koncept sv. Augustína ešte posilnil Tomáš Akvinský tvrdením, že z absolútneho uhla pohľadu je viac milovať svojich nepriateľov než svojich priateľov/blížnych. V kontrapozícii voči nemu zasa Nietzsche svojou nenávisťou k nepriateľom formuluje antitézu kresťanstvu ako „hrdosť na nepriateľa“3 – čo napokon ústi v syntézu oboch domnelo protichodných ideových smerov – milovať všetkých a zároveň s patričnou úctou nenávidieť oponenta – to je historická lekcia univerzalistickej morálky.
Každé iné nahliadanie (mať rád iba svojich a nenávidieť iných alebo (toxicky) milovať všetkých ale vytesňovať existenciu antagonizmov) končí ako prázdna abstrakcia, deklamovaná falošná póza bez konkrétneho obsahu.
OD PRVOKOV K POST-BUNKOVCOM
Stupeň tejto abstrakcie v súčasnom prevládajúcom diskurze „otvorenosti“ je tak značný, že sa prejavuje úplne symetricky (tečie na všetky strany) – tak v abstraktnej „(vše)láske“ k zaniknutému subjektu (ktorý viac nemožno odlíšiť od objektu,4 keďže v LGBTQIA+ jazyku stratil, takpovediac, „bunkovú membránu“ kauzálne oddeľujúcu vonkajšie procesy od jeho vnútornej sústavy [viď egogender, exgender, genderflow, či omnigender] a splynul tak v jedno „prostredie“ či „spektrum“, a teda existuje naďalej iba ako – voľne interpretovateľný – text); – ako aj v abstraktnej nenávisti, ktorá natoľko stratila konkrétnu podobu a zameranie, že sa stala „nenávisťou samou o sebe“. Neschopnosť formulovať argumenty voči obsahu jednotlivých konkrétnych „nenávistí“ nás potom núti obrátiť boj proti jej samotnej forme. Príčinou vojen, utrpenia a frustrácie pre nás viac nie sú represívne ekonomické systémy a ideológie ako kapitalizmus, fašizmus či neoliberalizmus, ale existencia nenávisti vo svete5 (dokonca samotné ideológie ako nacizmus sú interpretované iba ako nenávisť ku – …). Všetky politiky sa tak štrukturujú podľa novej deliacej čiary (mimo klasických schém ľavice a pravice) – na nenávistné (rozumej argumentujúce „po starom“ – s rôznym stupňom pravdivosti, irelevantným v rámci nového delenia) a tolerantné (teda rezignované k diferenciácii).
Že tento proces už nastal je zjavné. Otázkou je, prečo sme vymenili stovky rokov myslenia založeného na Aristotelovi, Spinozovi či Hegelovi za „boj proti nenávisti“ – za jazyk hippies?
OD AGORY PO WOODSTOCK
Naznačený posun, ktorý by sme bez väčšieho nadsadenia mohli nazvať: Od agory cez Heidelberg6 po Woodstock, nemá paradoxne s hipísáctvom mnoho spoločné, keďže toto sa historicky stalo synonymom zrady a zapredania sa, pričom tento jeho výsostne negatívne chápaný aspekt splynutia s kontinuom disciplinárnej spoločnosti možno v kontexte tohto článku naopak vnímať ako pozitívny príklad dospetia jednej generácie… Aby sme sa nepochopili nesprávne, hodnoty antiestablišmentu či protivojnovú rétoriku v duchu onej doby hodnotím kladne, ale použitý slovník už nie (hoci s prižmúrením oka k americkému, politologicky nevycizelovanému prostrediu). On v istom prenesenom zmysle ani nebol ich – bol to slovník požičaný z „budúcnosti“, terminológia vracajúca sa v čase ako guľky s obrátenou entropiou vo filme Tenet, ktoré sa vrátia do pištole.7 V tomto zmysle v danej dobe ani nemohli napáchať „želané“ škody, nakoľko ešte len mali byť vystrelené…
OD ROMANTIZMU PO HIP-HOP
Walter Benjamin svojho času písal, že si revolucionári vedome požičiavajú od hrdinov minulosti ich ikonografiu, ako si napríklad Francúzska revolúcia privlastnila spôsoby a inštitúcie starého Ríma. Tieto skoky do minulosti, vytrhnuté z kontinua dejín narúšali práve toto kontinuum, inak predstavujúce len prázdny homogénny časový poriadok vládnucich vrstiev. Minulosť sa tak vykúpila prítomným činom.8
Súčasná „anti-nenávistná“ politika však nie je a ani nemôže byť aktualizáciou či vykúpením 60s kontrakultúrnych hnutí v benjaminovskom zmysle, nakoľko nerozvíja ľudské (neemancipuje) ale smeruje proti jazyku a proti mysleniu. Je to až reakčný pohyb, maskovaný klamnou predstavou progresu – a teda mi príde výstižnejšie, že si súčasní hipsteri (slovotvorný základ mailerovského termínu hip nie je náhodný) iba „zobrali späť“ slovník vlastný ako i spôsob myslenia, ktoré organicky prislúcha im a namiesto hip-revolty z neho, vo svete kde už jestvuje len text, zložili hip-hop…
GUSTÁV PAMÄTI NÁRODA
Píšem o hipsteroch, ale v podstate sú to iba mileniáli, ktorí už ani nevedia, že sú hipstermi – ako to výstižne pomenovala M. Malíčková v štúdii „Som hipster a neviem o tom“: „Hipster je reprezentatívnym príkladom kultúrneho individualizmu a spoločenského egoizmu konfrontovaného s túžbou predsa len niekam patriť a spoločne s niekým čosi budovať.“9 Táto vnútorná rozštiepenosť10 je produkovaná materiálne aj kultúrne. Z hľadiska ekonomických podmienok je naša generácia tridsiatnikov – štyridsiatnikov vychovaná príšernými pomermi roztvárajúcich sa sociálnych nožníc, nerovnosti a trhovej deregulácie – z nich plynúceho individualizmu a nutnosti utkať si vlastné kapitálové siete, na ktoré sme patrične hrdí, lebo nám nespadli do vienka od štátu, ale museli sme na nich zapracovať „sami“ (hoci mnohí netušíme ako veľmi ešte dnes profitujeme z trosiek bývalého režimu a koľko renty vybrali naši rodičia z bytov, ktoré im „spadli z neba“). Získali sme tak kultúrny kapitál (vieme jazyky, sme scestovaní, ovládame dobre IT technológie, máme vkus…), ktorý nám v kombinácii s vynaloženým vlastným pričinením oň dáva falošné vedomie intelektuálnej i morálnej nadradenosti. Dôsledne opatrovaný sociálny kapitál a siete, ktoré využívame ekonomicky (od dóz od mamy až po kreatívny biznis udržiavaný sieťou známych) majú zasa – v podobe sociálnych bublín, v ktorých sa uzatvárame – presah do etiky a politiky: závery tejto skupiny prejímame a mylne vydávame za naše vlastné; vraciame sa ku klanovému mysleniu, kde niet miesto pre „iného“. Takto determinovaný jedinec však ešte nie je hipsterom. Čosi mu k tomu chýba a nemám na mysli pestovaný fúz…
ETIKA VIDEOPOŽIČOVNE
Mileniáli sú manichejci. Možno viac než Great Generation, zvádzajúca súboj dobra proti zlu na normandských plážach, aby „urobila čísla“ krajine, ktorá si v rasizme v ničom nezadala s Nemeckom. Naše bitky sa odohrávali na obrazovkách,11 „in a galaxy far, far away….“12 Z hľadiska (pop)kultúrnej produkcie sú mileniáli mentálne odchovaní v lepšom prípade na (knižnej verzii) Pána prsteňov a v horšom – typicky – na Star Wars, new-age rozprávkovej space opere, kde bojujú sily dobra proti silám temna (aký to rozdiel oproti šesťdesiatkovému Star Treku, high science fiction, ktorá rieši morálne a filozofické dilemy či ukazuje utopickú rovnostársku budúcnosť). Navyše, už legendárna opening line odkazuje k minulosti, nie budúcnosti, čo implikuje klišé, že „história sa opakuje“, teda jednu z najobľúbenejších morálnych floskúl súčasnej argumentácie na osi „Hitler-Putin“. Samotná sila je výsostne exkluzívny dematerializovaný koncept, bez reálneho využitia v živote bežných ľudí,13 a teda i bez možnosti pochopiť, čo vlastne tvorí podstatu dichotómie dobra a zla. Jediným diferenciačným kritériom tohto rozlíšenia je (subjektívna) vôľa „šľachty“ Jediov užívať ju „rytiersky“ alebo podlo (opäť zväčša iba vo vzťahu k sebe navzájom), čo z nej morálne činí tak maximálne obdobu Vojny dvoch ruží…
Franšíza Hviezdnych vojen nie je len filmovou sériou ale pre jednu generáciu definujúcim samostatným systémom znakov – znakov celkom arbitrérnych, teda bez logického spojenia medzi označujúcim (sila) a označovaným (dobro a zlo). Vzťah týchto symbolov k (filmovému) dobru a zlu v uzavretom systéme tvorí sieť diferencií,14 na základe ktorých štrukturujeme dej a prisudzujeme jednotlivým znakom hodnotu + alebo -. Táto postmoderná matematika v zásade o ničom nevypovedá, iba evokuje (a vzhľadom na roky natáčania pôvodnej série aj odráža) boj o diskurzívnu hegemóniu v post-metanaratívnom svete konca studenej vojny, kde už nikto v nič naozaj neverí a iba sa hráme so slovami, ktorý tábor vytvorí tomu druhému horší (marketingový) obraz.
Takto nakonfigurované mentálne nastavenie celej jednej generácie jej dokonca bráni poctivo analyzovať i kvalitnú filmografiu deväťdesiatych rokov (aby sme nekrivdili jednej epoche) a diela ako Matrix,15 bezohľadne opomínajúc úplne zásadné vplyvy Baudrillarda, Deborda či Marxa (o ktorom pravdepodobne počuli či ho videli iba na hlavách promenádujúcich sa žien pri nacvičovaní striptízu v Slunce, seno, erotika)…
RICK DALTON: „TEXT, TEXT, TEXT…“
Morálna túžba mileniálov niekam patriť a niečo budovať, spomínaná vyššie, či túžba konať „dobro“ sa (v kontexte postmoderných popkultúrnych vzorcov, na ktorých odrástli) realizuje iba cez jazyk. Nie však v zmysle, že by to z ich strany boli iba reči… Premýšľať štýlom: „iba reči a žiadne skutky“ implikuje uznanie pretvárky, oddelenia reči a skutku – teda, že jazyk iba (nedokonalo) kategorizuje hmotu, nie je realitou sám o sebe. Hipsteri však žijú vo svete, kde sama možnosť pretvarovať sa nejestvuje, nakoľko všetko je len text – systém diferencií, kde význam generuje čisto ich vzájomný relatívny vzťah… Keď čítate Kvety zla, nikdy si nepoviete: ach, aký je ten Baudellaire pózer! Pretože ste Baudellaira nikdy osobne nepoznali a všetka skúsenosť s ním je sprostredkovaná iba ďalším textom. Podobne, pri četovaní s druhým (bez použitia emoji a bez toho, že by ste už predtým poznali jeho správanie) nie vždy pochopíte iróniu, nadsadenie či hyperbolu. Textu je teda možné iba bezmedzne (a doslovne) veriť.
Akonáhle sa teda rozpadol „starý svet“ metanarativity, ktorý bránil drobným naráciám vytvoriť vlastné znakové subsystémy,16 mileniáli prijali a uverili v jeden z nich – ten, čo bol zrovna najviac po ruke (veď človek v kríze sa vždy upína k tomu, čo dobre pozná a detstvo je ideálnym útočiskom spomienkového optimizmu). Bol to zrovna ten o dobre a zle, o Gandalfovi a Sauronovi, o Yodovi a Vaderovi… Akákoľvek morálka (viazaná pôvodne na náboženstvo, ideológie atď.) sa od toho momentu zmenila v číru intertextualitu. Hipsteri tak, v domnení morálneho konania, robia iba to, že (vo svojom texte) odkazujú na ďalší text.17 Každý kto nepatrí do ich bubliny, či neprijíma pravidlá ich subsystému, je potom označený za nemorálneho dezoláta a dno. Pravda či akákoľvek objektívna kategória zostáva uviaznutá v priestore, kde sa stiera rozdiel medzi symbolom a objektom reprezentácie. Veda, filozofia či iná disciplína vzťahujúca sa pôvodne k objektívnej realite sa tak vzťahuje už iba k textu. Stáva sa z nej syntax, pravidlo jazyka.
ŽENSKÝ VTIP
V takomto svete je potom možné celkom bez výčitiek vyvesiť ukrajinskú vlajku, a zároveň mlčať o Gaze; bojovať za kultúru a vzápätí kričať, že nám netreba Netrebko; či byť etickým konzumentom bez potreby zvrátiť vykorisťovanie globálneho Juhu. Konanie je tu vždy len písanie. Revolúcia je performancia… Etika je estetika – má byť hlavne pekná, kvalitne graficky znázornená v symbolike, na odznakoch a profilovkách.
Hyper-relativita tohto „napísaného“ sveta spôsobila, že sa títo novodobí moralizátori zasekli v medzipriestore – ani sa nepretvarujú, ani to nie je úplne vážne (nejdú bojovať na Ukrajinu ako Hemingway do Španielska), ich kráľ nie je ani oblečený ani nahý, sú teda v akejsi „kvantovej superpozícii“ (závislej na pozorovateľovi – ktorý však neprichádza, nakoľko v ich radoch niet nikoho, kto by sa díval… Realita im zostáva skrytá za „horizontom udalostí“, v spektakularite textu).
„MÁ MNOHO TALENTOV. TO JE TAKÝ NADANÝ? NIE, BOHATÝ…“
Utiekanie sa do sveta znakov býva sprievodným javom spoločností, ktoré stihol úpadok (typicky napríklad pozdný Sovietsky zväz). U nás sa ekonomický pád EÚ ešte o čosi viditeľnejšie ako v peňaženkách prejavuje v erózii humoru, ktorý nahradili mémy. Meme kultúra je kultúrou opakovaného vtipu. Ide o situačné a kontextuálne variácie rovnakého obrázka či znázornenej emócie. Celkom mizne originalita a tvorivosť. Podobne ako vo filme Children of Men, kde je (úpadková) kultúra redukovaná na vlastníctvo umeleckej zbierky, tak i dnes je za „vtipného“ považovaný ten, kto pozná najviac meme vzorcov, ten kto má najvyšší kultúrny kapitál (avšak iba v bubline kultúrne preferovaných znakov – rozumej, sledovanie starých humorných skečov alebo čítanie Hrabala Ti ho nijako nezvýši). Humor sa teda tiež stáva (pozičným) vlastníctvom. Zasmiať sa tak znamená iba zareagovať na znak. Vtip sa preto stáva stále viac interným, keďže funguje iba v spoločenstve vlastníkov, disponujúcimi „legendou“ k príslušnej mape…
New speak o „nenávisti“ je podľa mňa akousi výslednicou spomínaných tendencií v myslení – „utiekania sa k znaku“, prebujnelej abstrakcie a „otvorenosti“ (Otvorená spoločnosť, Otvorená kultúra, Otvorená justícia… ), ktorá už zo svojej podstaty, ako „utópia pozitivity“ implikuje vylúčenie.
Čím abstraktnejšia je táto ich koncepcia v myslení, tým konkrétnejšie sa prejavuje v každodennej realite… Dlhodobo napríklad poukazujem na chorobný právny stav v Česku ohľadom zavedenia skutkovej podstaty „triednej nenávisti“ či „kladiva proti konšpirátorom“ a protiľudové tendencie v trestnom práve, ktoré sa za bývalej vlády rozširovali aj ku nám… Preto pripravujem rozsiahle pokračovanie tohto článku.
Záverom už len toľko, že jedinou relevantnou odpoveďou na vzlyky o (údajne nenávisťou) rozdelenej spoločnosti je spoločný jazyk. A nemyslím tým angličtinu… Spoločný jazyk18 je vždy cesta k (z)mieru. Keď sa rozpadne systém významov či autorita a štruktúra, jednotlivé znakové subsystémy spolu začnú viesť vojnu. Progresivistický predpoklad, že budú spolunažívať v mieri je utópia. Oni sami to musia vedieť – logickým záverom teda je, že nám buď budú chcieť vnútiť svoj subsystém násilím reči alebo uvrhnú spoločnosti v chaos „bezcharakterného“ anti-rozmýšľania.
________________________________________________________
1 Jiří Wolker: U rentgenu
2 Zámerne som použil túto „Fantastickú štvorku“ tak ako o nej pojednáva K. Jaspers v knihe Svetodejinné osobnosti, kde ich jednoznačne vydeľuje z kontinua všetkých ostatných osobností náboženského a filozofického sveta, v súvislosti s ich univerzalizmom, ktorý paradoxne relativizuje – dáva do vzájomného (a spätne nahliadaného) vzťahu voči sebe navzájom: „Ani jeden z týchto štyroch neprináleží k tomu typu, ktorým je obklopený. Ich dejinnosť, a tým jedinečnosť sa dá zachytiť iba v obsiahlej dejinnosti ľudského bytia, ktorá sa v nich prejavuje zakaždým celkom odlišným spôsobom. Možnosť vycítiť tento spoločný koreň sa otvorila až vtedy, keď ľudstvo začalo vzájomne komunikovať ako celok a dozvedelo sa o ďalších svetodejinných osobnostiach. Predtým bol každý z nich pre veľké časti ľudstva jediný a jedinečný.“ (str. 166) Jaspers teda poukazuje na istý meta-univerzalizmus – kresťansky milovať blížneho v 13. storočí nevylučovalo organizovať križiacke výpravy; v 20. storočí už áno.
3 „Pre kontrast si krátko uveďme Nietzscheho postoj k nepriateľom zo Zarathustru. Nepriatelia by sa isto nemali milovať, ale práve nenávidieť (v zmysle, že by sme im nemali „nastavovať druhú tvár“, ale skutočne s nimi bojovať) – na svojich nepriateľov by mal človek v tomto zmysle byť hrdý (a určite nie nimi pohŕdať), nakoľko každý dobrý boj (t. j. víťazstvo jedného, či jeho nepriateľa) približuje človeka k prekonaniu človeka ako takého, t. j. k nadčloveku.“ (ŠENOVSKÝ, J. Nietzsche a Akvinský – Otázka resentimentu v Teologické sumě. In: Filosofický časopis 2/2018, str. 141-142)
4 Výstižne sa v podobnom duchu vyjadril filozof Dr. Schönfeld (Ladislav Pešek) v seriáli Sňatky z rozumu: „Každé novorozeně je praobrazem egoismu. Nedovedouc rozlišit svůj vlastní subjekt od objektu, své Já od ne-já, vyplňuje svým bezbřehým Já celý vesmír. On sám je veškerá libost i trýzeň kosmu. Není nic než On.“ Dnešné uvahy o spektre (rodov, pohlaví, identít) búrajúce prirodzenú binaritu jazyka (a poťažmo uvažovania – v dôsledku diferenciačnej impotencie) nepredstavujú v tomto zmysle nový typ rozmýšľania, ale skôr iba materiálny dôsledok atomizácie spoločnosti, sociálnej izolácie jednotlivca a z nich plynúcej depresie a prebujnelého narcizmu.
5 Strašiak nenávisti sa prejavuje na psychike ľudí podobným spôsobom ako psychóza Carmine Falconeho vo filme Batman Begins (2006), kde ju Dr. Crane vysvetľuje ako preľud, resp. paranoidné predstavy, v ktorých pacienti vidia vonkajší zdroj utrpenia, často vychádzajúci z jungiánskych archetypov – v tomto prípade strašiak (scarecrow). Podobne dnes, najviac zreteľne u ľudí, ktorí sa nikdy nijak zvlášť o politiku nezaujímali, je patrná tendencia vytvárať si akýsi externalizovaný znak pre utrpenie a zlo – v tomto prípade fico, trump či babiš – na základe zvnútornenia istého znakového systému, ktorý im bol mediálne vnútený a ktorý potom ďalej reprodukujú, a teda i spätne normalizujú a zastierajú jeho neautenticitu a neadekvátnosť (ak chceme použiť eufemizmus pre paranoju). Keď sa tento paranoidný diskurz „rozpráši“ do ovzdušia a vdýchne, ľahko zamorí celé mesto… Jednoduché rozlišovacie kritérium medzi (zdravou) kritikou a (chorobnou) obsesiou v tomto prípade predstavuje stupeň na „škále zla“, v štruktúre politického jednania – ktorý títo „kritici“ zásadne nevnímajú, ani mu neprikladajú žiadnu váhu. Nákup zbraní od režimu, čo genocíduje Palestínčanov je na každej stupnici normálneho uvažovania asi o desať stupňov vyššie než stretávanie sa s Putinom (ktorému zbrane nedodávame ani ich nekupujeme), napriek tomu ho „rozhnevaní“ (od PS až po Mier Ukrajine) nevnímajú ako problém a „uviazaní v kresle“ ďalej opakujú simulakrum: „fico + putin…“ Až sa nanucuje parafráza ich obľúbenej floskuly: „Robo nemôže za vaše spackané životy.“
6 Heidelberg tu predstavuje tak fázu „univerzity“, ako i post-osvietenskú fázu konania nacistického festivalu Thingspiele.
7 V rozvinutej fáze organizovanej moderny 50. a 60. rokov s kvalitnými „záchrannými sieťami“ sociálneho štátu sa tento druh myslenia nemohol ujať. V tom zmysle aj následná „zrada“ hippies nebola vedomou voľbou ale determinovaná prostredím, z ktorého jej protagonisti vzišli. To mám na mysli, keď píšem, že si „požičiavali“ terminológiu neskoršej (súčasnej) generácie, ktorá z hľadiska materiálnych predpokladov ďaleko viac súznie s týmito myšlienkami.
8 JEFFRIES, S. Grandhotel nad propastí – Životy myslitelů Frankfurtské školy. Host, 2022, str. 15
9 MALÍČKOVÁ, M. Som hipster a neviem o tom. In: Český lid, str. 60
10 Túto hipsterskú dvojznačnú tendenciu k nihilizmu či postmoderne, a zároveň k túžbe „čosi budovať“ som opísal v eseji Diktatúra bezvýznamnosti ako ich vnútorný boj medzi kultúrnou dekonštrukciou a politickým novo-konštituovaním zmyslu, ktoré je symbolickým znovu-osídľovaním ideovo aj materiálne dávno strateného sveta – teda reteritorializáciou.
11 Keď už spomínam tie 90s bitky pri obrazovkách, automaticky sa mi vybavuje asi najlepšia opening scene Dannyho Boyla z nedávneho filmu 28 years later, ktorú už nikdy nedostanem z hlavy – skupinka zjavne traumatizovaných a psychicky deprivovaných deväťdesiatkových deciek pozerá „na ukľudnenie“ Teletubbies, na pozadí hádky dysfunkčnej rodinky (ktorá končí zombie masakrom). Zombie filmy boli často alegóriou na úpadok alebo negatívne aspekty spoločnosti ako sú konzum, masová kultúra a pod. Boyle, po dlhom rade filmov rovnako bezduchých ako sú zombíci sami, vrátil tento prenesený význam do zombie žánru, aby vystihol atmosféru obscénnosti 90 s – podpíše sa na psychike „preživších“ horšie trauma z útoku zombies či sledovania Teletubbies?
12 Presah Star Wars do reality je nie len etický ale i gramatický. Typické štyri bodky na konci vety, tento interpunkčný nonsens, sa dôsledne ujal a dodnes zostávam prekvapený, koľko mojich rovesníkov píše bodku, ako ukončenie textu, ešte aj za bodkou (či troma bodkami).
13 Nie je teda silou fyzikálnou (silou v pravom slova zmysle), ale čisto diskurzívnou. Hoci vo filmoch sa prejavuje (aj) vlastnou fyzikou, ide skôr o efekt, nakoľko hlavní antagonisti sú prakticky vždy rovnako silní a o výsledku súboja rozhodne ich vôľa či mentálne nastavenie. Kľudne by mohli iba sedieť v debatnom kruhu a presviedčať sa navzájom o svojej pravde (čím by ale najskôr porazili iba divákov v kinách).
14 HAUER, T. S/krze postmoderní teorie. Karolinum, 2002, str. 23
15 Zostal som v šoku ako mohli dvaja vzdelaní vedci, navyše jeden z nich filozof, pol hodinu hĺbkovo filozoficky rozoberať Matrix v podcaste Denníka Sme – Kvantum ideí (12. epizóda), bez uvedených troch mien, úplne zásadných pre film a navyše explicitne priznaných jeho tvorcami.
16 Rozpadol sa dokonca dvakrát – v roku 1989 po strate viery „v budovanie svetlejších zajtrajškov“ a cca po roku 2008, keď padla mantra o „Konci dejín“ (v pôvodne kladnom, Fukuyamovskom slova zmysle a transformovala sa na koniec dejín v duchu Nietzscheho „posledného človeka“ – teda nihilistického a zároveň narcisticky na seba upätého jednotlica, ktorý už len pri odchode zhasne…)
17 Nedá sa teda tvrdiť, že by ich morálka bola falošná alebo iluzórna. V zmysle toho, že je odkazom na iný text, teda alúziou, by sme mohli skôr povedať, že je „aluzórna“, čo vystihuje akýsi medzipriestor, kde sa pohybuje. Keďže však odkazovať na „iné“ sa nedá tam kde existuje iba jedno (v tomto prípade text), aj odkaz „jedného“ textu na „iný“ text, je vlastne sebareferenčný. Odkazovanie sa stáva dokazovaním. Dokazuje teda sám seba – je to tautológia. V tomto zmysle napríklad, v článku spomínané, meme (uverejňované prostredníctvom tzv. „satirických“ stránok) funguje čím ďalej tým viac nie iba ako referencia na reálnu udalosť (v politike), ale ako sám primárny informačný zdroj (zdroj informácie i pobavenia – teda akýsi „pravý“ infotainment, ktorý pobavením informuje) – referuje na seba, resp. na interpretačný prefabrikát, ktorým nahradil objektívne pomenovanú skutočnosť (takýmto spôsobom potom môže byť zdrojom vtipov alebo pobúrenia v progresívnych kruhoch, že „Fico citoval na oslavách SNP Hitlera,“ ako napísal Denník N, už tradične úplne mimo reality).
18 Jazyk „doslova“. Teda nie iba „language“ ale „Common Tongue“, ako píše George R. R. Martin v Piesni ľadu a ohňa. Rozumej, materializovaná komunikácia, ktorá nie je len textom, ale pevne spätá so skutočnosťou garantuje aspoň základný (fixný) význam. Programový „Antigorgias“ proti postmodernej dekonštrukcii.
