Každú nedeľu na DAV DVA prinášame ukážku zo sveta poézie. Vyberá spisovateľ Goran Lenčo v seriále NOVOMESKÉHO NEDEĽA (názov na počesť debutu a jeho autora).
MÚDROSŤ
Laco Novomeský
Je taká múdrosť:
kľaknúť si pred koncilom,
priznávať kardinálom blud a blúdenie a bludy,
radšej si pokľaknúť než klesnúť na hranici,
radšej skryť pravdu v sebe kdesi
akoby v klenotnici,
potom si znova doznať, že sa predsa krúti.
Však, súdruh Galilei,
je taká múdosť?!
Lež nad mudrca múdrejšie je dieťa,
ten rozprávkový chlapček nerozumne smelý,
ten chlapček, ktorý skríkol hlasito, až beda,že kráľ j
e nahý, že nahý je celý.
Národný umelec Ladislav Novomeský, familiárne oslovovaný i podpisovaný ako Laco Novomeský (1904 – 1976), bol nielen najtalentovanejším básnikom z okruhu „davistov“, ale bez zveličovania patrí aj k našim najlepším a najvplyvnejším básnikom vôbec. Ako ľavicový intelektuál, novinár, publicista, mimoriadne aktívny kultúrny dejateľ, neskôr činný i politicky, nebol len vplyvným predstaviteľom literárnej avantgardy, ale aj zásadným a pozitívnym spôsobom formoval modernú tvár slovenskej spoločnosti, pričom zastával významné kultúrno-spoločenské funkcie, bol napríklad predsedom Matice slovenskej či predsedom Spolku slovenských spisovateľov. Organizačne a politicky sa zapojil i do príprav a riadenia SNP. V 50. rokoch je lživo obvinený v spolitizovanom vykonštruovanom procese a väznený. Po prepustení a rehabilitácii sa v plnej sile vracia do umeleckého i spoločenského diania, toto obdobie však pre neustále sa zhoršujúci zdravotný stav netrvá dlho. Na sklonku života už prakticky nepíše.
Jeho raná tvorba je ovplyvnená (novo)symbolizmom, postupne sa však stáva výrazne sociálne angažovanou. Je medzi prvými, ak nie úplne prvý, kto do slovenskej poézie prináša poetizmus. Nemalá časť jeho tvorby je i lyricko-reflexívna. Najsilnejší je jeho básnický hlas práve tam, kde v harmónii syntetizuje vyššie uvedené literárne postupy a inklinácie. Svojou výraznou poetikou mal dopad na viacerých autorov, ktorých tvorivo inšpiroval. Viaceré jeho básne pre svoj nezameniteľný výraz a literárne kvality už neodmysliteľne patria do pomyselného zlatého fondu slovenskej poézie.
Naša báseň je zo zbierky Stamodtiaľ a iné (1964). Okrem toho, že veľmi umne spracúva andersenovský rozprávkový motív, ktorého múdrosť vypovedajúcu o priamom nazeraní, úprimnosti a pravdivosti využíva ako svoju pointu, je to i paralela k samotnej autorovej skúsenosti. Veď bol obžalovaný a nespravodlivo odsúdený. Ani potom však nebola jeho osobnosť zlomená, nezatrpkol a neodklonil sa od myšlienky socializmu a komunizmu, ktorú považoval za pravdivú. Na tomto mieste ocitujem úryvok z jednej autorovej básne, ktorá vyjadruje jeho presvečenie najlepšie: „– Bolelo? – Bože môj, nuž bolelo a ako!… – Tak sklamali ťa sny?! – Bŕŕ, to sú plané slová! Len zlé, len zlé sa meria iba bolesťami. A nech aj tak sa stalo, jak sa stalo s nami, tam, kde sme začínali, začal by som znova a rád. Jak vedec hľadajúci svoje bacily, ktoré ho zabily.“
