Zdieľaj článok:
Niekoľko myšlienok z knihy ALEXANDER MATUŠKA: O duchovnom kolaborantstve.
- Objektívna situácia je, že musíme ísť so svetom, subjektívne však taká, že si niektorí myslia, že si vystačíme s tradičným drotárčením, a to najmä v usporiadaní života.
- Slovenskosť má nejaký obsah, dobrý i zlý. Ten dobrý má zložky a črty heroické všetkému navzdory; je to viera v pravdu a právo, smäd po nich; spravodlivosť nielen pre mňa a pre nás, ale pre všetkých; človečenskosť. Ten zlý však je rovnako závažný. Odrodilstvo; závisť a nenávisť pre kozu, o ktorú má blížny viac.
- Keby nebolo bývalo Maďarov, nemali by sa na čo vyhovárať – Slovák sa vždy musí na niekoho vyhovárať – nemali by o čom…
- Boli v minulosti takí, čo si kládli otázku, či je hodno pre tento národ žiť a tvoriť; boli takí, čo si zúfali a zlomene doživorili, dívajúc sa bezmocne na to, ako sa tento národ sám hanobil aspoň toľko, ako ho hanobili druhí.
- Dejiny sa netvoria, dejiny sa ospevujú, to je krédom týchto ľudí. Či sa ospevujú z nadšenia, alebo proste z hrdla – na tom už nezáleží, spev ako spev. Len nebyť nevkusný! Len sa preboha nesnažiť, aby budúce generácie spievali o nás! Len sa nevystavovať nebezpečenstvu, že by naši potomkovia mali trochu úcty aj k nám a nielen k Svätoplukovi. … My nechceme nič rúcať, pretože nechceme nič stavať, všetko nech je tak, ako je!
- Všetko možno ospravedlniť v minulosti obranným postojom ktorý si vynucovali politické pomery. Menej ospravedlniteľné je, že tento strach pred novým – typický znak duchovnej neslobody – trval v mysliach Slovákov, aj keď neprajné okolnosti pominuli, ba aj vtedy, keď svoje osudy dostali čiastočne sami do rúk…
- Koniáš a Vajanský boli, ako vidno, v službe nebeskej administrácie, a to je to najhoršie, čo človeka môže stretnúť na tejto nešťastnej zemi: mravne slintať, keď nám za to nikto nič nedá. Títo páni chcú mať Slovensko čisté, lemované oštiepkami a prácou za Boha a národ. A odkiaľ je tá čistota? Z vrodenej Slovákovi vlastnosti, aby sa nemusel nahnúť na druhý breh. Čo je moje, je moje a do cudzieho ma nič! To je hlavný a najvyšší bod nacionalizmu… keby nás tak pozoroval cudzinec a videl, ako sa robíme pre seba, ako sa izolujeme, iste by si pomyslel, že každý z nás píše najmenej Fausta; a bol by veľmi prekvapený, z toho, že vznikol iba Orol a výšivky.
Matuškové hodnotenie kolegov davistov
- Peter Jilemnický je básnikom tvrdého a boľavého života Kysúc – Kysuce a Jilemnický sú nám dnes pojme nerozpojiteľné. Prišiel, on, Čech, na SLovensku, tak trochu s kálalovskými predstavami a ideami, ale skoro videl iné a dal sa tým poučiť. V tom, že načrel a ako načrel do toho života a do tej skutočnosti, okolo ktorej sa len chodili sa podobá Milovi Urbanovi – je s ním vôbec spriaznený po nejednej stránke, ale zatiaľ sa čo sa Milo Urban zužuje a zdá sa, že sa Živým bičom vydal (chceme sa dať prekvapiť), Jilemnický košatie. Jeho štýl: bronz, ktorý zvučí, kdekoľvek sa ho dotkneš. Málo sme mali spisovateľov, ktorí by narábali s takou láskou so slovom…
- Daňo Okáli je básnik a kritik skupiny davistickej, tej literárnej skupiny, ktorá prvá u nás umenie chápe ako stimulans života. Otvorili okná do Európy, robilo sa to už pred nimi, ale veľmi bojazlivo. Postavili sa proti nekresťanskému prepínaniu kresťanskej obyčaje: úcty k mŕtvym, a Okáli bol v tomto smere kritikom ostrým a obávaným.
- Ján Rob Poničan s davistami vtrhol do slovenského života vzruch a do slovenskej poézie život. Poničan sám sa o to postaral najviac; hodil do stojatých vôd niekoľko nezabudnuteľných grobianskych bômb. Poničanom k nám prichádza barbarské zdravie a nové poňatie sveta. Jeho poézia šla v znamení protestu proti počestným mravom – tak sa dá opísať náš kultúrny vzruch. Zaostalosť kultúrnych pomerov spôsobila, že musel našich ctihodných matrónistov priam rýpať do rebier, keď chcel aby ho počuli.
- Laco Novomeský, najznámejší zo skupiny davistov a najsilnejší slovenský básnik poprevratový. Nové cítenie sveta novo vyslovené. Proti tým, ktorí sa vznášali ušľachtilo vo vzduchu, on prvý vpravde zniesol poéziu z neba na zem, pričom netreba domnievať sa, že by bol zabudol na večnosť; nezabudol len na časnosť; večnosť sa mu tam dostala akosi navdojak, a to je krásne. Tu sme v básnickom svete, ktorý nebol odkukaný; vo svet, ktorý si básnik dobyl a za ktorý krvavo platil. Učil sa i on – možno viac než ostatní – v Čechách, Francúzsku, Rusku, ale poznal niečo a bol niečo i bez učenia, a tým je veľa povedané. Hovorí sa o ňom, že nie je sociálnym básnikom v bežnom slova zmysle – tým mu nechcú ani tak lichotiť, ako skôr povedať, že nie je vôbec sociálnym básnikom. Ale to je nesprávne videné; Novomeský je sociálnym básnikom; je ním nie z módy, ale podľa zákona svojho osudu, a tento osud nie je práve nijaké druhé „ja“ – vyrastá zo širšieho základu, je zapojený do osudovosti kolektívnej. Každá báseň v Nedeli je „sociálna“: ľahký smiech Novomeského verša nesmie dať zabudnúť na „hlboký v srdci žiaľ“. Novomeský sa nevie inak vysloviť básňou a ani ňou sa nevyslovuje úplne, nie že by nemohol a nechcel, ale pretože miluje – on, najopravdivejší náš romantik po Jankovi Kráľovi – nevysloviteľné. Je niečo strhaného, máchovsky strhaného v jeho strunách; chce spievať „smutne o radosti“; a jeho veršom to lomcuje, i keď je niekedy šedý, a práve vtedy. Oheň, ktorý sa placho zakrýva, z ktorého však lietajú iskry. V jeho druhej zbierke (Romboid) sa nachádzajú, vedľa čísiel vyvierajúcich zo základného životného pocitu básnikovho, i básne samoúčelnej krásy – Novomeský dokázal ako nikto druhý, čoho je slovenčina schopná; robí s jazykom dokonalé exhibície. „Klin výšin syčí šípy bystriny, / jazzuje žvatlavý džavot riav, / krok gondol klokce tokom potokov pod plotom topoľov / a balád balvany valia vlny valného Dunaja.“ Sú to veci, ktoré našli svojho básnika: „Gágory husieľ gniavia prsty Cigánov, / bratstvo strún neveselo stená /stesk hluchý ako ucho Beethovena…“ Romboid neznamená odklon od sociálnej poézie; znamená jej zvnútornenie. Ak v Nedeli spoločenská tragika napojila celý životný postoj básnikov, v Romboide vnáša i do básní atristných vzlykavý a lomený tón. Je vôbec v Novomeského poézii čosi šíreho, ruského, krčmového, čosi, čo mámivo chytá vírne strhuje. Baladický nádych a krst vecí obraznosťou pripomína Janka Kráľa – Novomeský odvial jeho zaviatu pamiatku; je s ním aj bytostne spriaznený. Ich zbortenosť nevyplýva len z problematiky vlastného ja, alebo len z kolektívneho osudu národa, triedy či ľudí, ale z oboch momentov. Tu aj tam bolestne žitá skutočnosť, nevyslovená naplno; u oboch: čistá práca v zmysle básnickom; hoci (a či práve preto?) sa tu pracuje blízko vrcholkov, vie sa na oboch stranách dať zbohom poézii, vie sa mlčať. Obaja: nežní a zvíchrení, diví a melancholickí.
- Fraňo Kráľ je sociálny básnik drsného výrazu, inšpirovaný tragikou vyradených. Srdce mu očarila „od nehy kvetiniek prudkejšia nenávisť“; ostro cíti a vyslovuje spoločenskú protikladnosť. Neoddáva sa, je stále v pozore, a to niekedy kriví jeho videnie života. Jeho posledné slovo ako básnika šlo v znamení poetizmu. Je i prozatérom – napísal román o deťoch (Čenkovej deti), kde sociálna bieda je premietnutá do osudu matky a jej štyroch detí. Kľudné, nezáludné rozprávanie dostáva tragické akcenty konfliktom detskej duše so skutočnosťou. Od Šoltésovej nebolo u nás umelca, ktorý by tak rozumel deťom ako F. Kráľ. Jeho sociálny román Cesta zarúbaná, naberajúci z najposlednejších udalostí našich dní, pláva úplne vo vodách triedneho umenia; veľa sa tu reční, veľa je tu hesiel. Staromódne vytváranie postáv : F. Kráľ nemá čas všímať si takých subtilít, ako je napríklad tá, aby jedni nevyzerali príliš bieli a druhí príliš čierni. Dobré partie knihy sú v tomto horlivom vrstvení na jednej strane tak, na druhej ona, ostrovčekmi – široko-ďaleko hlboké vodstvo.
