Pamätám si obdobie, kdesi hlboko v nultých rokoch nového tisícročia, kedy sa rozmohol taký nešvar, že sa každý komerčný pop s gitarou označoval za „alternative rock“ a vlastne sa to deje asi dodnes, len už o tom neviem, lebo takými vecami čas nestrácam. Otvoril som si teraz, len tak pre kontrolu, wikipédiu súčasnej popovej hviezdičky Youngbluda, vraj „Ozzyho nástupcu“ – korunovaného samotným senilným pánom temnoty – a ejhľa – alternatívny rock.
Takáto „alternatíva“ je asi ako dať si namiesto Heinekenu Carlsberg či zavolať namiesto Nogu Skrúcaného. Alebo povolať oboch a urobiť reunion. Ale to už by sme skĺzli do klišé a to nikto nechce… Alebo áno?
V pondelok 18.5.2026 sa v priestoroch Novej Cvernovky uskutočnil Posledný koncert pre kultúrne centrá. Posledný – než ich „zakážu“ a prečiarknutý posledný – lebo oni sa nedajú… Pre Machalu a spol. je alternatívna kultúra tak maximálne synonymom pre plochú zem, a teda mu oni – ako arbitri alternatívneho vkusu – ukážu, ako má vyzerať poriadne nadupaný line-up…
Andrásy, Noga, Skrúcaný a Miška Pašteková… v Novej Cvernovke – s podtitulom: „zlý sen, který se naplnil.“ Túto „alternatívnu“ zostavu mohol skvelo doplniť ešte Ibi Maiga či Maduar (keby sa nenachádzali na sankčnom black liste) a medzinárodný ohlas by celému podujatiu zaistil zahraničný hosť David Hasselhoff so srdcervúcou piesňou za slobodu kultúry: „Looking for Freedom“ či protestným osteoporotickým limbo-dance za všetkých padlých kultúrneho frontu. Neprišli. Škoda… Snáď až v ďalšom živote. Ale prví štyria menovaní tam naozaj boli, čo dokladá buď – že žijeme v značne chybovom Matrixe – alebo že organizátorstvu zjavne preskočilo, podobne ako preskakujú písmenká iniciatíve Otvorená kultúra – striedavo v otrávenú či otrovenú…
BUDE REPORTÁŽ V KULTÚRA SK ČI V SMOTÁNKE NA MARKÍZE?
Keby to bol len trochu dobrý príbeh alebo lepšia kniha, aspoň ako Biblia, prišiel by v polovici koncertu nahnevaný pán po tridsiatke a všetkých ich z Cvernovky vypráskal bičom. Alebo, keďže násilné zápletky sú príliš mainstreamové, mohol by vyjsť z nahnevaného davu divákov akýsi pobúrený lekárnik, ako v hre Hamlet bez Hamleta a za pelášiaciami davätdesiatkovými podvodníkmi aspoň zavolať: „Ještě jednou sem páchněte a uvidíte, jaký vám dám kapky!“
Žiadny rozhnevaný dav sa však nekonal. Ba naopak. Všetci si to náramne užili. Zabavili sa mladí aj starí, progresívni aj liberálni a poslankyňa PS Dana Kleinert si ešte druhý deň pospevovala: „Chytiliiii… sprejeraaaa…“ – a spieva si to podľa mňa dodnes, lebo takto obludný 90s tonálny postup, ktorý by si nikto okrem Petra Nagya nedovolil vymyslieť ani ako grungové gitarové sólo pre zjetého Cobaina, nieto ešte ako hlasový part pre uzjapané decko, skrátka bez pomoci psychológa z hlavy len tak nedostaneš.
To bolo rečí o nezávislej kultúre… A ľaľa, podujatie na ktoré by aj Oľha hádam prispel. Devätdesiatkoví bardi N+S, Para, Vidiek, Vec a Koščová – zostava, ktorú môžem vidieť aj na majálese či račianskych hodoch. Zachraňovať to mal alternatívny Fvck_Kvlt, ktorý ale nerád píše texty… To je potom ťažké. Finančnú pomoc vraj nedostalo 33 kultúrnych centier. Je ale isté, že uvedení interpreti (zjavne až na posledného) dostali za život zaplatené aj za ne a asi aj viac než je zdravé. Z ich vystúpenia v Novej Cvernovke bez nároku na honorár by sa teda mohol stať pekný zvyk a financovanie by tým pádom bolo vyriešené. Kultúrne centrá by takto mohli byť po novom dotované nepriamo – prostredníctvom vystúpení 90s spevákov – zbohatlíkov, ktorí už zaplatené dostali kedysi. Blonďavá kráľovná z MK SR by odkázala kultúrnym centrám: „Keď nemajú chleba, nech jedia koláče.“
A teraz vážne.
TEMNÝ MIRO A ŠTEFAN VLK
To naozaj niekoho v roku 2026 zaujíma, čo si myslí o kultúre Oliver Andrásy? Ten, čo sa roky odbavoval na chudobných ľuďoch v nevkusných anketách, obdobne ako dnes liberálny poslanec Žiak (a iní) na dôchodkyniach z mítingov Smeru, kde na ne poľujú progresívne médiá rovnako ako kedysi kamera v Aj múdry schybí?
To naozaj niekto z nezávislej scény chce na pódiu Skrúcaného a spol.? Old school dzurindovcov, pre ktorých sú „hodnoty“ tak akurát synonymom pre „reformy“? Človeka, čo v 1998 splnil zadanie a potom sa už len roky pretŕčal v markízáckej Smotánke, obklopený presne tým fenotypom ako Šimkovičová, na ktorú teraz nadáva a zahliadnuť ho, mimo VIP večierky, bolo možné iba pri nastupovaní do luxusného čierneho vozu, o ktorom sa môže len snívať aj ústavným činiteľom? Tento človek bude teraz mudrovať nad kultúrou a bude ho uctievať nezávislá scéna?
Ak áno, tak sú všetci padnutí na hlavu a nezaslúžia si z verejných prostriedkov ani cent…
FVCK_NGSKRVCN
Ľudia stojaci morálne za nekultúrou súčasnosti, tí ozajstní vinníci postupnej korózie, čo už nejde len tak natrieť, ktorí rokmi rozleptávali vkus ľudí stupídnymi seriálmi, pseudo-humoristickými reláciami, nekonečnými reality show, otrasnými klipmi a odpadovou hudobnou produkciou, títo budú dnes kázať o morálke z kultúrnych centier?
Ak im to dovolíte, potom nie ste žiadna Nová Cvernovka ale tak maximálne Atletiko Cvernofka s 21% na ČSFD…
„A ze všeho nejhorší je Miška Pašteková. Ta potvora vám vleze všude a strašne rychle se množí.“
Keď som videl, všetkých tých progresívne zmýšľajúcich ľudí, ako si užívajú Sprayera Frayera, túto ohavnosť, raz tragédiu – podruhé frašku, obscénny fetiš a snuff hudobného sluchu v jednom, uvedomil som si, ako som ich celé tie roky eticky aj esteticky preceňoval. V skutočnosti je to typologicky tá istá skupina osôb, ktorá traumatizovala moje detstvo absenciou príčetnosti aj vkusu a dnes, po 30 rokoch, robí vlastne stále iba to isté.
ZRPŠ
K tejto úvahe ma inšpiroval istý facebookový status nemenovaného autora, zamýšľajúceho sa nad „typológiou základky“, ktorá sa vraj nemení počas celého života – jednotkári z prvých lavíc sú dnes vedci a doktori, tí zo zadných, čo všetko dôsledne navnímali, zasa spisovatelia atď. Úvaha končila štýlom: „Fajčil pri hajzlových dverách, bude z neho vrah a smerák.“ Toto zamyslenie ma priviedlo k repozícii vcelku banálne načrtnutej spoločenskej štruktúry… Možno sa všetci vážne nemeníme. Na to som ochotný pristúpiť. Ale tú deliacu čiaru nevnímam podľa IQ, známok, či poradia lavice. Prechádza akoby naprieč skupinami.
Mišku počúvali všetci. „Teda kromě mě…“ – a pár ďalších deciek pri zmysloch. Zostali sme vcelku normálni dodnes. A všetci ostatní, čo sa hádzali o zem a nepríčetne bliakali refrén s Paštekovou – dnes rovnako freneticky verklíkujú všetky progresivistické frázy – ako tie jej neznesiteľné výšky v refrénoch. Mne sa s detskou spomienkou na túto pesničku asociuje len obrovský pocit hanby (za nich, za Mišku, za mňa, že tam musím byť prítomný), čo je v takom veku pomerne nezvyklé a svedčí ako dôkaz o dobe, za ktorú sa hanbili aj deti…
DETSKÝ ALBUM: PETER NAGY & HZDSÁCI
Tá pieseň je dokonalý kapitalistický produkt. Komodita. Skutočne užitočná až v druhom pláne – ako Cola pri čistení hajzlov. Na prvú obscénna a na druhú obsesívna – cyklický loop v hlave, insomnia jednej generácie, ktorá vedie k úzkostnému konzumerizmu – emočnému prejedaniu sa stále väčším množstvom toho istého svinstva.
Keď sa spojí Machala so satanom (alebo Šatanom, ak zas niekedy povolá hokejistov z KHL) a Rózsa im k tomu zahrá hymnu zakončenú fujarovým tritónom, bude to pre kultúru sotva z polovice také zlo, aké napáchala v deväťdesiatkach Miška Pašteková.
Ale tento príspevok nemal byť o minulosti. Čo sa stalo, už sa neodstane. Človek si zvykne na všetko, aj na zlý spánok. Miška vyrástla, učí na VŠVU a píše o Derridovi. Spevácku dráhu ukončila v roku 2000, nato si štúdiom estetiky kúpila odpustok za svoje predošlé hriechy proti kultúre a „umyla si ruky“ nad nami, čo dodnes z jej tvorby nespíme. Nový začiatok…
A potom príde osemnásty máj – čosi ako „osemnásty brumaire“ Števa Skrúcaného. A ja sa pýtam, prečo? Toto sa nemalo stať. Ani z recesie. „Sprayer Frayer never more,“ kráka havran. Je to ako zavolať Mečiara, nech zaspieva Vivat Slovakia! To jednoducho nie je prípustné. Nejde o kultúrny objekt, ale len o upomienku, memento. Memento sa nesmie opakovať. To je tabu. Peter Nagy úplne zbytočne toho času odmietol Mečiara, lebo štrukturálne sú, minimálne v rovine piesňovej tvorby, na rovnakej úrovni – zdanlivo morálny text a nevkusné prevedenie – forma čo absolútne korumpuje obsah.
JA SI TO UŽÍVAM, JA SA CÍTIM DOBRE
Jasné, niekto povie, že nechápem nadsadenie či recesiu. Postmoderný mudrlant začne čosi o subverznej apropriácii… Vraj v Cvernovke môžu oživiť deväťdesiate práve preto, že dnes „už sú inde“. Zostávajú nad vecou. Keď si ale pozriete záznam či vyhodnotíte reakcie po koncerte, zistíte, že si to všetci užili s úplnou nostalgickou vážnosťou, hádam aj viac ako dedovia s červenou vlajkou na Slavíne o pár dní pred nimi a kýbel foucaultovských kecov má tento guilty pleasure happening iba spätne ospravedlniť a odôvodniť (pravda je však taká, že sa ani sa k žiadnym zdôvodneniam neunúvali, to si iba ja domýšľam a znova ich tak intelektuálne preceňujem).
Takže esteticko-etický nevkus deväťdesiatych rokov je zdá sa, definitívne späť. Vrátil sa, ako „pán zla“, pričom my sme si naivne mysleli, že tomu zabránime, ak o ňom nebudeme hovoriť. Nevyšlo… Začalo to šialenými trendami v móde posledných rokov. Široké rifle, oversize koženkové bundy, černákovské fúziky a na hlave „český drak“. A odrazu nám Števo s Mirom kážu z pódia o morálke, Rasťo Piško má reláciu na rádiu Devín a Oliver s Eňou možno čoskoro v uliciach vysvetlia hlúpym postsedliakom význam Miklošových reforiem. A všetci spoločne potom porazíme Fica.
Obľúbené 90s duo absolvuje turné po kultúrnych centrách, popritom ešte napíšu texty Denisovi Bangovi a Miška otestuje naše ušné bubienky ďalším skvostným výkonom.
SUBKULTÚRA ŠMEJDOV
Mileniáli sú skrátka ako vyhoretí starci, čo sa mentálne vracajú do detstva, upínajú sa k minulosti ako jedinej istote a záruke zmyslu vo svete znakov, ktorí sami rozvrátili. Starší sú pre nich len zdrojom výsmechu, nás – tých rozumnejších rovesníkov zo základky – nepočúvajú a nenávidia a zoomerov, tobôž alfy zasa nezaujímajú oni. Sú pre nich ako iná životná forma. Nesúvzťažná. Vlci a mravce. Celý tento náš „tanec s vlkmi“ (keď už sa dnes chcem pridržiavať deväťdesiatkových reálií), je pre Gen Z len skibidi alebo iný brainrot slangový výraz pre bizár – sústavy, ktoré sa vzájomne celkom míňajú.
Komu niet rady, tomu niet pomoci. A tak mileniálom, bez spojencov, nezostáva než nechať sa znova klamať „predavačmi hrncov“, ktorí ucítili pach obchodnej príležitosti a ešte sa pri tom tváriť, že je to podvratné voči systému… Celkovo tento trend povedie k infantilizácii ich údajne „dospelých“ postojov (napokon, videli sme to nedávno pri „kriedovej revolúcii“). To ich akousi dialektickou spravodlivosťou privedie späť k 1990s, ktoré najviac nenávidia. Post-esteticky (akože s nadhľadom) sa k nim budú vzťahovať tak dlho, kým neprijmú ich etické východiská: v prvom rade – a to sa už deje – privatizáciu verejného priestoru (súčasný naratív o „Slovenskom nádhernom divadle“, ktoré je zrejme majetkom hercov, je v podstate iba obdobou rozkrádania štátneho majetku v deväťdesiatkach); v druhom rade – politické násilie (vtedajších neonacistov v uliciach, ktorí spôsobili, že slušný človek sa bál vyjsť von, teraz nahradia liberálne „úderky“ a cintulovci).
My sa k ére 90s vzťahujeme, narodziel od nich, úplne opačným prístupom – eticky (odkazujúc na slobodu slova), aby sme poukázali na estetizáciu súčasnej morálky (eskalujúcu v deestetický morálny gýč profilových vlajočiek, voľby „správnej strany dejín“ či festival vylučovania umelcov, v ktorý sa premenilo tohtoročné Benátske bienále). Kto mal pravdu, ukáže až čas. Isté je len, že tieto dva prístupy sa nemôžu nikdy stretnúť…
„NAUČ SA ROZPOZNAŤ ZLO“
„Maminka, tam sú zlé deti,“ reagoval som ako 5-ročný na sebamenší náznak zo strany rodičov, že by som sa mal vrátiť do škôlky… Ony ale neboli zlé, boli iba šibnuté, nevychované a zjašené až do nepríčetnosti. ADHD na steroidoch. Potom prišla učiteľka, ktorá, v pochopiteľnej snahe uľahčiť si svoju výchovnú rolu, zahlásila: „decká – tancujeme!“ a z magíču pustila Sprayera Frayera či – v lepšom prípade – psa Bobiho, čo ústilo v šialené orgie St. Vitus Dance… Nočná mora. Neušetrili nikoho… Ja som pri tom chcel tak málo – zaliesť si pod stôl s encyklopédiou a mať svoj kľud. Už ten päťročný chlapec, ktorý túžil vyhnúť sa škôlke, ale postihol podstatný detail – že forma premieňa obsah. Že tie deti nie sú zlé samé o sebe, ale ich frenetické správanie a hyperaktivita ako spôsob fungovania, živená stupídnym konzumom, je zlo. A to zlo má meno…
Miška, prepáč že som ťa dnes toľkokrát spomenul. Útočiť na ženu je nanajvýš trápne, nerobievam to, ale ako povedal Christoph Waltz, tesne než ho sfúkli brokovnicou: „pardon, nešlo odolat…“ Takže ďakujem, že si mi zničila detstvo a že teraz ďalším ničíš dospievanie (výukou na VŠVU). Povedané intersekcionálnym slovníkom: si protekčné biele decko, ktoré ničilo nám, neprivilegovaným, detstvo. Všetok svoj kultúrny a sociálny kapitál z rodiny (obklopená režisérmi, literárnymi vedcami a skladateľmi) si speňažila tým najnižším možným spôsobom – premenila v mrzkú konzumnú kultúru – a to v podstate robíš dodnes, len sofistikovanejším spôsobom. Minulosť neodhodíš ako špinavé tričko tým, že začneš čítať Derridu. „Metodológia“ sa s tebou ťahá celý život. Môžeš prednášať o estetike, ale zostaneš naďalej tým uškriekaným deckom, aj po štyridsiatke. Tvoje názory a ideológia, celkom typicky pre bratislavskú kaviareň, sú totiž „uškriekané“. Je to sonic boom. Hlučný moralistický útok na prvú signálnu.
Tomáš Klimek,
autor je kultúrny kritik a právnik
