Ďalej píše Martin Krno. Text s fotografiami vyšiel v skupine MY SME ANTIFAŠISTI.
Rekviem za statočných obrancov Brestskej pevnosti,
Boli to úchvatné pohľady, keď sme v rámci delegácie SZPB vchádzali po polnoci do areálu brestskej Citadely. Betónový kolos Odvaha s 30-metrovou hlavou zachmúreného vojaka sfarbená reflektormi do krvavo červena, vnútorná stena legendárnej Chmelskej brány sa belela ako jarný sneh, opodiaľ sa blyšťala zlatá kopula vynoveného Chrámu sv. Mikuláša.
Večný plameň, vysvietené veľkorozmerné obrazy a tabule z leštenej žuly s názvami „miest gerojev“ či s menami príslušníkov Červenej armády, ktorí do poslednej chvíle bránili pevnosť na západnej hranici Bieloruska, keď už nemeckí okupanti v rámci operácie Barbarossa zrovnávali so zemou Minsk, ležiaci 350 kilometrov na východ.
Komu sme vzdali hold?
Keby sa takto statočne zachovala väčšina sovietskych vojsk na začiatku nacistickej invázie v júni 1941, dejiny druhej svetovej vojny by sa písali celkom inak. Nie vodcom bývalých či súčasných režimov, no skutočným obrancom Brestskej pevnosti sme prišli vzdať hold pri príležitosti polokrúhleho výročia vypuknutia Veľkej vlasteneckej vojny.
Členovia našej delegácie na čele s novým predsedom SZPB Jaroslavom Demianom, v ktorej nechýbal ani podpredseda Ján Rohár a zástupcovia oblastných organizácií z Prešova, Spišskej Novej Vsi, Trenčína, Piešťan a Bratislavy, spolu s pracovníkmi slovenského veľvyslanectva v Bielorusku boli, žiaľ, jediní hostia z Európskej únie. Inak, s vencami sa na pietnom akte zúčastnili predstavitelia nielen z bývalých sovietskych republík, ale aj zo Srbska a z viacerých štátov v Ázii, Afrike či v Latinskej Amerike.
Toto bola genocída!
V noci 22. júna o pol druhej sa začalo veľkolepé predstavenie, na ktorom sa podieľali stovky umelcov. Divadelná hra o najdramatickejších momentoch v Breste pred 85 rokmi, neodmysliteľná pieseň Vstavaj, strana ogromnaja, vstavaj na smertnyj boj! v podaní bieloruského armádneho zboru, nezabudnuteľný chór pravoslávnych popov, početný detský spevokol, balet a tanec, slávnostný vojenský pochod s historickými zástavami…
To všetko prinášal trojhodinový nočný program s príslušnými laserovými efektmi Brestskaja kreposť s podtitulom: míting – rekviem. Requiem aeternam dona eis, Domine – Odpočinutie večné daj im, Pane. Teda zádušná omša za státisíce obetí dosiaľ najhroznejšej vojny, ktorých sa len v Bielorusku odhaduje na 2,5 až 3 milióny. Takmer každý tretí obyvateľ tejto krajiny.
Vojaci, partizáni, Židia z minského geta, civilné osoby, vrátane žien a detí, systematické vypaľovanie miest obcí… To bola naozajstná likvidácia , slovanského národa, ktorou sa mal vytvoriť „životný priestor“ pre germánskych übermenschov. Plánovaná genocída, výraz, ktorý sa často zneužíva v súčasnej politickej propagande.
Pôsobivá rekonštrukcia bojov
Nadránom sa početné obecenstvo presunulo na severné – Kobrynské predmostie, ktoré sa stalo dejiskom masovej rekonštrukcie bojov o Brestskú pevnosť. Predstavilo sa v nej vyše 900 ľudí, vrátane členov klubov vojenskej histórie zo zahraničia a súdobej vojenskej techniky (fungujúci nemecký tank či lietadlo).
Obdiv patrí hlavnému režisérovi, celému realizačnému štábu a účinkujúcim, že na takom rozľahlom priestore dokázali zladiť dianie na obrovskej ploche, sprítomniť poslednú mierovú sobotu vojenského mestečka (v sústave pevností vtedy neboli iba kasárne, sklady zbraní a munície, ale tam žili aj rodiny dôstojníkov), osudové ráno 22. júna 1941, ukážky bombardovania, nástup nacistických jednotiek, neľútostný boj muža proti mužovi, keď sa úspech prikláňal raz na jednu, inokedy na druhú stranu, nútený odchod žien s deťmi pod bielou zástavou do zajatia, až po posledné záblesky vyše mesačných bojov v ruinách pevnosti.
Istá veľmi známa internetová encyklopédia sociálna sieť označuje v slovenskej jazykovej verzii konanie obrancov Brestskej pevnosti ako „tvrdošijné, tvrdohlavé“. To už naozaj nepoznáme vhodnejšie výrazy – ako odvážne, statočné, hrdinské?
Na premiéru prišiel aj Vladimir Borisovič
Spomínaným nočným predstavením a ukážkami bojov v Brestskej pevnosti vyvrcholili celoštátne spomienkové oslavy v Bielorusku. My sme sa ešte predtým dostali pozvanie na bieloruskú premiéru novej vojensko-historickej drámy Sedem vierst do úsvitu ruského režiséra Alexandra Andrejeva za účasti protagonistov tohto filmu.
Ešte pred jeho premietaním sme sa pristavili pri starčekovi na vozíčku s celou kolekciou vyznamenaní pripnutých na saku. Bol to 95-ročný Vladimir Borisovič Andrejčev, vari jediný prítomný svedok, ktorý ako desaťročný zažil udalosti v Breste pri nemeckom útoku na Sovietsky zväz. Hneď sme si spomenuli na našich posledných žijúcich účastníkov druhej svetovej vojny.
Film rozpráva pravdivý príbeh 83-ročného, večne zachmúreného roľníka Matveja Kuzmiča, zosobneného vynikajúcim hercom Fjodorom Dobronravovom. Dedinčania v okupovanej Pskovskej oblasti (severne od Bieloruska) ho považovali za kolaboranta s nacistami. Ani diváci si neboli do poslednej chvíle istí. Keď však mal zaviesť Nemcov zasneženou krajinou do tyla sovietskych vojsk, zámerne ich zatiahol do pripravovanej pasce Červenej armády, čím zabránil naplánovanej nepriateľskej operácii.
Kuzmič za svoj čin zaplatil životom, no neskôr sa stal najstarším človekom, ktorému udelili titul Hrdina ZSSR. Mimochodom, aj tu sme získali vďaka veľvyslancovi Jozefovi Migašovi a jeho manželky Evy miestenky v predných radoch hľadiska určených pre „VIP“ – čestných hostí.
V meste pokoja a úsmevov
Na druhý deň sme položili k večnému ohňu veniec a absolvovali prehliadku Brestskej pevnosti so zanietenou mladou sprievodkyňou, ktorá ponúkala aj svoje znalosti češtiny, ale sme ju ubezpečovali, že ruštine dobre rozumieme. Okrem histórie jednotlivých stavieb či ich ruín nás zaujali najmä exponáty v moderne zriadenom múzeu. Najviac si medzi nimi cenia posledné odkazy červenoarmejcov napísané na stenách kasemát: „Už sme tu iba traja, ale pevnosť nikdy živí nevydáme!“…
Poobede nám ostal čas aj na mesto, v ktorom dnes žije 350-tisíc obyvateľov. Nemeckí nacisti ho od základov zničili už pri prekračovaní sovietskych hraníc v júni 1941. Preto je sídlo rovnomennej oblasti pomerne nové, so širokými bulvármi, s čistými parkami, so stále sa rozširujúcimi sídliskami socialistického typu.
Jadro mesta tvorí dlhá Sovietska ulica s radom reštaurácií, kaviarní, obchodov i zahraničných značiek. Pri Pamätníku Milénia Brestu z roku 2009 ju križuje Ulica Maxima Gorkého, topiaca sa v zeleni, ktorú ozdobujú historizujúce sochy v módnom štýle art nouveau.
Obidva dni (aj pondelok 23. júna mali pracovné voľno) nás na podujatiach v pevnosti i na prechádzke po meste prekvapilo množstvo pohodových ľudí, predovšetkým mladých, rodín s deťmi či neformálnych skupiniek veselých chlapcov a dievčat v stredoškolskom veku.
Keď sme mali so sebou rozvinutú štátnu zástavu, viackrát sa stalo, že to miestni s úsmevom komentovali: „To sú zo Slovenska!“ Nuž, v Bielorusku nás poznajú. Rád by som veril, že najmä v tom dobrom.
Martin Krno, foto: autor a Ján Rohár
