ZÁVET
Ján Poničan
Zem, ako ťa len rád!
Uprostred jara, leta, zimy…
A lúky, vrchy, polia…
Vrchy nad roviny.
Ako rád lesy-hory.
A predsa,
najradšej mám všetko,
čo svieti, horí.
Aj kvety, vtáky,
prírody všetky javy, tvory…
A predsa,
najradšej mám všetko,
čo svieti, horí.
A preto:
až raz mi slnce
naposled svitne nad pohorím –
dajte ma ohňu,
nech naostatok vzbĺknem, horím.
Národný umelec Ján Poničan (1902 –1978) bol spoluzakladateľom časopisu DAV a významným príslušníkom skupiny „davistov“ – ľavicovo orientovaných intelektuálov a umelcov. Bol to práve on, kto do slovenskej literatúry vniesol tradíciu tzv. proletárskej poézie. Jeho názorový a postojový príklon je známy a očividný zo pseudonymu, ktorý si zvolil, a ktorý vznikol pridaním prostredného mena; čiže Ján Rob Poničan. Autorova tvorba má agitačný a revolučný charakter, podnietená jeho bojovným duchom a zápalistou povahou. Okrem sociálnej problematiky rozvíjal vo svojich básňach aj ľúbostné a erotické námety, mestské, ale aj prírodné motívy, siahal i po reflexívnej lyrike. S úspechom sa venoval aj prozaickej a dramatickej tvorbe a prekladateľskej činnosti, v menšej miere tiež tvorbe pre deti a mládež. V profesnom živote bol advokátom. Zastával taktiež kultúrne a spoločenské funkcie.
Báseň pochádza zo zbierky Hĺbky a diaľky (1973). Patrí do lyrického žánru básnického závetu, ktorý je ustrojený motivicky posledným básnikovým odkazom a je takto príbuzný epitafu. Bolo by ľahké zameniť jeho odkaz za akýsi romantický titanizmus, no pri poznaní básnikovho svetonázoru a postojov je namieste uvažovať o ňom ako o viere v človeka a človekovo poslanie.