ČO MYSLEL PÁPEŽ FRANTIŠEK POD „POSOLSTVOM MIERU“
Som naozaj veľmi šťastný, že prezident Peter Pellegrini včera odhalil túto pamätnú tabuľu v záhrade Grasalkovičovho paláca, že po piatich rokoch sa našiel politik, ktorý si všimol historické slová pápeža Františka o Slovensku a rozhodol sa ich zvečniť na kameni. Priznám sa, že som bol často šokovaný, občas až zúfalý z toho, že nikto si ich doteraz nevšímal, neustále som ich pripomínal, naše občianske združenie Zjednotení za mier dokonca zorganizovalo o nich medzinárodnú konferenciu s rovnomenným názvom, no žiaden politik sa k nim neprihlásil, akoby na slovách pápeža nezáležalo.
O to viac som hrdý na nášho prezidenta, že sa k tomuto kroku odhodlal. Už krátko po slávnostnom akte sa pri pamätnej tabuli pristavovali prví ľudia, niektorí sa ticho pomodlili, s niektorými som sa pozhováral, lebo počuli, čo som o tom povedal krátko predtým na TA3. To všetko mi dáva nádej, že z tohto pamätníka sa stane nielen pútnické miesto pre katolíckych veriacich, ale veľmi dôležitý bod na mape nášho hlavného mesta, ktorý budú vyhľadávať mieroví aktivisti, návštevy zo zahraničia i ctitelia histórie.
Mrzí ma len jedna vec. Po konzultácii s cirkevnými hodnostármi sa mierne upravilo znenie samotného výroku, čím ho cirkev zbavila časti jeho sily a pôvodného významu. „Posolstvo“ sa nahradilo „poslom“ a „mier“ bol vymenený za „pokoj“. Aj v príhovoroch sa vyzdvihovalo, že pápež mal týmto výrokom na mysli, aby sme k sebe hľadali cestu porozumenia, aby sme si odpúšťali a boli k sebe tolerantnejší. To sú iste pekné slová, pod ktoré by sa podpísal aj pápež František, ale vysvetlím, prečo je takáto interpretácia jeho výroku nesprávna.
V taliančine má slovo „pace“ dva významy – mier i pokoj. V slovenčine však vyjadrujú tieto slová dva odlišné stavy. Kým mier označuje zvyčajne vonkajší stav absencie vojny a konfliktov, pokoj je vnútorný stav duševnej rovnováhy, stíšenia a absencie stresu či strachu. Pokoj je pocit ticha, stability a absencie rozrušenia. Vychádza z vnútra človeka a je do veľkej miery nezávislý od politických okolností. Človek dokáže nájsť vnútorný pokoj aj uprostred nepokojov alebo situácií, kde vonkajší mier chýba. Oproti tomu mier definuje usporiadanie vzťahov v spoločnosti alebo medzi štátmi. Ide o objektívne merateľnú situáciu, kedy na seba skupiny ľudí neútočia a rešpektujú dohody. Môžete žiť v krajine, kde vládne mier, no ak prežívate ťažké životné obdobie, nepociťujete pokoj.
Pápež František patril k tým výnimočným osobnostiam, ktorému boli cudzie lacné gestá. V jeho odkaze nebol umŕtvujúci pokoj, ale večný zápas za mier a spravodlivosť. Aj z kontextu celého jeho príhovoru je jasné, že mal na mysli mier medzi národmi. „Kým na rôznych frontoch pokračuje boj o nadvládu, nech táto krajina naďalej potvrdzuje svoje posolstvo integrácie a mieru a Európa nech sa vyznačuje solidaritou, prekračujúcou jej hranice, aby sa mohla dostať späť do centra dejín,“ povedal na inom mieste. Vyzdvihol aj symbol bratstva na pôvodnej štúrovskej zástave a hlboko ho oslovil typický spôsob slovanského vítania návštevníkov chlebom a soľou.
Tento pápež nechlácholil svetových lídrov akýmsi umelým pokojom. Burcoval ich svedomie, dvíhal hlas a dával otvorene najavo svoje znepokojenie z ich konania. V príhovore v Klementínskom sále 24. marca 2022 ostro kritizoval zámer členských štátov NATO zvýšiť zbrojenie na 2 percentá HDP a označil tento záväzok za „šialený“. Ďalej povedal: „Skutočná odpoveď nespočíva v ďalších zbraniach, ďalších sankciách, ďalších politicko-vojenských spojenectvách“, ale v odlišnom nastavení, v inom spôsobe riadenia súčasného globalizovaného sveta – bez súčasného cerenia zubov – v inom spôsobe nastavenia medzinárodných vzťahov.“ Čo by povedal dnes, keď sa lídri NATO rozhodli investovať do zbrojenia nezmyselných 5 percent HDP?
V chápaní pápeža Františka preto znamená stať sa posolstvom mieru – nebyť iba pasívnym pozorovateľom, ale aktívnym tvorcom mieru, pričom mier nedefinuje len ako absenciu vojny, ale ako biblický šalom: plnosť života, spravodlivosti a blahobytu. Byť posolstvom mieru znamená voliť dialóg namiesto konfrontácie; obhajovať spravodlivosť a slobodu, bez ktorých je mier vždy ohrozený; vnímať každého človeka ako brata a sestru bez ohľadu na národnosť, náboženstvo alebo sociálny status; zrieknuť sa vnútornej agresivity, hnevu a túžby po pomste. A v neposlednom rade mať odvahu povedať pravdu, odmietnuť zbrojenie a postaviť sa proti vojne ako riešeniu konfliktov.
Z toho všetkého vyplýva, že Slovensko ležiace na križovatke kultúr, náboženstiev, civilizácií a mocenských blokov má všetky predpoklady na to, aby sa stalo posolstvom mieru, ak si tento cieľ vedome vyberie, ale cesta k nemu je ešte veľmi dlhá. Nemusíme si zvoliť cestu Kostariky, ktorá sa úplne vzdala armády a ušetrené peniaze investovala do zdravotníctva, školstva a ochrany životného prostredia (hoci inšpiráciu by sme našli v samotnom zakladajúcom dokumente Česko-slovenskej republiky, Washingtonskej deklarácii, v ktorej T. G. Masaryk navrhoval nahradiť stálu armádu milíciami). Ale nemôžeme sa stať posolstvom mieru s rekordnou výrobou munície a ekonomikou postavenou na zbrojárskom priemysle. Nemôžeme sa stať mierovým štátom, ak z nášho územia nevyšla žiadna mierová iniciatíva, ak pasívne deklarujeme, že sme za mier, ale vôbec nič pre neho neurobíme. Nemôžeme byť poslom mieru, ak nezachovávame pozíciu dôveryhodného sprostredkovateľa, ktorý nestraní žiadnej zo strán konfliktu.
A predovšetkým, nemôžeme sa stať posolstvom mieru, ak sa nezmierime s vlastnými dejinami a neuvedomíme si, že to ustavičné historické kolísanie medzi Konštantínopolom a Rímom, medzi Moskvou a Bruselom, medzi Východom a Západom, nemá vyústenie a riešenie v primknutí sa k jednému z blokov. Ale vo vedomí toho, že vždy sme boli a budeme na hranici (Rímskej ríše, Osmanskej ríše, Veľkonemeckej ríše, Sovietskeho zväzu či Európskej únie), že sme mostom medzi Východom a Západom, ktorý je obohatený rôznymi vplyvmi, a mali by sme z tejto komparatívnej výhody ťažiť, nie neustále ju potláčať a vytvárať z nej historickú traumu.
Ťažkopádne hľadáme víziu Slovenska, a pritom ju máme celý čas pred očami. Nebojme sa o nej diskutovať, rozvíjať ju a najmä napĺňať ju konkrétnymi činmi.
Eduard Chmelár