Branislav Fábry: Boj proti infodémii – hrozba pre demokratickú diskusiu?

V poslednom období sa nielen na Slovensku začal významne zužovať priestor slobody pre občanov. Časť týchto obmedzení súvisí s pandémiou koronavírusu COVID-19, ale mnohé sú len pokračovaním negatívnych trendov z minulých rokov.

Za najzávažnejší môžeme považovať trend, ktorý by sa dal označiť ako vytváranie obdoby tzv. mccarthizmu – ide o štátny boj proti „infodémii“. Uvedený jav je prejavom slabosti vládnucich skupín nielen na Slovensku, avšak ide aj o opakovanie najrôznejších omylov z minulosti.

V tomto článku sa budem venovať nasledujúcim témam:

Text bude pokračovať ďalšou časťou, v ktorej sa budem zaoberať vágnosťou terminológie a historickými paralelami boja proti infodémii.

.

Prezidentka a boj proti infodémii

     Podľa očakávania, problematike infodémie a boja proti dezinformáciám sa pravidelne venujú najvyšší ústavní činitelia. Venovala sa jej aj prezidentka Z. Čaputová vo svojej správe o stave republiky: „…okrem pandémie sa celosvetovo šíri aj infodémia, teda presadzovanie dezinformácií a pestovanie takzvaných paralelných právd. Bolo by veľkou a neodpustiteľnou chybou považovať infodémiu za niečo, o čo sa štát a jeho orgány nemusia zaujímať.“ Je však zvláštne počúvať takéto slová práve od nej, keďže aj medzi jej najbližšími poradcami sa nachádzajú osoby, ktoré by sa dali ľahko označiť za „dezinformátorov par excellance“ (pozri napr. tu). Práve jej postoj ukazuje, prečo treba pri úvahách o infodémii postupovať opatrnejšie: tí, ktorí druhých hlasno kritizujú kvôli „infodémii“, neaplikujú rovnako prísne pravidlá sami na seba…

    Mimochodom, zaujímavý je fakt, že prezidentka vo svojej správe o stave republiky vyzvala poslancov: Prijímajte preto len také zákony, aké by ste chceli, aby platili aj za vlády vašich oponentov.“ Táto požiadavka na obdobu kantovského kategorického imperatívu pri tvorbe práva nie je nič nové a patrí dokonca k tradičným požiadavkám na legislatívny proces. Uvedená požiadavka by sa však dala aplikovať aj na boj proti „infodémii“. Zvlášť zaujímavá je otázka, či právo bojovať proti „infodémii“ mal aj režim pred rokom 1989. Lenže i v súčasnosti sa možno pýtať, ako by sa hodnotil boj proti infodémii, ak by ho vyhlásili ľudia s odlišnými politickými pohľadmi. Skúsme si napr. predstaviť, ako by reagovali vládnuce skupiny v spoločnosti, keby sa k moci dostali ich ideologickí oponenti a vyhlásili boj proti infodémii.

 Čo keby to spravil Vladimír Mečiar?

    Paradoxne, mnohí dnešní bojovníci proti infodémii sa dostali k moci práve vďaka šíreniu „konšpiračných teórií“ v čase vlády V. Mečiara. Z hľadiska informácií išlo o jedno z „najpluralitnejších“ období v histórii SR: na jednej strane stáli verejno-právne a provládne médiá na čele s STV, na druhej strane TV Markíza, Sme, atď., ktoré sa stali oponentmi vládnej politiky. Obe strany poskytovali často protichodné informácie a nezriedka šírili nepravdy. Pre vládu v tomto období by preto nebol problém obviniť nepohodlné médiá z „infodémie“. Niektoré z médií, napr. denník Sme, by bolo možné obviniť aj zo zasahovania do volieb, keďže pred voľbami 1998 vytvorili „volebný autobus“, v ktorom komentátori denníka jazdili po Slovensku presviedčať občanov. Ešte väčšmi by však boj proti infodémii bolo možné využiť proti TV Markíze: bola vytvorená za americké peniaze od CME v spolupráci s problematickými osobami ako P. Rusko a hlásala opačné informácie než STV.

    Ako najznámejšiu z jej dezinformácií a konšpiračných teórií treba určite spomenúť akciu „Zachráňme Markízu!“, ktorá sa odohrala mesiac pred parlamentnými voľbami 1998. Vedenie TV Markíza vtedy využilo majetkové spory P. Ruska a začalo šíriť konšpiračnú teóriu, že V. Mečiar chce cez tieto spory ovládnuť vysielanie opozičnej televízie. Dokonca vyzvali ľudí, aby sa zhromaždili v areáli televízie a bránili slobodu. Mnohí skutočne aj prišli, vrátane opozičných politikov… Konšpiračnú teóriu o Mečiarovej snahe odstaviť kritickú televíziu potom až do volieb šírili opozičné médiá a politici. Líder opozície M. Dzurinda v Sme povedal: „To vzbudzuje vážne obavy, že novým majiteľom nejde o uplatnenie majetkových práv, ale o manipuláciu verejnej mienky. Udalosti v Markíze a STV majú očividne jediného režiséra.“ P. Šťastný v Sme zasa tvrdil: „Vedúce pozície a funkcie v spoločnosti ovládli nekompetentní ľudia, pijavice… Takým najviac prekážajú nezávislé informácie, ktoré ohrozujú ich nečisté mocenské záujmy.“ Neskôr sa jasne ukázalo, že išlo o konšpiračnú teóriu, avšak TV Markíza vyviazla len s pokutou od licenčnej rady. Cieľ bol však splnený a V. Mečiar odstavený…

    Treba sa však pýtať, čo by sa stalo, keby V. Mečiar vtedy začal používať prostriedky, ktoré hlásajú dnešní politici. Čo keby v boji proti extrémizmu a dezinformáciám sprísnil trestné kódexy a poveril políciu, aby vyvracala hoaxy, ktoré mu nevyhovujú? Alebo čo keby vtedy prokuratúra začala stíhať ľudí z TV Markíza a denníka Sme kvôli narušovaniu priebehu volebnej kampane? Pre porovnanie, ako by dnes zareagovala vládna moc, keby napr. časopis Zem a vek vytvoril „volebný autobus“ a jazdil s ním pred voľbami po Slovensku a vysvetľoval občanom, čo majú robiť pri voľbách? A čo keby dnes najväčšiu súkromnú televíziu kontroloval ruský kapitál a hlásalo sa tam opačné spravodajstvo než vo verejno-právnej RTVS? Stačí si uvedomiť, akú vlnu hystérie vyvolávajú nepodložené špekulácie o ruských peniazoch v tzv. alternatívnych médiách. A to nehovorím o prípade, že by sa takáto televízia pokúsila vyvolať prostredníctvom konšpiračných teórií čosi ako „proruský Majdan“ na Slovensku…

Dezinformácie v mainstreame a v alternatíve

    Koniec V. Mečiara a jeho éry nebol pre SR žiadnou tragédiou, problém však nastal, keď STV a Markíza a ďalší začali hlásať príliš rovnaký čierno-biely obraz sveta a mnohé podstatné témy zamlčovali. Práve to bolo aj dôvodom vzniku tzv. alternatívnych médií v 21. storočí. Tie mali rôznu kvalitatívnu úroveň, avšak podarilo sa im otvoriť viaceré témy, ktoré by inak zostali tabu. Mnohokrát sa tam objavili aj nepravdy, ale treba odmietnuť mainstreamovú predstavu, že na jednej strane stoja seriózne maintreamové médiá, ktoré hovoria pravdu, len sa občas zmýlia a na tej druhej „dezinformátori“. Dezinfromácie a konšpiračné teórie, ktoré v 21. storočí prinášal mainstream, sa naozaj preslávili. Dezinformácia o zbraniach hromadného ničenia v Iraku sa už stihla stať legendou, konšpiračná teória Russia Gate absurditou tohto desaťročia a kauza s ricínovým vrahom v Česku trápnou fraškou. Konšpiračné teórie a dezinformácie sa nevyhýbajú ani verejno-právnym médiám v SR: príkladom sú diskusné relácie RTVS, pri ktorých tradične chýbajú názoroví oponenti. Niektoré z nich som analyzoval (tutu, atď.).

   Dezinformácie a konšpiračné teórie sú v mainstreamových i tzv. alternatívnych médiách častým javom, mainstream však má podstatne širší záber. Zasahuje nielen internet, ale aj stále vplyvné televízie a tlač. Taktiež je zrejmé, že mainstreamové dezinformácie a konšpiračné teórie sú nebezpečnejšie a opakovane viedli k mnohým tragédiám, napr. k vojnám na Blízkom Východe. Zvlášť riskantná situácia nastala, keď sa do šírenia dezinfromácií aktívne zapojili v spolupráci s mainstreamom štátne orgány, napr. pri vojne v Iraku. Nešťastia, ktoré môžu spôsobiť dezinformáciami tzv. alternatívne médiá, sú podstatne menšie. Ich záber je oveľa užší a ak začnú tvrdiť niečo, čo nevyhovuje vládnucim skupinám v spoločnosti, tak na ne pomerne rýchlo zareaguje mainstream s obrovskou materiálnou a početnou prevahou. Na dezinformácie v tzv. alternatívnych médiách pravidelne reaguje aj niekoľko mimovládnych organizácií, ktoré doslova čakajú na príležitosť odhaliť nepravdy názorových oponentov. Naopak, pri dezinformáciách šírených mainstreamom prejavujú zjavnú pasivitu…

    Najväčším problémom súčasnosti je však to, že do boja o pravdu začali zasahovať štátne orgány. Veľké obavy budí najmä aktívne zapojenie Polície SR. Fakt, že polícia chce rozhodovať, čo je pravda a čo hoax, je sám o sebe znepokojujúci. Polícia totiž nie je inkvizícia a v právnom štáte by mala stáť nad stranami názorových sporov: nemala by dohliadať na „pravdu“ vo verejnej diskusii, ale na dodržiavanie práva. Ak nie je „hoax“ porušením práva, polícia by mala i pri ňom dodržovať neutralitu. Ak však predsa vstúpi do sporu o to, čo je pravda a čo nie, mala by viesť diskusiu s otvoreným koncom a to aj pod svojimi statusmi. Problémom je tiež, že mnohí ľudia si s políciou netrúfnu polemizovať a autorita polície ich môže v diskusii zastrašiť. Paradoxne, aj polícia pri svojom boji proti hoaxom šírila dezinformácie. Napr. tu zdieľala propagandu o NATO, že je to obranná organizácia, chráni demokraciu, vždy vyhľadáva mandát OSN, atď. Čo na tom, že NATO spoluzakladalo fašistické Portugalsko a prinajmenšom v roku 1999 pri útoku na JZR sa dopustilo útočnej vojny bez mandátu BR OSN?

Boj proti infodémii ako hrozba pre demokratickú diskusiu?

    Medzi zásadné problémy patrí aj snaha niektorých dnešných politikov o likvidáciu demokratickej diskusie a to nielen na Slovensku. V demokratickej diskusii je dôležité vnímať názorového oponenta ako subjekt, s ktorým možno polemizovať, ale ktorému sa priznáva rovnaká ľudská hodnota a nemožno ho kvôli odlišným názorom dehumanizovať. Typickým príkladom dehumanizácie je snaha vytvoriť z názorového oponenta „dezinformátora“ a z jeho odlišného názoru „naratív“. Podstatou tohto postupu je, že jedna strana diskusie nepolemizuje s argumentáciou oponenta, ale s jeho osobou a jeho „naratívmi“. Tým sa stráca rovnosť v diskusii, jeden účastník diskusie si uzurpuje pozíciu akéhosi rozhodcu nad stranami sporu, zatiaľ čo ten druhý sa mení na objekt, s ktorým sa nevedie diskusia, ale posudzujú sa dôvody jeho nesprávnych „naratívov“. Veľmi efektívne je tiež predstierať vedeckú neutralitu a pamflet hanobiaci oponenta označiť za „štúdiu o dezinformáciách“…

    V podstate teda ide o sofistikovaný pokus miesto vecnej diskusie zdiskreditovať osobu svojho oponenta. Hanobenie názorových oponentov cez rétoriku o „naratívoch“ sa však samo dosť zdiskreditovalo po parlamentných voľbách 2020 v SR. Protežovaní „experti na hybridnú vojnu“ pred voľbami vážne varovali, že Rusko bude ovplyvňovať voľby a to najmä cez „proruské naratívy“, napr. tu. Ako typický príklad proruského naratívu uvádzali naratív o tradičnej rodine. Voľby však ukázali, že s „proruským naratívom“ zvíťazila strana OĽaNO, ktorá je všetko iné len nie proruská a do vysokých vládnych funkcií dosadila takých „rusofilov“ ako J. Naď alebo J. Smatana. Tento príklad ukazuje, že „proruský naratív“ o tradičnej rodine by sa dal podľa potreby označiť za „provatikánsky“ a v čase vlády D. Trumpa aj za „proamerický“.

   Slabosť tvrdení o manipulácii volieb v SR cez „proruské naratívy“ by určite nebol problém odhaliť, pokiaľ by sa v SR viedla skutočne demokratická diskusia. Také čosi by si však vyžadovalo uznať demokratickú hodnotu odlišných názorov a pozývať neželané názory do diskusií, zvlášť tie, ktoré vyjadrujú kritické názory. Žiaľ, v súčasnosti sa trend posúva opačným smerom. Nie je preto na škodu pripomenúť si to, čo pred nástupom nových foriem „mccarthizmu“ hlásala dokonca aj EÚ„… boj za slobodu prejavu sa z väčšej časti presunul on-line, keď sa Internet stal prostriedkom vyjadrovania názoru alebo voľby zo strany politických disidentov, demokratických aktivistov a ochrancov ľudských práv a nezávislých novinárov na celom svete.“

   Problematika boja proti infodémii však okrem uvedených hrozieb prináša aj mnohé ďalšie riziká a tým sa budem venovať v nasledujúcej časti, ktorá bude pokračovaním tohto článku.

Branislav Fábry

PODPORTE nezávislé médium.

Všetok obsah na tejto stránke je bezplatný. Vaša podpora bude použitá na propagáciu stránky, aby sa o nej dozvedelo čo najviac ľudí.
Aj malá čiastka dostatočne pomôže.

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne


Ohodnotiť článok

2 thoughts on “Branislav Fábry: Boj proti infodémii – hrozba pre demokratickú diskusiu?

  • 25. júna 2020 at 16:08
    Permalink

    Možno by sa infodémia mohla premenovať na HONBA NA ČARODEJNICE a ODSTRÁNENIE OPONENTÚRY. Kedysi jeden veľmi múdry spisovateľ použil názov DÉMON SÚHLASU.
    Dnes sa v elektronických médiách mažú aj „nevinné“ a „nie nebezpečné“ diskusné príspevky (bez zdôvodnenia).
    Napr.:
    AKO TO REÁLNE PREBIEHA (a o čom aj moderátor mlčí) (ide o rozhovor s moderátorom Závodským na Plus jeden deň)

    Pozerajte na akúkoľvek diskusnú reláciu. A na reakcie moderátora najviac. Má veľký problém. V hlave má pripravené otázky, premýšľa, sleduje diskutérov, má niečo nachystané…. zrazu uvidíte aj v očiach, že má problém. Z réžie sa ozývajú do jeho slúchadla pokyny: odstrihni ho, zabi ho, odrež ho, skoč mu do toho…. a prípadne ešte nejaký iný pokyn. Na takéto pokyny dokáže dobre zareagovať iba skutočný profík – a takých u nás nemáme. Ak sa občas takýto objaví a je súčasne naozaj nezávislý (nielen naoko ale skutočne) tak dostane kopačky. Takto dopadol aj nebohý Lubo Lazový – ani pes po ňom neštekol. Ibčas som ho na Dlhých Dieloch stretol s malým psíkom (len „náhodou“ volal toho psíka LUMPÍK).

    alebo reakcia na článok – tlačová beseda vlády:

    Perly ducha od Sulíka:…..vytrhávame úradníkom z rúk mučidlá….. toto je prvá pomoc podnikateľom od r. 2004…. 114 opatrení drobných….ale pomôžu
    P.S.: skoro ako Chamberlain….
    .Počúvať Chamberlainov prejav je ako návšteva v obchodnom dome Woolworth.
    Všetko je na svojom mieste a nič nemá väčšiu cenu ako šesť pencí – Bevan Aneurin – brit.politik

    NUŽ…. Švejk je švejk….. ale když mouchy srali na císaře pána – tak sa nedá zatiaľ nič iné ako MAZAŤ, ODSTRAŇOVAŤ (najprv príspevky a potom ľudí?).

    Toto okolo nás je iba postupná príprava občanov na to, aby si na to zvykli. A tí čo si nezvyknú – tých treba zastrašiť. Ale nie je to nič nové. Po r. 1989 som písal vyslovene osvetové články do ľavicového týždenníka, TRENDU, ČS profit, Hospodárske noviny, Svět hospodářství…. A aj keď som to robil pod pseudonymom, zrazu som sa objavil na čiernom zozname.

    Kedysi podpredseda vlády Kučerák mal problémy vo vláde. Na nejakom stretnutí sedel na stoličke osamotený (pri stene) a keď prechádzal okolo neho TV štáb tak si pritiahol mikrofón… zabrala ho kamera a on zahlásil: …našou úlohou je doviesť túto krajinu, spoločnosť a ekonomiku do takého stavu, že nech po nás dôjde ktokoľvek iný….bude musieť robiť to, čo my chceme !!!! (dostal potom po nose a vypadol z vlády). Ale… toto vyhlásenie zverejnil iba jeden krát denník KDH a 2x TV spravodajstvo. Žiadne iné médium si to nedovolilo.

     
    Reply
  • 26. júna 2020 at 8:40
    Permalink

    Takmer ako odbočenie, ale stále to bude o „boji proti INFODEMII“ – tento blog o tom, že máme za premiéra blázna a klamára, napr.Pravda na webblogu zablokovala a HS ju drží, preto je „extrémistický plátok“:
    Pod rúškom strachu – napísal dr.P.Lipták https://blog.hlavnespravy.sk/21173/pod-ruskom-strachu/ „Po dlhom viac ako 10 ročnom období, keď mnohí ľudia, ktorí ho spoznali z blízkeho, takpovediac dennodenného kontaktu, ho posielali častejšie na psychiatriu, než do väzenia, sa tento „major“ vypracoval na premiéra. Osoby sa nemenia, ale časy sa menia. Kto bol za blázna a zlodeja včera a dnes má moc? Dnes už „LenOn“ celkom zanevrel na svoje sociálne parlamentné plamenné rečičky, celkom zmenil image a zakrýva si aj tvár, ako bankový lupič. Ale nech nás nepomýli toto klišé. Banky sú v bezpečí. On naopak berie obyčajným ľuďom, aby dal svojim spojencom, bankárom. A sebe a rodine tiež rozmnožil milióny. „Starostlivý“ manžel a otec, kto by mu to mohol mať za zlé, že mladá rodinka má už v bankách odložených po 5 miliónov € (t.j. po 150 000 000,00 SKK) na osobu? Kičura má 20 tehličiek rýdzeho zlata a sedí. Oni majú našporeného a v banke odloženého majetku už za takých 1600. To je inakší rodinný poklad ako u Kičurovcov. No obyčajný premiér je už dnes neobyčajne bohatý pánko. On absolútna elita a jeho rodinka, to sú ľudia prvej kategórie aj medzi obyčajnými nahrabávačmi, o obyčajnom „planktóne“ ani nehovoriac. Nuž čo chcieť viac? Zakrývať si tvár v štáte, v ktorom polícia a OČK stále viac chránia lupičov pred obyčajnými ľuďmi a nezávislými osobnosťami, je určite namieste. Štát naruby, ukradnutý občanom. S nerovnosťou sa roztrhlo vrece, nespokojnosť graduje a tým aj pravdepodobnosť vzniku procesov, kedy si občania budú sami sebe vracať svoj vlastný štát a majetok. Moc v skutočnosti patrí im. „On“ kľučkuje, ako lož preoblečená za pravdu, ale darmo, oproti mu stojí nahá pravda. Diktátori sveta majú strach, že ľudia si zoberú podľa práva moc a preto klamú a klamú a hovoria tomu, že médiá informujú. Lži, propaganda, marketing a prieskumy verejnej mienky. A teraz nasadili na ľudí strach a náhubky po celej Zemi. Aj „On“ sa v nich hneď našiel a je v tom spoločenskom marazme ako ryba vo vode. Všimol si, že čím horšie je ľuďom, tým sa má „On“ lepšie. Ach, necíti ich biedu.
    Rúška znamenajú menej kyslíka, viac kysličníka uhličitého, viac tepla v mozgu než je zdravé, viac vlhkosti v dýchacích cestách, stagnáciu sekrétov, zhromažďovanie a premnožovanie baktérií, kvasiniek a vírusov. Nedokysličené, prehriate mozgy potom produkujú depresiu, podriadenosť, odovzdanie, zúfalstvo, beznádej, ale aj halucinácie a bludy. Fyzicky sme ohrození poškodením imunity, zvýšeným výskytom infekčných chorôb, chronickými chorobami dýchacích ciest, ekzémami, plesňami, ale aj poškodením mozgu z hypoxie a prehriatia. Deterioráciu ešte umocňuje sociálna deprivácia. Ľudia zostávajú stále viac izolovaní, opustení, odkázaní iba sami na seba.
    A to vysvetľuje prečo súčasná vláda stále viac pripomína „Kabaret“ a Slovensko „Kocúrkovo“. Premiér usvedčený zlodej a suspektný psychotik, predseda parlamentu podržtaška mafiánov a potvrdený plagiátor a v prezidentskom paláci bez diskusie promiskuitná osoba. To celé je naša vizitka. Čo sme to za ľudia?“ pýta sa lekár, dr.P.Lipták

     
    Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Prepošlite článok emailom