Redakčný kolektívny text
Ak by vznikol film o davistoch, už len štýlom a módou mohol pripomínať Babylon Berlin či Peaky Blinders, soundtrackom v tomto filme by bol rozhodne jazz, swing, dixieland, a bol by lemovaný estetikou medzivojnových avantgárd. 20s a 30s, podobne ako 60s a 70s, boli dve epochy, ktoré sú v 20. storočí príznačné výbuchom kreativity. DAV vznikol ako produkt tohto kreativity medzivojnového obdobia.
Modernita medzi jazzom a sociálnou otázkou
Dvadsiate a tridsiate roky 20. storočia predstavovali v Československu obdobie dynamických kultúrnych premien. Urbanizácia, rozvoj médií a otvorenosť voči západným trendom priniesli nový hudobný fenomén — jazz a swing. Súčasne vznikalo intelektuálne hnutie davistov, združené okolo časopisu DAV, ktoré reflektovalo modernitu z perspektívy sociálnej kritiky, avantgardy a humanizmu. Hoci swing nebol priamo ideologickým projektom davistov, oba prúdy sa stretávali v spoločnom priestore mestského života, umeleckej avantgardy a snahy o modernú kultúru. A prejavilo sa to aj v móde davistov, ale aj v poézii davistov.
…v istotách pochybnosti,
tápania po bezpečí,
v určitom predsa raz — neurčito ako,
bol Disk a Pásmo, Dav a Avantgarda,
Dědrrasbor s Proletkultom, džez, Tam-tam a Dada,
lesk nových slov a starých nový význam,
nadchýňajúci sa novým, znova, nanovo:
„Umrelo staré umenie, nech teda žije nové!“
„Nová je, nová hviezda komunizmu
a nové nie je nikde mimo nej . . .“
Naisto bolo nové storočie
a s vôľou vyzuť doňho staré kročaje
donekonečna nočné debaty a zvady
s črtami strhanými na ustatých tvárach,
s dlžobou u hlavného za rožky a kávu,
ktorý už zas a zasa prispel k diskusii:
„Už zatvárame, páni!,
boli až to úsvitu na obzore
do svitu tak a tak,
po mysli, kde len takto vzíde, iba z takých nocí…
verte mi, iba takto,
brieždenie krásne, pravdivé.
A všetko sa tu zišlo, všetky tieto noci
v predvečer toho jesenného dňa,
lebo ten deň bol ich
a ony v jeho moci,
z neho sa na dni dnili, z jeho znamenia.
LACO NOVOMESKÝ, VILA TEREZA, ukážka
Vlado Clementis módne nahodený a fotografiách v knihe Clementis & Minač, komixová verzia od T. Klimeka
NOVOMESKÝ:
Umenie je významný, dôležitý, užitočný životný faktor – ako jedenia, pitia, dýchanie. Umelec má právo tvoriť, ako to zodpovedá jeho založeniu, jeho ustrojeniu, jeho priam organickej potrebe – sledovať nepredstaviteľné a nespočítateľné množstvo funkcií, ktoré plní umenie tým, že je umenie, na jednu alebo niekoľké. Erenburg odorúčal, aby sa umenie robili v krčme, to je najlepšie prostredie pre pána literáta. Pravda, je to sarkasticky zveličené, tak to aj mienil, ale v zásade… Umelec nemôže nikdy vysledovať dosah svojho diela. Tvorí – dielo, ak je poctivé, umelecké, žije samostatne, pôsobí nezávisle od jeho úmyslu.
Swing a jazz ako symbol novej doby
Po vzniku Československa v roku 1918 sa Praha aj Bratislava stali centrami kultúrnej výmeny. Jazzové orchestre, tanečné sály a kabarety predstavovali nový životný štýl, ktorý zdôrazňoval slobodu, improvizáciu a moderné mestské tempo.
Medzi výrazné osobnosti patril skladateľ Jaroslav Ježek, ktorého hudba spájala jazzové prvky s divadelnou avantgardou. V spolupráci s dvojicou Jiří Voskovec a Jan Werich v rámci Osvobozené divadlo vznikali satirické a politicky ladené predstavenia, ktoré reagovali na spoločenské problémy a rastúce hrozby fašizmu.
Davisti v tejto dobe reflektovali jazzovú dobu módou-oblečením, účesmi, ale aj poéziou. Milovali prekliatych básnikov, ale aj moderné avantgardné prúdy – dadaistov, expresionistov, konštruktivistov, surrealistov a ich slovenskú verziu nadrealistov, ktorým dávali priestor aj v DAV-e atď. Milovali život mesta a pridávame ukážku z Novomeského poézie:
Milujem ulice dlhé
v jeseni, vtedy zvlášť,
keď mesto topí sa v hmle
a drobný padá dážď.
Milujem tramvaje, vozy,
ich tvrdý, prázdny hluk,
milujem ľudí, ich pózy,
milujem živý ruch.
Milujem predmestia šedé,
majú tak zvláštny vzhľad,
mám rád ich dievčatá bledé,
a nútený ich chlad.
Milujem dievčatá z baru,
sú ako vodný kvet,
stisnúť im rúčku malú,
bozkať ich bielu pleť.
Milujem vášnivé pery,
čo rudý majú bozk.
Lietame se-tam ja včely,
so srdcom ako vosk.
A teraz Fraňo Kráľ:
Tak malý balkón
nevládze krásny večer v náruč nám vniesť,
vezmi hrsť hviezd
a poď, kamarát do ulice.
Ja verím síce,
že krajšie majú kysucké kopanice,
ako je koncert večerného mesta
kde flautou chodníky a harfou cesta.
Veď znám tiež pôvab šírej pustatiny
kde súmrak rozvešia po diaľkach stíny
a potom s bocianom z hniezda sa škľabí,
jak v Ipli funebrál spievajú žaby.
Ale dnes,
dnes v noci chel by som na iný ples,
dnes túh mám iných na tisíce …
Oj, poďme, Peťko (pozn. Jilemnický), poďme do ulice!
Ulicou dievčatá prechádzajú,
v ulici srdcia sa zahrievajú,
a ja som prišiel z pustatiny,
srdce mi po srdciach túžbou kvíli.
Na ňadrách a krajoch citrónov sniť,
v pramení vlasov žien z morských vĺn piť,
kým v bahne predsudkov hrabú sa kraby . . .
Ó, jak to vábi.
Alebo počúvať na rohu námestia,
čo husle s cimbalom národu veštia,
koľkokrát
musí v nich moldavská mládež zaplakať.
Či v tieni posedieť pri holbe vína,
kde nič ti bolesti nepripomína,
ni v žblnkoch neplávu o krivdách zvesti
a z čaše nehrozia mozoľné pästi.
…
Nuž hajde, kamaráti, do ulíc!
A do tretice Daniel Okáli:
Na hrudi most,
pošliapanej denne tisícami,
som našiel JU, včera, na svitaní,
a ona ma zdvihla
z blata.
Do mojich očú
vpíjal sa Jej zrak umučený
a pod vethým šatom
preds´ — s chvatom
tĺko — vrelé srdce ženy.
Len vyhasnutých bozkov plameň
si mi darovala
bo iného si v noci rada mala…
Len ťažký vrkoč hriechov
láskou pomazaný,
donieslas´ mi ako veno,
na hrudi mostu, Magdaléno…
ó, Magdaléno…
A predsa bola si mojou
celučičká, celá…
a rana v duši zacelela…
navždy zacelela…
Prší a prší do ulíc nebo padá, Mesiac sa v mláke utopí, na prsiach sa mi skry.
Noc černoška sa kúpe vo svetle hviezd, tebe suknička premoká, kebys´ bola húska moja divoká, ťa zraním.
Dážď zvoní mesiaca podkovou, pod oblohou čiernou, zviazaní reťazami rúk
zhrievame si rty…
Študentom, ktorý vo veľmeste umierajú
Dnes zo špinavého nádražia, kde stojí zopár mladých ľudí,
kde píšťala stroja klenbu nebies preráža,
odíde vagón č. 518…
…
Vtrhnite potopu do hýriacich veľkomiest,
čo pyramída faraónov storočia XX.
Buďťe Himalájou tvrdých úderov
a lávou žeravou zakryte všetok hnus
smiech výskot živých mŕtvol žiariacich kaviarní
hééj rupp!
Dave roztiahni
milión otrockých paží
na ohni tisícročných modiel
uvar si polievku
Diktátori dňa nech sú ti púhou podnožou
Nad zrúcaninami zaves slnce nových stáročí
a z hrdiel milión zaspievaj pohrebnú pieseň
nad zdochýňajúcim svetom
Internacionálu!
A súď!
A teraz na upokojenie z revolučného rúhajúceho sa Okáliho troška mestskej lyrizovanej prózy Ivana Horvátha o Bratislave:
Voda Dunaja je sivá, Želka má sivé oči, Želka má oči ako Dunaj. A na lícach má dve jamky, oh, tie jamky, rád by ich bozkával deň a noc. …
Laco žil len v prítomnosti a nemyslel na to, že by sa to všetko mohlo zmeniť, že by Bratislava mohla prestať byť hlavným mestom, že by ho Želka mohla prestať milovať. …
Hľaď, i nad Bratislavou tkvie niečo, čo by bolo možno nazvať duchom dejín a čo ju robí krásnou a špinavou. Keď pozrieš na hrad, predstav si Rozgonyiho, hrdého obhajcu, a Jisku, ako ho obieha, ich dcéry a zemanov, ktorí bolo do nich zamilovaní. Potom pozri na tie domy, v ktorých sa vraj konali alchymistické seánsy, a pomysli na Štúra. …Laco si zamiloval Bratislavu a v Bratislave Želku. Tie dva pojmy boli u neho nerozlučné. Želka ho nemilovala a Bratislava mu bola odporná.Bratislava premenila sa na čiernu pannu, ktorá smúti za milencom, ktorého sama odohnala.
(Ivan Horváth, Laco a Bratislava, 1928)
A teraz Novomeský o Bratislave:
Viete, že toto mesto malo mať meno po Wilsonovi? Prešporok síce prestal byť Prešporkom, no nepožičal si nové meno od vtedajšieho víťazného arbitra prvej svetovej vojny z washingtonského Bieleho domu, ale ľudia sa v súvislosti s týmto mesto učili poznávať a vyslovovať starý názov, známejší zo slovenskej histórie. Prešporok, ľudove Prešpurk, sa stal Bratislavou. … Keď sme Romana Jakobsona povodili na konci 1920s po Bratislave… schladil nás trefnou poznámkou, že tu sú najskôr doma cigánski muzikanti, vyhrávajúci v početných lokáloch, a hoci nemá vôľu púšťať sa do škriepky o nacionalite tohto mesta, pochybuje o takom jeho charaktere, ktorý sme už vtedy videli, lepšie povedané, chceli vidieť ako nezvratný fakt. Ani vtedy, ešte 10 rokov po prevrate, nebola Bratislava ešte slovenským mestom, hoci sa zreteľne hlásila a chcela byť hlavným mestom Slovenska. No nemýľme sa, nebola jednoznačne nemeckým, ani maďarským, ani židovským mestom, hoci každá táto nacionalita určovala jej internacionálny ráz. …
Trojjazyčnosť, čo ako úzkostlivo zachovávaná, nepomohla zabezpečiť charakter tohto mesta, len formálne ho internacionalizovala.
Slovacita tohto mesta bola ešte pred dvadsaťročím nášho storočia prinajmenšom pochybná. Okolie mesta bolo nesporne slovenské, ba možno povedať, že záhorské dediny ho pevne obkľučovali, no nerozumeli si; dedina nerozumela mestu a mesto nerozumelo dedine. Iný, rozdielny bol spôsob života v Bratislave… Bratislava bola predpoludním slovenská, keď v nej ľudia z okolitých dedín predávali kurence, husi a zeleninu, na poludnie a popoludní, keď sa úradovalo, bola maďarská a večer zase nemecká, pretože vinohradníci s právom šenkovať víno pod početnými viechami, boli napospol Nemci.
Prevrat 1918 privial do tohto mesta nový živel, ktorý ho aj na povrchu zmenil. Prestalo byť ospanlivým mestom penzionovaných obrštov a c. k. hofrátov, ktorí sa rozhodli dožívať v tomto viedenskom predmestí svoje roky, keď im na život vo Viedni, a tobôž v Budapešti, nevychádzalo, prestávalo, ale neprestalo byť odrazu.
Nová česká byrokracia, nahradzujúca neprispôsobivé maďarské úradníctvo, cítila a správala sa ako provizórne exponovaná na novom pôsobisku, nezžívala sa, a hlavne nepremieňala nové prostredie, uzatvárala sa do „svojich“ plzenských dvorov a smíchovských reštaurácií, kde si vytvárala ilúzie domova, ale aj prirábala nové, čo aj minigetá k jednému už existujúcemu gestu. Len tí najodvážnejší jedinci z nich sa prispôsobovali domácemu zvyku a zapadali pod viechy na Veternej alebo na Vysokej, ale len tak, na „három deci“, čím nemanifestovali iba svoju miernosť v pijatike, ale šporolivosť. …
Očistu Bratislavy od nežiadúceho elementu nezavŕšila naša „peknoduchá mládež“ pod rozvinutými slovakizujúcimi zástavami, ale sfanatizovaní ordnéri, ktorí prijali i mládež i jej nacionalistické vzplanutie pod svoju ochranu a poučili ju rázne o tom, ako odpratávať „Židov do Palestíny“, čo aj cez osviečimské pece. No v tom istom čase húfne nastupovala do nových úradov Slovenského štátu, ale aj na iné miesta, mladšia generácia, ktorej otcovia a matky boli kedysi iba ak náhodnými hosťami Bratislavy, kde sa ani dobre necítili, veď museli mať naisto dojem, že prostredie toho mesta im zreteľná dáva najavo, že im trčí slama z topánok.
Invázia tohto elementu v Bratislave bola vlastne iniciálkou a v časovej postupnosti významnou kapitolou v podedinčovaní, a v dôsledku toho i poslovenčovaní tohto mesta. Naozaj: v tomto nápore dediny na metropolu tkvie tajomstvo jej poslovenčovania. Bratislava nie je ani dnes ešte takým laborátorne čírym slovenským mestom, akým ho chceli mať národne zanietení literárni apoštoli. No po ďalšej invázii dediny po oslobodení v roku 1945 nemôžeme v nej hľadať slovenský element iba v predpoludňajších hodinách: dnes už ani v ostatných častiach dňa nie je Bratislava iba ligotajúcou sa mozaikou všetkých stredoeurópskych nacionalít.
Azda najlepšie to vystihuje táto filmová scéna:
Swingová scéna sa postupne rozvíjala aj mimo Prahy — napríklad v Bratislava, kde popularitu získavali tanečné orchestre a speváci ako František Krištof Veselý. V českom prostredí patril medzi významné mená aj R. A. Dvorský, ktorý prispel k popularizácii swingového štýlu medzi širšou verejnosťou.
Ešte raz Fraňo Kráľ:
MESTO
Klbeča priestranstiev, foriem a tvarov
ozvenou myšlienok myšlienky zamotá,
až prostred prejavov lások a svárov
zrodí sa znezrady citlivá samota.
VEČERNÉ VERŠE
Najradšej vychádzam spoza úbočia,
keď mesto svetelné vemená dojčia.
Najradšej prichádzam do mesta večer,
keď je tu festival tieňov a svetiel.
Vtedy tu všetko je skvostné a zvodné,
že to priam do srdca človeka bodne,
že ma to spod krovu vábi a láka
jak hudba šarvanca spod koledáka.
Nad hlavou zástavy lúčov mi vlajú.
Do úsť sa vstrieba chuť mlieka a čaju.
Pod nohy zásterky víy mi stelú.
Pred zrakom drobší vír lupňov a peľu.
Chvíľku si vlastný tieň pred sebou ženiem,
chvíľku ho jak hača za sebou vediem,
chvíľku mi po boku súdružsky kráča,
chvíľku sa bavím s ním jak s klbkom mača.
A je to rozkošné a je to milé,
že ma to núti priam do fantázie,
že nebo vylievam do bezdnej putne
a portál obliekam do mníšskej kutne.
Pritom sa ulica mení na páva,
pestrými okami vznešene pláva
v kanále čipkami skrášlených domov,
čo majú vlastnosti chameleónov.
Po strechách vežičky cestou zo zálet
tancujú s komínmi frivolný balet,
až proti z výklenku svätého busta
roztvára zmyselne bezzubé ústa.
Signály elektrík vzrušene ďobú
do tichom pretekajúceho hrobu
námestia na kríži zbrataných ulíc
v storočnej húžvici kamenných truhlíc.
A je to úchvatné, je to tak krásne,
že sa to núti priam do vzdletnej básne,
že alej konármi na okraj cesty
musí hneď vyrývat nových od texty.
A zatiaľ oko zas priestorom letí
objaviť nový a nové veci,
a hoci obraznosť preludy hostí
sama si hoduje na skutočnosti.
Rozmery siluet obločných rámov
rovnajú blahobyt do diagramov.
Bieda sa v najmenších štvorčekoch krčí,
z pivničných oblôčkov na cestu vrčí.
A z kútov chalbané vizitky bez mien
(kým mesto dojčí sa z bohatých vemien)
do poézie mi jak chladnú rosu
striekajú prosieb a obžalôb prózu.
A to už trpké je, to je už smutné,
že to priam omára hlas nežnej lutne
a všetko premieňa na muchotrávku.
Na protest končením začínam stávku.
K swingovej dobe sa vyjadruje Novomeský v 60s tak, že starší vyčítajú éru Beatles, no zabudli na vlastné radosti mladého života (čardáše):
Mládež vraj jednoducho nevyšla. Nie je taká, ako si ju rozličné výchovné metódy naplánovali. Len pre navodenie predstáv, ako príklad spomeniem: páčia sa jej alebo sa aspoň nepokryte zaujíma, povedzme, o abstraktivistické výtvarné diela, hoci do nej všetky výchovné inštrumenty priam pumpovali jednoznačný odsudok o nich; nadchýňa sa pre džez, big beat, tancuje twist a novšie natriasačky, až sa uvedomelé hrdlá zvierajú ľútosťou i obavami „čo len z nej bude, veď sme ju my týmto veciam neučili“, pričom ochotne zabúdajú na vlastné mladícke čardáše, pri ktorých zachrípli priam tak, ak nie horšie, ako tí dnešní učenliví napodobitelia beatlesov; učila sa v škole na prednáškach z časopisov, od profesionálnych autorít povinne, ba aj dobrovoľne, že socialistický realizmus je jediný pokrokový a najdokonalejší spôsob umeleckého prejavu, dnes už ani nie pod lavicami, hlce čo len informácie o antirománe, absurdnom divadle, o Proustovi, Joyceovi a Kafkovi, Salinerovi, Caulfieldovi… je pre ňu ak nie priam bohovské, naisto – normálka… Vykonštruovaný model mládeže je rozbitý…. Sarte vlani v jeseni, počas svojho pobytu medzi nami, vyslovil myšlienku, že by bolo veľkým nebezpečenstvom, keby sa vec socializmu u nás stala generačnou záležitosťou a inšpirujúcou silou, ktorá konči v generácii dnešných 40-50 ročných. Existuje také nebezpečenstvo? …vo všetkých socialistických spoločnostiach, ktorým hovoríme dogmatizmus, schematizmus, kult a deformácie, ktoré s ním súviseli… prvky takéhoto nebezpečenstva existujú. Ale také nebezpečenstvo existuje aj za hranicami socialistických spoločností, tam zase ako reakcia na iné javy… Pred 30. rokmi sa prihováral Galanda: „Neupadnite do ľahostajnosti vašich otcov… Hľadajte pravdu a krásu, hrajte svoju veľkú hru. Hru mladosti a radosti z tvorby“. Náročky volím slovo príhovoru umelca, nie napr. politického činiteľa nášho pokolenia Clementisa, hoci v jeho odkaze by sme našli priliehavejší citát o problematike, ktorá nám leží na srdci…
Na módu si potrpeli aj Laco Novomeský a Ivan Horváth, stali sa ikonami bratislavskej bohémy. Ivan Horváth vždy dbal na vkusnú módu napr. z Talianska, Novomeský bol synom krajčírskeho majstra a ako sám povedal, sám mu často pomáhal „lifrovať“ vesty
Davisti a ich pohľad na modernú kultúru
Davisti predstavovali skupinu ľavicovo orientovaných intelektuálov a umelcov, ktorí sa snažili reflektovať spoločenské rozpory moderného sveta — industrializáciu, triedne nerovnosti i krízu kapitalizmu. Aj keď sa priamo nevenovali swingovej hudbe ako samostatnej téme, zaujímala ich moderná mestská kultúra ako fenomén.
Ich texty zdôrazňovali:
- význam kultúry pre emancipáciu spoločnosti,
- prepojenie umenia a sociálnej reality,
- kritiku komercionalizácie a povrchnej zábavy.
Swing a jazz tak mohli byť vnímané dvojako: ako progresívny prejav modernity, ale aj ako produkt masovej kultúry, ktorý bolo potrebné hodnotiť kriticky.
Spoločné prieniky: avantgarda, mestský život a angažované umenie
Napriek rozdielom existovali medzi swingovou scénou a davistami určité paralely:
- dôraz na moderné formy umeleckého vyjadrenia,
- záujem o medzinárodné kultúrne prúdy,
- reakcia na politické napätie a nástup autoritárskych režimov.
Avantgardné divadlo a jazzové experimenty často prechádzali do spoločného priestoru kaviarní, klubov a umeleckých kruhov v Praha, kde sa stretávali hudobníci, literáti aj politickí intelektuáli.
Záver: Swing ako zvuk modernity, davisti ako jej kritické svedomie
Swingová éra medzivojnového Československa bola symbolom otvorenosti, urbanity a kultúrnej vitality. Davisti na druhej strane predstavovali kritický intelektuálny hlas, ktorý skúmal sociálne a politické dôsledky modernizácie. Spoločne vytvárali obraz spoločnosti hľadajúcej rovnováhu medzi umeleckou slobodou, spoločenskou zodpovednosťou a historickými výzvami doby.
