V tento týždeň, ako sa postupne zverejňovali kandidátky, som sa stretával s reakciami typu, ako to, že nie som na tej, alebo na tej (lebo kolovali všelijaké „overené“ správy).
Myslím, že som sa na túto tému doteraz vyjadroval celkom otvorene. A rovnako som to hovoril na verejnosti, ako aj vtedy, keď sa so mnou ľudia bavili s konkrétnou ponukou. Ale ešte zhrniem:
– V prvom rade nechcem byť poslancom, nikdy som sa v takejto úlohe nevidel.
– Okrem toho, ak idete do volieb na kandidátke strany, už je to iné, ako keď vás len niekto ako nestraníka nominuje na čelo rezortu, ako tomu bolo nedávno v mojom prípade. S tým som problém nemal, ale naozaj neviem, ku ktorej strane by som sa s čistým svedomím dnes hlásil ako reprezentant vo voľbách. Samozrejme, ak chcete robiť politiku dobre, musíte vedieť kadečo prekusnúť, nie je to aktivita pre úzkoprsých ľudí. Ale sú isté hranice, keď si poviete, že niečo dáva zmysel, niečo už nie.
– Okrem toho treba na rovinu povedať, že nasledujúce obdobie bude také nechutné a s tak málo príležitosťami niečo reálne užitočné urobiť (v úplne rozbitom parlamente sa bude veľmi ťažko presadzovať legislatíva), že prakticky nemá zmysel sa tým špiniť.
A hlavne, práve preto, že tu bude takáto hlboká kríza, má zmysel ostať mimo toho a venovať sa síce verejným projektom a verejnému vystupovaniu, ale tak, aby ľudia videli, že existuje ešte niečo mimo toho divadla. Ľudsky povedané, bude sa treba veľmi snažiť ľuďom dodávať nádej.
Či tá nádej potom príde v predčasných voľbách (už dnes veľa ľudí špekuluje, že po februári sa prakticky nebude dať zostaviť dlhšie trvajúca vláda), alebo v nejakej inej forme, to dnes ťažko povedať.
Juraj Draxler na Facebooku
