ČAROVNÝ PRÚTIK Rozprávka Slavomíry Kotrádyovej nielen pre deti. Pohľad do zákutia detskej duše, alebo aj týmto žijeme.

Zdieľaj článok:
Prepošlite článok emailom

1.

Anna kráčala po širokej uličke supermarketu, pod nohami sa jej trblietala podlaha, odrážali sa v nej svetlá a farby výkladov, podlaha mala svoju hĺbku, Anna po nej kráčala neisto ako po kĺzkom ľade. Pred výkladom luxusného butiku zastala a očami pohladila šaty, boli nádherné, ako z rozprávky. Anna pozrela na svoju obnosenú sukňu; bože, ako ju len nenávidela. Odvrátila sa a vošla do bočnej uličky, z malého bistra vyletela vôňa pečeného mäsa, rozkvitla, niesla sa na krídlach rozmarínu a podráždila Annine zmysly. Anna pozorovala, ako vábivé sústo dozlatista upečeného mäsa pomaly putuje k ústam tučného chlapca, keď sa ústa otvorili a sústo zmizlo, Anna prehĺtla, žalúdok je stiahlo, rýchlo sa otočila, prešla okolo kvetinárstva a zrýchlila okolo cukrárne, okom však predsa len zavadila o lyžičku, ktorú dievča so špicatým nosom zaborilo do nadýchaného jahodového krému. Anna cítila, ako sa jej v rukách potia centy.

Na mieste, kde sa spájali dve supermarketové uličky, hneď vedľa kníhkupectva, stál malý obchodík, taký maličký, že sa doň zmestila akurát Anna.

Prívetivá žena za pultom uprela na Annu hlboké čierne oči plné tajomných svetielok, ktoré sa zvláštne chveli. Na stene viseli hodiny, čudné na nich bolo iba to, že sa ručičky posúvali dozadu, aj tikali opačne, nie „tik-tak“ ako normálne hodiny, ale „tak-tik“. Starý mahagónový regál za ženou siahal až po strop a bolo v ňom množstvo drobných zásuvok, na otvorených poličkách sa ligotali magické gule, porcelánové fľaštičky tých najčudesnejších tvarov, svetielkujúce kamienky. Malé vreckové slovensko-čarodejnícke prekladové slovníky stáli v úhľadných radoch vedľa veľkých obrázkových encyklopédií hókusov-pokusov.„Nevieš sa zorientovať vo svete kúziel? Kúp si ma!“zachrípnuto opakoval starožitný mosadzný kompas. Na pulte stáli sklenené dózy s magickými cukrovinkami, čarokola a všeličo iné. A to všetko za-DAR-mo! Tak to bolo napísané na každej cenovke pod vystaveným tovarom, cena v eurách: ZaDARmo.

 „Čo si vyberieš, Anna?“ prihovorila sa  jej žena a hlas mala mäkký ako zamat, zrazu sa zohla, spod pultu vytiahla čarovný prútik a dodala: „Včera sme dostali novú kolekciu, idú na dračku, tento je posledný, z prvotriedneho magického materiálu.“ Annu myklo. Odkiaľ vie, ako sa volá? Pozrela so záujmom na ženu, ktorá jej podávala čarovný prútik. Určite nejaká atrapa, prebehlo Anne hlavou, no cítila, ako ju niečo núti prútik prijať. Poďakovala žene s hlbokými čiernymi očami a zazdalo sa jej, že tajomné svetielka sa v nich radostne chvejú. 

Anna zamyslene kráčala po supermarketovej uličke, a vtom zbadala spolužiačku Nikolu. Prívetivo sa na ňu usmiala, no povýšenecká Nikola zapichla oči do Aninho sekáčového trička a prešla okolo, akoby Annu nevidela.

„Ropucha nadutá!“ uľavila si Anna, vhodnejšie prirovnania nenašla.Vtom pocítila, že sa jej prútik v ruke zachvel. Nikola sa ešte viacej nafúkla, trochu ozelenela a zakvákala.

„Ó bože, ten prútik funguje!“ Anna sa ohromene pozerala za ropuchou v značkovom tričku, až kým nezmizla za rohom.

Ešte raz sa obzrela a nechtiac vrazila do Filipa. Mala do koho! Bos 6.A! Frajerským krokom premeriaval uličku, akoby svet vznikol kvôli nemu, v ruke niesol  trojitú zmrzlinu. „Nemehlo,“oboril  sa na Annu, v nadávaní chcel pokračovať, no vtom nechtiac vrazil do Norberta, ktorý mu skrížil cestu. Norbert, bos 6.B, si tiež myslel, že svet vznikol kvôli nemu. „Nemehlo“ osopil sa na Filipa, v nadávaní chcel pokračovať, no to, čo nasledovalo, ho zastavilo. Kornútik so zmrzlinou sa pri náraze vymrštil do vzduchu, otočil  a nejakým zázračným spôsobom pristál Filipovi na hlave, sedel v jeho vlasoch ako malá špicatá čiapočka a vôkol nej tri rozpľaštené kôpky zmrzliny, čokoládová, pistáciová a jahodová. Vyzeral úžasne! Ako klaun!

„Tá čokoládová ti pristane k očiam,“ rozrehotal sa Norbert, otočil sa, a vtom sa pošmykol  práve na tej čokoládovej, z ktorej odkväclo na dlážku, dosť dlho mu trvalo, kým stál opäť na dvoch.„Pristane ti k nohaviciam, vyzeráš akoby ti niečo ušlo,“ vrátil mu Filip.

„Žeby som si to priala?“ pomyslela si Anna a cítila ako sa jej prútik v ruke zachvel. Filip si rukami zakrýval hlavu, Norbert nohavice a upaľovali na toaletu. Práve vtedy vyšla spoza rohu nič netušiaca upratovačka, chlapci v plnej rýchlosti vrazili do upratovacieho vozíka, ktorý pred sebou tlačila, vozík nabral upratovačku, rozbehol sa a letel s ňou po supermarketovej uličke, ľudia odskakovali a nevedeli, čo si majú o tom myslieť.

„Možno nejaká reklama,“ utrúsil ktosi.

Po chvíľke tejto spanilej jazdy vozík narazil do stĺpa neďaleko kaviarne, upratovačku vymrštilo a posadilo do kresla za kaviarenský stolík. Vystrašená upratovačka bola v šoku, vytreštila oči na prichádzajúceho čašníka a vybehlo z nej:„Viedenskú kávu poprosííím.“ Nič netušiaci čašník začudovane pozrel na ženu a rozmýšľal, prečo má na rukách modré gumené rukavice. „Možno je prehnane čistotná,“ pomyslel si.„Náš zákazník, náš pán,“ zopakoval si čašník vetu, ktorú mu šéf vtĺkol do hlavy a odpochodoval po kávu. Koniec koncov tá upratovačka si tú kávu zaslúžila. Tak veru, každá práca je dôležitá!

2.

Žaneta a Lucia stáli po vyučovaní pred školou a prezerali si nový ružový tablet.

„Čo máte?“opýtala sa zvedavo Anna.

S pohŕdaním na ňu pozreli.„Čo sa tak hlúpo pýtaš? Zaostávaš moja! A prečo držíš v ruke paličku, vyzeráš ako čarodejnica!“chichotali sa.

Anna im chcela urážku vrátiť, no v duchu si povedala:„PoVZNESIEM sa nad to!“A zahryzla si do jazyka. Vtom pocítila pod nohami vzduch a vzniesla sa.

„Nemyslela som to tak, prútik,“zľakla sa Anna. No už sa vznášala nad hlavami Žanety a Lucie. Stáli tam dole a pretierali si oči.

„Zaostávate, moje!“zakričala na nich Anna zhora a nechala sa unášať.

„Ešte šťastie, že som si dnes obliekla nohavice,“ preletelo Anne hlavou.

Žaneta, Lucia a ich ružový tablet sa zmenšovali. Anna stúpala čoraz vyššie a vyššie.

 „Ó, aké úžasné je vidieť veci zhora!“ nadchýnala sa.

3.

Keď Anna vošla ráno do triedy, všimla si zvláštne pohľady i to, ako si dievčatá niečo šuškajú. „Nevymýšľam si, naozaj letela…“zachytila úryvok rozhovoru.

Nikola sa cez prestávku priplichtila k poslednej lavici, v ktorej Anna sedela sama, a líškavo sa jej prihovorila:„Ako si to dokázala? To s tým lietaním?“  

Anne sa zdalo, že Nikola je ešte trochu zelená, prekvapilo ju, že sa k nej správa milo, nuž sa jej pochválila, že si v supermarkete kúpila čarovný prútik.

„A predstav si, ten prútik funguje,“ dodala Anna.

Nikola na ňu podozrivo pozrela, na čary neverila, čary podľa nej patria do rozprávky a rozprávky Nikola nečítala. Podľa nej sú rozprávky taľafatky pre deti.

Anna vytiahla z tašky prútik.

„Ukáž!“ Nikola sa neveriacky natiahla za prútikom a obracala ho v ruke.

„Veď je to celkom obyčajný prút,“odula sa.

„Vyzerá obyčajne, ale fakt funguje,“ presviedčala ju Anna, „vyskúšaj ho!“

Nikola sa dala presvedčiť.

„Akú magickú formulku používaš,“ spýtala sa.

„Žiadnu, iba si niečo želám,“ povedala Anna.

„Iba si niečo želáš?“ zadivila sa Nikola.

„Je to naozaj veľmi jednoduché, keď si niečo želáš, čaruješ. Skús si niečo zaželať a uvidíš,“ povzbudzovala ju Anna.

Nikola zobrala prútik do ruky:„Želám si, želám si…“ Nikola si nevedela spomenúť, čo by si zaželala, veď mala takmer všetko, a tak sa nič nestalo.

„Vymýšľaš si a klameš,“ osopila sa na Annu, „chceš byť zaujímavá, a to s tým lietaním bol určite nejaký trik!“

„Neklamem,“ohradila sa Anna.

„Keď neklameš, tak niečo vyčaruj!“ vyzvala ju Nikola.

Anna sa pozrela na svoje ošúchané topánky a  vyriekla nahlas, aby to Nikola počula: „Želám si nové topánky!“

Vtom sa staré vychodené topánky zmenili na novučičké púdrové balerínky, pre-krás-ne.

„Vidíš, prútik funguje,“povedala Anna.„Musíš veriť svojim snom, vtedy to funguje,“ poúčala Nikolu.„A možno prútik čaruje len tomu, kto ho veľmi potrebuje. Možno ho ty nepotrebuješ tak veľmi ako ja!“dodala Anna.

„Požičaj,“ natiahla sa za prútikom Nikola.„Keby som si ja mala želať topánky, tak si zaželám aspoň nejakú technickú novinku, napr. nejaké rýchlochodky. Čarovný prútik sa zachvel a Nikole sa na na nohách objavili čudesné topánky, nestačila sa spamätať a už v nich letela po školskej chodbe, vyletela po schodoch na poschodie, presvišťala okolo triednej a vbehla rovno do náručia riaditeľa.

„Nóó, poď slečna,“ vliekol ju riaditeľ do riaditeľne, „zopakujeme si, ako sa má chodiť po školských chodbách?“

„Za všetko môže čarovný prútik,“ obhajovala sa Nikola a snažila sa ovládnuť svoje nohy, ktorými rýchlochodky mykali.

Obrvy pána riaditeľa vyskočili dohora:„Aha, tak čarovný prútik! A nie si tak náhodou Hermiona? Mala by si sa viac učiť a menej čítať Harryho Pottera.“

„ Ale veď ja vôbec nečítam,“ bránila sa Nikola.

„Ešte lepšie,“ krútil hlavou riaditeľ, „ona vôbec nečíta, tśś, tśś !“

„No tak si za trest toho Harryho Pottera prečítaš!“ prikázal riaditeľ. Vtom si spomenul, že vybrať za trest čítanie, je krajne nevhodné, a tak len mávol rukou a prísne dodal: „Po chodbách ne-lie-tať!“

4.

Samozrejme, že si Nikola nenechala toto tajomstvo pre seba, hneď ho prezradila Žanete a Lucii. A Anna mala zrazu kamarátky.

Poobede si spolu vyrazili do mesta. Život s čarovným prútikom, to bolo niečo! Žaneta zastonala: „Vyhladla som!“„Aj ja,“zakvákala Nikola.„Poďme do reštiky,“navrhla Lucia. Vošli do peknej priestrannej reštaurácie s veľkými oknami. Sadli si pod rozložitú palmu oproti zrkadlu, na stoloch svietili sviečky a teplé plamienky dodávali reštaurácii zvláštne čaro. Nikola bola v reštauráciách ako doma, zakývala na čašníka presne tak ako mama: „Poprosíme štyrikrát kuracie taštičky s brokyňami, k tomu pečené zemiačiky, štyrikrát pepsi, štyrikrát palacinky s čokoládou a so šľahačkou…“sypala Nikola. Čašník nosil na stôl a podozrievavo pozeral na školáčky. Po hodine sa dievčatá zdvihli od stola. Čašník ich celý čas úkosom pozoroval, a keď videl, že odchádzajú, vyskočil a zatarasil im cestu. „Platiť, slečny, bude kto?“ povedal, a vtom ho niečo zasvrbelo v dlani, čašník zarazene pozeral na päťstoeurovku, ktorá sa mu objavila v ruke, zamrzol na mieste, stál uprostred miestnosti ako ľadová socha a zízal na odchádzajúce školáčky. Okolo práve išiel čašník s mištičkou kečupu, otočil sa k nehybnému  kolegovi, a keď zbadal päťstoeurovku, zatmelo sa u v očiach a narazil do stola, za ktorým sedela dáma v bielom kostýme, pri náraze z porcelánovej mištičky vyšpľachol červený kečup rovno na jej ľavé plece a pomaly stekal dolu bielym sakom. Žena vyskočila a začala kričať. Pri vedľajšom stole náhodou sedeli záchranári. Otočili sa a zbadali bledú ženu pri stole ako vrieska odušu, na bielom saku červená škvrna. Čo iné mohlo napadnúť záchranárom ako to, že žena krváca. Prebudil sa v nich záchranársky pud, okamžite vyskočili od stola a vrhli sa na ženu s úmyslom poskytnúť jej prvú pomoc, žena to nepochopila a začala vrieskať ešte viac.„Pomóóóc, pomóóóc,“ kričala vystrašená žena a tĺkla záchranárov hlava-nehlava. Starý pán od vedľajšieho stola pustil lyžicu do polievky a pribehol žene na pomoc, snažil sa odtiahnuť záchranára od ženy a buchnatoval ho po chrbte tak silno, ako mu sily stačili.

 „Čo bláznite, my sme záchranári?“ kričal na starého pána jeden zo záchranárov a ťahal ho od kolegu. Medzitým rozmrzol čašník, vytiahol mobil a vyťukal 158. Onedlho sa ozvala húkačka a v reštaurácii sa objavili policajti, no v tej trme vrme, ktorá sa strhla v reštaurácii, nebolo privolaným policajtom jasné, kto je páchateľ, videli len klbko ľudí, z ktorého trčala tu noha, tam ruka, každý kričal na každého a sólo mala žena v bielom, pokojne by mohla spievať v opere.

Dievčatá si vykračovali po námestí a vôbec netušili, akú pohromu spôsobila päťstoeurovka v reštaurácii. Nuž peniaze zapríčinili už aj väčšie hrôzy vo svete.

5.

Anna bola neuveriteľne šťastná, že si konečne našla kamarátky. Len Mária si ich nevšímala.

„Mária poď s nami do mesta,“ pozvala ju Anna. Dievčatám sa to nepáčilo, ale Annu si nechceli pohnevať.

„Prepáč Anna, ale ja mám iný program, poobede mám výtvarku a večer idem do divadla.“

„Ó, výtvarku, ó, do divadla, umelkyňa,“ posmievala sa jej Nikola.

 Anna sa zarazila. Odmietnuť takú ponuku! Všimla si, že aj Peter na ňu zazeral, Peter sa jej páčil a mrzelo ju to. No život s prútikom bol taký lákavý.

6.

„Vieš čo, Anna,“ napadlo Lucii, „urob nám dvojníčky, budú za nás chodiť do školy, už mi z nej šibe.“ Čarovný prútik vykúzlil tri dvojníčky a poslal ich do školy. Zatiaľ čo si školáčky užívali, ich dvojníčky v škole usilovne pracovali. Ešte včera sa spolužiaci smiali Žanete, keď zahlásila, že prvý pád sa volá negatív.„Negatív nie je pád, negatívny je tvoj prístup k učeniu!“ rozčuľovala sa učiteľka a pohrozila jej vtedy, že prepadne. Dnes sa žiaci nestačili čudovať:„Nominatív, genitív, datív, akuzatív, lokál, inštrumentál, negatív nie je pád,“ sypala zo seba Žaneta ako robot.

Nikola, ktorá nedávno tvrdila prírodopisárke, že na jar kvitne podprsienka jarná, vysypala teraz všetky názvy jarných kvetov správne nielen po slovensky, ale i po latinsky a učiteľka ju vybrala do prírodopisnej olympiády.

Lucia, ktorá mala na telocviku problém preskočiť cez kozu, teraz preskočila nielen cez kozu, ale i cez telocvikára.

Spolužiaci sa divili, učiteľky sa nestačili čudovať a triedna ich na rodičovskom nevedela vynachváliť: „Odkedy sa kamarátia s Annou, výrazne sa zlepšili, asi sa spolu učia.“

Keby len triedna vedela, čo nevie!

„Nikolka,“ povedala mama, keď sa vrátila z rodičovského, „za odmenu dostaneš tú značkovú mikinu!“ Žanete sľúbili nový smartfón, no a Lucia pôjde za odmenu do New Yorku.

I Annu rodičia pochválili:„Keď budeš takto pokračovať, kúpime ti notebook, ocko si zobral ešte jednu prácu, našporíme naňho, Anička.“ Annu pichlo pri srdci, ocko si zobral ešte jednu prácu! Veď aj z tej jednej chodí domov unavený ako kôň. Ocko si zobral ešte jednu prácu a ona nerobí nič, len bezstarostne čaruje. Svedomie síce nemá zuby, ale vie poriadne hrýzť a zahryzlo sa i do Anny.

Anna šla do starého sadu, ktorý sa rozprestieral za ich domom. Keď ju niečo trápilo, vždy išla do sadu, ocko spomínal, že kedysi bol nádherný, najmä na jar, keď zakvitol. Starý sad bol teraz zanedbaný, ktosi v ňom vyrúbal takmer všetky stromy, ostali len štyri staručké jablone. Anna si sadla pod jednu z nich a rozmýšľala. Rozhodla sa, bolo to ťažké rozhodnutie, ale rozhodla sa, vstala a čarovný prútik jednoducho ZA-HO-DI-LA, prútik sa však zapichol do zeme, a keďže bolo práve po daždi a zem bola vlhká, prútik zapustil do zeme korene a začal rásť, priamo pred jej očami, neuveriteľne rýchlo, veď bol čarovný. Na prútiku sa objavil malý lístok, potom ďalší a ďalší. Annu rastúci prútik očaril, a keď pôda vyschla, nedalo jej prútik nepoliať.

7.

Cez prestávku povedala Žaneta Anne: „Ráno o siedmej! Ide sa do akvaparku!“

„Akvapark  nebude!“rázne odvetila Anna.

„Nebude? Prečo?“začudovala sa Lucia.

„Ja už prútik nemám, zahodila som ho,“odpovedala Anna.

„Čože? Zbláznila si sa! Ty nie si normálna! Tebe asi šibe! Zahodiť čarovný prútik!“ rozčuľovala sa Lucia.

„Potrebuje cvokára,“ povedala Žaneta.

„S nami už nerátaj!“ dodala Nikola a všetky tri nadurdene odpochodovali.

 A bolo po kamarátstve! Anna bola opäť sama, vlastne nie celkom, mala čarovný stromček v starom sade, chodila ho polievať a každý nový lístok, ktorý na prútiku vyrástol, ju napĺňal neuveriteľnou radosťou.

„Anna,“ prihovorila sa jej jedného dňa Mária, „dobre si urobila, to s tým prútikom.“

Pridal sa i Peter:„Nič lepšie si urobiť nemohla“.

„Lenže ja ten prútik mám! Poďte, ukážem vám niečo.“ Zaviedla ich do sadu za domom a ukázala im stromček, ktorý vyrástol z prútika.

„Je čarovný!“ nadchýnala sa Mária.

 „No veď je!“ usmiala sa Anna.

Aj Petra nadchol. A tak sa o stromček začali starať spolu. Z prútika im vyrástol strom, ktorý jedného dňa zakvitol, ča-rov-ne.Veru, čarovať sa dá i bez čarovného prútika. Jednoducho! Prácou! V nej nájdeš i ozajstných kamarátov. Anna, Mária a Peter si zaumienili, že keď budú veľkí, sad vysadia, aby opäť kvitol tak, ako za ockových mladých čias.

„Ocko, neber si  ďalšiu prácu, ja ten notebook nemusím mať,“ povedala Anna doma.

Ocko sa na Annu prívetivo usmial. A zuby Aninho svedomia prestali hrýzť.

8.

 Anna kráčala uličkami supermarketu, v obchodíku neďaleko kníhkupectva tikali hodiny:„Tak-tik, tak-tik!“Z výkladu na ňu volali šaty, Anna však po nich už tak veľmi netúžila. Netrápila ju ani povýšenecká Nikola, ktorá išla okolo a prepichla pohľadom  jej sekáčové tričko, nech si skáče v značkovom, ropucha nadutá. A nezdalo sa jej, že svet vznikol kvôli Norbertovi a Filipovi. Svet patrí všetkým!

PODPORTE nezávislé médium.

Všetok obsah na tejto stránke je bezplatný. Vaša podpora bude použitá na propagáciu stránky, aby sa o nej dozvedelo čo najviac ľudí.
Aj malá čiastka dostatočne pomôže.

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne


2 thoughts on “ČAROVNÝ PRÚTIK Rozprávka Slavomíry Kotrádyovej nielen pre deti. Pohľad do zákutia detskej duše, alebo aj týmto žijeme.

  • 24. januára 2020 at 8:22
    Permalink

    Pani Kotrádyová, vy máte talent, o ktorom sa nám bežným ľuďom môže len snívať. Z takýchto príbehov by ste možno môhli vydať aj knižku, ak ich bude viac. Vaše poviedky sa ľahko čítajú a zároveň sú poučné.

    Keď som pozeral filmy o Potterovi, napadlo ma, že čarovanie hrá v tých príbehoch negatívnu úlohu. Hrdinovia sa spoliehali viac na kúzla než na seba, a čarovanie bolo vlastne hlavným zdrojom ich problémov a konfliktov. Myslel som, že som trochu divný, keď takto uvažujem, pretože tie filmy boli veľmi populárne. Váš príbeh mi to opäť pripomenul.

    Reply
    • 24. januára 2020 at 17:03
      Permalink

      Súdruh Čelko, to je od Vás milé. Ďakujem!
      Len ma, prosím, nevylučujte zo sféry bežných ľudí; ja totiž nemám rada elitárstvo a určite Vy, súdruh Čelko, máte iný druh talentu, o ktorom sa mne môže len snívať.
      P.S. K druhému odseku:
      Mám rada ľudí, ktorí sa nenechajú zmanipulovať!!!

      Dnes som cestovala autobusom a zaujal má citát, ktorý mal šofér autobusu napísaný na ceduľke pri vchode:
      „Každý človek v tomto autobuse robí radosť, niekto tým, že prichádza a niekto tým, že odchádza.“
      Myslím, že to platí i o živote a politike.

      Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Prepošlite článok emailom