V roku 2025 si pripomíname 50. výročie úmrtia a 115. výročie narodenia Alexandra Matušku
Matuškova kniha PRE A PROTI je skôr svedectvom o živote ako o literatúre; nevystupujú z tejto knihy dejiny literatúra, ale dejiny osobnosti, život a zápas individuality nekaždodennej, výnimočnej, a predsa a napriek tomu zobecňujúcej celý kultúrny pohyb. To je osud mnohých výnimočných a osamotených, že reprezentujú okrem seba – či už chcú alebo nechcú – aj obec, jej ešte neujasnené túžby; svojím hlasom, ale v mene obce popierajú existujúce a privolávajúce budúce. Taký je zmysel práce a života mnohých takzvaných „výlučných“ intelektuálov; ich spojenie s obecným, so spoločenským nie je do očí bijúce, objavuje ho pred nami až čas, ktorý uplynul: nie je do očí bijúce, ale zato zásadné plodné.
Osobnosť, o ktorú tu ide, je osobnosť protestantská; to je jej základný princíp, os a fundamentálnosť. Protestantstvo chápané, pravda, nie nábožensky ale takto: „Vždy bolo dobrou tradíciou protestantskou klásť otázky tam, kde iní poznali len odpovede . . . “ Klásť otázky; hľadať pravdu; protestovať proti verejne uznávanej lži; pochybovať o všetkom, najmä o tom, čo sa oficiálne hlása a oslavuje; mať odvahu riskovať všetko a neustúpiť v ničom, mať odvahu byť nepríjemným a prenasledovaným a opľúvaným: to je obsah Matuškovho protestantstva. Proti prúdu a často aj proti všetkým nehlásal nijaký pozitívny program; a ak, tak len okrajove a vo veľmi všeobecných črtách: zrejme sa počíta k tým, „čo chcú miesiť život k ľudskej podobe“. Pozitívny program vyplýva z popierania, z negácie: je proti lži a bezpráviu, proti cirkevnému tmárstvu a proti tmárstvu vôbec, proti nacionalistom a nacionalizmu, proti zápecníctvu a malomeštiackej prízemnosti, proti duševnej prázdnosti a nafúkanosti, je proti, proti, proti; je štipľavý pamfletista a bohurúhač z profesie, ušľachtilý zaťatec a kritik nádherne jednostranný, náruživo milujúci, a preto ešte náruživejšie nenávidiaci, je vedecký, ale protiakademický, je iskrivý, ale nie prázdno ihravý.
Ako mysliteľ ostáva Matuška dlho eklektikom: nepáčia sa mu myšlienkové sústavy, páčia sa mu jednotlivé myšlienky. A ešte viac: zrejme sa bojí filozofických sústav (nevyninímajúc ani marxizmus) ako niečoho, čo obmedzuje osobnosť, slobodný pohyb pochybujúcej a skúmajúcej myšlienky. A v tých časoch mnohí vzdelanci videli v takomto odmietaní silu a videli v ňom záchranu osobnosti; muselo prísť historické poučenie, musel prísť fašizmus, ktorý veľmi bezohľadne sfúkol fikciu o duchovnej nezávislosti, až potom pochopili, že nie je možné byť ani mimo ani nad. Aj u Matušku sa začína cesta k zástupom, k vedomému politickému zástoju, k marxizmu v časoch zrady a hanby, v časoch fašistického potlačovania hodnôt. Dejinné rozhranie, Povstanie, ho nájde už pripraveného: nie je už len proti, ale aj za, má svoj pozitívny kultúrny aj sociálny program. V tomto Matuškovom mysliteľskom a politickom vývine je typizovaný vývin veľkej časti slovenskej inteligencie: cesta k socialistickému uvedomeniu nevedie cez intelektuálne hĺbanie, ale cez poučenia v historických skúškach. Takáto je cesta z osamelosti, zhrnutie, výslednica vnútorných bojov: „Dnes neplatí, ako voľakedy platilo, že najsilnejší je ten, ktorý je sám, dnes niet stredu, dnes nemožno stáť nad stranami – nadišiel čas väzby, čas príslušnosti ta, kde nechcú dopustiť nielen, aby sa tento krvavý kúpeľ opakoval, ale ani aby prešiel bez ďalekosiahlych zmien štrukturálnych…“ (Pozícia vzdelancov, 1944). Tak sa uzaviera cesta osobnosti, vývin charakteru, u ktorého je výnimočné najmä to, že v čase dejinných zvratov niet uňho, vybočení, vývin osobnosti je prísne logický a skladobný: dar ho nezviedol, hrozba nesklonila.
Povedal som už, že knihe PRE A PROTI je skôr svedectvom o živote ako o literatúre; presnejšie: skrz literatúru sa tu hovorí o živote. Hovorí sa tu o slovenskom živote, a najmä o slovenskej mizérii: bojuje sa tu ani tak o kultúr a literatúru, ale skôr o veci základné, o dušu inteligencie. S kým idete? A proti komu? Matuška rozbíja ilúzie, strháva staré drapérie, obnažuje, aby všetci videli lož, myšlienkovú chudobu, sprostotu. Miluje svoj národ, a najmä preto je k nemu bezohľadný. Dávno predtým, než fašizmus zdvihol hlavu, odhaľuje jeho parenište v slovenskom malomeštiactve. Slovenský malomeštiak a záhumniarsky inteligent, ktorý sa rád vydáva za svetového a ktorému nechýbajú vodcovské ašpirácie, to sú Matuškovi osobní nepriatelia: nikto, okrem Jesenského, ich neodhalil s takou horkosťou a s takou škodaradosťou.
„V tom, čo robí, nie je ani krása ani špina, jas ani horkosť, hĺbka ani plocha: pobožná nuda len. Je pobožný, ale len tak; je citový, ale nie veľmi; klania sa svojej minulosti, ale nepozná ju; chce satiru, ale slušnú. A svoju literatúru ešte viac podporuje, než aby ju čítal a ňou žil. Hodnoty viac uctieva, než by ich potreboval.“ A na inom mieste: „Najlepšie sa mu dýcha v okyptenom, zmrzačenom živote, čo je mimo jeho fixnej hlúpoty – podmienenej veľmi čisto fixným platom – je eo ips zlé; čo sa nesprace do jeho ctihodnej formuly, je nemravné.“ Nielen duchom, odvahou, smelosťou je tu Matuška aktuálny; aktuálny ostáva aj v samotnom texte. Slovenské malomeštiactvo žije aj dnes v zmenenej podobe medzi nami a mnohé z útočných slov mu patria dnes práve tak ako pred dvadsiatimi rokmi. Vôbec, táto kniha nie je aktuálna len ako príklad charakternosti, je aktuálna v tom najbežnejšom slova zmysle, sú v nej pravdy, ktoré nevyvetrali, ktoré sú pravdami aj dnes.
A je tu taká pravda, stručný životopis autora, jeho devíza a zástava: „Po ničom intelektuál tak nebaží ako po tom, aby nemusel ísť proti väčšine, aby mohol ísť s ňou; no ak má väčšinu proti sebe, práve vtedy, keď sa chce statočným intelektuálnym úsilím dobrať lepšej a plodnejšej pravdy, nemá si čo vyberať a nemôže ustúpiť.“
Niekto nemusí súhlasiť; ale nikto tejto zásade nemôže uprieť mravnú veľkosť, najmä vtedy nie, keď sa ona zásada premenila v život, v činy tak, ako sa to stalo u Alexandra Matuška.
Vladimír Mináč, 1957
