Čo ste (ne)vedeli o Internacionálnom sviatku dňa pracujúcich

Medzinárodný deň pracovníkov , známy tiež ako Deň pracujúcich, Sviatok práce a často označovaný ako May day, je sviatok robotníkov a pracujúcej triedy, ktorý presadilo medzinárodné robotnícke hnutie aby sa slávilo každoročne na prvý máj. Oslavuje sa v 142 krajinách sveta a v každej krajine má slávenie tohto sviatku svoje osobitosti, aj iné pomenovanie

Prečo prvý máj…

Dátum bol vybraný medzinárodnou organizáciou socialistických a komunistických politických strán, aby si pripomenuli aféru Haymarket , ktorá sa uskutočnila v Chicagu 4. mája 1886. V tom roku sa uskutočnil 1. mája generálny štrajk za osemhodinový pracovný deň.Dňa 4. mája s cieľom rozptýliť verejné zhromaždenie na podporu štrajku, hodila do davu neidentifikovaná osoba bombu. Táto udalosť viedla k smrti ôsmich a zraneniu šesťdesiatich policajtov, ako aj neznámeho počtu civilistov zabitých alebo zranených. Stovky vedúcich pracovníkov a sympatizantov boli neskôr zatknutých a štyria boli popravení obesením po súdnom procese, ktorý bol považovaný za likvidáciu spravodlivosti. (International Workers‘ Day, Wiki)

Nasledujúci deň, 5. mája v Milwaukee Wisconsin, štátna milícia vystrelila na dav protestujúcich, zabila sedem demonštrantov, vrátane školáka a muža, ktorý kŕmil kurčatá vo svojom dvore. V roku 1889 sa v Paríži uskutočnilo stretnutie v rámci prvého kongresu II. Medzinárodnej konferencie na základe návrhu Raymonda Lavigna, ktorý vyzval na medzinárodné demonštrácie k výročiu protestov v Chicagu. Májový deň bol formálne uznaný ako každoročná udalosť na druhom medzinárodnom kongrese v roku 1891. Následne došlo k nepokojom z mája 1894 . Šiesta konferencia II. internacionály z roku 1904, vyzvala sociálnodemokratickú stranu, organizácie a odborové zväzy všetkých krajín, aby energicky demonštrovali 1. mája o právnom zriadení osemhodinového dňa pre triedne požiadavky proletariátu a pre univerzálny mier. Osem-hodinový čas sa podarilo schváliť aj vďaka Veľkej októbrovej socialistickej revolúcii v roku 1917, ukončením vojny a vznikom národných štátov, kedy sa implikoval do mnohých ústav národných štátov. V roku 1955 katolícka cirkev zasvätila 1. máj „ svätému Jozefovi robotníkovi“ (sv. Jozef je okrem iného patrónom robotníkov a remeselníkov). Prvý máj dodnes oslavuje väčšina krajín sveta.

Československý boj za práva pracujúcich: Krompachy, Košúty, štrajky a demonštrácie

Ak by sme sa pozreli do prehistórie prvé náznaky boja pracujúcich za svoje práve nachádzame už počas Baníckej povstania v Banskej Bystrici počas 16. storočia. Vladimír Zuberec zosumarizoval dejiny revolt na Slovensku vo svojej unikátnej knihe Revolučné tradície slovenského ľudu z roku 1978.

Štrajkov a protestov bolo v 1. republike ako húb po daždi. Prvým významnejších z nich bola Krompašská vzbura. Ako uvádza v sumarizujúcom článku Korzár: Krompašská vzbura vypukla 21. februára 1921 a vyžiadala si šesť obetí. Impulzom vzbury bolo zníženie prídelu potravín pre zamestnancov tamojších hút. Privolaní žandári chceli ženy rozohnať, ale na nádvorí železiarní sa zhromaždili už aj robotníci. Veliteľ žandárov dal povel strieľať, štyria robotníci zahynuli a 14 utrpeli zranenia. V nasledujúci deň bolo vyhlásené stanné právo a zatknutých bolo 64 robotníkov, ktorých neskôr odsúdili na viacročné väzenie. Na podporu štrajkujúcich v Krompachoch tí štrajkovali až do 17. marca 1921 – sa začal generálny štrajk v Slovinkách, Gelnici, Smolníku a Prakovciach. K protestom došlo aj v Košiciach, Banskej Bystrici i v ďalších mestách. (zdroj: Korzár, Spiš)

Okrem Krompách (Krompašská vzbura) treba určite spomenúť aj mestá ako Nové Mesto nad Gemerská Hôrka, Hlohovec, Rumanová, Močenok a Vráble. Podľa J. Minárika bolo na Slovensku v rokoch 1921-1938 asi 920 štrajkov, na ktorých sa zúčastnilo 270 000 robotníkov. V rokoch krízy 1929-1933 úrady zaznamenali 1034 akcií nezamestnaných.  Boj za práva pracujúcich prebiehal aj na Slovensku.

Veľká hospodárska kríza, ktorá začala prepadom akcií na americkej burze New York Stock Exchange sa prejavila začiatkom 30. rokov aj v Československu – už na jej začiatku začal strácať cukrovar Dioségy svoje odbytiská, čo viedlo ku zhoršeniu sociálnej situácie pracujúcich. Tých začal organizovať komunista Štefan Major, ktorému sa podarilo doviesť robotníkov na verejné zhromaždenie, ktoré Okresný úrad v Galante nepovolil. Potom, čo došlo ku stretu robotníkov a četníkov, začali padať výstrely a použili sa bodáky.

O chvíľu ležali na zemi traja mŕtvy (34-ročný Štefan Turzo z Košút, 20-ročný Alexander Žabka, tiež z Košút, 16-ročný Ján Gyevát zo Sládkovičova) a päť ľudí bolo zranených. Poslanec Štefan Major skončil na Okresnom súde v Galante a vo väznici spolu s ďalšími funkcionármi strany a komunistami z Košút. V okrese je následne absolútny zákaz zhromažďovania a obete sú pochované v tajnosti. Košúty mali medzinárodnú dohru. Skupina komunistických intelektuálov okolo skupiny DAV (Vladimír Clementis, Ladislav Novomeský, Daniel Okáli a ďalší) totiž zabezpečila aby sa o tejto akcii dozvedel svet. DAVisti rozposielali preklady do zahraničných médií a tak upozornili na represívne zásahy kapitalistického štátu. DAVisti vydávajú špeicálne číslo DAVu s podtitulom „Nyní jev Košútech pořádek a klid…“

Košutským

Střílelo se dnes ; a zítra třebas přijdou
Trenčín, Košice a Šurany.
Cožpak žandár za to múže,
že mu vběhne psisko do rány?
Tiše, tiše! Ať je puška
O líc dobře opřená!
Tiše, tiše, ať je rány dobře slyšet,
ať se z dálek vráti jednou ozvěna

F.X. Šalda

Pôsobenie DAVu na Slovensku malo obrovský význam aj preto, že dokázali osloviť ku podpore i nekomunistických umelcov. Ako reakcia na Košútske udalosti vychádza Manifest slovenských spisovateľov koncipovaný Okálim a Lukáčom, pod ktorý sa podpisujú aj nekomunisti Tajovský, Lukáč, Urban, Smrek, Vámoš a Makovický. O krvavých udalostiach v Košútoch píše aj Štefan Drug:

25. mája 1931 napadli Slávikovi četníci demonštráciu poľnohospodárskych robotníkov vedenú komunistickým poslancom Štefanom Majorom. Zastrelili troch demonštrantov a mnohých zranili. … Četníci vykázali z Košút aj komisiu Ligy pre ľudské práva, zloženú zo samých právnikov, ktorej bol aj člen redakcie DAVu D. Okáli.

DRUG, Š. DAV a davisti. Bratislava: Obzor. 1965. s. 53

Organizátor štrajkov a protestov na južnom Slovensku, večne prenasledovaný, súdený, v DAVe prehlásil:

„Mňa kriminál nezmenil, len mňa utvrdil v mojom presvedčení. Som vojakom triedneho boja. A keď ste mňa postavili na prvé miesto, je to veľký ukol. Budem sa snažiť, aby som tento úkol čestne plnil. Ale musíte vedieť, že bez Vás nemôžeme dosiahnuť ničoho. Len vtedy, keď v bojoch pracujúcehi ľudu všeobecne budete na svojich miestach, bude víťazstvo naše.“

Štefan Major na titulke DAVu

Prvý máj sa stal najvýznamnejším sviatok po nastolení socializmu v Československu. Mnohí pamätníci spomínajú v dobrom, iní zase hovoria o údajnom nanútenom sviatku. Pozrite si preto autentické zábery a rozhodnite sami, či na obrázku vidíte nešťastných ľudí.

Prvý máj v Československu

Aktuálnosť prvého mája pre dnešok

Význam sviatku práce, hoc si z neho liberáli a „demokrati“ robia srandu alebo ho dehonestujú, je mimoriadne významný. Špeciálne pre 21. storočie, kedy tzv. flexibilizáciou práce mnohí prichádzajú aj o svoje základné existenčné práva. Ďalej je tu riziko automatizácie, rôzne druhy nezmyselných prác, ktoré by mohli nahradiť práce kreatívne a zmysluplné. Marxistická otázka vyrovnania sa duševnej a telesnej práce, či otázka základné podmieneného príjmu. To všetko je otázka boja za spravodlivú prácu…

Lukáš Perný (DAV DVA) na Prvomájovej demonštrácii

Ľuboš Blaha: Prvý máj

Prvý máj je pre každého ľavičiara tým najdôležitejším sviatkom v roku – je to ten „najsvätejší“ deň pre ľudí práce. V celom svete sa konajú masové protesty pracujúcich ľudí, na ktorých ľudia volajú po spravodlivejšej spoločnosti, po zastavení vykorisťovania, po odstránení sociálnej nerovnosti. Tohto roku si pripomíname aj 50.výročie májových revolučných udalostí vo Francúzsku z 1968, kedy študenti povstali proti kapitalizmu a neslobode. Preto v mnohých európskych štátoch očakávam ešte masovejšie prvomájové protesty, než po uplynulé roky. Ľudia majú plné zuby kapitalizmu, globalizácie a rastúceho militarizmu. V ovzduší cítim revolúciu. Na Slovensku žiaľ ešte stále dominuje neoliberálny diskurz, podľa ktorého tvoria hodnoty najmä biznismeni. A pracujúci ľudia, vrátane robotníkov, učiteľov, zdravotníkov či úradníkov, sú vytláčaní na okraj spoločnosti – toto treba zastaviť. Neoliberalizmus je zlo. Je to ideológia, ktorá vyhovuje iba tým najbohatším. Na Slovensku musíme robiť všetko preto, aby sa zvyšovali mzdy, posilňovali odbory, zmenšovala sa nerovnosť a fungoval sociálny štát. Musíme podporovať štátne a družstevné vlastníctvo a ekonomickú demokraciu. Musíme tlačiť na rast minimálnej mzdy a elimináciu vykorisťovania. Prvý máj by mal našu ľavicu naštartovať, aby sme sa pobili za práva a záujmy pracujúcich ľudí. Takéto stanovisko som k dnešnému sviatku poskytol tlačovej agentúre. Želám vám krásny Prvý máj, priatelia. Česť práci!

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne

Zdieľaj tento článok:

One thought on “Čo ste (ne)vedeli o Internacionálnom sviatku dňa pracujúcich

  • 1. mája 2019 at 23:44
    Permalink

    Kedysi, ešte keď sme sa povinne učili Engelsa, sme sa dozvedeli o podieli práce na poľudštení opice. Veru tak, ľudí z nás robí práca, nie kapitál. Kapitál bez práce nerobí vôbec nič.
    Kapitál nie je investícia, lebo sám osebe neprináša žiadne výsledky. Investíciou je práca. Nie komoditná „robota“, lebo tá má presne definované a predvídateľné výstupy. Tvorivá práca takmer vždy obsahuje prvok rizika a neočakávaných výsledkov.
    Práca je investícia.
    Na toto treba myslieť.
    Kapitalisti urobili jednu fintu, ktorou všetkých oklamali. Presvedčili nás, že práca je komodita, že sa dá kúpiť na trhu a že keď ich zamestnanci do práce vkladajú aj dušu, že im o to nestoja a nebudú im za také plytvanie platiť.
    Pritom nejako čoraz častejšie sa skloňuje termín „ľudský kapitál“. Ten kto vlastní? Vari kapitalista?
    Keď teda kapitalisti nechcú zrovnoprávniť svoju prácu s prácou svojich zamestnancov (všimnime si, že „zisk“ považujú za oprávnenú odmenu za svoju „prácu“), tak by sme mohli s nimi skúsiť jednať ako kapitalisti vlastniaci ľudský kapitál.
    Žiadny zamestnanec, ale joint-venture podnikateľ!

    Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *