DRAHÁ FOTEČKA, DRAHÁ VEČERA A DRAHÉ SLOVENSKO
Naozaj ma už unavuje ten politický folklór na domácej scéne, v ktorom o nič nejde, len o poníženie súpera. Ťažko sa mi počúvajú bludy o „medzinárodnej izolácii Slovenska“ z úst progresívcov, ktorí zámerne, napriek opakovane pripomínaným faktom, ignorujú, že slovenský premiér, ktorý sa stretol s toľkými svetovými štátnikmi ako žiaden iný, ktorý pravidelne rokuje so svojimi partnermi na Európskej rade, ktorý intenzívne komunikuje s nemeckým kancelárom, ktorý má veľmi dobré vzťahy s talianskou premiérkou (utužené aj na oficiálnej štátnej návšteve), s predsedom Európskej rady Costom a generálny tajomník NATO Rutte ho nazýva svojím priateľom – je všetko možné, len nie izolovaný.
Môžeme diskutovať o tom, či by Slovensko pri svojej „politike na všetky štyri svetové strany“ nemalo viac zintenzívniť západný vektor, ale nahrádzať racionálnu polemiku tupou propagandou nie je opozičná práca, ale záškodnícka činnosť. „Drahú fotečku“ si neurobil premiér pri dohadovaní investícií do našej energetiky. „Drahú fotečku“ si urobil Michal Šimečka s Emmanuelom Macronom pred voľbami, keď mu jeho podporu zrejme dodnes spláca nezmyselným pretláčaním francúzskeho biznisu (napríklad v jadrovej energetike) za každú cenu. Fico sa nechodí s Macronom fotiť do predvolebného albumu, Fico tam chodí rokovať o otázkach kľúčového významu (viď jeho avizovaná cesta do Paríža budúci týždeň). Alebo teraz namiesto konštruktívnej kritiky budú títo primitívi spochybňovať každý medzinárodný kontakt premiéra? Už je to únavné a úbohé.
V každom prípade, na správaní premiéra je veľa otázok, ktoré treba kritizovať alebo sa na ne prinajmenšom pýtať (keby sme mali kompetentnú opozíciu). Ak Robert Fico napáda Európsku úniu na stretnutí s Donaldom Trumpom (ktorý ju chce rozložiť), ak svojim voličom v lietadle na summit EÚ oznámi, že aj tak letí len na drahú večeru – ale na zasadnutí v Bruseli je ticho – nespráva sa ako štátnik, ale ako komentátor (aj to som prehnal, skôr glosátor). Je úplne správne, že je k fungovaniu EÚ kritický, ale ak jedným dychom dodá, že je rád, že sme v EÚ, no tak svoje výhrady a najmä návrhy na zlepšenie má predniesť tam, kde sa o týchto veciach rozhoduje, a nie ohovárať partnerov za chrbtom. To je zbabelé a hlavne zbytočné.
Možno Robertovi Ficovi práve v týchto dňoch dochádza, čo nám hrozí. Andrej Danko (ktorý ak už nie je užitočný inak, tak aspoň prezradí verejnosti, čo sa deje v koalícii) v Sobotných dialógoch naznačil, že premiér letí za Macronom preto, lebo je vydesený z toho, čo počul od Trumpa. Americký prezident totiž nijakým spôsobom pred slovenským hosťom neskrýval svoje dobyvačné chúťky a narovinu mu vyložil, čo plánuje urobiť so svetom. Je dosť možné, že práve toto bola príčina, prečo Robert Fico nemal chuť podeliť sa s verejnosťou o závery svojich neformálnych rozhovorov s Donaldom Trumpom.
Pamätám si na veľmi podobnú situáciu niekedy v polovici deväťdesiatych rokov. Vtedy premiér Mečiar prijal bývalého poradcu prezidenta Cartera, známeho politológa Zbigniewa Brzezinského, a ten mu vysvetlil s úprimnosťou sebe vlastnou, že ak bude Slovensko prekážať americkým záujmom v tejto časti sveta, hranica medzi Maďarskom a Poľskom bude viesť po hrebeni Nízkych Tatier. Vladimír Mečiar neskôr priznal, že z tohto rozhovoru tri dni nespal.
Keď Donald Trump otvorene hovorí o svojich plánoch rozbiť Európsku úniu a užšie spolupracovať s pásmom krajín „Poľsko, Maďarsko, Rakúsko, Taliansko“, mala by nám v hlave zasvietiť červená kontrolka, kde z toho zoznamu vypadlo Slovensko. Lebo ak odmietame západnú „koalíciu ochotných“ a na Rusko sa môže spoliehať len ten najväčší blázon, zosúvame sa do akéhosi bezpečnostného vákua s neistou budúcnosťou. Je čas začať o nej uvažovať koncepčne, aspoň na úrovni strednej Európy. Žiadna veľmoc nám nepomôže. Všetko sa dnes mení. Nefunguje už ani „francúzsko-nemecký motor“ európskej integrácie a podľa vždy dobre informovaného servera Politico sa nemecký kancelár Merz radí o európskych prioritách čoraz viac s talianskou premiérkou Meloni, ktorú uprednostňuje pred francúzskym prezidentom Macronom. Ale… ako to povedať tak, aby som všetkých nevydesil… os Berlín – Rím tu už raz bola a nedopadlo to dobre.
V čase zlomových geopolitických kríz ako je táto je krátkozraké vložiť osud našej vlasti do rúk jedinej (ktorejkoľvek) veľmoci. Je čas formulovať naše vlastné záujmy. Od lídra neočakávam, že bude komentovať, ako všetci ideme do pekla (a je jedno, či na koni alebo na oslíkovi), ale že určí smerovanie štátu a poskytne občanom nádej a východisko. A nielen on. Ak nám na Slovensku naozaj záleží, tak v tejto dramatickej situácii by sa všetci koaliční a opoziční lídri mali niekde zavrieť a dohodnúť sa, ako ďalej. Nie za teatrálnym „okrúhlym stolom“, nie pred televíznymi kamerami, kde sa budú všetci len predvádzať, ale za zatvorenými dverami, kde nepôjde o žiadne stranícke hry, ale o nič menej ako o naše drahé Slovensko. Na to vás ľudia zvolili, na to dnes máte mandát, konajte!
ČO PLÁNUJE DONALD TRUMP SO SVETOM
Už niekoľko dní sledujem politické a mediálne prestrelky okolo otázky, či Slovensko má alebo nemá vstúpiť do Trumpovej Mierovej rady a či je alebo nie je táto nová medzinárodná organizácia náhradou za OSN. A ako obyčajne, tieto debaty sú nesmierne povrchné a (čo ma vždy zaráža) vychádzajúce len z dojmov a pocitov účastníkov diskusie, ktorí si ani len neprečítali základné dokumenty k téme. Prečítal som ich za vás, takže poďme sa na to pozrieť bližšie.
Vo štvrtok 22. januára 2026 Donald Trump v Davose podpísal Chartu Mierovej rady, a týmto aktom založil medzinárodnú organizáciu, do ktorej pozval vyše 60 krajín. Slovenská vláda k tejto otázke zatiaľ nepochopiteľne mlčí, ministerstvo zahraničných vecí pred troma dňami avizovalo, že k tomu pripravuje stanovisko (akosi dlho) a opozícia (najnovšie podpredseda KDH Viliam Karas) hystericky jačí, že je „obrovskou hanbou“, že Slovensko do Mierovej rady nebolo pozvané. Slovenská republika zatiaľ naozaj ako jediná z krajín Vyšehradskej štvorky neoznámila, že dostala pozvánku do tejto organizácie. Vysvetlím vám, prečo nepozvanie do takéhoto pochybného spolku nielenže nie je hanba, ale prečo sme mali účasť v ňom okamžite a jednoznačne odmietnuť – nie s alibistickým argumentom, že sa musíme poradiť s našimi ústavnými orgánmi (ako to urobilo Česko), nie s výhovorkou, že to musíme zvážiť (ako to urobil Vatikán), ale principiálne, ako to urobilo Španielsko alebo Francúzsko.
Charta Mierovej rady nie je rozsiahly dokument. Má 13 článkov. A hoci o medzinárodných organizáciách prednášam tridsať rokov, mám o nich celkom dobrý prehľad a o dejinách svetovej organizácie som napísal knihu, musím povedať, že niečo tak bizarné som ešte nevidel. Na porovnanie: Severoatlantická zmluva (zakladajúci dokument NATO) sa v texte na ploche nie väčšej ako dve A4-ky odvoláva na Chartu OSN a na mechanizmy a princípy Spojených národov celkovo 6-krát. ŠESŤKRÁT. To znamená, že vychádza z možností, ktoré jej dáva Charta OSN a hlási sa k medzinárodnému poriadku založenému na jej pravidlách. Charta Mierovej rady nič také neobsahuje. Práve naopak.
Hneď v preambule sa objasňuje filozofia novej organizácie, ktorá tvrdí, že „mier si vyžaduje odvahu opustiť prístupy a inštitúcie, ktoré príliš často zlyhávali“. Znova pripomínam Trumpov skutočný zámer, ktorým je budovanie impéria, a ten skôr či neskôr povedie aj k vystúpeniu Spojených štátov z OSN. Spojené štáty pritom za posledné desaťročia najviac prispeli k tomu, že Organizáciu spojených národov pochovali. Je pritom úplne jedno, že OSN formálne stále existuje. Spoločnosť národov bola formálne rozpustená až v apríli 1946, keď už takmer rok fungovala OSN, no už od konca tridsiatych rokov by nikomu nezišlo na um volať na pomoc pri ohrození svojej bezpečnosti starú svetovú organizáciu.
Takže už samotný zámer Trumpovej organizácie nie je v súlade s platným medzinárodným právom. Pritom americký prezident podviedol celé medzinárodné spoločenstvo. Bezpečnostná rada OSN mu totiž 17. novembra minulého roka schválila mandát Mierovej rady, ktorý bol však geograficky obmedzený len na Pásmo Gazy a časovo do konca roka 2027. V Charte Mierovej rady sa však Gaza nespomína ani slovom.
Už v článku 1 sa konštatuje, že Mierová rada bude vykonávať také akcie na budovanie mieru, ktoré budú „v súlade s touto Chartou“ – nie Chartou OSN, ale Chartou Mierovej rady. A znovu si pripomeňme, že prezident USA Donald Trump vyhlásil, že sa nebude riadiť medzinárodným právom, ale „svojou morálkou“ a šéf jeho diplomacie Marco Rubio sa nechal počuť, že ho nezaujíma, čo robí a požaduje OSN. Ako môže po týchto slovách ešte niekto pochybovať o tom, že Donald Trump buduje paralelu a alternatívu k OSN?
Lenže aj keď má takúto ambíciu, toto nie je štandardná organizácia, ktorá by mu mala byť tolerovaná. Nie je postavená na všeobecne platných predpisoch a univerzálnych pravidlách, ale na diktátorskej svojvôli svojho zakladateľa. Ten sa samozvane vyhlásil za doživotného predsedu, ktorý absolutisticky rozhoduje o tom, ktorým krajinám udelí členstvo a ako dlho bude trvať funkčné obdobie člena (Donald Trump rozhoduje nielen o tom, koho do Mierovej rady pozve, ale aj o tom, koho z nej vylúči). Jednotlivé orgány organizácie tiež vytvára výlučne Donald Trump, on rozhoduje o tom, kedy a kde budú zasadať a rozhodnutia prijímané väčšinou podliehajú tiež schváleniu Donalda Trumpa. Členov výkonnej rady vyberá taktiež Donald Trump, ich funkčné obdobie je dvojročné, ale Donald Trump ich môže kedykoľvek odvolať. Vnútorné spory členov sa riešia priateľskou spoluprácou, ale konečnou autoritou je – Donald Trump. Prijímať uznesenia a smernice Mierovej rady je oprávnený jedine – Donald Trump. Mierová rada sa nerozpustí do konca roka 2027 (ako o tom rozhodla Bezpečnostná rada OSN), ale vtedy, keď to uzná za vhodné – Donald Trump. A aby som nezabudol: k tejto charte nie je možné vzniesť žiadne výhrady (článok 12)…
Znie to ako vtip, ako paródia na medzinárodnú organizáciu, ako nejaká humoristická scénka, ktorej účastníci spriadajú fantastické plány. Tak budíček. Tento šialenec to myslí vážne. Ten, koho bruselské špičky volajú „lídrom slobodného sveta“ sa stal jeho karikatúrou, keď predstavil exkluzívny zoznam členov svojej Mierovej rady: Saudská Arábia, Bahrajn, Katar, Uzbekistan, Kazachstan, Pakistan, Bielorusko, Kosovo, Albánsko, Vietnam, Maroko, Egypt, Maďarsko… Sám Trump pomenoval toto zoskupenie svojou vlastnou „koalíciou ochotných“ – čím nielenže zadefinoval partičku gangstrov ochotných dobýjať svet pošliapavaním medzinárodných pravidiel – ale vysmial tým Macronovu impotentnú verziu „koalície ochotných“ neschopnú dohodnúť sa na akejkoľvek akcii. Pritom obe strany týchto nebezpečných rodiacich sa vojnových aliancií zabúdajú alebo ignorujú, že samotný nešťastný pojem „koalícia ochotných“ sa zrodil v roku 2003 ako nástroj invázie do Iraku a nie je symbolom mieru a bezpečnosti, ale brutálnej devastácie medzinárodného práva.
Politici sa zatiaľ utešujú tým, že tento projekt – tak ako je nastavený – nemôže prežiť svojho zakladateľa. Iste. Trumpova Mierová rada nie je žiadnym stavebným kameňom nového svetového poriadku. Je len inštitucionálnym zabezpečením agresívnej expanzionistickej politiky Donalda Trumpa. Ponáša sa na mocenské rozhodnutia Napoleona Bonaparteho, ktorý svojho brata dosadil za španielskeho kráľa, švagra za sicílskeho kráľa, zo 16 nemeckých kniežatstiev vytvoril Rýnsky spolok, spriadal plány o usporiadaní východnej Európy a podobne. No novým svetovým poriadkom sa stali až výsledky Viedenského kongresu po porážke Napoleona. Aj my dnes žijeme v chaotickom medziobdobí, ktoré posmešne nazývam „interregnom imperátora Donalda“. Napokon, celá Mierová rada vyzerá skôr ako Trumpov biznis projekt, pri ktorom môže rozprávkovo zbohatnúť z miliardového členského, ktoré poputuje (ako inak) do jeho vrecka.
Ale to neznamená, že stačí počkať na koniec Donalda Trumpa v úrade a všetko sa vráti do starých koľají. Nie, nevráti sa. Mnohí, komentujúc medzinárodné plány Donalda Trumpa, si neuvedomujú, že ich korene spočívajú v domácej politike USA. Donald Trump dramaticky zmenil Spojené štáty. Povestný systém bŕzd a protiváh prestáva fungovať, nezávislé inštitúcie sú ochromené, vytvorila sa autoritatívna mocenská hierarchia, v ktorej sú všetci podriadení prezidentovi – nie ústave, nie Spojeným štátom, ale Donaldovi Trumpovi. Tu je srdce impéria. A z dejín veľmi dobre vieme, že impérium sa nedá spravovať demokraticky, že impérium zničilo rímsku republiku, že podmienky na ovládnutie sveta sa začínajú v tomto systéme, ktorí si osvojili aj potenciálni Trumpovi nasledovníci, či už J. D. Vance alebo Marco Rubio.
Výsledky nočného mimoriadneho zasadnutia Európskej rady ukazujú, že Európa nič nepochopila. Kým európski lídri oslavovali, že „grónska kríza sa skončila“ a fandili si, že Donald Trump ustúpil ich tlaku, Biely dom zverejnil obrázok, na ktorom sa americký prezident prechádza po Grónsku s tučniakom, ktorý drží vlajku USA. Trump sa ničoho nevzdal. A pri takýchto idiotoch sa ani nemusí. Viete, keď po všetkých tých skúsenostiach nemecký kancelár Friedrich Merz a talianska premiérka Giorgia Meloni na spoločnej tlačovej konferencii vyhlásia, že sú za zachovanie „silných privilegovaných vzťahov s USA“ a že „ochota spolupracovať so Spojenými štátmi zostáva veľká“, neviete, čo si o tom máte myslieť.
Sú toto vyjadrenia suverénnych štátnikov alebo submisívne hlasy protektorátov USA, ktoré sú ešte stále okupované alebo kontrolované americkou armádou? Je toto predzvesť obnovenia osi Berlín – Rím, ku ktorej sa pridá aj Washington? Merzovo vyhlásenie, že Európa nesmie odpísať transatlantické partnerstvo, to naznačuje, no jeho výrok – „vítame, že USA berú vážne hrozbu, ktorú predstavuje Rusko a Čína v Arktíde“ – musí znieť v ušiach Grónčanov ako výsmech… Haló!! Kto nás to vlastne chce anektovať?? Vy nás chcete chrániť s agresorom pred vymyslenou hrozbou? Veď to je, ako keby vlk sľuboval ovečkám na salaši v Zázrivej, že ich ochráni pred pandami!
No aj alternatíva voči tejto svojvôli vyzerá žalostne. Frustrované európske štáty chcú vytvoriť alianciu bez USA s Ukrajinou! Rozumiete, poradíme si bez veľmoci, ktorá dáva 1,5 bilióna dolárov na vojenské výdavky a uviažeme si na krk klientský štát, ktorý si potrebuje na svoju obranu a vôbec fungovanie požičať 800 miliárd eur… Fakt výhra! Dorazil to už len pološialený fínsky prezident Alexander Stubb s vizážou vyčerpaného dôstojníka Wehrmachtu po návrate z frontu, ktorý sa chvastal, že Rusov dokážeme aj bez Američanov poraziť ľavou zadnou. Jasne, hlavne, že v Davose priznal, že bez povolenia Američanov nemôžu používať ani svoje stíhačky F-18 a F-35.
Ešte predvčerom tu všetci nadšene tlieskali prejavu kanadského premiéra Marka Carneyho v Davose. Čo z neho nepochopili? Ktorú pasáž si zle vysvetlili? Spojené štáty nie sú spoľahlivý partner. Nie sú naším priateľom – ich politika a ciele priamo ohrozujú jednotu Európy. Musíme si vytvárať iné pragmatické spojenectvá, aby sme prežili. Nielen OSN je mŕtva. Aj NATO je mŕtve. A ak necítite hnilobný zápach ich rozkladu a necháte sa ukolísať Trumpovým taktickým a hlavne dočasným zrušením ciel, tak ste beznádejní nepoučiteľní hlupáci, ktorí zničia Európu skôr ako si jej mŕtve časti rozoberú veľmocenské supy.
EDIT: Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR dnes večer vydalo sľubované stanovisko k Mierovej rade, ktoré v skutočnosti žiadne konkrétne stanovisko neprináša. Potvrdzuje v ňom, že už v utorok dostala Slovenská republika pozvánku do tejto Trumpovej organizácie. Zároveň rezort diplomacie oznamuje, že jeho experti v súčasnosti vyhodnocujú, či sú zakladajúce dokumenty Mierovej rady v súlade s našimi medzinárodnými záväzkami, ale že víta mierové iniciatívy Donalda Trumpa…
Z tohto stanoviska som rozčarovaný až šokovaný. Ministerstvo potrebovalo štyri dni na to, aby zosmolilo týchto pár alibistických riadkov? A potrebuje ďalší čas (dni? týždne? mesiace?), aby vyhodnotilo to, čo je na prvý pohľad zrejmé študentovi s dvoma semestrami práva? Takto vyzerá suverénna politika s vlastným názorom? Neskutočné…
NEDAJME SA POMÝLIŤ: TRUMP SA ANI PO TAKTICKOM ÚSTUPE NEVZDAL SVOJICH PLÁNOV
11. januára som napísal toto: „Spojené štáty môžu zabrať Grónsko už dnes. V roku 1951 s ním totiž podpísali veľmi veľkorysú vojenskú dohodu podobnú tej našej, ktorá im umožňuje robiť si na ostrove to, čo sa im zachce. Stačí dohoda o zvýšení vojenskej prítomnosti USA v Grónsku a o otvorení nových základní a Američania budú spokojní. Pre Trumpa by to bolo víťazstvo dokonca aj v prípade, keby ponechal Dánsku formálnu politickú kontrolu nad ostrovom. EÚ so svojimi panáčikmi je dnes prakticky bezmocná voči plánom USA a nevie im zabrániť.“
Hoci včerajšia dohoda generálneho tajomníka NATO Marka Rutteho s prezidentom USA Donaldom Trumpom o budúcom štatúte Grónska naznačuje, že vývoj by sa mal skutočne uberať podľa tohto scenára, varujem pred prehnaným optimizmom a poznajúc Trumpove metódy som presvedčený, že ide len o taktický ústup a americký imperátor sa svojich plánov nevzdal. Napokon, šéf NATO nemá nijaký mandát na rokovanie o predaji Grónska alebo využití nerastných surovín na ostrove. Trump už pred rokovaním vo svojom prejave na Svetovom ekonomickom fóre v Davose vyhlásil, že Grónsko si nepodmaní vojenským útokom, ale zároveň zopakoval, že ten „nádherný kus ľadu“ chce za každú cenu.
Mark Rutte pred chvíľou povedal, že dohoda o Grónsku znamená „zosilnenie aktivít NATO v Arktíde“ a že sa s Donaldom Trumpom nerozprával ani o územnej celistvosti Dánska, ani o ťažbe jeho nerastných surovín. Aj dánska premiérka Mette Frederiksen potvrdila, že generálny tajomník NATO a prezident USA spolu nehovorili o týchto otázkach, no zdieľa americké obavy o bezpečnosť v regióne. Ale o týchto dôvodoch či skôr zámienkách vieme, že sú vymyslené. Žiadne ruské alebo čínske vojnové lode v oblasti nie sú a ani Moskva, ani Peking neohrozujú bezpečnosť Grónska.
Trumpove plány sa nezmenili. Bolo by obrovskou chybou podľahnúť ilúzii, že všetko sa vrátilo do starých koľají a znova hrať podľa nôt Washingtonu. Zvlášť, keď už aj kalifornský guvernér Gavin Newsom označil Európsku úniu za spoluvinníka napätia okolo Grónska a európskym politikom adresoval jednu nevyžiadanú radu: „Prestaňte v Európe liezť po kolenách a narovnajte si chrbticu. Podliezanie Trumpovi je úbohé. Snaha dohadovať sa s Trumpom o tejto otázke nie je diplomacia, ale hlúposť.“
Je to presne tak. Už len spôsob, akým sa o tom bavíme s Trumpom, je ponižujúci. Vyjednávame s ním, čo by ho uspokojilo, namiesto toho, aby sme mu jasne dali najavo, že o tejto otázke sa nevyjednáva. Opäť sa ho snažíme získať ústupkami, zdieľame jeho fantómové obavy o bezpečnosť Arktídy a sme ochotní opakovať jeho nezmysly, že hrozbou v oblasti je Čína. Lenže Čína sa Európe nevyhráža vojenským útokom, nesnaží sa anektovať alebo okupovať naše územie, nevedie proti EÚ colné vojny na základe toho, ako sa jej šéf vyspal, nevyzýva na zrušenie EÚ, nehucká štáty, aby vystúpili z EÚ a vôbec – celkový prejav čínskeho prezidenta na verejnosti je zdržanlivý, umiernený, slušný, inteligentný, bez vyhrážok a vulgarizmov – na rozdiel od toho polosenilného sociopata.
Ak nepochopíme, že pravidlá hry sa nezmenili a že najväčšou hrozbou pre medzinárodnú stabilitu a mier nie je ani Čína, ani Rusko, ale dlhodobá politika Spojených štátov, Donald Trump nás aj tentoraz prevezie. Musíme urýchlene pokračovať v emancipácii Európy (doslova v získaní nezávislosti EÚ od USA), musíme prehlbovať vzťahy s novými spojencami (ktorých treba hľadať medzi štátmi BRICS) bez ohľadu na to, či nám americký pán momentálne na chvíľu uvoľnil obojok. Ak sa necháme uspať zdanlivým ústupkom Bieleho domu, precitnutie bude strašné a fatálne.
EURÓPU NEMÔŽU ZACHRÁNIŤ TÍ, KTORÍ JU ZNIČILI. EURÓPSKA KOMISIA BY MALA ODSTÚPIŤ.
Je to zvláštne, ale po prvý raz nemám vôbec potrebu komentovať „zásadný“ prejav prezidenta USA Donalda Trumpa na Svetovom ekonomickom fóre v Davose. Bol nudný, plný klamstiev a detinského chválenkárstva bez akejkoľvek hodnoty. Ale občas bol až komický. Švajčiarom napríklad pyšne odkázal, že bez Američanov by ešte stále hovorili po nemecky (nemčina je oficiálnym jazykom Švajčiarska, ktoré bolo počas vojny neutrálnou krajinou). Alebo si vymýšľal, že Čína nemá žiadne veterné elektrárne, pritom ich má najviac na svete…
Oveľa viac pozornosti si zaslúži fakt, že s americkým prezidentom sa po prvýkrát odmietli stretnúť európski lídri: nemecký kancelár Merz, francúzsky prezident Macron a schôdzku zrušila aj dánska delegácia. A tak Donaldovi Trumpovi ostalo iba stretnutie s jeho vazalom Volodymyrom Zelenským. Pôvodne síce ukrajinský prezident trucovito oznámil, že do Davosu nejde. Ale po tom, čo Donald Trump odmietol podpísať dohodu o sľúbených 800 miliardách dolárov na masívnu povojnovú obnovu Ukrajiny, rýchlo si to rozmyslel…
Najväčšiu pozornosť si v Davose vyslúžil pôsobivý prejav kanadského premiéra Marka Carneyho. Ten vyzval najmä malé a stredné štáty, aby sa prestali báť a jasne spoločne ukázali, že si neželajú prekreslenie svetového poriadku, ktorý nebude založený na medzinárodnom práve. Najmä liberáli chytili duševný orgazmus z toho, že Carney svoje stanovisko vysvetľoval na eseji Václava Havla Moc bezmocných. Má to len jeden háčik…
Havlove eseje z jeho disidentských čias sú naozaj veľmi inšpiratívne, aj keď nie sú príliš originálne a zakladajú sa na myšlienkach českého filozofa Jana Patočku. Väčšina jeho súčasných obdivovateľov ich nikdy nečítala, inak by museli vedieť, že Havel v nich varoval pred tým, aby Západ uveril sám v seba a že je len vypuklým zrkadlom toho istého, čo sa deje na Východe. Preto ho mali radi najmä ľavicoví intelektuáli. Keď sa však stal Havel prezidentom (po čom v rozpore so svojimi pokryteckými pózami vždy túžil), takmer okamžite zhodil masku, hlučne podporoval všetky nezákonné vojny USA, pohŕdavo sa vyjadroval o ich odporcoch a z jeho „života v pravde“ sa stalo len gýčové oslavné heslo jeho zaslepených prívržencov, ktorí nikdy nepochopili, že na konci života tú pravdu už nedokázal ani len vysloviť a že morálnu dilemu doby oveľa presnejšie vystihol jeho celoživotný rival Milan Kundera v románe Neznesiteľná ľahkosť bytia.
A tak je vo svojej podstate hlboko pokrytecký aj samotný kanadský premiér. Neprekážalo mu totiž doterajšie zneužívanie „medzinárodného poriadku založeného na pravidlách“ na tie isté mocenské ciele, v ktoré v zmysle Havlovho zelovocára nikto neveril, ale aby sa vyhli problémom a vychádzali s veľmocami, každý sa im poslušne podriadil. Ochotne podporil genocídu v Gaze, bombardovanie Iránu či extrémne zvýšenie zbrojenia pod tlakom USA. Ako šéf Bank of England nelegálne zabavil venezuelské zlato. Nie je to žiaden idealista, ani vizionár. Je to oportunista. Znervózňuje ho iba tá neistota a nepredvídateľnosť medzinárodného prostredia v súčasnom období sprevádzaná túžbou opäť sa niekam zaradiť a poslúchať. Skrátka, chce byť radšej šťastným vazalom ako nešťastným otrokom (aby som parafrázoval belgického premiéra Barta De Wevera).
V jednej veci, ktorú urobil už pred odletom do Davosu, je však kanadský premiér podnetný. Po dvoch dňoch rokovania v Pekingu Mark Carney oznámil dosiahnutie významnej obchodnej dohody, ktorá znamená odklon Kanady od Spojených štátov a príklon k Číne, ktorá je predvídateľnejšia. Carney tak ukázal cestu aj Európe: prežiť môže len vytváraním nových spojenectiev s krajinami BRICS, nie pokračovaním v samozničujúcej politike šialeného zvyšovania zbrojenia. Platí to aj o Rusku, aj keď nie hneď, ale nevyhnutnosť dialógu s Moskvou si uvedomujú už aj v Paríži, Ríme, Berlíne či v Bruseli. Európa bez Ruska je neúplná. A z geopolitického hľadiska stále platí slávna poučka Zbigniewa Brzezinského z jeho slávnej knihy Veľká šachovnica: kto ovláda Euráziu, ovláda celý svet.
Uvedomenie si tohto faktu mnohým ešte potrvá – tak ako im trvalo poznanie nevyhnutnosti dialógu s Kremľom. Talianska premiérka Meloni si ešte stále myslí, že USA sú priateľ a predsedníčka Európskej komisie Ursula von der Leyenová ešte stále ďakuje Trumpovi za mierové úsilie… No ani tieto pribrzdené názory nás nezachránia pred zrážkou s realitou, že Spojené štáty nie sú naším priateľom. Nie sú ani naším spojencom. Boli naším pánom, ktorého sme slepo poslúchali.
Čo bolo predvídavé alebo štandardné na prístupe, keď sme sa k Donaldovi Trumpovi správali ako k nevychovanému pubertálnemu decku, okolo ktorého sme našľapovali ako po špičkách, len aby sme ho nepodráždili alebo nerozhnevali? Kvôli nemu skracovali dôležité rokovania, aby ho nenudili, vyhoveli všetkým jeho nezmyselným požiadavkám, hýčkali ho ubytovaním v kráľovskom paláci a na podpis ponižujúcej obchodnej dohody čakali niekoľko hodín v jeho škótskom letovisku, kým dohrá golf. A aj v týchto dňoch mu francúzsky prezident Macron lichotí, ako skvele si počínal pri dosadení bábkovej vlády v Sýrii, sľubuje, že mu pomôže pri bombardovaní Iránu, ale prosí ho, aby dal pokoj Grónsku. No aj tu mu jeho adoptívny synáčik Mark (Rutte, generálny tajomník NATO) odkazuje, že mu s obsadením Grónska pomôže. A oboch „ocko“ zverejnením ich súkromnej komunikácie poníži, aby jasne ukázal, kto je tu pánom a kto vládne svetu.
„Kto vraví o víťazstvách? Pretrvať je všetko!“ volá nemecký básnik Rainer Maria Rilke v slávnej knihe Requiem. Všetky tie nafúkané reči o európskej jednote, všetky tie výzvy z davoského pódia, že „EÚ musí vybudovať novú nezávislú Európu“ (Ursula von der Leyenová) sú len veľkohubé tliachaniny, ak si neuvedomíme, že Európsku úniu nemôžu zachrániť tí, ktorí ju zničili, že odpoveďou na Trumpov nepriateľský imperializmus by malo byť vyvodenie politickej zodpovednosti a okamžité odstúpenie celej Európskej komisie. Bez tohto základného predpokladu všetkých ďalších krokov sa nepohneme z miesta a ak vôbec, tak iba smerom dozadu, keďže táto partička, zvyknutá na prístup sluhov, nenájde ani silu, ani odvahu ísť do konfrontácie s americkým impériom a okrem formálnych rečí bude len ustupovať. Stačilo. Dolu s von der Leyenovou, dolu s Kallasovou, dolu s Costom. Nemajú ani schopnosti, ani demokratickú legitimitu, ani dôveru viesť Európu v čase jej existenčného ohrozenia.
zdroj FB/Chmelár
