Harabin premiérom?

Pozn. editora: tento článok je dôkazom, že v komunite DAV DVA existuje skutočná pluralita názorov a preto sú útoky niektorých angažovaných liberálne-ľavicových aktivistov (predovšetkým na sociálnych sieťach) irelevantné. Nie sme politická strana, a preto je na každého osobnom uvážení, ktorého prezidentského kandidáta si vyberie.

V poslednej diskusii prezidentských kandidátov spravodajského portálu Pravda sa Štefan Harabin ukázal „v plnej kráse“ a predviedol, ako si predstavuje svoje možné pôsobenie v prezidentskom úrade… Na jednu stranu permanentne prizvukuje potrebu dodržiavania ústavy a právneho poriadku (čím sa často až komicky vyhýba konfrontácii s realitou – teda, že existuje niečo ako spor medzi legitimitou a legalitou; že nie vždy je zákon nastavený spravodlivo a v prospech väčšiny a riešenie problémov nespočíva iba v „otrockom“ pridržiavaní sa litery zákona) a na druhú stranu bez okoľkov vyhlási, že „vláda bez dôvery, ktorá nekradne, je vždy lepšia, ako vláda s dôverou, ktorá kradne“ a že nemieni rešpektovať výsledky parlamentných volieb a poverí zostavením vlády, koho uzná za vhodné on – pretože zrejme iba on sa cíti byť kompetentný rozhodovať, kto „kradne“ a kto nie (veď je napokon sudca!).

„Šerif i soudce“

Keď v nedávnej televíznej debate hneď v úvode Harabin zrušil moderátora, že on ako minister spravodlivosti nikdy nebol politik ale nezávislý sudca (really? z podstaty veci predsa vyplýva, že minister politicky zastrešuje príslušný rezort, čiže musí byť politik), považoval som to z jeho strany iba za lacnú demagógiu, na štýl onoho známeho: „voľte ma, nie som politik!“ Po poslednej debate sa ale desím, že to bolo myslené smrteľne vážne – Harabin sa totiž skutočne cíti ako sudca (zatiaľ iba najvyšší) a prezidentský úrad pravdepodobne považuje iba za vyšší stupeň svojho dosiahnutého sudcovského stavu… On chce vykonávať aj prezidentský mandát ako sudca – akýsi „hlavný arbiter“ v štáte, ako posledná inštancia, ktorá rozhodne, kto „kradne“, kto je dobrý a kto zlý a kto mu vyhovuje… Vlastne si zrejme plánuje celý vládny kabinet zostaviť podľa svojich predstáv. Hmm, ktorého doterajšieho prezidenta mi to len pripomína?
Takýto extrém si v konečnom dôsledku nedovolil ani Kiska a to je prezident, ktorý doteraz najviac zneužíval svoje právomoci, „mazácky“ ohýbal ústavu a jednal mimo mantinelov parlamentnej demokracie. Je teda paradox, že Harabinov fanklub, zložený prevažne z hejterov Kisku, je ochotný tolerovať také isté kiskovské správanie u svojho favorita. Na Chmelárovom vyhlásení, že tento štát zničili právnici, zrejme niečo bude, pretože Harabin, sebaistý svojim právnym vzdelaním a imidžom neporaziteľného súpera v súdnych sporoch plánuje zaviesť systém, ktorý nápadne pripomína prezidentskú diktatúru. Ak ho chcete voliť, tak si uvedomte, že ho nevolíte iba ako prezidenta, ale aj ako samozvaného premiéra…

Pár slov konzervatívcom…

Jeho prázdne autoritárske reči o nastolení poriadku, o vláde práva mi značne evokujú pravicovo-konzervatívny režim PiS našich severných susedov (je zrejmé, na akých voličov cieli) a práve onú názorovú prázdnotu v oblasti vnútroštátnych otázok nahrádza zahranično-politickými témami a boduje vďaka antiimigračnej a protieurópskej rétorike. Lenže drahí jeho priaznivci, uvedomte si, že stále kandiduje iba za prezidenta! Čo z toho chce presadiť ako prezident? Kiska päť rokov pretláčal svoje militantne liberálne postoje u nás i všade možne vo svete a výsledkom tohto euroatlantického lokajstva bola iba medaila Masarykovej univerzity… Reálne smerovanie či ukotvenie Slovenska v rámci medzinárodných či nadnárodných politických štruktúr jasne určovala po celý čas vláda a parlament. Takže naratívu o prednosti geopolitiky a medzinárodných otázok pred vnútroštátnymi (na ktorom Harabin stavia) by som rád oponoval tvrdením opačným – v prípade prezidenta je dôležitejšie jeho politické smerovanie dovnútra – do akej miery súzvučia jeho názory s postojmi vlády – aby jej nehádzal neustále polená pod nohy a nestrpčoval vládnutie (alebo naopak, aby to robil, ak je aktuálne u moci vláda ktorú si neprajeme), každopádne, aby jednal v mantineloch ústavy, nesprával sa autoritársky a nebol strojcom ústavných kríz, ako jeho predchodca, pretože to nie je obhájiteľné, ani ak nám to zrovna vyhovuje.
Z hľadiska týchto kritérií na prezidenta je Harabin jedným z najhorších kandidátov. Jeho správanie nie je predvídateľné ani po formálnej stránke (užívanie kompetencií v medziach ústavy), ani po stránke obsahovej (názorovo je totiž neobyčajným chameleónom, ktorý ešte pred pár rokmi požadoval sprísnenie „náhubkových“ zákonov, užíval štedro benefity systému, ktorý teraz kritizuje, či rozvíjal pochybné známosti, v kontraste s terajším proklamovaným záujmom o blaho občanov). Akúkoľvek kritiku na jeho osobu či poukázanie na názorovo nekonzistentné vyjadrenia detinsky odbíja štýlom: „ja som nikdy nič také netvrdil“, či „ukážte mi nahrávku, kde niečo také hovorím“. V podstate sa s ním nedá diskutovať. Navyše je i hrubý, čo je zvlášť vo vzťahu k žene opovrhnutiahodné.

Pár slov ľavičiarom…

Čo ma najviac frustruje a demotivuje v poslednom čase je podpora Harabina zo strany časti ľavice. DAV DVA, ktorý bol v tomto ohľade kritizovaný, však v zásade iba odzrkadľuje všeobecnú tendenciu a názorovú nezhodu v tejto téme u ľavicovej verejnosti, keďže je médiom, ktoré sprostredkuje široké spektrum ľavicových názorov. Hlavný podiel viny na sympatiách k Harabinovi nesie KSS, ktorá mu vyjadrila podporu, čo považujem za historický omyl, ktorý ešte bude mať fatálne dôsledky na vývoj vzťahov dôvery medzi ľavicovými politikmi a verejnosťou, ako aj ich politickými uskupeniami navzájom.
Týmto avanturizmom „antisystému za každú cenu“ sa ľavica podporujúca Harabina necháva vtiahnuť do víru alt-right uvažovania, kde každý bývalý skrachovaný mafián, ktorý sa včera zobudil, môže byť novým lídrom, môže získať zvečera-dorána sympatie plebsu pre pár „antisystémových“ hlášok a zaužívaných floskúl, vezúc sa na vlne kritiky a chorobného hejtu más.
Rezignujeme na program a snažíme sa iba o vytvorenie „situácie“, v ktorej je možná zmena. Lenže aká zmena je možná, ak nie sme jednotní, organizovaní a aspoň základne hodnotovo ukotvení?

Voľte Harabina – zvolíte Mistríka!

Táto benevolencia komunistov vo vzťahu k Harabinovi a jeho vyjadreniam (s ktorými nachádzajú pri veľkom prižmúrení oka iba čiastkovú zhodu) ostro kontrastuje s prísnym posudzovaním Chmelára (ktorému je vytýkané každé „smietko v oku“ a ignorované vysoké percento zhody).
Na druhú stranu chápem, že hľadajú silného kandidáta už do prvého kola, nakoľko možno nechcú opakovať chybu spred piatich rokov a Chmelár takým kandidátom, aspoň podľa prieskumov, nie je. Navyše, jeho arogantný prístup k tým, ktorí by práve mohli byť jeho podporovateľmi tiež nie je ku prospechu veci.
Keď potom navyše Weisenbacher vyrukuje s absurdným argumentom, že bude voliť radšej Šefčoviča, lebo Chmelára osobne pozná a vie aký je (čiže voľme tých, ktorých nepoznáme?), dochádzajú rozumnému človeku pomaly slová… Táto frustrácia z neschopnosti zjednotiť sa na kandidátovi potom spätne (a oprávnene) vyvoláva u ľudí utilitaristické reakcie a budí nedôveru vo vlastných radoch – a ako vieme, kde panuje nedôvera, tam ľudia nevolia slobodne podľa seba, ale podľa toho, ako sa myslia, že budú voliť iní.
Ani z tohto účelového hľadiska ale nemá zmysel voliť Harabina. Akí prekvapení budú všetci jeho voliči, keď vďaka nim v druhom kole zvíťazí Robert Mistrík! Tretie voľby po sebe dotiahnuť do druhého kola „stelesnenie diabla“, ktoré porazí aj vrece zemiakov? To už bude priveľká fraška i na slovenské pomery…

Tomáš Klimek

Zdieľaj tento článok:

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne

18 thoughts on “Harabin premiérom?

  • 12. februára 2019 at 17:04
    Permalink

    Vás nezaráža, že právnik – a ešte k tomu sudca – tvrdí „že sa u nás kradne “ ?!?!

    Že práve sudca „vie“ že sa „u nás kradne“, ale nevie kto kradne, čo kradne, koľko kradne a kedy kradne ?

    To dokedy tu bude trvať taký stav, že si hocikto môže tvrdiť hocičo, bez toho, aby mal dôkaz v ruke.
    Za 30 rokov bolo pritom odsúdených pár jednotlivcov – a „len“ dvaja ministri.

    A potom sa čudujeme, že ku voľbám nepríde 40 – 50 -60 – 80 % ľudí, keď každý deň počúvajú o kradnutí, až ich to presvedčí o tom, že všetci hore kradnú a on takých voliť nebude. Takéto ľahkovážne výroky ktoré nie sú ani postihnuteľné, takto ticho ničia spoločnosť zvnútra.

    A pán Harabin – ak sa teda u nás „kradne“, ako tvrdíte de-facto, ale „nikto“ nebol odsúdený, tak sa vlastne u nás nekradne de-iure. A Vy, ako otrok práva, sa predsa držíte presne v medziach zákonov – takže čo vlastne chcete meniť, keď všetci „údajní“ hriešnici sú „podľa zákona“ vlastne nevinní ?

    Tak sa držíte buď zákonov – alebo tieto zákony MUSÍTE zmeniť !

    Sudca Harabin – budete mať hlavybôľ – no je Vám to treba ?

    Reply
    • 14. februára 2019 at 8:50
      Permalink

      Presne tak ako píše Martin. Ak pán Harabin tvrdí, že politici kradnú,tak v právnom štáte by sa začalo niečo diať! Buď by išiel niekto sedieť, alebo by bol súdený Harabin za krivé obvinenie. No u nás sa nič nedeje. Takže vyzerá to, že nie sme v právnom štáte.

      Reply
  • 12. februára 2019 at 17:45
    Permalink

    Keď som prišiel na tento svet, na to aby som ho pochopil, ľudia v mojom okolí používali jazyk na pomenovanie vecí a javov – tak som sa dozvedel, že kôň je kôň, a zebra je zebra a že kôň nie je zebra a zebra nie je kôň. Tak som postupne poznával svet, s jasným pomenovaním vecí a javov až som sa raz dozvedel, že manželstvo je obojstranne dobrovoľný a vedomý zväzok ( jedného ) muža a ( jednej ) ženy – a ak im k tomu ich zhodné rozhodnutie nestačí, tak môžu mať k tomu aj papyř.

    Raz, po tom listopadovom vejbuchu, sa tu začali objavovať rôzni „progresívci“, ktorí začali búrať stáročia budované vzťahy jazyka a ním pomenovaných vecí a javov. No a jedným z demolovaných pojmov je aj pojem MANŽELSTVO, ktoré istý Edko Ch. von Galánta a kőzeli Szeredban, chápe širšie ako nevzdelaní severokarpatskí vidiecki obmedzenci ako ja, a vraj nebude proti jeho rozšíreniu aj na ( zatiaľ ) dvojice ( zatiaľ ) rovnakého ( zatiaľ ) pohlavia. Dosť to otriaslo mojim svetom a stojím na rázcestí – buď zotrvám pri starých dobrých pojmoch ich ešte starších významoch, alebo začnem rozmýšľať nad tým ako to s tým koňom a žirafou vlastne ( údajne a zatiaľ ) v skutočnosti je.

    Ale aby som sa podobným otrasom vyhol, radšej sa vopred Eda spýtam, ešte pred tým než sa stane našim prezidentom, kam vlastne siaha jeho progresivita jeho šíreho ľavicového ducha ?

    Reply
    • 12. februára 2019 at 19:55
      Permalink

      zbytočne sa ho na to budete pýtať, nakoľko zákony schvaľuje národná rada a prezident ich tak maximálne opatrí svojim autogramom… takže ak mu nič také nepredložia, tak to nebude môcť podpísať, ani keby veľmi chcel ;)
      ale i tak sa ho na to predsa radšej spýtajte! je to predsa otázka života a smrti, ako niekto pomenuje súžitie dvoch ľudí a ak by, nedajbože, vyhlásil niečo, čo by sa prelo vašej kategorizácii pojmov, tak je vždy lepšie vybrať si nejakého sympatického pravicového pro-rodinného kandidáta, ktorý trebárs podporí rodiny privatizáciou zdravotníctva a pod.

      Reply
      • 12. februára 2019 at 20:58
        Permalink

        Vieš synak – ak tisícročia bolo manželstvo zväzkom muža a ženy, a zrazu niekto začne hlásať že manželstvo je aj toto, aj hento a možno ešte aj tamto, možno tu práve nepôjde o život – možno – ale rovnako progresívne môže pristupovať k pojmom ľavica, sociálne zabezpečenie, štátne vlastníctvo, neutralita, zvrchovanosť – a tu už o život môže ísť zreteľnejšie. Ak politický uchádzač/strana používa zaužívané pojmy, ktoré rovnakým spôsobom chápu aj voliči, no pri výkone politiky tieto pojmy sa premenia na „iné“, či opačné skutky, potom voliči budú mať vážny problém. To už bude neskoro, ak voliči zistia, že politici a voliči hovorili to isté, no v skutočnosti mysleli na rozdielne veci.

        Nemáš chuť sa (o)pýtať ? Pre istotu…

        Samozrejme, slušný pravicový politik je požehnaním pre všetkých slušných ľudí – také celoplošné zosúkromnenie zdravotníctva je predsa vysoko progresívna politika – dnešné správy ma v tom len presvedčili – vlaky BA-KN, kunerádsky zámok, …

        Ostáva dúfať, že takto progresívne si ľavicovosť predstavuje aj Doc. Chmelár.

        Reply
  • 12. februára 2019 at 18:10
    Permalink

    Pozrel som si pripojenú diskusiu na TV Pravda a získal som segment našej prítomnosti, ktorý demonštruje hlbokú krízu liberálnej demokracie. Obaja kandidáti to prezentujú, obaja sa štylyzujú za „symboly“ doby. Harabín propaguje mocenský puč, ktorým chce ovládnuť Slovensko a ponúka „právo a poriadok“. Chmelár zasa prezentuje program zmeny bez zmeny. Heslá, ako do prvomájového sprievodu, v ktorých vidí iba volebnú kortešačku a nečiní si zálusk ani na jednu konkrétnu vec. Po neúspechu s registráciou strany, s projektom mediálnej VŠ a printovej verzie Nového Slova je E. Chmelár čara zbavený. Tak trocha sokratovsky – vie, že nič nevie…Ostáva pri žurnalistických rétorických cvičeniach, deklaráciách a osobných ambíciách. Obaja kandidáti nevedia spájať, ich biznis je siať nevraživosť. Pre malé Slovensko sú takíto „valaškoví“ politici veľkým rizikom ( valaška, pri boce, len sa tak ligoce…). Nieto kandidáta, ktorý by naznačoval intelektuálnu predispozíciu prvého muža malej kultúrnej spoločnosti, v strede Európy. Slovensko nepotrebuje „hvízdať“ na summitoch NATO, nemá šancu zachraňovať Rusko… Nerozumiem kandidátom, ktorí šíria ilúziu slovenskej suverenity a propagujú jej uchopenie. Akoby nečítali noviny a nerozumeli správam…Ani jeden z kandidátov nemá „záujem“ o ľud, stačí im „funkcia“ . Nikto z nich nechce masové hnutie, žijú v ilúzii, že stačí nahlas čítať Ústavu a regionálne veľmoci akceptujú miestne záujmy. Pritom slovenská politika má prototypy vodcov – Štúra, Štefánika, Husáka. Ale možno práve ich tragický osud odrádza od politiky ich schopných nasledovníkov. Ostáva nám iba sa nechať zabávať kandidátmi regionálnych merítok. Hurá politikmi….

    Reply
    • 12. februára 2019 at 18:59
      Permalink

      Doma nikto nie je prorokom, no nech sa páči s Vašou myšlienkovou a slovnou ekvilibristikou môžete začať očarovať masové hnutia, určite sa Vám to podarí lepšie ako ECH-ovi. Niekedy je problém podať myšlienkový obsah, vhodnou formou, v správnom čase spoločnosti na určitej úrovni.

      Reply
    • 12. februára 2019 at 20:07
      Permalink

      Pravdu máš Juraj, ani jeden neoslovil… u Chmelára do istej miery preto, že mi pripadal v tej relácii iba v roli politológa, čo reaguje na Harabinove výroky a dostal i menej priestoru. Zároveň, čím viac sa blížia voľby, akoby rétoricky vyprázdňoval svoje predošlé, občas obsahovo výdatné vyhlásenia a pozície, je viac opatrný, nevie, na koho vlastne cieli, takže iba tak kĺže po povrchu (tie mierové reči), ako na prvého mája…

      Reply
  • 12. februára 2019 at 19:03
    Permalink

    …dajú sa prezidentské voľby zrušiť?…viete, že by Kiska dovládol a potom by vládol predseda parlamentu, alebo premiér…tuším ako to bolo za Vl.Mečiara…
    Vieme, páni, že sa nám to nepáči „FŠETKO“…nuž ale ešte v 2014 sme vedeli, že Kiska raz skončí…je to vysvedčenie našej krátkozrakosti…teraz pomôže iba „zrušiť prezidentské voľby“…aký právny názor tu odznie?…

    Reply
    • 13. februára 2019 at 18:03
      Permalink

      Fúha, pre chvíľou som dala na iný portál článok s podobnou myšlienkou…
      No aspoň nie som sama…

      Reply
      • 13. februára 2019 at 23:53
        Permalink

        Odpoveď Devane a odporúčam čítať ten Váš dnešný blog na Pravde, lebo, cit.:
        …“A prezidentská kampaň? Tá je síce v plnom prúde, ale ukazuje v plnej nahote biedu celého terajšieho systému.
        Slováci možno zasa raz budú voliť menšie zlo, pretože ani v tejto predvolebnej kampani niet osobnosti, ktorá by si plným právom zaslúžila byť na poste hlavy štátu a dokázala spojiť občanov republiky.“
        Áno, aj funkcia prezidenta SR je platená – a ako dobre! – zo štátneho rozpočtu – čiže – je to len úradnícky post. Združenia a Asociácie majú svojich prezidentov – z drvivej väčšiny ide o neplatenú, reprezentatívnu funkciu. Asi by to tak malo byť aj so Slovenskou republikou…potom by sa muselo losovať a niekto by sa musel obetovať…

        Reply
  • 13. februára 2019 at 10:25
    Permalink

    Tie prezidentské voľby sú dôležité, ale len z krátkodobého hľadiska. Kvôli takýmto krátkodobým problémom by sme nemali strácať zo zreteľa dlhodobý cieľ – a ten je zmena politického systému – akákoľvek konkrétna osoba na ľubovoľnej hypotetickej funkcii je v tom nepodstatná.

    Ad Chmelár – veľmi pravdepodobne sa prezidentom nestane, ale počas svojej kampane prehovoril o možnosti všeobecnej verejnej diskusie o novej ústave, ktorá by sa tvorila zdola a ktorú by ratifikovalo referendum. (!)
    Podľa mňa tým vypustil z fľaše džina a my by sme hlavne nemali dopustiť, aby ten džin v tichosti zaliezol naspäť.

    Nechcem na tomto mieste príliš rozťahovať príspevok, no bez politickej korektnosti si dovolím napísať, že ak ľavica nevyužije potenciál tejto príležitosti na rozvinutie diskusie o zmene politického systému, tak nemá ani štipku politického talentu.

    Reply
    • 13. februára 2019 at 10:47
      Permalink

      Stále dookola tu píšeme „…ľavica by mala…“ – dobre – ale kto je to tá ľavica, čo „by mala“ ?

      Skúsme sa pohnúť o krok ďalej.

      1. Určime si otázky/politiky ( na začiatok aspoň jednu ) ktorými delegujeme ľavicu „čo by mala“

      2. Nájdime tú ľavicu / spôsob, ako tieto otázky/politiky potisneme vyššie, aby sa nimi zaoberala súčasná politická moc

      K referendu – navrhujem do budúcnosti zaviesť politickú kultúru pre politikov ZÁVAZNÝCH referend, ktoré by sa konali každý rok v Júni ( pokiaľ by bola aspoň jedna otázka ). V priebehu referendového roka by sa zbierali referendové otázky tak ako doteraz s určenou hranicou podpisov verejnosti ( povedzme 400 000 podpisov na vypísanie referenda o určitej otázke ). Všetky otázky, so splnenou podporou podpisov, by sa záväzne museli „vložiť“ do referenda a výsledok referenda by bol pre politickú moc záväzný.

      Reply
      • 13. februára 2019 at 11:10
        Permalink

        Vidím dobre? Vôbec som nepísal nič v duchu „ľavica by mala“. Spojenie „by mala“ v podstate znamená, že by to mal robiť najskôr niekto iný a až potom ja.
        Naopak. Som aj podstatne radikálnejší. Som za to, aby Ústavu SR, a všetky jej dodatky, muselo schváliť referendum. O tomto chcem referendum, ktoré už podľa dnešného právneho stavu JE záväzné, lebo jeho výsledok vychádza v zbierke zákonov. Na jeho vyhlásenie stačí dnes 350 000 podpisov.
        Zároveň som za to, aby odpoveď na schvaľovaciu otázku súčasného znenia ústavy bola – NIE.
        Potom je nutné usporiadať voľby do ústavodarného zhromaždenia, ktoré môže pokojne zasadať niekoľko rokov, aby spracovalo verejnú diskusiu o novom politickom systéme.
        Prvý krok – o texte ústavy musí byť väčšinová spoločenská zhoda a len referendum môže v budúcnosti ten text zmeniť.
        Na začiatok by mi stačilo toto, aby začal v spoločnosti ozdravný proces. Môže to trvať roky, ale neverím, že slovenský ľud bude navždy dobrovoľne držať pri živote neľudský systém.

        Reply
        • 13. februára 2019 at 13:50
          Permalink

          Problémom našej ústavy nie jej text, ale jej systematické porušovanie. Ústava by nemala byť zaklínacia mantra, ktorou „hlúpy Jano“ porazí všetkých drakov…Mala by byť základným zákonom republiky (ako spoločnej veci občanov). Mohli by sme do „novej“ ústavy presadiť neutralitu? Mohli. S rovnakým výsledkom, ako tam visí bezplatná zdravotná starostlivosť, dôstojné podmienky pre život či rovnaké politické práva. Stoltenberg s tým americkým Flinstoneom ( Pompeo, sa tuším volá) by sa to ani nedozvedeli…

          Reply
          • 13. februára 2019 at 14:21
            Permalink

            Nesúhlasím. Nejde o „problém ústavy“, ale o problém politického systému. Hoci mi nie je jedno, keď sa ústava porušuje, poviem Vám rovno bez politickej korektnosti, že jej porušovanie pri menovaní/nemenovaní ministrov vlády prezidentom je relatívne málo podstatná bradavica na hnusnej straníckej kreatúre.
            Týmto stranícko – lobbystickým systémom, ktorý je zakotvený v ústave, je náš oligarchický systém vládnutia ťahaním za šnúrky z gatí poslancov zabetónovaný na roky dopredu a je dnes úplne nerealistické dosiahnuť cez tento systém nejakú významnú zmenu.
            Koľko nových strán už prešlo do parlamentu s veľkými plánmi a za 20 rokov nedosiahol nikto nič. Ten systém je nutné zmeniť.

            K porušovaniu ústavy prispieva aj jej vnútorná rozpornosť a rozpornosť zákonov s ňou. Napríklad článok 2 hovorí o tom, že štátna moc pochádza od občanov a tí ju vykonávajú prostredníctvom svojich volených zástupcov alebo priamo. Ale ďalší text ústavy s mnohými ďalšími ustanoveniami výrazne oslabujú vyjadrenie „občania vykonávajú“ až do situácie, ktorá sa dá popísať „keď bude v parlamente politická vôľa, tak sa zahrá divadlo, že občania parlamentu nie sú úplne ľahostajní“.
            V texte ústavy je veľa pre mňa nepodstatného balastu. Napríklad presný počet poslancov alebo znenie poslaneckého sľubu – to z môjho pohľadu nemá vôbec žiadny praktický význam na riadenie štátu.
            Na druhej strane mi veľmi chýbajú ustanovenia o nulovej tolerancii konfliktu záujmov v štátnej službe, prevencia a dôsledky konfliktov záujmov. Je absurdné, že dnes sa to rieši hlasovaním v pléne. Konflikty záujmov považujem za kľúčové. Ak nebudú vhodne vyriešené priamo v politickom systéme, tak boj proti korupcii bude len prázdne predvolebné heslo.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *