Historik Ivan Lulják reaguje na kritiku rozsudku proti ničiteľom pomníkov

Čitatelia pravdepodobne poznajú mená notorických vandalov Petra Kalmusa a Ľuboša Lorenza, aj výsledok ich činnosti v rodisku Vasiľa Biľaka v Krajnom Bystrom, kde poškodili jeho pomník, ktorý mu za vlastné peniaze postavili rodáci z obce. 6. 5. 2020 priniesla tlač správu o rozhodnutí Odvolacieho súdu v Prešove, ktorý oboch menovaných odsúdil na dvojmesačný podmienečný trest s odkladom na 18 mesiacov.

Tento rozsudok kritizoval Márius Kopcsay na portáli teraz.sk takto:

Ak ste zúrivým komunistom a fanatickým prisluhovačom totalitného režimu a ak pozvete cudziu armádu a aby zasiahla proti vlastnému národu, máte šancu, že sa za svoje skutky nebudete musieť zodpovedať a dožijete v pokoji bez toho, aby vás okrem novinárov ktokoľvek vyrušoval. Ak na protest oblejete pomník fanatického predstaviteľa totalitného režimu farbou červenou farbou, tak môžete hovoriť o šťastí, že vyviaznete s podmienkou.
Toto je slovenská realita. Ešte aj vyše tri desaťročia po páde komunizmu spoločnosť chráni jeho predstaviteľov a trestá jeho odporcov. Nič iné si nemožno myslieť potom, ako výtvarníkom Petrovi Kalmusovi a Ľubošovi Lorenzovi súd definitívne potvrdil dvojmesačný podmienečný trest (s 18-mesačným odkladom) za to, že poškodili sochu Vasiľa Biľaka.
Možno niekomu nemusí byť sympatická práve takáto forma protestu. Možno keby niekto na protest poškodil iný historicky „neutrálny“ pamätník alebo sochu, mohol by právom očakávať nejaký ten trest za „vandalizmus“.
Ibaže v tomto prípade je pamätník Vasiľovi Biľakovi pomníkom našej neschopnosti vyrovnať sa s minulosťou. Je pamätníkom zvráteného politického a právneho prostredia – predstavitelia režimu, ktorý ľudí prenasledoval, mučil, zatváral, popravoval a či strieľal na hraniciach, ktorý ich špehoval, ničil im životy, neboli potrestaní ani donútení aspoň k symbolickému pokániu.
Až dnes sa napríklad v susednej Českej republike našiel spôsob, ako niekdajších papalášov volať na zodpovednosť – napríklad cez vyšetrovanie a potrestanie konkrétnych skutkov, akými boli úmrtia ľudí na hraniciach so Západom. Beztrestnosť komunistických prominentov totiž nie je slovenskou špecialitou.
Platforma európskej pamäti a svedomia v rámci projektu Justice 2.0. začala podávať trestné oznámenia za úmrtia na hraniciach ČSSR zdokumentované na modelových prípadoch piatich zabitých občanov Nemecka. Tieto zločiny sú totiž nepremlčateľné. A výhovorky zodpovedných, že iba „dodržiavali vtedy platné zákony“ neobstoja. Ako sa nedávno pre TASR vyjadril historik Patrik Dubovský z Ústavu pamäti národa, je politická zodpovednosť najvyšších funkcionárov nespochybniteľná. Smernice aj legislatívu podľa ktorých konala a aj zabíjala Pohraničná stráž prijímali štátne orgány s požehnaním straníckych orgánov. Bez politického rozhodnutia by neprichádzali ani rozkazy veliteľov.
Áno, aj pod tým je podpísaný Vasiľ Biľak. Nielen pod inváziou v auguste 1968. Dnešný trest pre Kalmusa a Lorenza sa tak zaraďuje do série udalostí potvrdzujúcich neschopnosť potrestať komunistické zločiny a ich páchateľov. Niet sa čo čudovať, že sa Biľakovi nasledovníci nielenže necítia zahanbení a netrápia ich výčitky svedomia, ale práve naopak – KSS sa dokonca objavila v parlamente a s ňou aj Biľakov zať ako jej predseda. A dokonca stúpenci totality našli svojich spojencov v iných stranách – nie, nebudeme ich menovať – aby mohli spolu s nimi spomínať na dvojkorunové mlieko a na komplexnú bytovú výstavbu. A schvaľovať tak aj všetko násilie, ktorého sa režim dopúšťal.
Dnešný rozsudok im dal za pravdu, vlial im sebavedomie. A potvrdil, že na Slovensku je normálne a legitímne velebiť zlo, ospravedlňovať násilie, ba dokonca s ním i sympatizovať – a pohŕdať spravodlivosťou. Dnešný deň totiž priniesol spravodlivosť pre Biľaka. A po dnešnom dni bude opäť o čosi ťažšie a namáhavejšie sa z tejto deformovanej genetickej výbavy vymaniť.

Na vyššie uvedený článok reaguje historik Ivan Lulják týmto FB statusom:

Je zarážajúce a udivujúce, že liberáli, toľko obhajujúci súkromné vlastníctvo, majú problém práve so súkromným vlastníctvom určitej obce, či politickej strany. Tak nejak si predstavujem nehorázny čin voči súkromnému vlastníctvu obce Krajná Bystrá a Komunistickej strany Slovenska. Nemusíme súhlasiť s určitou osobnosťou, no mali by sme rešpektovať to, že rodná obec sa rozhodne svojmu významnému rodákovi postaviť sochu.

Je zaujímavé, koľko ľudí neustále omielaľajúcich slová DEMOKRACIA a SLOBODA, má zrazu taký problém sa stotožniť s tým, že obec sa rozhodla slobodne a demokratický postaviť sochu svoju zosnulému významnému rodákovi. Zarážajúcej je aj to, že toľko citujú vetu „NIE SME AKO ONI“, až sa stali presne takými AKO BOLI ONI. Zúrivými aparátčikmi novej ideológie, ktorí sa snažia zatočiť so všetkým, čo i len trochu pripomína nedávnu minulosť. A tak TOTALITU diktatúry proletariátu vystriedala nová TOTALITA a DIKTATÚRA KAPITÁLU.

Pochopme už konečne, že hoci socializmus mal mnohé nedostatky a slabiny, mal aj svoje prednosti, ktoré bohužiaľ súčasný režim nie je schopný, ani ochotný nahradiť. Pľuvať na svoju minulosť je hlúpe, no klaňať sa falošným modlám ešte hlúpejšie. Hovoria, že marxistická historiografia prepisovala históriu, no udalosti v Prahe, snaha velebiť banderovský fašizmus a Vlasovcov, protiruská fanatická nenávisť, poukazuje na závažný fakt, že súčasná historiografia sa prepisovaním histórie zaoberá ešte viac.

Ako študent histórie som mal možnosť hovoriť s Vasilom Biľakom. Pochopil som vtedy jednu vec, Biľaka nemožno velebiť, no nemožno ho ani zatracovať. Bol človekom so svojimi nedostatkami, ale i prednosťami. Treba zdôrazniť, že zostal verný svojmu presvedčeniu do konca života. Pozrime sa okolo seba a porozmýšľajme, či tí, čo dnes majú najviac antikomunistických rečí, neboli v období socializmu najhorlivejšími prisluhovačmi. Či to neboli tí, čo aj družstevné kravy volali súdružky a na verejných toaletách zdravili ČESŤ PRÁCI. Až potom môžeme niekoho špiniť a odsudzovať.

Starí Rimania mali jedno krásne úslovie DE MORTUIS NIL NISI BENE. My sme si akosi zvykli do zosnulých kopať so všetkou zákernosťou a nenávisťou. Vasiľ Biľak bol politik svojej doby, svoju obec povzniesol. Obec má právo i povinnosť sa svojmu rodákovi odvďačiť a žiadny samozvanec by tomu nemal brániť.

Nepáči sa mi, ak sa za umenie považuje niečo, čo je z histórie známe ako vandalstvo. To, že s osobou nesúhlasím neznamená, že tú sochu musím zničiť a znesvätiť. Toto nie je umenie, toto je hanebnosť, a ak má pán redaktor Kopcsay potrebu vandalstvo obhajovať, je rovnaký hlupák ako ten novinár, ktorému vyčíta súčasná liberálna tlač pätolizačstvo a poklonkovanie. Redaktori súčasného hlavného mediálneho prúdu sa nemajú čo posmievať Milošovi Markovi (slovenský marxistický novinár), pretože sa vysmievajú z niečoho, čo sami produkujú, poklonkovanie sa mocným v pozadí.

Ivan Lulják

PODPORTE nezávislé médium.

Všetok obsah na tejto stránke je bezplatný. Vaša podpora bude použitá na propagáciu stránky, aby sa o nej dozvedelo čo najviac ľudí.
Aj malá čiastka dostatočne pomôže.

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne


Ohodnotiť článok

One thought on “Historik Ivan Lulják reaguje na kritiku rozsudku proti ničiteľom pomníkov

  • 31. mája 2020 at 9:57
    Permalink

    Ivan plne s tebou súhlasím, Biľaka obracaliaž do jeho smrti, súdili ho všetci, ale nič munedokázali, takže tie výmysly že to on je autor pozývacieholistu sa nikdy nepotvrdilo, takže je nevinny.Toho hnusu čo si musel vytrpieť je aj na niekoľko generácii.GTanenávisť je až zaražajúca, lebo tu nejde len o Biľaka,aleaj o obdobie socializmu, jeho ťažkého azložitého vývoja , že cez to všetko socializmus preukázal svoju života schopnosť.To je tá hlavnapríčina,prečo s takou nenávisťou útočia na socializmus.Verímže ľudia na východe Slovenska si dobre pamätajú čopretento regi=on Vasiľ robil a urobil.Podduklianskykraj zaznamenal v tomto období najväčší progews.Akniečo nechceš vidieť, tak tojednoducho nevidíš a to je aj prípad tých dvoch odsúdených-Kalmusa a Lorenca.Ja tiež bemusím súhlasiť trebárs s jednaním a históriou RKC,ale to ešte neznamená, že budem chodiť ničiť kaplnky,pomaľovávqť kostoly farbou.V tom je teda kultúrnosťčloveka, že nemusím s niečím súhlasiť,ale mal bysom ajniečo rešpektpvať, lebo niekto má na niečo aj iný pohľad ako ja.Som rád, že si to tak dobre napísal.

     
    Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Prepošlite článok emailom