Filozofická pocta najlepšiemu filmu z dejín kinematografie
„V tomto svete nie je viac pravdy, než v tom, ktorý som pre teba stvoril.
Rovnaké lži, rovnaké podvody.“
– Christof
…písané v roku 2021, k pripravovanej knihe esejí PARFÉM, ktorej tvorbu podporil Literárny fond, recenzovali ju s pozitívnymi posudkami D. Hajko, J. Leikert či E. Farkašová, ale vydanie nepodporil t. č. Fond na podporu umenia (Denníkom N, .týždňom, Kapitálom a i. médiami masívne podporovaný a promovaný t. č. riaditeľ Jozef Kovalčík, ktorého srdečne pozdravujem a pozývam ho čítaniu). Venované od MATRIXU odpojenému hercovi Jimovi Carreymu, ktorý odhalil podstatu Hollywoodu.
Film Truman Show (Weir, Noccol, 1998) si rozhodne zaslúži samostatnú esej. [1] Pojednáva o človeku adoptovanom korporáciou za účelom vzniku filmovej postavy. Jeho život je za účelom zisku vysielaný 24 hodín denne komerčnou televíziou ako reality šou [2] bez toho, aby o tom hlavný aktér vedel. Špeciálne kamery zaznamenávajú celý jeho život v špeciálnom megaštúdiu v obrovskej kovovej kopule, ktorá tvorí samostatný mikrokozmos ovládaný režisérom Christofom. Cieľom tvorcu projektu Christofa bolo priniesť divákovi hyperreálne situácie, skutočné emócie a chladnokrvne na nich zarobiť až do takej miery, že je schopný svojho hrdinu dokonca zabiť len pre zvýšenie sledovanosti.
Otvára sa tu etická otázka zneužitia ľudských emócií na pobavenie publika a dosiahnutie zisku, ale aj mnoho ďalších otázok, ktoré budú predmetom tejto eseje. Všetci ľudia, ktorých pozná sú herci a všetko je falošné. Truman Burbenk žije celý svoj život v obrovskej kopule [3], ktorej stred tvorí umelo vytvorené utopické mesto „amerického sna“ Seahaven, postavené z kulís, kde je síce všetko americky ideálne, ale zároveň kompletne falošné. Slavoj Žižek v tomto kontexte píše o projekcii konzumného kalifornského raja neskorého kapitalizmu v hyper-reálnej podobe.
Z tejto zlatej klietky však hlavný hrdina nemôže odísť, respektíve, je mu v tom všetkými možnými spôsobmi zamedzované. Táto symbolika pripomína myšlienky kultúrneho kritika Frederica Jamesona v súvislosti s kritikou komodifikácie v kontexte globalizácie. Celá Truman show je produkt na predaj, a tak ako je celá kopula, celý mikrokozmos Seahavenu vytvorený za účelom dosiahnutia zisku, tak podobne funguje globálny kapitalizmus. Túto tézu napokon potvrdzuje citát zo záveru filmu, kde Christof hovorí Trumanovi, že vo svete vonku nie je viac pravdy, než vo svete Seahavenu.
Nicola Ulaan v tejto súvislosti nachádza analógiu Jamesonovej teórie s globalizáciou, krízou identity a Truman show. Trumanova identita je založená na logike spektáklu v modernej spoločnosti, tzn. spoločenský model, v ktorom všetci žijeme, premieňa všetko na tovar (komodifikácia), čo znamená, že čím viac veríme, tým viac spotrebujeme, tým silnejšie sa dokážeme identifikovať v jednote takéhoto spoločenstva. Podľa Ulaana globalizácia dospela do štádia spektáklu, teda vyznačuje sa schizofrenickou skúsenosťou, kde sila homogenity prekročila národné hranice a zabránila ľuďom spochybňovať svoju vlastnú identitu. Slavoj Žižek zase pripomína, že onen konzumný kalifornský raj je vo svojej hyperrealite ireálny, bez podstaty, a taktiež v ňom vidí metaforu pre skutočný spoločenský život, spektrálnu šou, kde sa naši susedia javia ako javiskoví herci a komparzisti. Aká to monumentálna symbolika, však?
V celom Trumanovom živote sa objaví jediná bytosť – Sylvia hrajúca spolužiačku Lauren Garland [4] – ktorá jediná „vyjde zo svojej role“ a povie mu pravdu. Stretnutie so Sylviou – intuitívne správne – považuje za jedinú autentickú časť svojho života. Po Sylviinom odchode zo seriálu žije v domnení, že sa odsťahovala na Fidži.
Od tohto momentu sa pre Trumana stane Fidži – spolu s onou osudovou a vlastne aj jedinou autentickou ženou jeho života – utopickou predstavou, utópiou úniku [5] a odchod z mesta sa stane jeho veľkým plánom. Táto symbolika akoby ukazuje, prečo v dejinách vznikali utopické texty. Vždy boli založené na túžbe poznať iný, lepší svet, než ten, v ktorom žijeme a ktorý je autentickejší. V skutočnosti je tento odchod v podstate iracionálnou, intuitívnou túžbou po autenticite, pretože Truman čoraz častejšie začne objavovať diery v systéme, chyby v matrixe.
A keď na tieto chyby začne upozorňovať, začne byť považovaný za blázna alebo sú jeho komentáre skrátka okolím ignorované či bagatelizované. Napríklad keď stretne na ulici svojho „mŕtveho“ otca (v skutočnosti herca, ktorý zo seriálu odstúpil); keď prepne omylom rádio a počuje pokyny z réžie alebo keď jeho fejková manželka začne v rámci konverzácií propagovať konkrétne produkty v štýle reklamnej vsuvky a la „ahoj Gunter, a to sa oplatí“, čo už samo o sebe poukazuje na fundamentálnu podstatu absurdity celého neoliberálneho kapitalizmu (a napokon sám Truman pracuje ako poisťovák).
Navyše čoraz častejšie si začne uvedomovať, že únik z mesta v podstate nie je možný, čo je parafráza na zacyklené životy ľudí, ktorí nie sú schopní zmeniť svoj život, pretože ich samotný systém, dlhy, hypotéky, práca, spoločenské postavenie, záväzky voči druhým, reputácia spojená s reakciou okolia, hodnotové presvedčenie, náboženské a morálne princípy, ale napokon aj ich vlastná povaha… determinujú k tomu, aby zotrvali vo svojej roli.
Akonáhle Truman začne iniciovať odchod z mesta, herecká manželka mu tento nápad začne vyhovárať (straší ho nedostatkom peňazí, splácaním hypotéky…), všade sa objavuje propaganda strachu a navyše Truman trpí pod vplyvom traumatického zážitku z detstva fóbiou z vody, ktorou je mesto obklopené. Keď sa aj napriek všetkému o odchod pokúsi, „zázračným spôsobom“ zasiahne „osud“, teda filmový štáb (vybuchne atómová elektráreň, lesný požiar, zápcha v meste, prerušenie letov, pokazený autobus atď.). Odísť z tohto sveta mu teda zamedzuje jednak všadeprítomná propaganda strachu, okolie a napokon celý systém.
Truman Show je jedno veľké pojednanie o propagande, a nielen to. Film má niekoľko rozmerov. Najexistenciálnejším motívom je samotná túžba po autenticite, motív voľby medzi falošným ideálom a tmavou realitou. Hegeliánsky motív dejinného uskutočňovania slobody ako vyššieho zmyslu ľudstva, ktorý je aplikovaný na život jedinca v Truman Show, poháňaný neviditeľnou silou.
„V tomto svete nie je viac pravdy, než v tom, ktorý som pre teba stvoril. Rovnaké lži, rovnaké podvody,“ hovorí na konci tvorca šou Christof. Symbolika mena Christ+of akoby odkazuje na komerčný svet bez Boha, kde sa samotným bohom stáva jeho tvorca – odkaz na voľno-trhovú spoločnosť, médiá a kultúrny priemysel – hrá sa na Boha a zasahuje osudovo ľuďom do životov, teda manipuluje ich.
Tak isto sa dá záverečná scéna interpretovať aj iným spôsobom. Christof sa Trumanovi prihovára ako Slnko, Solei, Ra, Helios (antika), Mithra (Sol Invictus), prastarý symbol Boha, akoby z pozície stvoriteľa. Truman si volí odchod z onoho hollywoodskeho Edenu, dobrovoľné samo-vyhnanie z raja, teda napokon volí autenticitu, a berie radšej ničotu a neistotu, než život v lži.
Sám Jim Carrey – mimochodom veľmi duchovne založený človek, ktorý často poukazuje na diery v realite a kontroverzie spojené s temnou podstatou Hollywoodu – tento moment považuje za mimoriadne dôležitý pre jeho vlastný život ako vstup do krajiny ničoho, vstup do neexistencie (túto analógiu nachádzame aj vo filme Man on the Moon).
Všetci v podstate žijeme v akejsi Truman Show, Dark City či Matrixe, kde hráme každý svoju rolu, ktorú nám diktuje spoločenský systém, podmienky do ktorých sme sa narodili (triedne zaradenie) a naše predispozície. Carrey prehlásil, že je risk ukázať ľuďom kým ste, pretože sa za tým skrýva riziko odmietnutia. Len máloktorí jedinci si to uvedomujú a dokážu zmeniť svoj životný údel, a tí, ktorí dôjdu k akémusi hamletovskému [6] seba-uvedomeniu pripomínajú práve Trumana, ktorý sa rozhodne – ako Neo v Matrixe [7] – spoznať celú pravdu, odísť, vzdať sa ilúzie a risknúť čo bude za dverami.
Avšak čo je na onej druhej strane? Čo spôsobí tento radikálny krok? Môže to byť aj šialenstvo či smrť… Filozof Slavoj Žižek sa v tejto súvislosti pýta: „Čo ak ideológia spočíva v samotnom presvedčení, že mimo uzavretia konečného vesmíru existuje nejaká „skutočná realita“, do ktorej treba vstúpiť?“
Možno sa bude čitateľovi zdať, že budem opätovne naivne nabádať k absolútnemu odstrihnutiu sa od systému, no život ma naučil, že predstava odstrihnutia sa od systému je veľmi naivná a takmer nemožná. Napokon to naznačujú aj Jameson a Žižek. Systém je v čase neoliberálnej globalizácie takmer všade (okrem malých dedín, kde ale zahyniete od hladu, v prípade, že sa nerozhodnete žiť život rousseaovského sparťanského divocha, loviť divú zver a pojedať lesné plody). Navyše odpojenie od systému so sebou nesie aj ďalšie riziko, a to sú rôzne druhy tých najšialenejších predstáv, ktorým často podliehajú ľudia, ktorí na jednej strane odhalia pravdu o systéme, v ktorom žijeme, ale nenájdu východisko z tohto šokujúceho momentu. Nie každé odpojenie sa od systému zákonite vedie k vyslobodeniu, zato je možné čiastočne eliminovať vplyv systému na naše životy, napríklad obmedzením nákupu nepotrebných vecí.
Cestou ako prežiť je zvoliť si kompromis a hrať spoločenskú rolu, ktorá nás aspoň čiastočne napĺňa. Veď napokon všetci sme svojim spôsobom herci, ktorí v živote striedajú rôzne role od partnera, milenca, učiteľa, mentora, otca, kamaráta, spolubývajúceho, cez vodiča električky, revízora, až po cestára, policajta, milionára, bezdomovca, osudovej bytosti či absolútne nepodstatnej bytosti… Samotný Jim Carrey pripomína, že toto striedanie rolí je v podstate striedanie rôznych druhov klamstiev a súvisí s krízou identity:
„Prídete do práce, tam nasadíte pracovný výraz a správate sa určitým spôsobom, hovoríte určité veci, určité druhy klamstiev a robíte čokoľvek, len aby ste vyzerali ako víťaz a potom, v určitom okamihu svojho života sa budete musieť cez to všetko preniesť. Našiel som vo svojej duši priepasť a vedel som, že musím prejsť skrz. Musím čeliť tejto priepasti nevedomosti, či už to bude v poriadku alebo nie. Je to ako film, v ktorom sa Vás snažia utopiť v priepasti alebo Vám povedia: Nie, buď niekým iným, vravel si nám, že si teraz nim, povedal si nám, že to bol Andy, teraz si nám povedal, že to bol Tony Clifton. Nikto s týmto nemôže žiť celý život. Myslím si, že ľudia, ktorí sú tak vžití do svojich postáv, a nevedia ako z toho von, alebo nevedia ako to majú zmeniť sa v tejto chvíli vydajú na záverečnú cestu a v tomto prípade sa vydali na cestu niekde mimo tejto planéty a úplne sa stratili. Všetko po čom túžime je vedieť, čo znamená neexistencia. Túžime vedieť, čo je po smrti…“
Ten záver pripomína slová z Hamleta, že iba hrôza z toho, čo je po smrti nám marí vôľu znášať známe zlá. A nie je napokon najautentickejším momentom filmu, keď si Truman začne postupne uvedomovať, že všetko okolo neho je hrané a neautentické? Keď začne hrať „svoju rolu“ s absolútnym nadhľadom tušiac (alebo s poznaním?), že celý svet okolo neho je podvod?
To je jeho víťazstvo, prejav autenticity v nereálne. Je to presne to isté, čo urobil Carrey počas nahrávania Man On The Moon (Forman, 1999), keď presvedčil samotného režiséra Formana, že sa nerozpráva s Jimom Carreyom, ale Andym Kaufmanom alebo Tonym Cliftonom. Zašlo to až tak ďaleko, že režisér prosil Jimove postavy, aby pri natáčaní spolupracovali. [8] Ostatní netušia, že herec prekonal fikciu vlastnej role, prekukol svet okolo seba, no napriek zotrváva vo svojej roli a hrá naďalej svoju hru.
A keď si zvolí hamletovský únik… je to cesta do neexistencie, do neistoty, do posmrtného ticha? Ďalšie otázky dáva aj rozprávková komédia How the Grinch Stole Christmas (Howard, 2000), taktiež s Jimom Carreyom. Grinch pripomína ľudí odpojených od civilizácie, [9] ktorých systém a krivdy s ním spojené zahnali až na okraj spoločnosti. A opätovne sa tento motív opakuje vo filme Batman sa vracia (Schumacher, 1995) preplnenom rozpoltenými postavami.[10] Motív krízy identity vidíme aj v Maske (Rusell, Werb, 1994), kde sa zamestnanec banky Stanley Ipkiss, v závere filmu zbavuje svojej „masky“ (tá mu dáva superschopnosti a mení utiahnutého romantika na hyperaktívneho šoumena bažiaceho po živote). Aj tu si postava volí autenticitu, ktorá ho na konci privedie k tomu, že silu masky má kdesi v sebe.
Ale vráťme sa ešte k hlavnému motívu Truman show a to je kontrast medzi kalifornskou utópiou amerického sna a prijatím reality. Tento motív sa opakuje aj v ďalšom filme, kde dominuje Jim Carrey s názvom Majestic (Darabont, 2001). Úspešný režisér béčkových filmov Peter Appleton je v amerických 50. rokoch obviňovaný v rámci macarthyzmu zo šírenia komunistickej propagandy. Dôvodom tohto obvinenia je scenár filmu Popol k popolu prvého vážneho filmu v Appletonovej kariére, ktorý mal pojednávať o utrpení baníkov počas štrajku v roku 1920. Za tento film je obvinený z komunistickej propagandy. Potom – ako ho vyhodia – sa opije, spadne spolu s autom do rieky, poraní si hlavu a stratí pamäť. Rieka ho vyplaví v malebnom mestečku, ktoré až nápadne pripomína Seahaven. Otec nezvestného vojnového hrdinu v ňom spozná svojho syna Luka Trimbleho.
Návrat Luka spôsobí senzáciu. Stane sa hviezdou mesta a dokonca vo filme nachádzame scénu takmer totožnú s Truman show, keď ho sleduje ako hviezdu celé mesto. Avšak medzitým už komisia tvrdo pracuje. Hlavná postava v novej identite zažíva svoju osobnú utópiu. Každý ho má rád, má krásnu ženu a dobrých priateľov. Nová identita je dokonalá.
Avšak podobne ako v Truman show prichádzajú prvé indície, že niečo nie je v poriadku. Akonáhle agenti Petra odhalia, celé mesto sa mu otočí chrbtom. Nielenže nie je tým, za koho ho pokladali, ale dokonca je považovaný za komunistu, čo sa v amerických 50. rokoch neodpúšťa. Návrat do reality je krutý. Jediný, kto ilúziu odhalil je uvádzač Emmett (Gerry Black), ktorý hovorí: „Ja som to vedel od toho večierku, keď si zahral na piano… mesto ťa potrebovalo ako Luka, tak si bol Luke.“
Film ďalej pokračuje stále aktuálnou témou – bojom hlavného hrdinu za slobodu slova a za vlastnú dôstojnosť.
Napokon podobným motívom ako je v Truman Show je Burtonov Edward Scissorhands (1990) s Johnym Deppom v hlavnej úlohe, ktorý rovnako pripomína americký sen, rovnako sa v nej objavuje otázky spoločenského systému, slobody, ale aj odhalenia reality. Aj estetika filmu je až príliš podobná.
Ak by sme prijali predstavu, že celý náš svet je iba ilúzia a že z neho vlastne niet úniku, zostalo by nám potom iba s nadhľadom a úsmevom na tvári dohrať svoju rolu až do konca? Pokloniť sa publiku a podobne ako Truman zahlásiť: „Hahá, dobré ráno. A keby sme sa nevideli, dobrý deň, dobrý večer, i dobrú noc...“
Nie je to oslobodzujúce ako oslobodzuje samotný humor Jima Carreyho? Vysmiať sa „zapojeným“ bez toho, aby to poznali?
PhDr. Lukáš Perný, PhD.,
autor je filozof a kulturológ
[1] K filmu som sa dostal cez dokument o nahrávaní Man On The Moon, kde ho spomína vo filozofickom kontexte hľadania vlastnej identity herec Jim Carrey.
[2] Truman Show predpovedal aj fenomén reality šou, živé vstupy z osobného života, podcasty a napokon nielen to. Instagram, Facebook, zdieľanie súkromia či dievčatá z Onlyfans, ktoré za poplatok predvádzajú masturbáciu a iné druhy služieb pre zákazníka – nie je to v podstate všadeprítomná Truman Show? Trumana počas celého života prenasledujú kamery, dnes sa webkamerám a videohovorom dobrovoľne oddávame a všetko zostáva zaznamenané.
[3] Vo filme nachádzame ďalší symbol, ktorý však možno hľadať aj v kultúrno-antropologickom bádaní. Truman žije vo svete, ktorý je vybudovaný ako veľká kopula, čo je kozmologická predstava, ktorá je prítomná v celom rade náboženstiev a mytológií (sumeri, májovia, inkovia, grék Anaximenes, kniha Genesis atď.).
[4] Zaujímavý je tiež etický spor, ktorý herečka vedie s tvorcom projektu Christofom:
– Si podvodník a manipulátor a to čo si urobil Trumanovi je odporné… Aké právo máš zobrať dieťa a jeho život zmeniť v pochybnú frašku? Nikdy si sa necítil vinný?
– Dal som Trumanovi šancu viesť normálny život. Svet v ktorom žijeme my je zlý. Mal by vyzerať ako Seahaven… to čo ťa rozrušuje, je asi to, že Truman dáva prednosť svojej cele…
Text je ambiciózny, asociatívny a filozoficky veľmi nasýtený. Ako esej funguje najmä vtedy, keď sa nesnaží byť „recenziou filmu“, ale civilizačnou meditáciou nad autenticitou, médiami, identitou a spektáklom. V tom je jeho sila. Z filmovej eseje sa stal až osobný filozofický manifest. Veľmi presne je vystihnuté, že Truman nie je len obeť manipulácie, ale človek, ktorý intuitívne cíti, že svet okolo neho „nesedí“. To je archetypálny motív. Dobrá je aj myšlienka, že systém neudržiava človeka len násilím, ale pohodlím, strachom, hypotékou, rutinou a sociálnou rolou. To je pomerne silná sociologická intuícia. Veľmi dobre fungujú pasáže o reklame a komodifikácii. Záver s reklamnými sloganmi je vlastne najliterárnejšia časť textu – rytmicky aj významovo. Tam text prestáva vysvetľovať a začne umelecky pôsobiť. To je silný moment.
Niektoré odbočky (napr. rozsiahle pasáže o Batman Forever či Red Dwarf) už trochu trieštia hlavnú líniu. Zaujímavé je aj to, že jadro textu v skutočnosti nie je o médiách, ale o ontológii identity:
„Kto som, keď všetko okolo mňa je rola?“ Najpresnejšia veta celej eseje je podľa mňa paradoxne tá najjednoduchšia: „To je jeho víťazstvo, prejav autenticity v nereálne.“