V súvislosti s nedávnymi narodeninami Ivana Horvátha uvádzame ukážku z jeho tvorby. Pozri tiež recenzie na najnovšiu knihu o tejto osobnosti.
Rumová rozprávka
Keď bolo pekne, bolo vidieť Honfl eur na protiľahlom brehu. Ale už dávno nebolo pekne. Ináč znel už niekoľko dní dusný hukot sirén od Le Havru, bolestné volanie hmly. Dva týždne už nešli rybári von na more, stáli v gumových čižmách na móle a hľadeli pred seba. U madame Picquetovej bolo nás päť. Manuel, ktorý sa pýšil tým, že obišiel celý svet, Jean, zvaný Pašerák, Michal a…
Ale načo hovoriť o tom? Hlavný bol Flinte, ktorý bol jediný poriadny námorník medzi nami. Oh, ten vedel mnoho. Vedel, ako treba milovať v prístavných krčmách, aby človek nedostal chorobu, ako treba manévrovať na plachetnici, ako treba švindľovať v kartách. Viseli sme vždy na jeho perách. V hmlistých dňoch hral orchestrión celé noci. Mal päťčíselný repertoár najnovších šlágrov, ale keď Flinte rozprával, znela vždy len: „Monmari est parti pour l’Espagne…“ On hovoril, že tú pieseň spievajú aj anjeli v nebi.
Maják zametal svetelnými ramenami okolie a zavadil zavše o naše okná. Zachrípnuté hlasy vrhali výkriky do mora, niekto prichádzal. To všetko sa nás však netýkalo. Do záchranných člnov nás aj tak nikdy nechceli pustiť. Ale v deň, keď hmlu odohnal ostrý vietor, ktorý pichal dažďom, stal sa Flinte mimoriadne nepokojným a zhovorčivým. Vykopol stoličku spod Manuela a nadával nám všetkým. Dážď roztrhol papier, prilepený na rozbitej okenici, lampa zavzdychla. Flintove gestá ostali visieť vo vzduchu, slová pohltil orchestrión, tvár sa mu rozškerila. Zasa si pripomenul niečo. Bol to stav, z ktorého ho vedeli vyviesť len rum a rozprávanie. Začalo sa to asi pred dvadsiatimi rokmi. Dostal som sa náhodou na loď Diana, trojsťažňovú. Na nose mala vyrezanú ženu, nahú po pás, s prsiami ako rumové demižóny. Keď sme boli opití, chodili sme tie prsia hladkať.
Ale ináč bola to mizerná loď, taká, aké volajú loďami smrti. A na nej sa naozaj vozila smrť. Každú chvíľu sa dalo čakať, že ju voda rozbije. Aj kroky panny by ju boli rozvŕzgali. Tým lepšie, bolo mi to všetko naozaj veľmi smiešne. Vyšli sme z Falmouthu a mali sme namierené rovno do Valparaisa. Kapitánom bol James Cruze, dvesto libier, pijan a diabol na mužstvo. Aj na svoju mladú ženu, ktorá sa viezla s nami.
Hovorím vám, nechoďte nikdy na lodi, na ktorej je len jedna žena…
A bol tam istý, no ako sa volal, Mack, prvý dôstojník. Mlieko mu tieklo po brade a bol vždy pekne vyobliekaný. Akoby šiel domov na sviatky. Keby som teraz takého stretol, dal by som mu zaucho. Tak sme teda šli. Ale tá žena! Mala blúzu celkom ako my, azda ju zamenila od niekoho za libru tabaku. A lozila stále do koša.
„Nechodievajte ta toľko, madame,“ hovoril som jej, „je to celkom zbytočné.“
Všetci chlapi sa jej dívali pod sukne. Vraj:
„Musím sa všetkému naučiť, musím byť dobrým námorníkom.“
Ale chlapci boli ako ožratí, najbližšiu noc zo sna volali jej meno. Ruky by jej boli načisto olízali.
A ten Mack sa tiež už od prvého dňa bláznil za ňou. Obletoval ju ako nepriviazaný koniec lana stožiar. Keď sa loď nahla, priskočil k nej a objal ju, aby jej pomohol stáť. A to boli ešte len také baranie vlny. Tak sme teda šli. Za rovníkom sa kapitán strašne opil, totiž viac než zvyčajne. Jeho žena prešla tadiaľ prvý raz, a tak sme spravili malý žart s ňou. Hodili sme ju do vane, a keď vyšla z nej, šaty sa na ňu lepili ako chaluhy na kotvu. Chlapi ju žrali očami. Keď vystúpila, skĺzla sa a spadla. Mack priskočil, dvíhal ju a pritom sa jej vyhrnuli sukne. Pohladkal jej nohy.
Kapitán to videl. Videl svojimi spitými očami, očami polypa. Ale nepovedal nič. Len dva dni nevyšiel z kajuty, všetky lampy v nej rozbil. Dlhý čas nato nezavadil ani najslabší vetrík o olejové more. Chlapi chodili nahí po palube a nedali nič na rozkazy. Kapitán vychádzal von, len aby nadával. Bola to pekelná nálada. Ale to všetko, tak sa zdá, len prospievalo Mackovi a jeho láske. Kde-kto ich videl objímať sa a ktohovie čo všetko ešte.
Kuchár sa podvečer modlieval zavýjajúc. To diabolské ticho zvieralo hrdlá všetkých, muselo sa niečo stať. Začal to akýsi Ferroni z Janova. Vzal nôž do ruky, prežehnal sa a podrazil nohy kapitánovej žene. Natiahla sa ako treska po pichnutí. A už tam bol Mack. Dívali sa dlho na seba, ich oči sa zahryzli navzájom. A o chvíľočku Ferroni so zlomenou chrbtovou kosťou letel do vody. Ani vietor mu nezaspieval „Circum dederunt…“. Kapitán vybehol z kajuty. Tackal sa, kopol do svojej ženy. Niektorí sa chceli vrhnúť na Macka. „Ani sa nepohnite,“ reval kapitán, „vy psi, vy besní psi.“ Potom sa obrátil k Mackovi a dal mu zaucho. Nestalo sa vlastne nič. Tej noci prišiel slabý vietor, ktorý podobral plachty a zmenil náladu. Chlapi dostali dvojnásobnú dávku rumu, zabudli na kapitána, na Macka, na vlastnú spásu. Jeden z nich vytiahol harmoniku a dodal zvláštnej ostrosti rumu. Stráž ich musela znášať z paluby.
V tú noc zmizla kapitánova žena. Hovorím vám, stratila sa. Ako? Hahaha, azda skočila do mora, azda ju vzal zlý duch. Mack behal po lodi ako bláznivý. Pozrel pod každú plachtu, na každý nôž, každému do očí. Len kapitán to mohol byť. Keď sme sa priblížili k jeho dverám, reval:
„Kto sa dotkne dverí, zastrelím ho.“
Vietor zabral do plachiet a pridal niekoľko uzlov rýchlosti. Rozhodli sme sa, že necháme kapitána nažive. Že ho odovzdáme polícii vo Valparaise. Od toho dňa Mack bol celkom iný. Nespal celé noci, sedel nehybne a pozoroval kapitánove dvere. V ruke mal revolver a bezmyšlienkovite sa s ním hral. A šli sme ďalej. Magalhãesov prieliv nie je prechádzkou pre deti a nás mimoriadne za mestnal. Hneď prvý deň spláchol jedného, ostatných dobil. Len Mackovi sa nič nestalo, štekal rozkazy jednotvárnym hlasom, jednou rukou obväzoval, v druhej mal stále revolver. A tak to šlo niekoľko dní. Bolo to smutné ako zavýjanie vetra medzi lanami.
Všetci sme čakali, že sa niečo stane. Túžili sme po tom, aby sa niečo stalo.
Za západným východom z prielivu, asi na 53. stupni južnej šírky, raz ráno Mack nesedel na svojom mieste. Kapitánove dvere boli roztvorené dokorán, niekoľkí šli ta pozrieť, kapitána nebolo nikde. Kapitán zmizol.
Ako sa to stalo?
Mack hovoril, že bol ustatý a šiel si ľahnúť. Možno kapitán využil jeho neprítomnosť a skočil do mora. Hahaha, zlé svedomie! Hahaha, všetci tomu uverili. Museli tomu uveriť. Aj polícia tomu uverila, aj majitelia lode tomu uverili, hovorím vám, všetci tomu uverili.
Myslíte, že to je koniec histórie?
Ale kdeby! Ona sa teraz len začína. Mack ostal i naďalej na lodi smrti.
Kapitánom sa stal istý Flower, ktorému smiech stále visel na perách a ktorý bil s radosťou ľudí do chrbta. Ani nespozoroval, že jeho smiech sa stáva na tejto lodi výsmechom. Ten Flower bol vlastne dobrý človek. I keď smrť sedela na tejto lodi, on sa zo všetkého smial, predovšetkým z historky o Cruzeovi. A z Macka, ktorý sa už ani neholil. Zo začiatku šlo všetko dobre. Prišiel akýsi nový chlap s gitarou, ktorý spieval smiešne piesne. A že Flower dožičil hodne rumu, chlapi sa naučili mnohé pesničky. Len čo sme však zazreli brehy Južnej Ameriky, niečo sa zmenilo na lodi. Mack bol čiernou škvrnou, ktorá sa nesmierne zväčšila, pohltila rev mužstva a kapitánov smiech. Keď nemal službu, sedával zasa na svojom bývalom mieste s revolverom v ruke a pozoroval kapitánove dvere.
Flower ho potľapkal po chrbte.
„Chceš ma zabiť?“
Ale viac to už nespravil. Ba pomaly sa prestal aj smiať.
Keď vychádzal z dverí svojej kajuty, uskočil rýchlo nabok. Bál sa. Všetci na lodi sa báli a nevedeli prečo.
A prišiel Magalhãesov prieliv. Smrť sedela v očiach všetkých a nik by nebol natiahol ruku druhému na pomoc. Kapitán mal povraz v ruke a bil ním steny a hlavy.
Za západným východom zvolal Flower mužstvo a chcel mu niečo po vedať. Ale nepovedal mu nič. Pristúpil len k Mackovi a spýtal sa: „Vy vôbec nespíte? Vy nikdy nespíte, dočerta!“ Potom si oblapil hlavu rukami, šiel k zábradliu a ticho bedákal. Kormidelník pri vyšetrovaní prisahal, že si vtedy mrmlal:
„Niečo ma tam volá, niečo ma volá.“
A rozdal dvojitú dávku rumu.
Možno preto počul kormidelník tej noci krik z kapitánovej kajuty. Akoby sa tam boli dvaja vadili. Ale to nebolo možné. Veď kapitán bol len sám. Blízko Hannoverských ostrovov, keď loď pretínala 51. stupeň 3 min. južnej šírky, skočil Flower do mora. Len Mack to videl. Dal obrátiť plachty a vyslal člny. Márne.
Polícia vo Falmouthe si myslela, že vysvetlí všetko. Chudáci, keď to ani z mužstva nikto nevedel vysvetliť.
Ešte jeden človek si myslel, že môže byť kapitánom na lodi smrti. Istý O’Connor, ktorému na krku visel malý medailón so svätým Patrikom. Díval sa každému prísne do očí a kričal: „Veď ja vyženiem z vás tých zlých duchov.“
Hoci zo starého mužstva ostali len Mack a ešte dvaja.
Nesmelo sa skoro ani hlasito ozvať. Hneď reval:
„To nechajte mne, Mack, mne, kapitánovi.“
Každé zavŕzgnutie pôsobilo ako volanie príšer. Raz v noci sa dolu uvoľnili sudy a bili o steny. Chlapi mali slzy v očiach a nechceli ta zísť. Kapitán reval:
„Mack, máte ešte ten revolver? Alebo ja mám ísť dolu?“
Potom sa zasa zlomila kladka, kosatka sa otočila a bila voľne vo vetre. Všetci boli presvedčení, že zlí duchovia sa pomstia tejto lodi. Až sme došli k Magalhãesovmu prielivu. Akýsi Mallone, v noci, keď bol na stráži, v najväčšom tichu začal spievať divnú pieseň.
„Zavesím na stožiar mesiac,
na ten slaný, mokrý povraz,
na ten slaný, mokrý povraz,
čo rozožral moje dlane.
Celý svet vešiam na povraz,
povraz, ktorým pohŕdame,
ten svet, ktorým pohŕdame,
majster kat a ja.“
Potom dostal záchvat zúrivosti, chcel prehrýzť hlavný stožiar. Museli ho dať do želiez. Deň nato iný sa dal do hlasitého smiechu, smial sa hodinu-dve, dusil sa smiechom.
„Čoho sa bojíte? Ja sa nikoho nebojím, ani kapitána, ani Boha.“
O’Connor si rozbil na jeho tvári pravú ruku.
A šli sme ďalej.
O’Connor pil. Každý pil, na kolenách prosili o trochu rumu, predávali zaň všetky svoje milenky. Len Mack nie. Na 52. stupni južnej šírky si O’Connor vrazil nôž do ruky, mlátil okolo seba skrvavenou rukou a kričal:
„Mňa tak ľahko nedostanete, prisahám, že nedostanete.“
Sedemnásteho októbra, keď kormidelník prišiel do kapitánovej kajuty, bola prázdna. V lodnom denníku bol záznam, napísaný kapitánovou rukou:
„V noci zo 16. na 17. októbra zmizol bez stopy kapitán lode na 51. stupni 3 min. južnej šírky a 77. stupni 22 min. západnej dĺžky.“
Nik nevedel, ako sa to stalo. Polícia zakončila vyšetrovanie bez poznámky, život lode bol skončený bez poznámky. Vyradili ju. Nikto nechcel byť viac na Diane kapitánom, hovorím vám, nikto. Ani Mack.
*
Spozorovali sme, že oheň vyhasol. Manuel vstal a prikladal. Jeanov smiech prerazil vzduté ovzdušie, ktoré hrozilo výbuchom. „Ten Mack, ten by o tom vedel viacej rozprávať!“ Zasmial sa trochu výsmešne. Flinte vyskočil, jeho pohľad sa zarezal všetkým do duše. „Tým prvým dôstojníkom som bol ja.“
Pomaly ustupoval, kopol do dverí a tma ho spravila navždy neviditeľným.
