MOJE HUSLE
Vladimír Roy
Len zriedka siaham v struny vaše ladné,
len zriedka vylúdim z nich tiahly tón,
chtiac pohnúť k plaču štyri steny chladné,
bo samote hrám rád, keď stíchol v šere zvon.
A v týchto chvíľach celým mojím bytím
sa strácam v hĺbkach rodných piesní rád,
sťa potápač sa v tajoch mora cítim,
čo našiel s plesom koralový hrad,
kde sprava, ľava perly svietia v skryte,
pestené láskou dlhých storočí,
a bázeň moja mizne okamžite,
pred smrťou, ktorá na hruď útočí…
A duch môj tíchne tôňou v priehlbisku,
sa mrakom stráca v oceáne krás,
i zapadá, sťa kolo žitia disku,
čo mrštil Vesmír v prostoru a čas…
Vladimír Roy (1885 – 1936) je dnes známy prevažne len milovníkom poézie, s jeho menom sa najčastejšie stretnú gymnazisti, ktorí ho však nijako bližšie nepreberajú. Je to škoda, pretože v nemalej miere obohatil slovenskú literárnu modernu. Pochádzal zo vzdelaného prostredia, v rodine mal takých dejateľov a literátov ako boli Jozef Miloslav Hurban či Svetozár Hurban Vajanský. Vyštudoval teológiu, a potom pôsobil ako evanjelický kňaz a farár. Časopisecky začal uverejňovať ešte počas Rakúsko-Uhorska, v medzivojnovom období publikuje už knižne. Venoval sa osobnej, reflexívnej lyrike, ale aj buditeľskej a vlasteneckej, a popri subjektívne ladenej poézii rozvíjal aj témy národné. Jeho poetika sa niesla v duchu symbolizmu a impresionizmu, časťou tvorby sa však prikláňa dokonca aj k dekadencii. Roy je fascinovaný dielom Edgara Allana Poea, ktorým sa necháva ovplyvniť, čo je v našom prostredí exotický až cudzorodý element, a vďaka čomu vnáša do našej spisby mimoriadne fascinujúci prvok temného romantizmu. Z domácich zdrojov je inšpirovaný svojimi súčasníkmi, napríklad Ivanom Kraskom, ale aj staršou generáciou predstavovanou Hviezdoslavom a Vajanským, vo svojej tvorbe sa tieto dva umelecké prúdy a tvorivé postupy snaží prepájať. Bol polyglotom a venoval sa aj umeleckému prekladu, na tomto poli odviedol v našej literatúre priekopnícku prácu. Dlhá choroba predčasne ukončila jeho pozemskú púť. Je pochovaný na národnom cintoríne v Martine.
Báseň pochádza z druhého vydania výberu Temné ľalie (1985). Je typickým príkladom Royovej osobne smerovanej, reflexívnej lyriky, pomocou ktorej sa mu mimoriadne úspešne podarilo zachytiť poryvy duše romantického umelca. Pre starostlivý výber slov, pričom používa poetizmy, ktoré sú zároveň i symbolmi, čo majú zvukovú i obsahovú kvalitu, použitím krásnych epitet a pôsobivých metafor, dokáže čitateľa priam očarovať. Nielen témou hudby, ale aj hudobnosťou verša povyšuje čítanie na zážitok, ktorý prepája poéziu a hudbu do novej akosti. Z hľadiska metriky treba spomenúť využitie jambického verša, ktorý má vzostupný rytmus a častý výskyt tzv. mužského rýmu. Pre zaujímavosť sa oplatí uviesť, že básnik skutočne výborne hral na husle a ľudia z okolia sa v tých chvíľach radi pristavovali, aby si jeho hru vypočuli.