DOBRODRUŽSTVO
Ján Poničan
Pustím si loďku dolu vodou,
nechám si vlasy vetrom ovievať:
veselý pirát… budem lúpiť…
A čas a priestor predovšetkým! –
A len ta ďalej, len sa hnať!
Štipnem si z modrej oblohy
kúsok oblaku, kúštik slnca,
ak sa mi zachce – naďabí sa –
na brehu okom strelím srnca.
A tam na lúke – kvetom farby vezmem
a vôňu – čo sa tárala?
Rybku okradnem o lesk šupín
a vtáky o spev – tralala!
Vysadnem na breh,
ľahnem do trávy,
privriem oči:
„Poď sem – sen!“
A vo sne celý svet
o všetky krásy oberiem.
Národný umelec Ján Poničan (1902 –1978) bol spoluzakladateľom časopisu DAV a významným príslušníkom skupiny „davistov“ – ľavicovo orientovaných intelektuálov a umelcov. Bol to práve on, kto do slovenskej literatúry vniesol tradíciu tzv. proletárskej poézie. Jeho názorový a postojový príklon je známy a očividný zo pseudonymu, ktorý si zvolil, a ktorý vznikol pridaním prostredného mena; čiže Ján Rob Poničan. Autorova tvorba má agitačný a revolučný charakter, podnietená jeho bojovným duchom a zápalistou povahou. Okrem sociálnej problematiky rozvíjal vo svojich básňach aj ľúbostné a erotické námety, mestské, ale aj prírodné motívy, siahal i po reflexívnej lyrike. S úspechom sa venoval aj prozaickej a dramatickej tvorbe a prekladateľskej činnosti, v menšej miere tiež tvorbe pre deti a mládež. V profesnom živote bol advokátom. Zastával taktiež kultúrne a spoločenské funkcie.
Báseň je zo zbierky Hĺbky a diaľky (1973) a patrí medzi najkrajšie slovenské básne s motívom potuliek, dobrodružstva a slobody. Je oslavou zmyslového opojenia, spontánneho prežívania prítomnej chvíle, krás prírody, radosti žitia i života ako takého. Cítiť v nej ohlas Rimbaudových tuláckych básní.