Koncom tohtoročného augusta uplynulo 81 rokov od vypuknutia Slovenského národného povstania. Ako sa odrážal tento významný míľnik slovenských dejín a jeden z nosných pilierov dnešnej slovenskej štátnosti vo verejnom priestore Bratislavy – v jeho pomenovaniach a artefaktoch za uplynulých osem desaťročí?
Článok vyšiel na NOVOM SLOVE, publikujeme so súhlasom autora.
Verejný priestor či verejné priestranstvo je ulica, námestie, park, trhovisko a iný priestor prístupný verejnosti bez obmedzenia, ktorý bez ohľadu na vlastnícke vzťahy slúži na všeobecné užívanie, ak osobitný zákon neustanovuje inak. V obci, v ktorej je viac ulíc alebo iných verejných priestranstiev, má každá ulica alebo iné verejné priestranstvo svoj názov. Súčasné označovanie – pomenovávanie verejných priestorov (na území Slovenska) má legislatívnu oporu v zákone Slovenskej národnej rady č. 363 zo 6. septembra 1990 o obecnom zriadení. Podľa neho sú neprípustné názvy po žijúcich osobách, názvy dlhé, duplicitné, urážajúce mravnosť, náboženské alebo národnostné cítenie, jazykovo nesprávne a názvy nepriliehavé vzhľadom na históriu obce. Zákon tiež konštatuje a toto je osobitne dôležité v prípade našej úvahy: „Neprípustné je určiť názov ulice alebo iného verejného priestranstva po predstaviteľoch režimu Slovenskej republiky z rokov 1939 až 1945 alebo iného režimu založeného na fašistickej ideológií alebo nacistickej ideológii alebo režimu založeného na komunistickej ideológii; to neplatí, ak ide o predstaviteľov režimu, ktorí sa zapojili do odporu proti takémuto režimu.“ V prípade pochybností, či sa osoba považuje za predstaviteľa režimu Slovenskej republiky z rokov 1939 až 1945 alebo režimu založeného na komunistickej ideológii (!?) sa príslušný orgán obráti na Ústav pamäti národa, ktorý to posúdi.
Tento úvod je potrebný lebo vysvetľuje mnohé kontroverznosti v tomto smere, osobitne od roku 1990 až do dnešných dní. V nasledujúcom texte chronologicky uvádzam odraz SNP v pomenovávaní a artefaktoch vo verejnom priestore Bratislavy. V protifašistickom odboji bolo oveľa viac účastníkov, po ktorých existujú pomenovania verejného priestoru v Bratislave, ale v mojom prehľade uvádzam len tie osobnosti, ktorí sú späté s účasťou v samotnom SNP.
1945
V tom čase boli udalosti SNP ešte súčasnosť a v pomenovaní verejného priestoru len vo všeobecnej podobe. V roku 1945 premenovali ulicu Prayovu na Ulicu 29. augusta – deň vzniku SNP. Dodnes existuje medzi Špitálskou a Dunajskou. Prechádza aj popri Ondrejskom cintoríne, kde je hrob Vavra Šrobára, spolupredsedu povstaleckej SNR. Vtedy tiež dostala názov Partizánska ulica (predtým Vegelinova). Známa nemocničným zariadeniami. Partizánska ulica vznikla po vojne aj v Petržalke, ktorá vtedy nebola súčasť Bratislavy. V roku 1950 kvôli zamedzeniu duplicity ju premenovali na Povstaleckú ulicu. Zanikla okolo roku 1975 pri výstavbe obytného súboru Háje.
1949
Päť rokov po povstaní umiestnili do verejného priestoru aj prvý artefakt. V roku 1949 odhalili v Bratislave na Vajanského nábreží pomník bulharských partizánov, účastníkov SNP – dielo významného českého sochára a medailéra Františka Davida. „Ide o kvalitnú sochársku prácu v dobovom monumentálne realistickom až expresívnom duchu“.
1951
V roku 1951 odhalili pracovníkom továrne Dynamit-Nobel neskôr známej ako CHZJD a v súčasnosti Istrochem Jánovi Srokovi a Františkovi Tibenskému, ktorí zahynuli v protifašistickom odboji v roku 1944, pamätnú tabuľu na vstupe do závodu CHZJD.
Na drevenej doske sú ich bronzové portrétne reliéfy. V spodnej kamennej časti boli vyryté mená a nápis „Kto padne v boji za slobodu, nezomiera“. Autorom pamätnej tabule je akademický sochár Valér Vavro. Dnes zostali len bronzové reliéfy. Ktovie kedy skončia v zberných surovinách?! Srokova ulica vo Vajnoroch existovala od 1975 do 1992, kedy ju premenovali na Buzalkovu. Hrob Františka Tibenského je v cintoríne vo Vajnoroch.
1962
V roku 1962 došlo k premenovaniu vtedajšieho Stalinovho námestia na dnešné Námestie Slovenského národného povstania. Neskôr tu vybudovali Pamätník SNP (o ňom viac v ďalšom texte). V roku 2019 prišiel primátor s iniciatívou premenovať časť Námestia SNP na Námestie Nežnej revolúcie. Pomenované bolo 15. novembra 2019 pri príležitosti 30. výročia Nežnej revolúcie, pamätná tabuľa bola slávnostne odhalená 16. novembra 2019. Zástavku MHD „Námestie SNP“ (pred Námestím Nežnej revolúcie) prisľúbili zachovať, avšak o pár rokov neskôr ju premenovali na „Centrum“. Ešte že zostala (obnovila sa) zástavka MHD „Most SNP“ pod jeho bratislavským predmostím.
1964
Kvalitatívny i kvantitatívny prelom využívania odkazu SNP vo verejnom priestore nastal v roku 1964. Zrejme prvým, dnes však takmer úplne zabudnutým a nepovšimnutým, je Pamätník SNP v Prievoze, ktorý sa nachádza v parčíku na Mierovej ulici oproti kostolu. Vznikol pri príležitosti 30. výročia Slovenského národného povstania v roku 1964. Autorkou je Viera Briestenská v spoluautorstve s Ladislavom Pollákom. (Iný zdroj spomína len L. Polláka). Podľa kunsthistorikov v tom čase nastávalo spoločenské uvoľnenie, čo sa okamžite prejavilo aj v umení verejného priestoru. Podľa nich pamätník nemá konzervatívnu podobu figúry na sokli, typickú pre päťdesiate roky, ale symbolické stvárnenie. Dnešný stav pamätníka je tristný.
Zostalo len to, čo bolo z betónu. Okoloidúci ani netuší, čo to je. Preto mestská časť Ružinov osadila informačnú tabuľku, ktorá oznamuje: „Skelet niekdajšieho Pomníka SNP“.
Preto vyzývam orgány i organizácie napraviť tento stav! Navyše podľa pamiatkarov je prievozský Pamätník SNP ústredným bodom parčíka, avšak v 2018 umiestnili do parku aj pomník Antona Srholca, čo narušilo pôvodný koncept.
Medzi prvé umelecké spodobenie pamiatky na účastníčku odboja v SNP patrí pamätná tabuľa Violy Valachovej z toho istého roku. Tiež v septembri 1964 odhalili pri dome na Tobruckej ulici neďaleko rektorátu Univerzity Komenského pamätnú tabuľu, ktorej autorom je sochár Ladislav Pollák. Na tabuli je napísané: „V tomto dome bývala Viola Valachová, odvážna mladá partizánka, ktorá počas SNP hrdinsky položila život v boji proti nemeckým fašistom v Turčianskom Ďure 21. 9. 1944.“
V roku 1972 pomenovali po nej ulicu v Dúbravke a na Drotárskej ulici, pred domom č. 4 je v súčasnosti Lavička Violy Valachovej. Jej hrob nájdete v cintoríne Slávičie údolie.
Rodák zo Skalice Mirko Nešpor (1924 – 1944), účastník Slovenského národného povstania, umučený fašistami v Bratislave 17. decembra 1944. Výtvarnú súťaž na jeho náhrobný pomník bola vypísaná v roku 1960. Jeho autorom je sochár Ludwik Korkoš a architekt F. Németh. Pomník bol odhalený v roku 1964 v cintoríne Slávičie údolie. Nešpor v Starom meste mal tiež svoju ulicu od roku 1945 až do roku 1991, kedy dostala meno Svoradova a študentský domov počas tohto obdobia volali „Nešporák“. Mirko Nešpor má tiež pamätnú tabuľu s bustou v areáli STU na Radlinského ulici 11, vestibul Stavebnej fakulty, od prof. Ing. Bohuslava Veverku, DrSc. A na pamätnej tabuli vo vstupnej hale Strojníckej fakulty SVŠT, ktorú odhalili tiež v roku 1964 a jej autorom je sochár Ladislav Snopek popri menách dvoch profesorov je menoslov 19 študentov. Medzi nimi je aj meno Mirko Nešpor.
1970
Ľudovít Kukorelli (1914 – 1944) bol aktívnym účastníkom SNP na východnom Slovensku. V roku 1955 „na počesť 10 výročia oslobodenia Bratislavy Červenou armádou“ premenovali Ulicu sv. Anny za dnešnou poliklinikou na Mýtnej na Kukorelliho ulicu. V roku 1992 niekto zodpovedne usúdil, že jej treba vrátiť pôvodný názov: Anenská.
Ešte predtým mu 29. augusta 1970 na Nivách v Bratislave v parčíku medzi ulicami Svätoplukova a Kvačalova odhalili pomník v podobe busty od akademického sochára Ladislava Polláka na kamennom pylóne (dielo signované 1969). V auguste 2018 pomník rozšírili o pamätnú tabuľu, ktorá pripomína Kukorelliho a partizánsku skupinu Čapajev. V roku 2024 schválilo zastupiteľstvo Ružinova návrh na pomenovanie parku, kde je umiestnená socha na Park Ľ. Kukorelliho a posunulo na vyjadrenie mestskému zastupiteľstvu. Výsledok som nezistil. Pamätná tabuľa obetiam SNP vo vestibule Ekonomickej univerzity na Dolnozemskej ulici v Bratislave pripomína večnú pamiatku učiteľov a študentov VŠE účastníkov SNP. Medzi nimi tiež Ľ. Kukorelliho a ďalších piatich povstalcov.
Nielen STU a Ekonomická univerzita, ale aj Univerzita Komenského si pripomína odboj svojich študentov a zamestnancov. Tabuľa vo foyeri Univerzity Komenského uvádza s mottom I MŔTVI BUDETE NÁS UČIŤ aj tých čo padli v SNP.
Podobne na budove Umeleckej besedy na Dostojevského rade je pamätná tabuľa od Tibora Bartfaya s nápisom VEČNÁ SLÁVA HRDINOM, KTORÍ PADLI V SLOVENSKOM NÁRODNOM POVSTANÍ ZA OSLOBODENIE NAŠEJ VLASTI a menami akademických maliarov: Ľudovít Varga, Arnold Weiss-Kubínčan, Ján Novák.
Ekonomická univerzita má v správe vysokoškolský internát Horský park, ktorý dlhé roky niesol názov Študentský domov SNP. Tento názov dnes už nenájdete ani na internete.
1972
V roku 1972 vybudovali druhý most ponad Dunaj a pri slávnostnom otvorení ho pomenovali Most Slovenského národného povstania. V tom čase už vedenie štátu prevzala ľavicová povstalecká generácia. Podľa vtedajšej tlače „otvorenie mosta v Bratislave sa udialo v sobotu, 26. augusta, ako manifestácia na počesť 28. výročia Slovenského národného povstania. Medzi vzácnymi hosťami pri tejto významnej udalosti bol aj generálny tajomník ÚV KSČ dr. Gustáv Husák. V zastúpení organizácií zúčastnených na výstavbe tohto impozantného diela, podal riaditeľ n. p. Doprastav v Bratislave čestné hlásenie G. Husákovi o dokončení stavby. Zároveň odhalili pamätnú tabuľu na pilieri estakády nového mosta. Súdruh Husák potom prestrihol pásku a odovzdal most do používania.“ Autor pamätnej tabule, sochár K. Lacko použil ako hlavný motív diela – tri plamene – odkazujú na partizánske vatry ako symbol SNP. Hoci most navrhol tím odborníkov z Doprastavu, Stavebnej fakulty a Fakulty architektúry Slovenskej vysokej školy technickej pod vedením Arpáda Tesára, Jozefa Zvaru, a architektmi mosta boli prof. Jozef Lacko, Ladislav Kušnír a Ivan Slameň, na pamätnej tabuli sú uvedení len ako kolektív projektantov mosta z Dopravoprojektu Bratislava a Slovenskej vysokej školy technickej. Druhá časť tabule uvádza dodávateľov stavby Doprastav Bratislava, Vítkovické železárny a Hutní montáže Ostrava aj dátum vypuknutia SNP 29. 8. 1944.
Súčasný stav pamätnej tabule je nedôstojný významu SNP, ktorého deň vypuknutia je štátnym sviatkom suverénnej, demokratickej Slovenskej republiky. Aj na petržalskej strane mosta sú umelecké diela, variácie na erb Bratislavy od Ľudmily Cvengrošovej.
Ďalšie technické a iné podrobnosti o Moste SNP sú dostatočne prístupne v médiách a na sociálnych sieťach. Napriek dobe zrodu sa Most SNP nevyhol určitému spochybňovaniu hodnôt, ktoré SNP symbolizuje. Po roku 1989 v rámci akéhosi pokusu o nový výklad verejného priestoru došlo v roku 1993 k zmene názvu na Nový most a ten niesol až do 2012. Dominantou mosta na petržalskej strane je vyhliadková terasa s reštauráciou pôvodne nazvanou Bystrica. Za poľutovaniahodné a nemiestne považujem nazvať vyhliadkovú reštauráciu názvom UFO. Na internete píšu: Zvláštnou atrakciou je reštaurácia na hlavici pylónu vo výške 85 m po rekonštrukcii od roku 2005 s názvom UFO watch.taste.groove., kedysi pod názvom Bystrica. Dokonca som objavil aj tento text: Most SNP (od roku 1993 do 28. augusta 2012 Nový most, prezývaný aj UFO most). Vrcholom neúcty je tento názov propagovať a robiť súkromníkovi reklamu v turistickom a dopravnom značení za verejné peniaze o čom svedčí viacero smerových tabúľ – Vyhliadková veža UFO. Správne je uvádzať: Vyhliadková veža Mosta SNP.
1974
Pamätník SNP na Námestí SNP vybudovali v roku 1974 na počesť 30. výročia SNP. Autormi boli sochár Ján Kulich a architekt Dušan Kuzma. Sochárska výzdoba pozostáva z postavy partizána so samopalom v nadživotnej veľkosti, ktorý stojí v popredí pred dvojicou žien v nadživotnej veľkosti. Za súsoším sa nachádza stena s epitafom, s úryvkom básne J. Kostru. Areál bol pôvodne dotvorený tromi večnými ohňami (symbolmi partizánskych vatier), dnes už odstránené. Tvorcami predpokladanú zhromažďovaciu funkciu námestie vrchovato naplnil november 1989. Odkrojenie časti Námestia SNP v prospech pripomienky „nežnej revolúcie“ som už spomenul.
Niektorí si azda ešte pamätajú, že neskôr vybudovali za pamätníkom reštauračné zariadenia a kaviarne inšpirované povstaleckou tematikou s vonkajším posedením od kolektívu autorov ŠPTÚ (Ladislav Kušnír, Cyril Rovňák, Ivan Slameň, Branislav Somora, 1976 – 1978). Cieľom bolo vytvoriť príjemné oddychové prostredie na posedenie v zeleni v okolí pamätníka (mali názvy Sklabina, Strečno a pod) s vylúčením dopravy. Dnes tento verejný priestor stratil charakter priamej väzby na SNP.
1979
Karol Šmidke (1897 – 1952) bol jedným z hlavných organizátorov SNP, počas ktorého spolu s Vavrom Šrobárom predsedal povstaleckej SNR. Figurálny bronzový pomník v nadživotnej veľkosti na vysokom žulovom podstavci autorov: sochár Vojtech Remeň a architekt Ferdinand Milučký, postavili Karolovi Šmidkemu v Ružinove na Šmidkeho ulici (tento názov niesla od roku 1964) v novozriadenom Parku Karola Šmidkeho. Pomník odhalil 26. augusta 1979 prezident Československa Gustáv Husák. Socha je tam dodnes, ale názov ulice v 1992 zmenili na Ružinovská a Park má meno Andreja Hlinku. Karola Šmidkeho pripomína aj tabuľa na dome na Dostojevského rade 1, kde žil pri ilegálnom pobyte v Bratislave. Tabuľu odhalil 26. augusta 1964 1. tajomník ÚV KSS Alexander Dubček. Autorom pamätnej tabule bol sochár Vojtech Remeň. Pamätná tabuľa z roku 1967 bola tiež na asanovanej budove závodu Tesla na Hálkovej ulici. V urnovom háji pri Krematóriu má od roku 1971 hrobové miesto s malým na urnový háj netradičným pomníkom.
1983
Vo vstupnom priestore domu na Gajovej ulici 11, kde bol pred Vianocami v roku 1943 skoncipovaný a potvrdený dokument, na základe ktorého vznikla Slovenská národná rada, odhalil 23. 12. 1983 vtedajší generálny tajomník ÚV KSČ a prezident ČSSR G. Husák pamätnú tabuľa pripomínajúca jej uzavretie. Vianočnú dohodu skoncipovali a potvrdili za KSS K. Šmidke, G. Husák, L. Novomeský, za občianske skupiny a demokratické strany J. Lettrich, J. Ursíny a M. Josko. Autorom pamätnej tabule je Ján Kulich.
1984
Pri príležitosti 40. výročia Slovenského národného povstania otvorili v roku 1984 v Líščom údolí Park SNP. V ňom umiestnili pamätník v podobe symetrickej reliéfnej steny s predpolím na kladenie vencov a pódiom na slávnosti a kultúrne programy. Autorom bol Václav Bezchleba a spoluautormi: Bohdan Jelínek, Stanislav Talaš. V danej dobe išlo o neobvyklé riešenie pamätníka bez monumentálnych symbolov či figúr.
Čas a ľudia sa nevhodne podpísali nad ďalšími osudmi pamätníka. Betónové steny sú (nevedno prečo) natreté žiarivými žltými farbami a pred vyše desiatimi rokmi na reliéfnu stenu svojvoľne osadili mramorovú tabuľu s nápisom „Nezabúdame! Obetiam II. svetovej vojny“. Pôvodný ráz diela sa stratil. Načim sa vrátiť pôvodnému vyzneniu. O tom, že je to pamätník SNP svedčia jedine informačné tabule a nápisy Park SNP pri vstupoch do údolia, a nie samotný pamätník. Park SNP je aj dnes cieľom mnohých návštevníkov.
Pamätník SNP na Partizánskej lúke v Lesoparku pod názvom Pamätník odboja bol odhalený tiež v 1984 – 31. augusta. Monumentálna pieskovcová skulptúra troch zovretých rúk je dielom sochára Ladislava Snopeka a architektov Ferdinanda Končeka a Ľubomíra Titla. Tvorili ho ruka s päsťou, so zástavou a so sovietskym samopalom. Autorom sprievodnej skulptúry na prístupovom chodníku v tvare partizánskej vatry bola sochárka Ladislava Snopková. Sprievodným exponátom Partizánskej lúky je sovietske protilietadlové delo vyradené z výzbroje československej armády. Na ústrednej skulptúre a v polkruhu okolo nej na samostatných kubusoch boli nápisy, ktoré zostavil historik Viliam Plevza. Tieto boli odstránené. Partizánska lúka je obľúbeným rekreačným cieľom aj dnes.
1986
Andrej Bagar bol známy divadelník. Absolvoval pražské konzervatórium a od roku 1927 pôsobil ako herec a režisér SND v Bratislave. Zúčastnil sa protifašistického odboja a SNP (tvorca Frontového divadla). Zomrel v Bratislave, pochovaný je v Urnovom háji pri krematóriu v sektore VIP. Bronzovú päťmetrovú sochu Andreja Bagara odhalili v roku 1986 v Bratislave na Hviezdoslavovom nám. Jej autorom bol akademický sochár Ferdinand Bollo. Spoluautorom a celkového riešenia súsošia bol architekt Dušan Kuzma. Socha Andreja Bagara držiaceho v pravej ruke klobúk vtedy symbolicky hľadela smerom k historickej budove SND. Potom, ako sa vedenie bratislavského Starého mesta rozhodlo sochu z námestia odstrániť (hľadali sa akékoľvek dôvody pre jej odstránenie), umiestnili ju v Dúbravke. Demontovali a previezli v júli 2004 do Dúbravky a osadili v Parku družby. Neďaleko je od roku 1972 Bagarova ulica.
2024
V októbri 2024 odhalili na historickej budove SNR v Bratislave matičiari bustu Ivanovi Horváthovi, signatárovi Vianočnej dohody. Tiež spisovateľovi, diplomatovi a podpredsedovi SNR. Ulicu v Ružinove po ňom pomenovali v roku 1965 a strednej škole na tejto ulici v školskom roku 2001/2002 vtedajší minister školstva Milan Ftáčnik slávnostne udelil názov Gymnázium Ivana Horvátha.
2025
V júni 2025 odhalili pred budovou Národnej banky Slovenska sochu Imricha Karvaša, účastníka SNP a hrdinu protifašistického hnutia. Autorom je Štefan Papčo. Je vysoká 5 metrov, váži 13 ton a vytvorená je tradičnou technikou štiepenia žuly.
* * *
Záverom uvádzam osobnosti (bez nároku na úplnosť) zviazané so SNP, ktoré mali či majú po sebe pomenované ulice vo verejnom priestore Bratislavy.
V rokoch 1984 až 1992 existovala Trieda L Novomeského, dnes nesie názov Karloveská. Pomenovaná po jednom z organizátorov SNP Ladislavovi Novomeskom, ktorý je pochovaný v Bratislave. Bol aj podpredseda povstaleckej SNR. V Bratislave má pamätnú tabuľu, ale tá sa týka jeho pôsobenia ako predsedu Slovenskej akadémie vied a umení. V krematóriu bol vytvorený čestný priestor pre pochovávanie významných osobnosti, dodnes je tam tabuľa L. Novomeského, ale jeho urna spočíva v súkromnom hrobe neďaleko odtiaľ. V tomto priestore sú ešte tabule L. Benadu a Vlada Clementisa, ktorého popol nikdy nebol pietne uložený. Významní predstavitelia KSS a KSČ boli v urnovom háji bratislavského krematória pochovaní v sektore nazvanom Panteón. Po roku 1989 bolo toto pietne miesto zrušené a príbuzní umiestnili urny s ostatkami na miestach podľa vlastného uváženia. Je najvyšší čas spracovať projekt na využitie Panteónu v nových spoločenských podmienkach. Sektor VIP v urnovom háji pôsobí nedôstojne a málo reprezentačne.
V SNP padol aj partizán Ľudovít Rauch, ktorý mal v rokoch 1958 – 1992 pomenovanú ulicu neďaleko Račianskeho mýta. Dnes je to Ulica Jozefa Cígera Hronského. O „svoje“ ulice v Karlovej Vsi po roku 1990 prišli aj partizánski velitelia Asmolov a Jegorov.
V Dúbravke v roku 1974 vznikla a dodnes pretrváva Pekníkova ulica – Karol Pekník dôstojník, padol v SNP. V Dúbravke sú aj Bílikova ulica pomenovaná po Pavlovi Bílikovi príslušníkovi finančnej stráže a Rašova ulica (kpt. Ján Raša), ktorí v SNP padli. Taktiež Bullova ulica, po Eduardovi Bullovi, (úradník, divadelný ochotník), ktorý bojoval a padol v SNP. A Drobného ulica. Nesie meno po povstaleckom dôstojníkovi Ľudovítovi Štefanovi Drobnom (pôv. Géci).
V Devínskej Novej Vsi sa nachádza Ulica Milana Marečka pomenovaná podľa básnika a účastníka SNP umučeného nacistami počas druhej svetovej vojny.
Vavro Šrobár bol predseda povstaleckej SNR. Ihneď po jeho smrti v roku 1950 po ňom pomenovali v Petržalke námestie, ktoré v súvislosti s výstavbou novej Petržalky zaniklo v roku 1975. Po dobudovaní obytného súboru Petržalka Dvory v roku 1986 pomenovali neďaleko železničnej trate novovzniknuté námestie opäť Šrobárovým menom. Na Ondrejskom cintoríne v Bratislave je jeho hrob.
V Bratislave majú ulice aj ďalší účastníci SNP: Ľudovít Exnár v Ružinove od roku 1965, Daniel Gonda v Starom Meste od roku 1945 a Jozef Hagara v Rači od roku 1964.
Jedna z rozhodujúcich postáv SNP Gustáv Husák, rodák z Bratislavy Dúbravky je v Dúbravke pochovaný. Snahy o umiestnenie tabule na jeho počesť na Miestnom úrade či rodnom dome nenachádzajú zatiaľ odozvu a miesto v súčasnej pamäti verejného priestoru.
Dnešná Bratislava sa „nepretrhne“ ani pri pripomienke mnohých ďalších (ani tých najvýznamnejších) osobností Slovenského národného povstania, politikov, veliteľov, bojovníkov i obetí.
Foto: Jozef Schwarz, Námestie SNP – Emil Polák
