TULÁCKA
Jozef Tomášik-Dumín
Na cestu života len kus oblohy modrej
schoval som si do očí;
na plecia položil som prázdnu torbu
a vložil do nej krásne slová
a pol života svojho, ktorému som riekol:
Život môj, polovica srdca môjho,
nevzbúr sa proti mne,
nevzbúr sa proti mojej duši potulnej,
nežaluj, ale svorne ma sprevádzaj
po kameni a bodľačí…
po ceste kvetnatej a po trotoári.
Veľký svet!
Tak nežne si mi podal rúčku pútnickú
a nepýtal si sa, kde mám domov,
kde mám dedov vyrastlých
na strome dedovizne –
nekládol si železom vypáleným
otázky samé, ale povedal si:
Slzička som. Na konci hornom mám slovo,
na druhom mám úsmev,
môžeš ho pripnúť do dierky kabáta
a rozjariť ním ľudí,
aby sa bezstarostne smiali
a milovali!
Jozef Tomášik-Dumín (1900 – 1936) patrí k menej známym davistom. Doménou jeho tvorby bola poézia, avšak venoval sa i próze, dokonca v tridsiatych rokoch napísal i dva romány, ktoré ostali v rukopise a neskôr sa, žiaľ, spolu s viacerými jeho textami stratili. Dá sa konštatovať, že dnes patrí k zabudnutým básnikom. Môže za to jeho neveľké knižné dielo – počas života publikoval jedinú zbierku básní, druhá vyšla až posmrtne, a je to výber, ktorý čerpá z pozostalosti. Nedá sa však povedať, že by písal málo, veľa básní mu vychádzalo časopisecky, avšak nedosahoval kvalitatívnu úroveň svojich kolegov, ako boli Laco Novomeský či Ján Rob Poničan. Nielen miera talentu, ale aj fakt, že jeho poetika nestihla vykryštalizovať v skutočne presvedčivé umelecké sebavyjadrenie a jedinečné, autentické básnické stvárnenie sveta a úlohy človeka v ňom spôsobili, že autorovo dielo zapadlo. Básnik stihol menej, než by sa mu celkom iste podarilo za priaznivejších okolností. Nakazil sa totiž nebezpečnou španielskou chrípkou a pridružili sa k nej i ďalšie zdravotné ťažkosti. Tie napokon spôsobili jeho skorú smrť.
Básnik sa nadchol ideou socializmu a komunizmu už v mladom veku ako gymnazista. Akiste za to mohli ťažké sociálne pomery, v ktorých vyrastal, ale aj reflektovanie veľkých spoločenských udalostí a zmien, ktorých bol v tej dobe svedkom. Počas vysokoškolských pražských štúdií sa jeho umelecké i myšlienkové smerovanie ďalej vyhraňuje; zoznamuje sa s ďalšími proletárskymi autormi a prispieva i do čaospisu DAV. V Prahe sa, bohužiaľ, i nakazí a s chorobou sa hrdinsky borí po zvyšok života.
Báseň pochádza z pomerne obsiahleho výberu autorovho diela Spevy novej doby (1963). Básnikova poézia je ovplyvnená „wolkrovskou“ a sociálne zameranou lyrikou, ale aj vitalizmom či poetizmom. Akiste pre chorobu je v jeho tvorbe prítomný i istý druh tragiky, pre povahové dispozície básnika je ale príznačné, že ho postojovo prekonáva; napr. motívy a symboly jari, ktoré u neho často nachádzame. Táto báseň svedčí o veľkej citovosti i citlivosti autora, syntetizuje obdiv k prírode a lásku k ľuďom do esteticky účinnej jednoty. Mladícka rebélia je len časť básnikovho autoportrétu, ktorý dokresľuje najmä univerzálna láskavosť, neha, viera v lepší svet. Básnikova individuálna vzbura vôbec nedeštruuje, získava podobu putovania – poslania zavŕšeného zvestovaním pomoci blížnym; radosti, optimizmu a všeľudskej solidarity.