MUSSOLINIHO VOĽBA
Benito Mussolini je dnes známy najmä ako otec a vodca talianskeho fašizmu a vojnový spojenec Adolfa Hitlera. Nebolo to tak však vždy. Mussoliniho príbeh je v prvom rade varovaním pred tým, ako sa z kedysi pokrokovo zmýšľajúcich ľudí môžu stať služobníci veľkokapitálu. Mussolini začínal pred prvou svetovou vojnou svoju politickú kariéru ako socialista, ateista, antiklerikál, odporca monarchie a antimilitarista. V čase talianskej koloniálnej invázie do Líbye v roku 1912 viedol protivojnové protesty.
Všetko sa zmenilo s príchodom prvej svetovej vojny. Socialistické strany celej Európy pred ňou dlho varovali a ľudí zaprisahávali, že sa jej postavia na odpor. Keď však okamih boja nadišiel, socialisti vo Francúzsku aj v Nemecku vyhlásili podporu svojim vládam a na oboch stranách tvrdili, že práve ich strana je tá progresívnejšia. Socialistická strana Talianska sa však väčšinovo vyjadrila za neutralitu a za mier. Môžeme toto jej stanovisko chváliť, treba však pre objektivitu dodať, že v Taliansku ako krajine, ktorá sa spočiatku vojny nezúčastňovala a ktorá si v podstate mohla vybrať, bolo zastávať podobný názor pohodlnejšie ako vo Francúzsku.
Časť ľavice však s pacifistickým postojom nesúhlasila. Dôvodila, že Nemci sú reakčnejší ako Francúzi, pričom ignorovala francúzske koloniálne impérium, územné ambície aj spojenectvo s ruským cárom. Voľba to bola v mnohom podobná tej, akej čelíme my socialisti aj dnes — dve obrovské imperialistické a kapitalistické bloky sa bili proti sebe a mnohí chceli uveriť, že jeden z nich je lepší ako druhý. Skeptickú podporu Francúzsku vyjadrili Piotr Kropotkin, syndikalista Alceste de Ambris a popri iných práve aj mladý Mussolini. V tom čase si o sebe ešte zrejme nemyslel, že ľavicové stanoviská definitívne opúšťa, no každým ďalším krokom zachádzal ďalej a ďalej.
Na finančnú podporu svojho prointervencionistického časopisu Popolo d’Italia akceptoval najprv peniaze francúzskych (provojnových) socialistov, ale čoskoro prijal šeky aj od francúzskeho štátu a od talianskych zbrojných magnátov a veľkokapitálu. Čím viac sa v podobných kruhoch pohyboval, tým bližšie k nim bol a tým viac si uvedomoval, že späť sa vrátiť už bude ťažké.
Tesne po skončení prvej svetovej vojny bola v Taliansku socialistická vlna (Biennio rosso) hraničiaca s revolúciou a robotníci zaberali továrne. Niektorí bývalí ľavicoví intervencionisti, ako Alceste de Ambris, sa k nim pridali a stali sa neskôr antifašistami. Mussolini nie. Definitívne opustil svoje staré názory a do novej strany, ktorú čoskoro začal nazývať fašistickou, nabral nových ľudí — šľachticov, vojakov a buržoáziu, klerikála de Vecchiho a antisocialistu Itala Balba.
Jeho hordy začali napádať štrajkujúcich, podpaľovať centrály odborov a vraždiť socialistov, pričom sa nechali štedro financovať peniazmi veľkokapitálu. Mussolini si podal ruku s kráľom, uzavrel konkordát s katolíckou cirkvou a napokon sa vrhol do vedenia koloniálnej vojny v Etiópii a stal sa spojencom Adolfa Hitlera. Zradil všetko, čo ako mladík hlásal — a získal za to peniaze kapitalistov a moc.
Jeho osud môže byť varovaním, kam podobné voľby často vedú. Ako desivo môžu skončiť tí, ktorí si podajú ruku s imperializmom a kapitálom v boji jedného impéria proti druhému. Mussolini sám, ako dnes vieme, na úplnom konci svoju zradu ľutoval a skončil zastrelený guľkami komunistických partizánov, ktorí nakoniec fašizmus zvrhli.
Kristián Haulík
