Z REDAKČNEJ POŠTY
Od detstva ma záujmali dejiny. A od pomerne skorého veku ma popri inom zaujímali rôzne historické ústavy, ktoré v minulosti ľudia praktizovali. Často som sa sám seba pýtal prečo práve tento náš model parlamentarizmu je dnes vo svete tak všadeprítomný a prečo takmer nikde nevidieť pokusy o čokoľvek iné. Pritom dejiny ponúkali mnohé iné. Rímska republika, alebo grécke mestské štáty fungovali na úplne iných princípoch – a zasa inak fungovala stredoveká demokracia v ruskom Novgorode, alebo vo Florencii. Táto moja úvaha bude mojím osobným pokusom o čerstvý nový vietor.
Často mi bilo do očí ako okato naše vlády často ignorujú to čo si ľudia skutočne želajú. Príkladov by sa našlo požehnane vo všetkých stranách – podstatná pre mňa osobne je ale otázka čo by sa s tým dalo spraviť. V parlamentnom systéme, ktorý na Slovensku (a takmer všade v Európe) funguje, si ľudia raz za niekoľko rokov zvolia jednu garnitúru a tá si následne de facto ovláda v podstate všetko. Parlament, všetky ministerstvá, nominuje svojich ľudí na ústavný súd a aj za generálneho prokurátora pričom jediné, čo ju môže potopiť je, ak sa medzi sebou poháda.
Ľudia si nemôžu vyvoliť či s tou, alebo inou stranou súhlasia iba v ekonomických otázkach, pripadne iba v zahraničnej politike. Musia raz a na roky vopred slepo odovzdať dôveru iba jedným. Vždy som to považoval za veľmi zlý systém. To už mám (teoreticky) viac pochopenia pre model americký, kde osobitne volia prezidenta a osobitne Kongres (hoci takmer všetko okrem tohto je v ich federálnom systéme obvykle ešte horšie).
Aká je alternatíva? Model, ktorý vždy fascinoval mňa bola v mnohom vrcholná fáza rímskej republiky a aténskej demokracie. Ľudia sa o jej zriadení učia iba ako o dačom čo kedysi dávno bolo. Zamyslime sa, ale nad detailmi. V Ríme ľud priamo volil konzulov, praetorov, quaestorov, aedilov. Ekvivalentom toho istého dnes by bola priama voľba ministrov ako takých. Za francúzskej revolúcie existoval veľmi podobný návrh ústavy. Vypracovali ho girondisti (umiernené krídlo revolucionárov) a nikdy nebol schválený a implementovaný. Takmer nikto ho nepozná. Pritom je zaujímavý svojou originalitou.
Predpokladal, že výkonnú moc dostane do rúk vláda zložená stabilne vždy z 8 ministrov – zahraničie, financie armáda, atď. Všetci do jedného budú priamo zvolení hlasovaním ľudu na dva roky… O rozhodujúcich výkonných otázkach budú potom rozhodovať hlasovaním, pričom predsedať bude každých 15 dní niekto iný.
Aké výhody by mal takýto systém? Ministri by sa na posty nedostávali na základe intrigovania a zákulisných dohôd, ale na základe hlasu ľudu. Ľudia by volili toho konkrétneho ministra len na základe jeho politiky v tom konkrétnom sektore – ministra zahraničia napríklad len podľa zahranično-politických otázok. Zároveň by možno opadli príliš vyhrotené stranícke boje – veľmi pravdepodobne by totiž vo vládach vždy sedeli ľudia z rôznych smerov. Celé by to bolo omnoho demokratickejšie ako dnes.
Tretí inšpiratívny model, ktorý sa mi vždy páčil pochádza z niektorých štátov USA – ľud tam priamo vo voľbách volí štátnych prokurátorov. Len si spomeňme na to koľko intríg a zákulisných dohôd vždy vidíme, keď u nás politici v uzavretom kruhu volia generálneho prokurátora. A ako môžeme hovoriť, že sú prokurátori nezávislí, ak ich do funkcie dosadzujú predstavitelia zákonodarnej moci?
Naproti tomu ak by boli volení priamo ľudom, ani jedna strana by si nemohla len tak ľahko dosadiť všade svojich ľudí, nemohla by nikoho perzekvovať ani kryť a do funkcie by sa dostávali tí, čo by mali podporu práve od ľudu. Osobne som uvažoval o tom, že by na najvyššej pozícii nebol iba jeden, ale traja, alebo piati a o najdôležitejších veciach by rozhodovali hlasovaním. Okrem tohto všetkého je tu samozrejme aj téma zákonodarných referend. V Ríme či Grécku často v princípe všetky zákony schvaľovalo ľudové zhromaždenie – to je ale pomerne známa vec a nie som prvý kto na ňu upozornil. Téma priamej voľby ministrov a prokurátorov je ale rozoberaná menej. A zaslúžila by si pritom pozornosť. Prečo nie?
Kristián Haulík
