Vyšlo aj v NOVOM SLOVE, preberáme so súhlasom autora.
Začnem lingvistickým spresnením. Prezident Putin na pôde ministerstva obrany 17.decembra použil frázu «европейские подсвинки». Preložené na Západe ako „európske ,podsvinčatá‘“ (little pigs). Pritom podobné vyjadrenia prezident spravidla prenecháva podpredsedovi Bezpečnostnej rady Ruska D. Medvedevovi. Kremeľ výnimočne dodal oficiálny výklad a preklad. Adresátom výroku bola nemenovaná skupina osôb. Oficiálny preklad do angličtiny je „swine underlings“ (doslovne svinskí podriadení). Takto vidia v Moskve väčšinu politikov štátov EÚ, či sa nám to páči alebo nie. Dokonca si myslím, že podobný náhľad majú aj niektorí politici vo Washingtone D. C. Čo sa to vlastne stalo? Skutočnosť, že Európa už nie je centrom sveta, uznávajú okrem bruselskej verchušky všade na svete. Ako centrum bola Európa aj ohniskom dvoch svetových vojen. Oswald Spengler v roku 1936 na otázku v rámci americkej rozhlasovej ankety, či bude niekedy možný svetový mier, odpovedal:
Války budou do té doby, do které bude existovat lidský vývoj. Kdyby se však bílé národy unavily válkou natolik, že by je k ní vlády již za žádných okolností nepřiměly, stal by se svět obětí barevných, jak Římská říše padla za oběť Germánům. Pacifismus znamená přenechat panství rozeným nepacifistům, mezi nimiž budou vždy i bílí, dobrodruzi, dobyvatelé, nadlidé, kteří jakmile uspějí, naleznou příznivce. Pokud by dnes došlo v Asii k velkému povstání proti bílým, připojilo by se k němu nespočet bílých, protože je omrzel život v míru. Pacifismus zůstane ideálem, válka faktem, a pokud se bílé národy odhodlají nevést již žádnou válku, udělají to ty barevné a stanou se vládci světa.(1)
Autor Untergang des Abendlandes bol sociálny darwinista a teda úhlavný odporca pacifizmu. Dielo o úpadku Európy vyšlo po prvej svetovej vojne, autor zrejme nechtiac predznamenal koniec koloniálnej éry. Dlhší čas premýšľam, prečo sa svetová politika stále riadi geopolitickými schémami, ktoré sa zrodili po napoleonských vojnách niekedy v polovici 19. storočia. Spôsob myslenia, manifestovaný uvedeným citátom, dáva čiastočnú odpoveď. Podľa vzoru Rímskej ríše je to boj o svetovú nadvládu pod krycím názvom globalizácia.
Svetovláda verzus globalizácia
Globalizácia je údajne na ústupe. Bez snahy o definíciu – základnou črtou globalizácie je interdependence, vzájomná závislosť, ktorá sa týka nielen ekonomiky, ale aj kultúry a populácie. Teda nič nového okrem rozsahu, totiž celoplanetárny charakter globalizácie sa zrodil v novoveku. A pokiaľ ide o dôsledky, tie sú samozrejme pozitívne aj negatívne.
V Európe sa globalizácia začala od zámorských objavov The Age of Exploration v 15. storočí. To umožnilo nástup kapitalizmu a hegemóniu Britského impéria ako koloniálnej superveľmoci. Slávna La belle époque od sedemdesiatych rokov 19.storočia potvrdila Marxov objav o celosvetovej kapitalistickej akumulácii. Výsledkom bola prvá svetová vojna, ktorá svojím spôsobom pokračovala druhou svetovou vojnou a napokon studenou vojnou. Historik a archeológ Ian Morris v knihe Proč Západ vládne… zatím preskúmal vzorce dejín v horizonte tisícročia a poukazuje na striedanie hegemónie medzi Východom a Západom. Veľmocenské postavenie vyspelých krajín sa menilo a bude sa stále meniť.
Treba pripomenúť, že až do 16. storočia bola Čína technologicky najrozvinutejšou krajinou. Jej námorná flotila sa dostala polstoročie pred Kolumbom do Afriky a údajne objavila Ameriku. Vládcovia z dynastie Ming však najprv dali zničiť námorné záznamy, aby sa plavby nemohli opakovať a v roku 1525 boli na rozkaz cisára všetky lode zničené spálením. Podľa čínskej interpretácie sa vládcovia báli narušenia harmónie vo svojej ríši cudzími vplyvmi, podľa západného výkladu sa báli zavedenia slobodného obchodu. Príbeh čínskej izolácie sa skončil „veľkým ponížením“ zo strany Británie, dve ópiové vojny v polovici 19. storočia. Počas prvej svetovej vojny sa Čína pripojila k dohodovým mocnostiam. Napriek tomu po vojne boli v Paríži bývalé nemecké kolónie pridelené Japonsku (Šantung), čo viedlo k ľudovému povstaniu „Hnutia 4. mája“ (1919); takto sa začali udalosti, ktoré po druhej svetovej vojne viedli k občianskej vojne a vzniku ČĽR.
Dominancia západu v novoveku mala dve príčiny. Zámorské plavby prispeli k vytvoreniu štruktúr pre svetový obchod a bankovníctvo. Od polovice 19. storočia technologickú prevahu okcidentu zabezpečil nástup priemyselnej revolúcie, ktorú umožnil vynález hnacieho – vtedy parného – stroja (najväčšiu zásluhu má James Watt v roku 1765). Asi od sedemdesiatych rokov minulého storočia, kedy sa skončili prvé dve industriálne revolúcie, nastala technologická revolúcia na báze mikroelektroniky. Mohla nastať nová skvelá epocha, lenže superveľmoc USA nezvládla riadenie globalizácie a ocitla sa po víťazstve v studenej vojne postupom času v podobnej situácii ako Británia pred rokom 1914, t. j., overstretched. Výsledkom je hybridná vojna, v ktorej sú aktuálne dvaja rovnocenní súperi a bojiskom je napredovanie umelej inteligencie.
Tento stručný prehľad má ilustrovať tézu, že ku globalizácii dochádza vo vlnách; sú obdobia, kedy sa vzájomná závislosť presadzuje intenzívne a naopak, lebo táto závislosť sa dá použiť ako zbraň a tak vyvoláva protitlak. Priekopníckym kritikom „tekutej doby“, teda globalizácie po druhej svetovej vojne, bol už od 70-tych rokov sociológ Zygmunt Bauman. Kritizoval globalizáciu za vytváranie hlbokých rozdielov medzi mobilnými „turistami“ (elitami) a nemobilnými „tulákmi“ (chudobnými). Má za následok neistotu, fragmentáciu komunít a orientáciu na konzum namiesto spolupatričnosti, čo v konečnom dôsledku podporuje „tekutý moderný“ svet, v ktorom sa stabilné identity a inštitúcie rozpúšťajú a nahrádza ich nekonečné znovubjavovanie a izolácia napriek digitálnym prepojeniam. Globalizáciu vnímal ako niečo, čo narúša miestne väzby, zintenzívňuje strach a znemožňuje štátu zabezpečiť bezpečnosť, presúva pozornosť na spektákl „práva a poriadku“ a formuje „premárnené životy“ vylúčených.
Po napoleonských vojnách na Viedenskom kongrese (1814) diplomati vytvorili koncepciu rovnováhy síl, ktorá vydržala presne sto rokov. Síce sa odohrávali regionálne vojnové konflikty, ale globalizácia úspešne napredovala. Dôkazom sú pravidelné svetové výstavy, spomeniem iba Chicago World´s Fair (1893) pri príležitosti 400. výročia objavenia Ameriky, ktorá sa pre množstvo vynálezov stala symbolom americkej výnimočnosti. Osvetlenie výstavného areálu striedavým prúdom zabezpečil Nikola Tesla.
Vleklá svetová vojna – tri pasce
Ak má globalizácia fungovať, musí existovať niečo ako svetový poriadok, teda pravidlá, na ktoré sa môžu participanti spoľahnúť. Tradičným modelom riadenia globalizácie je impérium, v pôvodnom slova zmysle „ríša“. Samozrejme, hegemón je ten, kto pravidlá určuje a vymáha ich dodržiavanie, spravidla selektívne. Problémy nastávajú, keď je uchádzačov o hegemóniu viac, tzv. rivalizujúce impériá. Uvedené v súčasnosti brilantne aktualizoval historik Graham Allison v knihe Osudová past – Spojené státy versus Čína a Thúkýdidovo poučení z dějin. Tradičným historickým spôsobom riešenia mocenského konfliktu je vojna. Doktrína Heartlandu – ovládnutia východnej Európy (pevnina Rimland kontra námorný svet) z roku 1904 od britského geografa predstavuje prvú geopolitickú doktrínu zadržiavania a následného vydrancovania Ruska. Pritom Halford Mackinder si bol vedomý, že na počiatku 20. storočia je námorná moc Británie oslabená, v dnešnej terminológii je impérium „overstretched“ a zovšeobecnil princípy britskej hegemonistickej politiky uplatňovanej v slávnej viktoriánskej ére, ktorá bola označovaná ako „diplomacia delových člnov“.
Pátos „skvelej epochy“ devätnásteho storočia vystriedal deštruktívny charakter modernity. Podľa Hobsbawma krátke dvadsiate storočie trvalo 75 rokov: od roku1914 do roku 1989. Prvá svetová finančná kríza sa začala po krachu na Viedenskej burze v roku 1873. Predchádzala jej prvá vlna globalizácie a špekulatívneho investovania. Nasledovala vlna protekcionizmu. Na prelome 19. a 20 .storočia však hegemón, nad ktorého ríšou „slnko nezapadá“, začal mať konkurentov. Po prvý raz sklapla Thukydidova pasca. Jedným nebezpečným súperom bolo Rusko, ktoré začalo asi so storočným oneskorením úspešne modernizovať, zavádzať výdobytky priemyselnej revolúcie, pričom disponovalo početnou (ale zaostalou feudálnou) armádou („žandár Európy“). Druhým nebezpečným súperom bolo Nemecko, ktoré si nárokovalo svoj podiel na kolonializme a z neho plynúcom blahobyte.
Takže dvadsiate storočie sa začalo historicky (nie chronologicky) v roku 1914. A čo ak ešte neskončilo? Prvá svetová vojna sa skončila nestabilným prímerím, ktoré nevyriešilo otázku hegemóna. Čiernou labuťou sa stalo cárske Rusko; po zvrhnutí monarchie a samoderžavia, čo bolo vcelku logickým krokom, však nastala druhá ruská revolúcia a k moci sa dostali ruskí jakobíni. Títo mali zohrať úlohu „užitočných idiotov“ pre Nemecko vo vojne a neskôr pre Britániu, rozpad ruského štátu mal viesť k masovému výpredaju jeho nerastného bohatstva. Napríklad britské intervenčné vojská sa vôbec nezameriavali na likvidáciu boľševického štátu, chceli obsadiť Baku a Briti skupovali koncesie na tamojšiu ropu.
Po druhý raz sklapla Thukydidova pasca v roku 1939 útokom na Poľsko, následne nastala vojna Británie s Nemeckom, resp. druhá svetová vojna sa začala o dva roky skôr útokom Japonska na Čínu v júni 1937. Ako je známe, porazení nacisti sa nie bezdôvodne domnievali, že nie sú celkom porazení, lebo vojna bude pokračovať, a to proti Sovietskemu zväzu. A vojna naozaj pokračovala. Síce nie ako Operácia Unthinkinable, ktorú chcel rozpútať Churchill v roku 1945, kedy za podpory Američanov mali britské vojská a nemecké jednotky zložené z vojnových zajatcov zaútočiť na Sovietsky zväz. Plán zamietli USA, vzhľadom na silu sovietskej armády výsledok nebol istý a obete by boli príliš veľké. Ani Stalin nemohol pokračovať s vojskom do západnej Európy, pretože krajina bola v troskách. K neutralizácii a zjednoteniu Nemecka vtedy nedošlo, nastala studená vojna, ktorá bola výsledkom patu ohľadom disponovania jadrovými zbraňami.
Podľa môjho názoru historicky, nie chronologicky, vojnové 20. storočie stále pokračuje, lebo ani súčasný pokus rozložiť a kolonizovať Rusko nebol úspešný. Thukydidova pasca však sklapla po tretí raz, vyzývateľom je Čína. Treba dodať, že Ríša stredu nepredstavuje impérium v zmysle západného „polémos“ (πόλεμος vojna), ale skôr ako veľmoc obhajuje záujmy a rozširuje svoj vplyv. Paradoxne, trumpovský konzervativizmus sankcií a obchodných bariér pôsobí proti globalizácii, pričom Čína momentálne obhajuje princípy slobodného obchodu; samozrejme, za podmienky, že dôjde k dohode o základných pravidlách globalizácie, ktoré nebude diktovať jeden hegemón. Otázne je, či medzinárodné organizácie, dnes v úpadku, dokážu naplniť toto zadanie. Svet speje k dočasnému kompromisu v podobe trojstrannej multipolarity (Západ, Východ, Juh); prezident Trump najnovšie vymedzil Core-5 blok jadrových krajín (USA, Čína, Rusko, India, Japonsko).
Zrážka civilizácií
Pred ľudstvom nestojí iba jedna alternatívna budúcnosť, je ich viac, je to niečo ako vejár možností. V rámci politickej sociológie sa etabloval nový odbor – civilizačná analýza. Zakladateľ S. Eisenstadt zaviedol pojem „multiple modernities“, v preklade rôznorodé modernity. Modernita sa rozšírila do celého sveta, ale nesformulovala jednotnú civilizáciu. Pokusom o unifikáciu v celoplanetárnom rozsahu bola neoliberálna globalizácia, „poriadok na základe pravidiel“, ktoré určoval hegemón – USA. Tento proces, ktorý sa začal ako „washingtonský konsenzus“ je v súčasnosti predmetom kritiky a odmietania u nezápadnej časti sveta. Sovietsky „komunizmus“ možno označiť tiež ako pokus o alternatívnu verziu globalizácie, ktorý zlyhal o niečo skôr, ako zlyháva neoliberálna globalizácia.
Klasik civilizačnej analýzy Johann P. Arnason dospel k uzáveru, že sovietsky model komunizmu sformoval „špecifickú verziu modernity“(2). Rozlišoval medzi dvoma druhmi socialistických režimov, charizmatickým, čiže autokracia, a racionalizovaným t. j. oligarchia. Arnason si nepredstavoval sovietsky režim iba ako extrémnu podobu Weberovej iron cage (železnej klietky byrokracie). Nomenklatúra (vládnuca vrstva) samozrejme nezodpovedala Weberovmu ideálnemu typu racionálnej byrokracie, používala metódy kontroly a mobilizácie nad rámec jeho modelu. Legitimita režimu preto obsahovala zložky všetkých troch Weberových typov panstva (tradičná autorita, charizma, legalita), ale podľa Arnasona nepredstavovala nič originálne nového. Max Weber zomrel roku 1920, po analýze ruskej revolúcie stihol vysloviť predpoveď, že racionálnejšia byrokracia kapitalizmu, ku ktorej tiež podal kritiku, bude životaschopnejšia a pretrvá dlhšie ako tá sovietska. Arnason zhodnotil transformáciu Ruska na kapitalizmus ako „nové štádium prebiehajúcej interakcie medzi ruskou a západnou trajektóriou“, čo viac zodpovedá skutočnosti než „dosiahnutie dospelosti pôvodnej spoločnosti alebo rozsiahla konverzia importovaného modelu“ (3), čo sú frekventované interpretácie.
Lenin dal prednosť industrializácii pred vládou sovietov. Stalin zadanie naplnil v tridsiatych rokoch za cenu pokračujúcej občianskej vojny. Na základe svojho dlhoročného štúdia sa domnievam, že problémom bola a je ruská občina (община), fenomén, nad ktorým premýšľali napríklad Marx, Lenin a N. Berďajev, ale problém modernizácie Ruska stále nie je vyriešený. (4.) Arnason má pravdu v tom, že ruské špecifiká sa nedajú vtesnať do nejakej západnej schémy, o tom sa snažil presviedčať vo svojich dielach aj Berďajev. Ako ruská spoločnosť dosahuje dospelosť po zrušení stalinského experimentu? Dvestoročná dilema medzi narodnikmi a zapadnikmi sa dnes preklonila aj zásluhou hrubých politických chýb Západu na stranu narodnikov, ktorí ale od roku 1825 (povstanie dekabristov) vyspeli. Západ nekriticky nevelebia, ale ani neodmietajú, oprávnene sa chcú vyhnúť jeho dekadencii.
Modernizácia nemá ani jednotný inštitucionálny vzor. Na našej planéte fungujú viaceré autochtónne civilizácie, ktoré sa historicky, kultúrne aj čo do politického režimu líšia. Táto rozmanitosť je rovnakým bohatstvom ľudstva ako diverzifikácia v prírode. Skúsenosti rozmanitých civilizácií by nám mali pomôcť spoločným úsilím zvládnuť civilizačné výzvy, pred ktorými ľudstvo do polovice storočia stojí. Napríklad čínska civilizácia je historicky staršia a disponuje hlbším pochopením dialektiky zmien než západná civilizácia. V súčasnosti autochtónnosť svojej civilizácie akcentuje Rusko.
Ja už od študentských čias (poznamenaných vstupom vojsk v roku 1968) tvrdím, že Rusko historicky, nábožensky, sociálne, ani kultúrne nedokáže prevziať westminsterský režim parlamentnej demokracie, ktorý vznikol v úplne iných podmienkach. Ani ho prevziať nemusí, napokon aj marxizmus bola západná teória, ktorú musel Lenin na pomery v Rusku korigovať. Nový svetový poriadok, ktorý sa označuje ako multipolarita, nemôže byť založený na nútenej unifikácii a kolonizácii. Ani keby sa naplnila Huntingtonova vízia clash of civilisations (zrážka civilizácií). Napríklad Čína má premyslenú koncepciu globalizácie Hodvábna cesta, obmedzuje sa však na hospodárske vzťahy a nezasahuje do vnútorných záležitostí jednotlivých krajín. Určité náznaky podobného prístupu aspoň vo vzťahu k niektorým krajinám, kde USA nemajú bezprostredný záujem, obsahuje najnovšia Národná bezpečnostná stratégia pod patronátom prezidenta Trumpa.
Málo pozornosti sa venuje vnútorným protirečeniam tretej a štvrtej technologickej revolúcie, ktoré sa skrývajú za všezahrňujúcim označením „globalizácia“. Ekonóm M. Zelený hovorí o konci globalizácie, teda o deglobalizácii, čo znamená regionalizáciu a relokalizáciu v ekonomike, vzdelávaní a politike, vzniknú relatívne sebestačné makroregióny. Zvýhodňovanie zahraničných investorov sa skončí, má sa rozvinúť silná podnikateľská mikroekonómia, masové podnikanie a inovácie, decentralizácia na samosprávy nižších úrovní. Neznamená to úplný zánik nadnárodných korporácií (hardware a software), napríklad 3D tlačiarne umožňujú lokálnu výrobu podľa požiadaviek zákazníka. Nevyžadujú obrovské továrne a gigantomániu priemyselnej éry, vzor fabriky sa vtedy prenášal aj na školstvo a životný štýl pracujúcich. Aktuálne karty zamieša singularita AI ešte do polovice tohto storočia. Ide o zásadnú revolučnú zmenu, ktorej priebeh a rozsah dnes vieme iba obmedzene odhadnúť.
V zásade globalizácia bude pokračovať s určitými obmedzeniami v rámci multipolárneho sveta. Nie je to fait accompli, ale zložitý a komplikovaný proces, dá sa obmedziť, ale nedá sa celkom zastaviť, ako sa kedysi luddisti pokúšali zastaviť priemysel ničením strojov. A keďže globalizácia je spätá s formovaním svetového poriadku, má v sebe imanentné riziko vojny v rôznych podobách. Nám ostáva dúfať, že v novom roku 2026 a v nasledujúcom období rôzne hybridné vojny neprerastú do horúcej svetovej vojny, v ktorej by s vysokou pravdepodobnosťou boli použité jadrové zbrane. Lebo vieme, že víťazom by bola jadrová zima.
Literatúra:
1. Spengler, O. Pesimismus? a další úvahy. Přestupní stanice: Mělník 2022, s. 36 – 37.
2. Arnason, J. P. Communism and Modernity. In: Eisenstadt, S., eds.. Multiple Modernities. Routledge: London 2002, p. 87.
3. Arnason, Johann P. The Future that Failed: Origins and Destinies of the Soviet Model. Routledge: London 1993, p. 211.
4. Hohoš, L. Nedokončená revolúcia a niektoré jej dôsledky. In: Dinuš, P. a kol. Október 1917 a súčasnosť. Veda: Bratislava 2018, s. 189-215
