ROBERT FICO V PEKINGU: MEDZI POTLESKOM A ZATRACOVANÍM
Robert Fico opäť dostal Slovensko do centra pozornosti medzinárodného spoločenstva. Zatiaľ čo ostatní lídri EÚ zostali doma, slovenský premiér tento týždeň odcestoval do Pekingu na čínske oslavy 80. výročia víťazstva nad fašizmom v Druhej svetovej vojne. Tam bol jediným šéfom vlády EÚ, ktorý stál po boku Si Ťin-pchinga a Vladimira Putina.
Pre Brusel to bola jednoznačne provokácia. Ich optika totiž všetko vidí čiermobielo. Ortodoxne pro-európske kruhy, politické aj mediálne, sa rozčuľovali nad zábermi člena EÚ, ktorý sa tak viditeľne stotožňuje s Moskvou a Pekingom. Slovenská opozícia poslušne označila návštevu za „medzinárodnú hanbu“.
Slovenská verejnosť by sa však mala ubrániť inštinktu aplaudovať premiérovi za túto cestu len z frustrácie z EÚ, alebo ju naopak úplne odmietnuť, pretože poburuje Brusel. Obe reakcie totiž míňajú skutočnú podstatu a tou je otázka: čo takéto návštevy znamenajú pre obyvateľov Slovenska?
Peking vie, ako zinscenovať históriu. Vojenská prehliadka, skupinové fotografie lídrov a prejavy o tom ako sa „svet sa mení“ a, že si „vyberáme medzi vojnou a mierom“. Táto udalosť vyslala jasný odkaz: Západ už viac nemonopolizuje globálny naratív.
Si Ťin-pching využil túto príležitosť na pochvalu „pozitívnej úlohy Slovenska pri podpore vzťahov medzi Čínou a EÚ“ a Fico reagoval slovami o „urýchlení hospodárskej spolupráce“ s Čínou v nádeji, že zabezpečí investície, ktoré sa Slovensku doteraz vyhýbali. Zároveň vyhlásil túžbu po „normalizácii vzťahov s Ruskom“ a rozšírení dovozu plynu od Gazpromu, čo je postoj, ktorý je v ostrom rozpore s politikou EÚ.
To čoho sme boli tento týždeň svedkami najskôr v Šanghaji a potom v Pekingu bolo viac než len symbolika. Bolo to predstavenie meniacich sa spojenectiev vo svete, kde sa „globálny Juh“ presadzuje proti západnej dominancii.
Chcem objasniť jednu vec, Slovensko robí dobre, keď rozvíja vzťahy s krajinami globálneho Juhu a širšou „globálnou väčšinou“. Tieto národy, od Číny po Latinskú Ameriku, zažili koloniálnu nadvládu a ekonomické vykorisťovanie. Ich história nie je vzdialená od našej. Aj Slovensko pozná, čo to znamená byť zaobchádzané ako s perifériou, územím, ktorého zdroje a práca sú podriadené zahraničnému kapitálu.
Po druhej svetovej vojne si ZSSR aj Čína zámerne zvolili nekapitalistické cesty rozvoja. Ich socialistické projekty – nech už boli akokoľvek protirečivé – boli založené na presvedčení, že spoločnosti musia byť oslobodené od imperialistickej závislosti. Táto skúsenosť s nami rezonuje. Slovensko sa môže a malo by snažiť o spoluprácu s krajinami, ktoré ašpirujú na spravodlivejší, antikoloniálny a antiimperialistický svetový poriadok.
Ale práve v tomto Fico zlyháva. Namiesto toho, aby dal svojim návštevám tento hlbší a komplexnejší význam, redukuje ich na protiúnijnú rétoriku. Namiesto toho, aby prezentoval slovenské snahy ako súčasť oslobodzovacieho, antikapitalistického projektu, stavia na otrepanú kartu „vzopretia sa Bruselu“. V praxi to robí z jeho ciest len o niečo viac ako pseudo-eventy, foto-akcie, ktorých cieľom je zneužiť anti EÚ nálady doma a pripraviť sa na ďalšie voľby. Toto sú však gestá, ktoré neprinášajú žiadnu skutočnú hodnotu pre slovenskú spoločnosť.
Preto skutočným problémom nie je, ako Fico vyzeral na medzinárodnej scéne, ani ako Brusel reagoval na túto šou. Omnoho dôležitejšie je sa zamyslieť nad tým, či sa takéto zahraničnopolitické rozhodnutia používajú na budovanie socializačnej a oslobodzujúcej cesty doma. Pýtajme sa, či znížia tieto nové väzby s Čínou alebo Ruskom životné náklady Slovákov, či posilnia naše zdravotníctvo alebo zlepšia naše vzdelávanie? A v konečnom dôsledku, ochránia nás pred vykorisťovaním zahraničného kapitálu, alebo len nahradia jedného vykorisťovateľa iným?
V súčasnosti zostávajú ceny potravín vysoké, nemocnice sú pod tlakom, vzdelávanie je zanedbávané a mladí ľudia naďalej odchádzajú. A nie toto nie sú len mantry Progresívneho Slovenska, toto je realita a žiadne podanie ruky so Si Ťin-pchingom alebo Vladimirom Putinom to nezmení, ak si to my nevypýtame.
Zahraničné vzťahy majú význam len vtedy, ak umožnia Slovensku prekonať jeho periférne postavenie a usilovať sa o rozvoj, ktorý nie je diktovaný vonkajšími motívmi zisku– západnými ani východnými. To znamená investovať do vzdelávania, zvyšovať mzdy a budovať inštitúcie, ktoré posilňujú sociálnu solidaritu. Stručne povedané, úlohou je oslobodiť Slovákov z područia samotného kapitálu, nie prechádzať z jednej závislosti do druhej.
V demokracii sa vlády menia. Ak Fico prehrá nasledujúce voľby, čo zostane z tohto „východného priateľstva“, ak nie je spojené s hmatateľným domácim pokrokom? Veľkolepé stratégie sa zrútia, pokiaľ neprinesú skutočné zlepšenie života bežných Slovákov.
Preto je zodpovednosť dôležitá. Musíme Fica kritizovať nie za fotenie sa v Pekingu, ale za to, či jeho vláda využíva diplomaciu na zabezpečenie skutočného sociálneho rozvoja. A musíme pripraviť ďalšiu generáciu Slovákov na to, aby sa v globálnej politike orientovala spôsobom, ktorý slúži oslobodeniu, a nie závislosti.
Miesto Slovenska vo svete nebude definované tým, či Fico bude sedieť bližšie k Bruselu, Pekingu alebo Moskve. Bude definované tým, či sa zahraničné väzby využijú na budovanie spoločnosti, ktorá je slobodnejšia, spravodlivejšia a menej ovládaná kapitálom.
A toto je oprávnená kritika Fica: nahlas hovorí o odpore voči Bruselu, ale nedokáže sformulovať jedinú víziu, ktorá by mohla dať týmto zahraničným väzbám skutočný zmysel – antikapitalistickú, oslobodzujúcu cestu, ktorá vyvedie Slovákov z vykorisťovania. Bez toho nie sú jeho návštevy v zahraničí ničím iným ako volebným divadlom: fotografické akcie pre domácu spotrebu, bez obsahu a bez skutočnej hodnoty pre našu budúcnosť.
