Lukáš Perný a Ivan Horváth najml.: Novomeský & Horváth: Velikáni literatúry a politiky, zo Senice do sveta /Vlastenci alebo „buržoázni nacionalisti“? II./, Matica slovenská, 2025
Kniha Novomeský & Horváth: Velikáni literatúry a politiky, zo Senice do sveta dokumentuje osudy dvoch osobností kultúrneho a politického života na Slovensku, ktoré boli spojené s pohnutým 20. storočím. Patrili k literárnym tvorcom, ktorí do slovenskej kultúry priniesli európsku modernu. Ich životy sa však neprelínali len v tom, že prináležali k literárnej avantgarde, ale prešli si aj obdobnou politickou skúsenosťou.
Predložená publikácia, ktorú zostavil Lukáš Perný a Ivan Horváth najml. je štruktúrovaná do viacerých tematických celkov. Časť Príhovory, svedectvá, spomienky a odkazy obsahuje vyjadrenia viacerých verejných činiteľov, ktoré sa dotýkali života a diela Laca Novomeského a Ivana Horvátha. Obsahuje však aj zaujímavé postrehy rodinných príslušníkov I. Horvátha, ktoré dotvárajú obraz tohto literáta, právnika a diplomata.
Druhú časť – Medailóny, tvoria podrobnejšie štúdie o Novomeskom (Laco Novomeský – moderný básnik, predseda Matice slovenskej, kultúrny politik, politik kultúry) a Horváthovi (Ivan Horváth – „slovenský Fitzgerald“). Ich autorom je Lukáš Perný, ktorý sa dlhodobo zaoberá davistami. Ako kulturológ, filozof a publicista opisuje ich literárnu činnosť, ideovú orientáciu aj politické cesty.
Novomeský aj Horváth boli úzko spätí s mestom Senica, kde obaja prežili časť mladosti. Horváth sa v tomto meste narodil, rodina Laca Novomeského z neho pochádzala. Novomeský v neskoršom období prišiel do Senice z Budapešti, kde žil prvých 15 rokov.
Novomeský patril k zakladateľom a redaktorom ľavicovo orientovaného časopisu DAV. Horváth s davistami úzko spolupracoval (s členmi tejto skupiny udržiaval priateľské vzťahy a zúčastňoval sa aj na jej spoločných aktivitách). Obaja boli aktívni v protifašistickom odboji, patrili k členom ilegálnej Slovenskej národnej rady a po vojne zastávali významné posty (Novomeský bol povereníkom školstva a osvety, Horváth pôsobil v diplomacii ako veľvyslanec v Budapešti).
Jednotlivým aspektom ich života sa bližšie zaoberá ďalšia časť knihy Vedecké príspevky a eseje. Autori si všímajú pozadie ich umeleckých postupov. Literárnu tvorbu. Pôsobenie v dobových časopisoch (periodikách). Verejné angažovanie aj protirečivý vzťah k moci, s ktorou sa intelektuáli ako Novomeský a Horváth napokon v 50. rokoch 20. storočia dostávajú do dramatického konfliktu.
Autori príspevkov a esejí prinášajú pomerne heterogénne množstvo informácií, úvah a postrehov. Vypovedajú nielen o Novomeskom a Horváthovi, ale aj zložitej dobe, v ktorej boli literárne a politicky činní. V predloženej publikácii sa Novomeského dilemami detailne zaoberá profesor Dalimír Hajko. Analyzuje jeho vzťah k moci, tvorbe a harmónii, ktorá je akoby v rozpore s revolúciou, ktorej rovnako veril.
Zaujímavý bol aj vývoj Novomeského vzťah k Budapešti, ktorá patrila k veľkomestám stredoerópskeho významu. V samostatnej štúdii ho bližšie opisuje sociológ Jozef Schwarz. Novomeský v tomto meste vyrastal, čo malo vplyv na jeho avantgardné smerovanie. Sociálne kontrasty, ktoré sprevádzali koniec I. svetovej vojny, demonštrácie i pád monarchie ovplyvňovali zase jeho politickú (ľavicovú) orientáciu. Skúsenosti s maďarizáciou v školstve formovali jeho národné povedomie.
Novomeský sa pridal k Danielovi Okálimu, Andrejovi Siráckemu a Vladimírovi Clementisovi a stal sa kľúčovou postavou časopisu DAV. Činnosť tohto periodika, do ktorého prispieval ako literárny hosť aj Ivan Horváth, si v samostatnom príspevku Úryvok k storočnici DAV- u všíma profesor Jozef Leikert. Okrem iného uvádza, že: „… časopis vychádzal v rozpätí 13 rokov, t. j. v období od r. 1924 do r. 1937. Za tento čas vyšlo 70 čísiel, z toho 8 dvojčísiel a 55 čísiel, čo predstavuje 1 072 strán časopisu.“ (str. 192) Podľa Leikerta sa vydaním prvého čísla DAV-u otvorila dôležitá etapa v kultúrno-politických dejinách nielen Slovenska, ale i celého Československa.
Publicista Martin Krno sa vo svojom príspevku zaoberá pôsobením L. Novomeského v časopise Elán. Dokumentuje nielen jeho tvorbu, ale aj politické zápasy, ktoré sa odohrávali pred, počas i po skončení II. svetovej vojny. V predvojnovom období na jeho stránkach upozorňoval na nebezpečenstvo fašizmu. Venoval sa česko-slovenským vzťahom. Prinášal sociálnu kritiku.
Zakladateľom Elánu bol demokrat a vitalista Ján Smrek. Časopis Elán bol príkladom spolupráce intelektuálov s rozdielnym politickým presvedčením. V období Slovenského štátu (1939 – 1940) mal Novomeský ako komunista obmedzené možnosti publikovania. Smrek umožnil, aby v Eláne publikoval pod pseudonymom (v roku 1940 v tomto periodiku prvýkrát vyšla aj jeho báseň Pašovanou ceruzkou) a pomohol mu aj pri získaní práce.
Publikačnú aktivitu Ivana Horvátha ešte v prvej časti knihy bližšie opisuje jeho dcéra – pani Jana Schillerová-Horváthová. Vo svojom príspevku Ivan Horváth a jeho časopis Kultúrny život uvádza, že bol nielen prvým šéfredaktorom Kultúrneho života, ale zároveň bol i tým, ktorý sa časopis rozhodol založiť, o čom vedeli len jeho priami účastníci. Veľkým impulzom mu boli francúzske literárne periodiká, s ktorými prišiel do kontaktu počas štúdia vo Francúzsku.
Horváthovými advokátskymi poviedkami sa v ďalšom príspevku podrobnejšie zaoberal profesor Martin Muránsky. Horváth sa vo svojich príbehoch venoval vnútornému svetu páchateľa a obete. Postavy v jeho knihách sú častokrát vzdelaní ľudia, ktorí prežívajú vnútornú neistotu v konfrontácii s moderným svetom. Na rozdiel od staršej slovenskej literárnej tvorby sa jeho poviedky neodohrávali na vidieku, ale v mestskom prostredí.
K téme spravodlivosti mal blízko, keďže samotný Horváth bol advokátom. Tento rozmer jeho osobnosti si podrobnejšie všíma spisovateľ a rovnako advokát Peter Kerecman. Horváth študoval v Prahe, Bratislave a Paríži. Ako advokátsky koncipient pôsobil u Ivana Dérera, ktorý bol významným sociálnodemokratickým politikom. To ovplyvnilo aj jeho politickú orientáciu, o čom píše pani Schillerová-Horváthová v ďalšom samostatnom príspevku (Ivan Horváth – sociálny demokrat).
Predložená publikácia analyzuje široké spektrum aktivít, ktoré boli spojené s Novomeským a Horváthom. Z hľadiska mapovania ich činnosti má osobitný význam ich fungovanie v období Slovenského štátu a najmä počas Slovenského národného povstania. Pôsobením I. Horvátha v protifašistickom odboji podrobnejšie opisuje v samostatnom príspevku kultúrna pracovníčka Ľubica Krištofová. Uvedenú tému rozoberá aj literárny vedec Pavol Parenička. V tomto kontexte, okrem iného, opisuje aj prijatie Vianočnej dohody.
Predchádzalo jej vytvorenie ilegálnej Slovenskej národnej rady, na čom sa podieľali zástupcovia komunistického a občianskeho odboja. Parenička približuje: „Tá v decembri 1943 v Bratislave prijala programovú deklaráciu známu ako Vianočná dohoda, na ktorej koncipovaní sa podieľal i Novomeský. V januári 1944 sa zrejme na Novomeského popud Horváth stal ex post signatárom Vianočnej dohody za sociálnych demokratov a členom ilegálnej Slovenskej národnej rady.“ (str. 247)
Vianočná dohoda okrem vytvorenia SNR deklarovala aj obnovu Československa, ktoré malo byť demokratickým štátom zbaveným prvkov fašizmu, nacizmu a rasizmu. Ďalej deklarovala spoluprácu so Sovietskym zväzom, ale aj ostatnými spojencami a vedenie ozbrojeného odboja. Paradoxom neskoršieho vývoja bolo, že presadzovanie tejto dohody bolo použité proti L. Novomeskému v procese s takzvanými buržoáznymi nacionalistami.
Historik a politológ Peter Schvantner v ďalšom z príspevkov približuje činnosť Laca Novomeského po II. svetovej vojne. Pôsobil ako povereník školstva a národnej osvety, a hlavne ako predseda Matice slovenskej. Tým sa stal prvýkrát v roku 1945 (na prvom povojnovom matičnom valnom zhromaždení). Ako uvádza P. Schvantner: „Jeho prvé pôsobenie v tejto funkcií sa však skončilo veľmi nešťastne. V roku 1950 bol zbavený tejto funkcie, keď bol obvinený z tzv. slovenského buržoázneho nacionalizmu.“ (str. 271)
Jednou z okolností, ktorá sa mu vyčítala, bola aj príslušnosť k skupine DAV. Podľa obžaloby vnášala do marxizmu nacionalistické a buržoázne prvky. Zásadné obvinenia súviseli s tým, že Novomeský sa mal údajne usilovať o odtrhnutie slovenskej kultúry a školstva od českého vplyvu, čím oslaboval jednotu štátu. A tiež, že nechal v týchto sférach pracovať intelektuálov z nekomunistického prostredia.
Týmto tragickým udalostiam sa venujú príspevky od publicistu Jána Bábika Ladislav Novomeský a Ivan Horváth ako politickí väzni, ako aj politológa a historika Eduarda Chmelára Nepochopená skúsenosť desivých päťdesiatych varuje, ktorý v závere svojho príspevku upozorňuje: „Základom obvinení počas komunistického teroru boli vždy reálne skutočnosti, ktoré však boli zámerne dezinterpretované tak, aby sa dominantným faktorom nestala samotná skutočnosť, ale jej interpretácia. Tento postup sa uplatňoval pri konštrukcii všetkých ďalších obvinení. A tieto metódy dnes ožívajú.“ (str. 315)
Novomeský patril krátko po druhej svetovej vojne k významným predstaviteľom „komunistickej“ moci, ktorá sa napokon obrátila proti nemu. Napriek tomu, že sa stal obeťou v procesoch s tzv. buržoáznymi nacionalistami a bol odsúdený a väznený, neprestal veriť ideálom spoločnosti zbavenej triednych rozdielov, hoci na jeho umeleckú bytosť doliehali chyby, ktorých sa systém dopúšťal aj po (jeho) politickej rehabilitácii.
Publikácia si všíma aj ďalšie aspekty života a diela L. Novomeského a I. Horvátha. Na jej obsahu sa podieľalo široké spektrum autorov, ktorí zdokumentovali ich vieru v sociálnu spravodlivosť. Literárny talent. Moderné vlastenectvo, pre ktoré je vlastný pozitívny vzťah k národu aj otvorenosť voči svetovej kultúre. Kniha prináša svedectvo o ich intelekte, kultúrnosti, ale aj konflikte medzi ideálmi a mocenskou mašinériou.
Marián Klenko
Knihu si je môžné objednať tu: LINK
