Matej V.: Nemôžem mlčať

Zdieľaj článok:

„Nemôžem mlčať“ písal kedysi Lev Tolstoj v súvislosti s cárskym režimom. „Nemôžem mlčať“, píšem dnes ja na podklade súčasnej slovenskej spoločnosti. Neberte ma v zlom, neporovnávam sa s ruským géniom ani vážnosťou témy (jeho článok je o popravách), ani talentom, ani sa nesnažím „legitimizovať“ veľkým menom. Mimochodom, s viacerými Tolstého  názormi nesúhlasím, no o to vôbec nejde. Spomínané zvolanie totiž vyjadruje etický imperatív, ktorého výzvu by mal poslúchnuť každý, kto si chce vážiť sám seba a byť charakterným človekom. Svojho času som takpovediac ušiel do oblasti literatúry a lingvistiky, dúfajúc, že na tomto území ma obíde ideologizácia, ktorá z môjho pohľadu tak kvárila historickú vedu. Opak bol pravdou. Politické heslá, ideologické skratky a demagógie tých najrôznejších smerov sa na mňa valia s takou intenzitou a v takom množstve, až mám pocit, že som sa záujmovo nedostal na perifériu „veľkých dejín“, ale do ich stredu. Škriepky na spoločensko-politickom priestore existovali stále a na jednej strane je dobré, že sa hádame (aj keď osobne mi je oveľa milší mináčovský spor) o naše názory, že máme rôzne videnia sveta, rôzne myšlienky a ideológie. To je všetko v poriadku. Alarmujúce je, keď sa jeden pohľad na okolitú realitu autoritatívne vyhlasuje za jediný správny a odmietajú sa všetky ostatné. Lebo ide o extrémizmus, konšpiráciu, rusofilstvo, šírenie nenávisti, fašizmu. . . nálepka sa vždy nájde. Čo si však (bohužiaľ vôbec nie len) mladí (a zase nielen) liberáli na Slovensku neuvedomujú je, že nálepka nie je argumentom. Označiť názor  napríklad za konšpiračný o tomto názore nič nevypovedá. Bez argumentov je to skôr markantná výpoveď o človeku, ktorý ho za taký označil. A tu sa dostávam k niečomu, čo ma osobne veľmi frustruje. Veľa mladých, talentovaných ľudí, ktorých poznám, hltajú neuveriteľné ideologické šablóny ako ranné cornflakesy bez akéhokoľvek náznaku kritickej reflexie (nedajbože ešte kritického myslenia). Uvediem banálny príklad, ktorý ma ale dosť šokoval. Nedávno som sa rozprával s kamarátkou o istej literárnej súťaži a ona mi s hrdosťou spomenula, že v rámci nej bude hosťovať aj vydavateľstvo Absynt,  na čo som odpovedal, že to predsa nie je žiadne prekvapenie, keďže daná súťaž aj dané vydavateľstvo sú orientované ideologicky rovnako (pravicovo-liberálne). Naznačil som, že je škoda, že decká sú vystavené ideologickému tlaku z jednej strany bez vyváženosti a žartom som poznamenal, že by bolo zaujímavé si tam pozvať hoci aj Tibora Rostasa a v takom prípade by určite došlo aspoň k nejakej názorovej výmene. Na jej otázku, ktože ten pán je, som odpovedal, že šéfredaktor Zeme a Veku. Zasmiala sa a povedala, že teoreticky by to aj bolo možné, ale pred deťmi je nebezpečné predstavovať konšpiračné teórie. Moja odpoveď: „A Denník N  tam môže byť predstavovaný ako vzor žurnalistiky? Veď je to ideologicky krajne vyhranené periodikum!“ Odpovedala, že je to úplne v poriadku, keďže Denník N je vyhranený liberálnym smerom. Táto naivita štvorročného dievčatka mi z úst sedemnásťročnej študentky pripadá  strašná. Bohužiaľ, tento príklad je skôr trend ako výnimka. Ľudia šikovní v jednom smere (budem hovoriť za svoj záujem a tým je literatúra), teda šikovní (nielen) mladí autori a autorky sa v spoločensko-politickom dianí správajú často ako bezprizorné deti, ktoré spapkajú každý cukrík od neznámeho pána. Jednoducho povedané: uveria všetkému (alebo takmer všetkému), čo sa píše v určitých médiách, len preto, že tieto médiá sami o sebe dňom aj nocou tvrdia, že sú tie najkvalitnejšie, zaručene objektívne, nezávislé a podporujú kritické myslenie. A navyše sú údajne trendy a cool a tým je za vecou postavená bodka. Celkovo to vyzerá tak, že vo svete slovenskej žurnalistiky na to, aby bol niekto kvalitný stačí, ak to o sebe vyhlási. Najlepšie tisíckrát. A o „druhej strane“ zase opak. Sú to zlí konšpirátori, ruskí agenti, fašisti, komunisti…. podľa toho, čo momentálne letí. A zase tisíckrát a dookola. Matne si spomínam  na výrok o  lži, ktorá sa stane pravdou, keď ju sústavne opakujú.  A ešte na rozprávku od Kristy Bendovej, v ktorej sa princezná rozhodla vydať za zlého kráľa Štefana. Na vystrašený výkrik svojho otca: „Akože? Ty chceš ísť za Štefana! Veď  je to zlý človek!“, odpovedala: „A prečo je zlý?“ Kráľ sa zarazil: „Prečo, prečo… nuž, preto. Lebo o ňom ide taká povesť.“ Princezná sa zasmiala a povedala: „Ale ja sa predsa nevydávam za povesť, ale za kráľa Štefana.“

Poučenie na koniec? Nebáť sa samostatne si zháňať informácie. Vytvárať si názory a konfrontovať ich s inými konceptami. Byť kritický a hlavne: neveriť povestiam ;).

Matej V., autor je básnik a spisovateľ

Obrázok: Mlčanie Mora, CC