Zatiaľ čo výraz „za Komančov“ predstavuje v slovníku značného množstva ľudí zástupný termín príslovkového určenia času pre obdobie minulého režimu jednej štátostrany, pojem „indiánsky socializmus“ nie je zase až taký od veci, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať.
Tento zásadný objav som v uplynulých dňoch urobil v kúpeľnom mestečku, kam každoročne prichádzam načerpať zdravie a tvorivé sily z letnej dovolenky. Z ponuky tunajšieho biblioboxu štedro zásobeného vyradenými knižkami z obecnej knižnice som vďačne prijal knihu „Koniec stopy“ amerického spisovateľa Howarda Fasta (1914-2003). Keďže nešlo o moje prvé stretnutie s dielom tohto ľavicovo angažovaného autora bol som presvedčený, že ošúchaná knižka ozdobená emblémom skríženého tomahawku a fajky mieru až zarážajúco pripomínajúcim podobnú pozíciu kosáka s kladivom, nebude iba dobrodružnou kovbojkou. A veru ani nebola, hoci som napínavý „červený western“ prečítal ani nie za dva večery.
Aj keď nás budú väčšmi zaujímať okolnosti vzniku, ako samotný dej tejto pozoruhodnej knihy, s úcty k autorovej téme si predsa len pripomeňme aspoň to, že ide o príbeh troch stoviek čejenských Indiánov, ktorí v roku 1878 podnikli zúfalý, viac ako tisícpäťsto kilometrov dlhý útek z rezervácie v Oklahome naspäť do svojich bohatých lovísk, zatiaľ čo im v pätách cválala kavaléria americkej armády.
Jedným z popredných čitateľov, na ktorých urobil hlboký dojem slovenský preklad románu s nádhernými farebnými ilustráciami Edmunda Massányiho (1907-1966) dnes uložených vo fonde Slovenskej národnej galérie v Bratislave, bol aj známy literárny a divadelný vedec Ján Boor (1915-2002), ktorý v predslove ku Fastovej knihe zdôraznil: „Bolo vždy dosť Američanov, ktorých osudy Indiánov dojímali a ktorí s nimi cítili ľudsky. Týmto ušľachtilým mužom a ženám nebolo ideálom večné vzájomné zabíjanie, ale pokojné spolunažívanie všetkých obyvateľov veľkej republiky, spolupráca na základe rovnoprávnosti plemien a skutočná demokracia pre každého, To, čo dnes vidíme uskutočnené v Sovietskom zväze, mohlo a malo by sa uskutočniť aj v Spojených štátoch.“
Profesor Boor, vzdialený potomok rodiny Ľudovíta Štúra, ktorý tieto slová napísal v roku Stalinovej smrti bol podľa spomienok spisovateľa Antona Baláža (*1943) „nesmierne erudovaným, kultivovaným človekom a vedcom, ktorý vo svojom okolí a medzi svojimi študentmi vždy, aj v tupých rokoch totality a normalizácie, šíril ducha európskej vzdelanosti a slobodomyseľného pohľadu na otázky európskej kultúry, bez ohľadu na jej „triedne“ hranice.“
V roku 1947 sa Ján Boor stretol s Howardom Fastom, ako aj so zástupcami indiánskeho etnika priamo v Spojených štátoch amerických, pričom kontakt s pôvodnými obyvateľmi nášho vedca nadchol k takémuto, dnes svojou politickou naivitou úsmev budiacemu vyjadreniu: „V Amerike som sa presvedčil z vlastnej skúsenosti, že Indiáni sú naozaj takí, akí sa javia v knihách najlepších amerických spisovateľov. Skutočnosť je taká, že Indiáni už dávno nie sú nijakí sverepí divosi, ale cenný a nadaný národ, ktorý je aj dnes schopný ďalšieho mohutného kultúrneho vývoja. Videl som medzi Indiánmi mnoho krásnych a sľubných ľudí, ktorí sú dôkazom veľkých možností a zárukou krásnej budúcnosti indiánskeho ľudu. Jedno je však potrebné, aby Indiáni mohli slobodne rásť a rozvíjať sa: v Amerike sa musí zmeniť hospodársky a spoločenský systém. Nie terajší vládnuci kapitalizmus, ale budúci socializmus prinesie aj Indiánom nový, lepší život.“
V marci 1949 sa stretnutie Jána Boora s Howardom Fastom zopakovalo pri príležitosti konania mierového kongresu amerických kultúrnych a vedeckých pracovníkov v New Yorku. „Byt spisovateľa Fasta bol pre našu delegáciu otvorený a my sme v jeho súkromí spoznali mladého sympatického muža, jeho rodinu a jeho priateľov, ktorí tak ako on bojujú za mier a socializmus v Spojených štátoch,“ napísal krátko nato slovenský profesor. Išlo však o značne idealizovaný dojem, ktorý si vtedajšia verejnosť urobila o tomto stretnutí, jednom z mnohých, o ktorých si Howard Fast neskôr do zápisníka poznamenal:
„Príbeh onej chvíle je príbehom človeka, ktorého nemôžem menovať: znamenalo by to pre neho smrť. Nikdy nevyzradím jeho meno, ba ani krajinu z ktorej pochádzal. Rozprával so mnou potichu, tak pokojne a prosto, ako sa hovorieva o počasí. Hovoril o opone strachu, rozprestretej nad jeho vlasťou, o uzavretí v cele nevedomosti a o zakliatí tých, čo nesúhlasili, alebo si trúfali povedať čosi inšie. Hovoril o tom, ako žili komunistickí funkcionári, ktorí vládli jeho krajine, o ich elegantných čiernych limuzínach, o ich milenkách a náruživostiach. Hovoril o omrvinkách, čo zvýšili pre ľud. A tak sme obaja, onen človek i ja, porozumeli tkanivu, z ktorého sa spriadali naše sny. Spomínam si na jeho smrteľný strach, znásobený nesčíselnekrát; môj duševný stav nie je pritom dôležitý, ba priam bezvýznamný.“
Ak sa teda doboví čitatelia mohli aj detinsky zasnívať nad Boorovou víziou „indiánskeho socializmu“, ktorá by pôvodným obyvateľom Ameriky umožnila slobodne vykročiť za hranice im vyhradených rezervácií, museli ale svoje skutočné myšlienky ukrývať pred režimom, ktorý ich lživými nádejami na lepší život uvrhol do neslobody v železnou oponou obohnanej rezervácii omnoho väčšej, ako boli všetky indiánske územia dohromady.
Miloš Jesenský
