Pavol Dinka: Či chlieb ješ, toho pieseň…

Esej z knihy Pavla Dinku, Láska k moci, moc lásky. Knihu si môžete objednať na stránke InLibri.

V ostatnom čase mám pri sledovaní politických a politicko-publicistických programov v STV alebo v komerčných televíziách nutkanie vypnúť televízor – niekedy až zaráža trápnosť a neprofesionalita našich moderátorov. Aj toť nedávno, v relácii O päť minút dvanásť, istý redaktor naliehal na účastníka besedy, aby prezradil detaily o zdravotnom stave premiéra Roberta Fica. Verejnosť sa vraj musí dozvedieť podrobnosti, žijeme predsa v otvorenej spoločnosti – garantuje to slobodný prístup k informáciám, sloboda slova i prejavu. Nedal sa odbiť ani tým, že si to rodina chorého neželá.

Nuž, pán XY, rád by som sa vás opýtal, aký zákon prikazuje poskytovať informácie takého druhu, aký etický kódex či spoločenský úzus to umožňuje, resp. nariaďuje?! Milý pán kolega, vari sa chcete stavať do polohy škripca? Kde je etika – všeľudská i žurnalistická? Nemôžem predo veriť spravodajstvu a publicistike, ktoré vaša televízia prináša. Mám na to veľa dôvodov. Spomeniem aspoň jeden: nie náhodou Rada pre vysielanie a retransmisiu začala nedávno správne konanie proti Rozhlasu a televízii Slovenska (programová služba Jednotka) vo veci možného porušenia objektívnosti a nestrannosti spravodajských a politicko-publicistických programov (oddeľovanie názorov a komentárov od informácií spravodajského charakteru) v súvislosti s odvysielaním príspevku Vysokoškolskí pedagógovia začínajú ostrý štrajk, ostatní učitelia prechádzajú do štrajkovej pohotovosti (dňa 15. 2. 2016). Nejde len o tento príspevok, celé mediálne pokrývanie štrajku učiteľov bolo neférové, vrátane komerčných televízií. Väčšina recipientov vnímala kauzu úplne inak, ako ju prezentovali médiá. Na ilustráciu si pomôžem citátom z eseje Jána Čomaja: „Nezačíname na púšti, naopak… (Slovenské pohľady 5/2016): „… a potom – podobná komédia: štrajk učiteľov v réžii odborníkov na farebné revolúcie, prevraty a prechmaty. Proti vláde, ktorá im za dve obdobia zvýšila mzdy o 48 percent. Režiséri žiadajú viac, hoci je záverečná. Po uzavretí kasy. (…) Prirodzene, nezmysel, ale kto by nechcel vyšší plat? A tak, slovenské deti, odpustite mi to vzletné slovo: budúcnosť národa akísi dobrodruhovia využijú na svoje ciele.“

Žurnalisti by mali vecne a konštruktívne kritizovať, nie istým skupinám zaujate nadržiavať. Žiaľ, jednostranná a nepodložená kritika je, zdá sa, bežným chlebíčkom mainstreamových médií. Taký je aj názor Gabriela Šípoša, riaditeľa Transparency International Slovensko: „Takmer 400 citácií v slovenských médiách zaznamenal za ostatný rok portál Finstat.sk, ktorý poskytuje finančné dáta o slovenských firmách. (…) Aj vďaka týmto informáciám sa napríklad dali ľahko zistiť závratné rasty a  zisky doktora Kostku či firiem okolo tety Anky. Finstat ťaží z dát, ktoré v roku 2013 začal zverejňovať rezort financií. Paradoxne za túto malú revolúciu v transparentnosti firiem – aj na svetové pomery je to špička – si politici takmer žiadnu odmenu ,nezlizli‘. Novinári ani komentátori to pri hodnotení Ficovej druhej vlády nepripomínali.“ Už vidím, ako sa väčšina kolegov z médií hlavného prúdu búri a protestuje – naše pravdy sú predsa neotrasiteľné, nevyvrátiteľné, jednoznačné. Iné názory sú neprístojné, nenáležité, neprípustné. A nielen to! Aj extrémistické, šovinistické a nacionalistické! Nuž, dá sa tomu rozumieť – veď pod takú nálepku možno všetko skryť, aj vlastnú zaslepenosť. A ľudí vystrašiť!

Pamätám si napríklad, aký verejný nátlak vyvinul denník SME na istú knižnicu v okrese Trnava za to, že si dovolili pozvať na besedu redaktorov z časopisu Zem a vek (údajne konšpiračného) – až taký nátlak, že knižnica besedu odvolala. Rovnaká mediálna spŕška sa zniesla na známeho spisovateľa Jozefa Banáša, ktorý si „trúfol“ oným „konšpirátorom“ poskytnúť rozhovor. Najnovšie denníky Pravda a SME nepriamo atakujú Fond na podporu umenia v súvislosti s dotáciami pre Spolok slovenských spisovateľov a Literárny týždenník. V dnešnom neoliberálnom euroatlantickom svete dostáva priestor pravica aj ľavica, presviedča nás módna mantra – nová ľavica, ktorá zápecnícky nadbieha jestvujúcemu systému!

Napokon, aj v našej verejnoprávnej STV sa v pravidelných besedách producíruje liberálny ľavičiar Havran – tak sa to predsa v demokracii patrí (hlavne na vytretie zraku). Ale odtiaľ potiaľ! Ak by sa onen „ľavicový“ moderátor a jemu podobní vyslovovali proti záujmom kapitálu, dávno by ich vypoklonkovali z akéhokoľvek mediálneho mainstreamu. Prirodzene a logicky – veď od svojich kolegov „sprava“ sa takmer v ničom nelíšia, aj oni by najradšej „rozpustili ľud a zvolili si nový“. Povedané slovami známeho francúzskeho filozofa Jacqua Derridu, „médiá hlboko transformovali verejný priestor, nebezpečne oslabili autoritu a reprezentatívnosť zvolených zástupcov občanov, redukovali pole parlamentných diskusií, zámerov a rozhodnutí“. Treba k tomu niečo dodať? Ešteže máme slobodu slova a prejavu! Ale akú? Takú, o akej hovorí taliansky voľnomyšlienkar Gianfranco Sanguinetti, poľahky manipulovateľnú:

„Mainstreamová tlač a televízia sa dnes so značným ziskom podieľajú na výrobe informovanej nevedomosti, podobne ako nedeľné kázne v kostole. (…) Ide o strážené územie s ekonomickou, politickou a vojenskou mocou, kde má sloboda slova vstup zakázaný, a nielen to – neexistuje ani sloboda čitateľskej interpretácie, pretože v každej správe je zakódovaný algoritmus, ako by sa mala správne čítať. Skrátka, žurnalisti realitu tvoria a v prípade potreby ju nechajú zmiznúť.“ Ako dobre, povzdychneme si, že sme onú starú, nenávidenú cenzúru odhodili na smetisko. Lenže – a to si nechceme pripustiť, aspoň navonok pred vrchnosťou – nám v jeho podhubí vyrástla nová cenzúra, možno nebezpečnejšia a plazivejšia. Jej tri formy, zabalené do staniolu, vyzerajú na prvý pohľad skromne a nenápadne. Kolega Petr Žantovský však staniol rozbalil atoto trojpodobenstvo výstižne a presne definoval: nepísaný zákaz, ostrakizácia, zamlčovanie či ignorovanie. Poďme si nejasnú mozaiku vyplniť kamienkami, dokresliť obrázok v reálnych farbách. Nepísaný zákaz predstavuje akýsi pomyselný zoznam autorov, ktorí sú v danom médiu neželateľní, resp. nemôže a nesmie sa písať o ich dielach. Sám som to spoznal na vlastnej koži: v istých novinách mi zakázali publikovať, pretože, ako som sa dozvedel z kuloárov, vydavateľ príslušných novín vlastnil aj tlačiareň, ktorá okrem iného tlačila i popredný bulvárny týždenník (ostro som ho vo svojich knihách a článkoch kritizoval). Šéfovia týždenníka (lukratívnej zákazky) jednoducho povedali – buď my, alebo Dinka. A bolo to vybavené!

Osobne poznám aj ďalšie prípady: denník SME napríklad očividne ignoruje istú divadelnú autorku (neinformuje o jej premiérach, za pätnásť rokov neuverejnil o jej predstaveniach nijakú recenziu – ani o takých, ktoré sa reprízujú vyše desať rokov), lebo pre redakciu reprezentuje iný politický košiar. Alebo: z vlastnej skúsenosti i zo skúseností kolegov viem, že denník Pravda nie je nejako zvlášť naklonený autorom a dielam zo širšieho ľavicového spektra. Prirodzene, to sú iba paberky z hojnej úrody nepísaných zákazov. Ostrakizácia je jeden z najúčinnejších prostriedkov vedenia propagandistickej vojny. Prostredníctvom výmyslov a poloprávd útočí na prapodstatu človeka, jeho morálku, schopnosti, vedomosti, charakter, na všetko, čo dokázal a vytvoril. Niekedy sa tento pohon premieňa dokonca na štvanicu, žurnalisti ako svorka vlkov naháňajú svoju obeť, neštítia sa zasahovať do dôstojnosti človeka, jeho rodiny, detí. Mnohí ľudia dostanú strach, radšej sa stiahnu zo scény, len aby ochránili najbližších.

Nie je to nič iné iba grobianska a arogantná metóda plná urážok, osočovania, výsmechu nadutosti z vlastnej veľkosti, slovom, metóda bez akéhokoľvek etického kódexu a akýchkoľvek zábran usilujúca sa za každú cenu nasadiť náhubok protivníkovi, ktorého si médiá samy vytvorili. Príkladov je naporúdzi neúrekom, verejnosť ich pozná. Aj tu budem osobný: koncom roka 2008 som vydal knihu Slovenské masmédiá – metódy manipulácie (zhruba 300 strán). Počas trojročného štúdia som zozbieral vyše tristo okatých mediálnych manipulácií, poznamenal som si stovky citátov, nedopatrením sa stalo, že pri jednom citáte mi jednoducho vypadol autor. Na moju hlavu sa zniesli hromy-blesky, médiá, všetky bez výnimky, na mne nenechali ani jednu nitku suchú – bol som zlodej, vykrádač, neviem čo všetko, nič nepomáhalo, že som sa autorovi ospravedlnil – pritom proti obsahu knihy, hrubým a zjavným manipuláciám médií nikto nič nenamietal. Žiaľ, všetky tieto ataky si odniesla celá moja rodina. Zamlčiavanie, ignorovanie je najbežnejším spôsobom mediálnej cenzúry, inak povedané, komunikácie bez komunikácie. Zoberme si zahraničnú politiku: pri spravodajstve a komentovaní udalostí na Ukrajine, v Sýrii, USA, Európskej únii, na Blízkom a Strednom východe sa s veľkou vehemenciou čerpá z jednostranných prameňov. Bez internetu, v ktorom sú všetky pravdy i lži, by bol človek stratený – treba si len správne vybrať.

Napríklad nedávno priniesla STV kusé spravodajstvo o protestoch v Paríži, akoby išlo o nejakú náhodnú akciu bez širších súvislostí. O ukrajinskom Majdane sa však televízne šoty (parádne zmanipulované) objavovali denne. Prečo? Akosi sa moderátorovi nechcelo dopovedať, že parížske hnutie Nuit debout (Noc na nohách), ktoré sa začalo 31. marca 2016 okupáciou Námestia republiky, totiž západným lídrom a ich pochlebovačom nevyhovuje – najmä tým, že sa obracia proti systému ako takému (svojím spôsobom pripomína niekdajšie newyorské hnutie Occupy Wall Street.

A rovnako zabudli dopovedať, že hnutie má množstvo sympatizantov, ktorých spája heslo ne dlažbe námestia – Buď nespokojný! Alebo iná téma – ekonomická, nad ktorou sa rozplývajú spolu s vládou takmer všetky médiá, navzájom sa potľapkávajúc po pleci pri debatách o príleve zahraničného kapitálu. Akoby ani jednému žurnalistovi netrklo, že vo finančnom sektore kontrolujú zahraničné firmy väčšinu našich aktív, že sa stávame montážnou dielňou s nízkou pridanou hodnotou, že naši robotníci zarábajú za rovnakú prácu, možno aj kvalitnejšiu, trikrát menej ako v Nemecku, že veľké zisky vyrobené slovenskými rukami odtekajú mimo republiky atď. Všetko pre zamestnanosť, všetko za vyšší hrubý domáci produkt (HDP), ale za akú cenu?! „Za cenu nízkych miezd a nevhodného hrubého disponobilného dôchodku,“ konštatuje, analyzujúc situáciu v Česku, známa česká ekonómka Ilona Švihlíková v knihe Jak jsme se stali kolonií. A Václav Klaus k tomu metaforicky dodáva: „Nečinne sa prizeráme, ako sa rozpúšťa kocka cukru v čaji.“ Prekvapuje vás to? Mňa nie! Veď na obranu cudzieho vlastníka vždy vystúpia dobre platení miestni „experti“. A tí to už „uhrajú“ v prospech kapitálu – v médiách aj v živote. 1. 6. 2016

---