Pavol Janík k výročiu Dubčekovej smrti: Myšlienky nezomierajú – život a smrť Alexandra Dubčeka

Prevratné zmeny koncom roka 1989 boli odštartované myšlienkou návratu ku koncepcii socializmu s ľudskou tvárou z roku 1968, ktorej popredným predstaviteľom bol Alexander Dubček (27. 11. 1921 – 7. 11. 1992). Pomenovanie reagovalo na neblahé skúsenosti z obdobia pseudorevolučného teroru na rozhraní 40. a 50. rokov 20. storočia.  Zvolenie Alexandra Dubčeka za prvého tajomníka ÚV KSČ 5. 1. 1968 najprv nevyvolalo nijakú negatívnu odozvu ani v Kremli ani v centrále KGB. Dubček prežil väčšinu detstva v Sovietskom zväze, v roku 1958 s vyznamenaním absolvoval moskovskú stranícku školu a vnútri KGB mu dôverne vraveli náš Saša.

Na porade vedúcich tajomníkov krajských a okresných výborov KSČ 12. – 13. mája 1968 Alexander Dubček predniesol referát, v ktorom nastolil potrebu vedenia otvoreného dialógu so všetkými spoločenskými vrstvami a dôsledného uskutočňovania socialistickej demokracie, ktorá by však nemala umožniť antikomunistické prejavy. Napriek tomu 20. – 21. 8. 1968 vojská väčšiny členských štátov Varšavskej zmluvy (konkrétne Bulharska, Maďarska, Nemeckej demokratickej republiky, Poľska a Sovietskeho zväzu, teda bez Rumunska) vstúpili na územie ČSSR. Tento krok určite vyhovoval Západu, pre ktorý bola predstava populárneho socializmu úplne neprijateľná.

Moskva neskôr ospravedlňovala svoje konanie v roku 1968 tzv. pozvaním, o ktorom som už dávnejšie písal ako o liste bez dátumu. Obskúrny ruský prezident Boris Jeľcin poskytol jeho kópiu kontroverznému československému prezidentovi Václavovi Havlovi. V publikovanej podobe mal všetky znaky dodatočne vyfabrikovaného falzifikátu s priehľade dokonalou ruštinou a podpismi čudne umiestnenými pod sebou na ľavej strane. A čím raz bude Moskva ospravedlňovať svoje rozhodnutia v roku 1989, keď zlikvidovala socializmus v celej Európe?

21. augusta 1968 asi o 9.00 h zatýkacia skupina sprevádzaná dôstojníkmi KGB vstúpila do Dubčekovej kancelárie v budove ÚV, kde jeden z prítomných vyhlásil: „Zatýkam vás v mene robotnícko-roľníckej vlády vedenej súdruhom Indrom.“ Potom oznámil, že Dubček a jeho kolegovia budú čoskoro predvedení pred revolučný tribunál, ktorému tiež bude predsedať Alois Indra. K tomu však nikdy nedošlo.

Indra a jeho spoločníci mylne Moskvu ubezpečili, že inváziu bude podporovať väčšina vedenia KSČ. Skutočnosť, že si Dubček udržal nielen väčšinu v Predsedníctve ÚV KSČ, ale aj masovú podporu verejnosti, donútila Moskvu vzdať sa pôvodného plánu ustanoviť tzv. robotnícko-roľnícku vládu. Dubčeka a jeho kolegov dopravili do Kremľa, kde československá delegácia 26. augusta podpísala tajný protokol prijímajúci dočasnú okupáciu silami Varšavskej zmluvy. Týmto dokumentom bolo anulované aj rozhodnutie mimoriadneho XIV. zjazdu KSČ, ktorý bol narýchlo zvolaný na 22. augusta a ktorý inváziu odsúdil.

Dubček postupne nadobudol presvedčenie, že nemá na výber a musí rezignovať. 17. apríla 1969 na jeho miesto prvého tajomníka ÚV KSČ nastúpil Gustáv Husák. Styčná kancelária KGB v Prahe bola Dubčekovým odstúpením nadšená, ale súčasne sklamaná jeho nástupcom Gustávom Husákom, ktorý bol roku 1952 uväznený ako údajný slovenský buržoázny nacionalista. „Deväť rokov vo väzení,“ hlásila rezidentúra KGB z Prahy, „poznamenalo jeho psychiku, čo sa prejavuje predovšetkým v bezdôvodnej zhovievavosti k očividným nepriateľom politiky KSČ.“

Po novembri 1989 sa niekdajší prvý tajomník ÚV KSČ Alexander Dubček vrátil do verejného života. Počiatočné spontánne skandovanie davu v Prahe i v Bratislave: DUBČEK NA HRAD! čoskoro vystriedalo dobre zorganizované prevolávanie hesla: HAVEL NA HRAD!, čo Alexandra Dubčeka odsunulo na vedľajšiu koľaj. Príznačne sa mu po novembri 1989 ušla funkcia predsedu federálneho parlamentu, ktorá po roku 1968 sprevádzala jeho odchod z kľúčovej politickej pozície do ústrania. 

O paradoxnej situácii svedčí ponovembrová rétorika Alexandra Dubčeka o socializme s ľudskou tvárou, hoci v spoločnosti sa už spustil reálny proces obnovy kapitalizmu. Retrográdny historický vývoj ilustruje aj fakt, že marginálny zjav na politickej scéne (minister kultúry Českej republiky Pavel Tigrid) znemožnil, aby Alexander Dubček ďalej verejne vystupoval ako súčasť nastupujúcej mocenskej garnitúry. 

Životnú cestu Alexandra Dubčeka ukončila neobjasnená autonehoda s mnohými podivuhodnými okolnosťami. Je nepochybné, že pre československého a následne českého prezidenta Václava Havla by bolo veľmi nepríjemné, keby sa po rozdelení Československa prvým slovenským prezidentom stal Alexander Dubček. Namiesto legendárneho priekopníka demokracie, ktorého desaťročia glorifikovali západné médiá, sa prvým slovenským prezidentom stal nevýrazný bankový úradník Michal Kováč starší. 

V každom prípade vývin koncom 80. rokov, ktorý bol spočiatku charakterizovaný ako návrat k obrode socializmu z konca 60. rokov, potvrdil, že nastúpený spoločenský kurz napokon vyústil do demontáže sociálnych istôt etablovaného systému a do jeho nahradenia bezohľadným kapitalizmom. Ale myšlienka socializmu s ľudskou tvárou žije nielen v spomienkach a môže ju kedykoľvek uskutočniť ktorákoľvek nastupujúca generácia – v bližšej či vzdialenejšej budúcnosti.

PODPORTE nezávislé médium.

Všetok obsah na tejto stránke je bezplatný. Vaša podpora bude použitá na propagáciu stránky, aby sa o nej dozvedelo čo najviac ľudí.
Aj malá čiastka dostatočne pomôže.

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne


7 thoughts on “Pavol Janík k výročiu Dubčekovej smrti: Myšlienky nezomierajú – život a smrť Alexandra Dubčeka

  • 7. novembra 2019 at 21:43
    Permalink

    Pán Janík, Dubčeka a vládu v auguste 1968 neuniesli do Moskvy preto, aby podpísali protokoly. Podľa dobových svedectiev sa v ZSSR ocitli už po necelých 24 hodinách, ešte nikto nevedel, že nejaké Moskovské protokoly vzniknú. Dnes sa môžeme len dohadovať, čo by sa s nimi stalo, ale netreba zabudnúť na energický čin Ludvíka Svobodu, vtedajšieho prezidenta, ktorý sovietom odkázal, že ako prezident žiadnu samozvanú robotnícko-roľnícku vládu nevymenuje, zobral vládne lietadlo a šťastnou rukou do delegácie aj Gustáva Husáka a letel do Moskvy. Tam vymenil podpis pod Moskovské protokoly za celú zajatú vládu, vrátane Kriegela, ktorý odmietol podpísať.
    Tento Svobodov čin je príklad, ktorý zrejme zachránil Dubčekovi život a v súčasnosti niet štátnika, ktorý by ho zopakoval. Lebo štát (a jeho prezident!) musí chrániť predovšetkým svojich občanov pred zvyškom sveta, až potom, doma a v bezpečí môže prísť na rad nejaká ideológia. A Husákovou zásluhou to bolo bez popráv.

    Ku sklonku Dubčekovho života by som pripomenul nielen to, že sa ako symbol mohol stať prezidentom a to mnohým vadilo, ale dôležitý je aj jeho prístup k štátu, ktorého ústavu sľuboval zachovávať. Bolo známe, že on ako vtedajší predseda FZ by nikdy nedal hlasovať snemovňu o zániku republiky bez referenda. Po jeho predčasnej smrti si už nikto z poslancov FZ nedovolil nič podniknúť proti absurdnému hlasovaniu o zániku štátu (akciovky) bez likvidácie a s rozdelením majetku medzi nástupnícke subjekty.
    Myslím si, že bez preháňania Alexander Dubček položil život za dodržiavanie ústavnosti. Dúfam, že to nasledujúce generácie docenia.

    Reply
  • 8. novembra 2019 at 8:20
    Permalink

    Dubček venoval svoj život snahám o rozvrat republiky a nástup kapitalizmu pod názvom „socializmus s ľudskou tvárou“. Bol tiež vzorom pre prezliekačom kabátov. Najskôr členom KSČ, potom VPN a nakoniec predseda sociálnych demokratov. Podľa toho ako vietor fúkal.

    Po neúspešnom pokuse v 68-om sa nakoniec jeho túžby naplnili. Konečne je tu vytúžený kapitalizmus a rozdelenie republiky. Konečne nám vládnu zbohatlíci, prospechári a zlodeji. Ľudská dôstojnosť je pošliapaná a medzi občanmi konečne zavládla vzájomná nenávisť.

    Už stačí len prepísať históriu. Z vlastizradcu urobiť hrdinu a obranu republiky zmeniť na inváziu.

    Reply
    • 8. novembra 2019 at 10:02
      Permalink

      Och, súdruh Čelko, hovoríte mi z duše. Rok 1968 vnímam ako rožkovú revolúciu/Dubčekové rožky! Zrazu sa začali piecť, dvakrát také veľké, ako tie pred rokom 1968 a každý bol z nich na mraky.Ktože to len vymyslel a prečo?/
      Z Dubčeka robia veľkého politika, nechcem tvrdiť, že bol nevzdelaný, ale kým dokončil vetu, zabudla som, ako začínala; neviem, ako mohol teda ľudí osloviť.
      V roku 1991 už musel vedieť, že sa odštartoval kapitalizmus, a akosi mu to nevadilo.
      S Vašou poslednou veto mnohí nebudú súhlasiť, ja ÁNO.

      Reply
  • 8. novembra 2019 at 8:59
    Permalink

    Myslím, že titulok „myšlienky nezomierajú“ je dosť výstižný, pretože Dubčekove myšlienky sa nakoniec stali realitou. Tak prečo sme stále nespokojní?

    Reply
  • 8. novembra 2019 at 11:59
    Permalink

    Trápny záver politických kariér devalvuje akúkoľvek obranu motívov, ktoré viedli MS Gorbačova alebo A Dubčeka k ich prestavbovo-reformným rozhodnutiam.
    Stali sa naivnými obeťami doby, ktorú symbolizovali.
    Okolie z nich urobilo trápne figúrky. Oni – po tom, čo úlohu prijali – túto trápnosť potvrdili viacerými gestami…

    Reply
    • 8. novembra 2019 at 15:17
      Permalink

      Juraj nechápem tvoj komentár. Veď to autor sám hovorí: „V každom prípade vývin koncom 80. rokov, ktorý bol spočiatku charakterizovaný ako návrat k obrode socializmu z konca 60. rokov, potvrdil, že nastúpený spoločenský kurz napokon vyústil do demontáže sociálnych istôt etablovaného systému a do jeho nahradenia bezohľadným kapitalizmom.“

      Reply
  • 9. novembra 2019 at 18:40
    Permalink

    Nechcem mentorovať, nejde o kritiku záveru state P.Janíka, podpisujem sa k jeho nádeji na lepší socializmus.
    Politika si vyžaduje talent, tak, ako každé povolanie. V prípade MSG a AD som chcel podčiarknuť, že nepostačuje charizma, že politik musí aj veľa iných schopností a vlastností. Nemôže mať napr. povahu modelingovej star a kochať sa z vlastného televízneho obrazu, či fotografie na prvých stránkach. Nedá sa urobiť technický popis požadovaného, iba upozorniť na absenciu potrebného…. Politik musí byť skromný, ale aj schopný budovať vlastnú popularitu pre dosiahnutie svojho politického cieľa. Ním nemôže byť, ani udržanie „funkcie“, ani diktát médií, ktorým sa podriaďuje….

    Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Prepošlite článok emailom
%d blogerom sa páči toto: