POD VLAJKAMI ROVNORAMENNÉHO DVOJKRÍŽA

Zdieľaj článok:
Prepošlite článok emailom

Vážení priaznivci DAV-u DVA

Väčšina našich čitateľov má silné sociálne cítenie a hlási sa k zdravému vlastenectvu. Čakajú nás zásadné politické udalosti - referendum o predčasných voľbách a následne zásadný boj o ďalších charakter našej spoločnosti.

V DAV-e DVA stojíme na Vašej strane. Pre pravidelných prispievateľov okrem iného pripravujeme aj špeciálne benefity: vypnutie reklamy, výrazné zľavy v e-shope INLIBRI, podielovú knihu a iné... Vernostný program zverejníme v apríli.

Ak chceme naďalej rásť, nebude to možné bez vybudovania silnej podpornej komunity. Staňte sa jej členom, pomôžte nám v tomto úsilí tým, že budete pravidelne finančne podporovať DAV DVA.

Podporte nás pravidelnou sumou, 4, 6, alebo 10 a viac eur mesačne..
Číslo účtu: IBAN: SK72 8330 0000 0028 0108 6712


/jar 1939/

12.február 1939, Berlín. V rozhovore A.Hitlera s V.Tukom sa führer oboznamuje s predstavami nacionalistických spolubojovníkov vytvoriť samostatné Slovensko, ktorého osud je plne v jeho rukách. V priebehu týchto rozhovorov dáva führer po prvýkrát oficiálne prísľub, že nacistické Nemecko poskytne vnútropolitické a medzinárodné garancie novému štátnemu útvaru na Slovensku. Súčasne dáva najavo, že je možná aj iná alternatíva vývoja, pričom spomína aj prípadné rozdelenie Slovenska medzi susedov. Tak vyvíja tlak na ľudákov, aby štátne osamostatnenie pripravili rýchlo a v úplnom súlade s požiadavkami nacistického Nemecka. Prečo táto zmena postoja hitlerovského Nemecka?

Predstava ľudákov rozbitia republiky vychádzala zo snahy zainteresovať na vyhlásení slovenskej samostatnosti viacerých zahraničných partnerov. Tým by sa nový štátny útvar legitimoval veľmocami i susedmi Slovenska, uľahčilo by sa zaradenie tohto štátu do medzinárodných vzťahov, i jeho diplomatické uznanie. Tieto ciele ovplyvňovali aktivitu ľudákov v zahraničnopolitickej oblasti a prejavili sa pokusmi pripraviť cestu J.Tisa do Varšavy v marci 1939 s cieľom zabezpečiť podporu Poľska pri garantovaní predpokladaného štátneho útvaru. Krach týchto plánov ľudákov posilnil a prehĺbil ich výlučnú orientáciu na nacistické Nemecko.

V druhej polovici januára 1939 nadobúda politický vývoj na Slovensku rýchle tempo. Rozbitie republiky a vyhlásenie samostatnosti sa stáva akútnou súčasťou ľudáckej politiky. Posilnené vzťahy s nacistickým Nemeckom a upevnenie totalitného režimu sú pozitíva pre realizáciu osamostatnenia. Na druhej strane sa však nepodarilo vybudovať armádu, zabezpečiť financie a aj napriek silnej propagande neexistujú záruky, že by sa tento krok mohol stretnúť s podporou širokej verejnosti. Toto spôsobuje, že na zasadnutí predsedníctva HSĽS a autonómnej vlády 4.a 6.marca 1939 sa potvrdzuje koncepcia budovať slovenský štát evolučnou cestou a prenechať jeho utvorenie snemu. Situáciu dynamizuje zásah ústrednej československej vlády a bezprostredný vstup nacistického Nemecka do vlastnej réžie príprav a vyhlásenia štátu. Je to predovšetkým neúspech nemeckého naliehania vo Varšave, ktorý urýchľuje niekoľkomesačnú agóniu Československa.

Československo v nemeckých rukách je obrovským strategickým tromfom a umožňuje znásobiť tlak na Poľsko i krajiny juhovýchodnej Európy. V hľadaní metód, ako uskutočniť jeho likvidáciu sa nacisti príliš nenamáhajú – je tu osvedčený postup z Rakúska i z Mníchova: rozklad znútra. Ako hýbateľa tohto rozkladu si nacisti vyberajú ľudákov a uskutočňujú poľahky svoj plán. Zásluhu na tejto voľbe nesporne majú radikálni separatisti – Tuka, Ďurčanský, Mach, Karmasin a priamo sa ponúkajú ako nástroj na definitívne rozbitie republiky.

Ústrednej československej vláde sa samozrejme tieto aktivity nedá nevidieť. Začiatkom marca sa situácia natoľko zostruje, že sama stojí pred rozhodnutím: buď ponechať veciam voľný priebeh, alebo sa ešte pokúsi o zmier pražskej a bratislavskej vlády. Ústredná vláda odmieta pokusy ľudákov o jej samostatné rokovania v Berlíne, žiada od nich verejné vyhlásenie lojality československej štátnej idei, vzdanie sa požiadavky slovakizácie veliteľského zboru armády na Slovensku a ozbrojenia Hlinkovej gardy.

Predsedníctvo HSĽS i krajinská vláda ultimáta odmietajú a začínajú prípravyna osamostatnenie. Beranova vláda je v pomykove. Podľa posledných správ z Berlína bola sľúbená bratislavskej vláde samostatnosť, ale nemecký vyslanec, na ktorého sa obracajú s otázkou, či si praje Nemecko odtrhnutie Slovenska, o ničom nevedel. Beranova vláda si to vykladá tak, že Nemci ľudákov nepodporujú, a rozhodla sa konať. Na Slovensko vysiela policajné posily. V noci z 9. na 10. marca zosadzujú Tisovu vládu, radikálnych vodcov HG. Moc prevzala armáda.

Tento pokus o zvrat je zrkadlom degenerácie pomníchovskej republiky. Proti autoritatívnej ľudáckej vláde, rokujúcej s Nemcami o odtrhnutí, je ústredná vláda schopná nasadiť iba policajné zložky a vojsko a namiesto Tisovej vlády dosadiť inú ľudácku garnitúru na čele so Sidorom. Keď sa ukázalo, že Nemecko a Deutsche Partei podporujú separatistický smer, vojenský puč doslova odumiera. Vojsko sa sťahuje do kasární, ulice ovláda Hlinkova garda a jednotky Deutsche Partei – Freiwillige Schutzstaffel (FS). Úrady i polícia mlčky pozorujú, ako medzi Petržalkou ( od jesene 1938 súčasť Nemecka) a Bratislavou premávajú rôzni nemeckí poverenci, Hitlerovi zmocnenci, ktorí horúčkovito hľadali niekoho, kto sa podujme zorganizovať posledný krok – vyhlásenie samostatnosti. Karol Sidor odmieta a voľba tak padá na zosadeného ministerského predsedu Jozefa Tisu. V tejto atmosfére je doručené J.Tisovi pozvanie A.Hitlera.

Rozhovor, ktorý sa uskutočnil 13.marca 1939 v Berlíne medzi Jozefom Tisom a Adolfom Hitlerom sa nesie v duchu dvoch sklamaní o vývoji Československa z jesene minulého roku. Jedno zapríčinilo Československo, ktoré vedené zlou vôľou ( Chvalkovský ) a pre slabosť neprekazilo, aby sa politické udalosti nedostali na cestu, ktorá bola pre Nemecko neúnosná. Iba Nemecku malo byť Československo vďačné, že ho ešte viac neroztrhali. Za to, že sa Nemecko vzdalo jazykových ostrovov na svojich hraniciach, len aby zabezpečilo Ćeskoslovensku normálny životný priestor sa im nedostalo žiadnej vďaky. Ćeši v Nemecku mali svoje zamestnania a ich práv sa nikto nedotkol. Na českej strane to však bolo diametrálne odlišné. Ćeši tisíce Nemcov poprepúšťali zo zamestnania a nemecká menšina je tam diskriminovaná v plnom rozsahu. Tento vývoj podľa Hitlera nezodpovedá uzavretým dohodám.

Druhým sklamaním je vývoj na Slovensku. Hitler sa nazdával, ako sa sám vyjadril, že Slovensko sa chce pripojiť k Maďarsku a až v čase krízy pochopil, že Slováci chcú samobytný život. V Mníchove sa Hitler neusiloval o mocensko-politické riešenie, ale čisto o etnicko-politické. Tento problém riešil s Jozefom Tisom, toho času ešte ministerským predsedom, aby si vyjasnil túto otázku. Nemecko nemalo východne od Karpát žiadne záujmy a bolo mu v podstate ľahostajné, ako sa Hitler vyjadril počas tohto rozhovoru, čo sa tam deje. Nastáva  situácia, či sa chce Slovensko stať samostatné alebo nie a túto predstavu definitívne potvrdiť. Hitler sa vyjadruje, že ak sa chce Slovensko osamostatniť, toto úsilie nielenže podporí, ale ho aj zaručí. Pokiaľ Slovensko jasne vyjadrí svoju vôľu byť samostatným, splní svoje slovo. Keby však váhalo, prípadne by sa nechcelo oddeliť od Prahy, potom ponechá osud Slovenska udalostiam, za ktoré už nebude zodpovedný. Sústredí sa výlučne len na nemecké záujmy a tie nie sú východne od Karpát. Nemecko podľa Hitlerových slov nemá so Slovenskom nič spoločné a nikdy k Nemecku nepatrilo.

V tomto čase zároveň informuje Tisa o hlásení, ktoré práve prišlo a v ktorom sa hovorí o pohyboch maďarských vojenských jednotiek pri slovenských hraniciach. Hitler toto hlásenie nahlas číta Tisovi a vyjadruje nádej, že sa Slovensko skoro a jasne rozhodne. Tiso ďakuje Hitlerovi za jeho slová a ubezpečuje, že sa vodca môže na Slovensko spoľahnúť. Ospravedlňuje  sa, že sa nemôže v danom okamihu jasne vyjadriť a urobiť rozhodnutie. Žiada o povolenie vzdialiť sa so svojim priateľom a celý problém v pokoji zvážiť. Tým sa ich rozhovor končí. V pracovni Adolfa Hitlera v Novej ríšskej kancelárii pri tomto rozhovore, ktorý sa konal v čase od 18.40 – do 19.15 hodine boli ďalej prítomní ríšsky minister zahraničia, štátny minister Weissner, generál Keitel,generál Brauchitsch, štátny tajomník Dietrich, štátny tajomník Keppler a minister Ďurčanský.

Po desiatej hodine ráno sa začína zasadanie krajinského snemu. Tiso prednáša 57.prítomným poslancom správu o ceste do Berlína, pričom zdôrazňuje Hitlerom tak úspešne zrežírovanú maďarskú hrozbu. Trikrát opakuje poslancom Hitlerom použitý termín, že sa musia rozhodnúť „blitzschnell“.

Čas plynie. Krátko pred dvanástou, pred uplynutím ultimáta (12.00 hod, 14.marec), zasadanie sa prerušuje. Po dvanástej sa schádza krajinský snem na trojminútové zasadnutie : povstaním poslanci odhlasovávajú vytvorenie samostatného štátu.

Odhlasovaním samostatnosti Slovenska dostáva Hitler do rúk skvelý nástroj a argument. Osamostatnením Slovenska zostáva Zakarpatsko úplne bezmocné a je obsadené Maďarskom. Odštiepením Slovenska, podľa nacistickej verzie, prestávajú platiť pomníchovské sľuby a záruky voči Československu, nastáva nová situácia.

Po Tisovi je pozvaný do Berlína prezident Hácha. V noci zo 14. na 15. marca mu vnútili podpísať zmluvu o vytvorení Protektorátu Čechy a Morava. Štrnásty marec oddeľuje na čas osudy českého a slovenského národa a je stupienkom k rozpútaniu druhej svetovej vojny. Nie je len posledným úderom od Mníchova znásilňovanému Československu, ale aj posledným ohnivkom v dlhej reťazi Hitlerových výbojov – od Sárska a okupácie demilitarizovaného pásma v Porýnsku cez Rakúsko, Sudety až k 14. a 15. marcu 1939. O pár dní bude nasledovať ešte litovská Klajpeda, ale to je koniec – ďalší krok proti Poľsku 1. septembra už znamená vojnu.

PRAVÁ TVÁR KOLONIÁLNYCH PREDSTÁV

/jar 1939/

– Protektorát Čechy a Morava

Územie našej vlasti po 15. marci 1939 začína spoznávať pravú tvár koloniálnych predstáv sformulovaných H. Göringom ešte v októbri 1938. Na čelo nemeckej civilnej správy českých krajín je dosadený Hitlerom ríšsky protektor K.von Neurath, ktorý spolu s gestapom, SD- bezpečnostnou službou a s predstaviteľmi tzv.oberlandratov, na ktoré je krajina rozdelená, uskutočňuje najbrutálnejšiu fašistickú diktatúru. Česká autonómna protektorátna správa na čele s bábkovým prezidentom E.Háchom úplne závisí od nacistov. Cieľom Nemecka v českých krajinách a na Slovensku je začleniť celý ekonomický a ľudský potenciál do služieb ríše, najmä jej vojnových plánov. Politický diktát, priame ovládnutie ekonomiky nemeckými podnikmi, arizácia širokej vrstvy kolaborantov z radov priemyslu, poľnohospodárstva, stavebníctva, obchodu, finančného života, živnostníctva a inteligencie – to všetko slúži účelu, i keď forma, prostriedky, taktika nacistov sú v oboch krajinách odlišné.

Pripravený model nového poriadku v Európe sa začína pomaly črtať. Jeho jadro tvorí vznik Veľkonemeckej ríše, obývanej príslušníkmi vyššej árijskej rasy, ktorá podľa Hitlera je vyšším zákonom určená ovládať všetky ostatné národy, žiť z ich materiálnych zdrojov a zabezpečovať nemeckým monopolom pozície, aké v dejinách kapitalizmu nemali ešte obdobu.

Niekoľko týždňov po okupácii sa presadzuje línia tradičnej imperialistickej nadvlády, opierajúcu sa o spoluprácu s domácimi kolaborantami, ktorá má zabezpečiť hlavne hospodárske vykorisťovanie krajín. Zdrojom všetkej moci v protektoráte je okupačná správa, ktorú reprezentuje ako priamy Hitlerov zástupca – ríšsky protektor.

Hlavným nástrojom nacistického teroru sa stáva Geheime Staatspolizei – gestapo ( tajná štátna polícia). Na území protektorátu vznikajú dve jej riadiace centrá – v Prahe a v Brne. Súčasne existuje Sicherheitsdients – bezpečnostná služba, ktorá zabezpečuje spravodajské úlohy nacistickej strany. Policajné úlohy ešte plnia Kriminalpolizei – Kripo a ochranná polícia Schutzpolizei – Schupo. Nezávisle od nich pôsobí vojenská spravodajská služba – abwehr.

Zatiaľ čo Sicherheitsdients a abwejr majú zabezpečovať nepriateľskú činnosť a vypracúvať súhrné spravodajské správy, gestapo má odporcov fašizmu nielen odhaľovať, ale zároveň vyšetrovať a likvidovať. V strede týchto represívnych zložiek nacistického okupačného aparátu je všetka protifašistická činnosť, najmä ilegálna činnosť Komunistickej strany Československa.

Súčasne so zavedením okupačného štatútu vo verejnom živote, v školstve a kultúre nacisti presadzujú v protektoráte aj fašistický vojnový systém riadeného hospodárstva vrátane nútenej práce a lístkového prídelového zásobovania obyvateľstva. V dôsledku militarizácie hospodárstva je veľká časť podnikov zlikvidovaná alebo začlenená do monopolistických nemeckých zoskupení. Postupný proces včleňovania ekonomiky českých krajín do nemeckého hospodárstva bol zavŕšený 1.októbra 1940 zrušením colnej hranice medzi protektorátom a Nemeckom.

Okupačný režim v českých krajinách je fašistickým kolonizátorských typom diktatúry, ktorá používa na realizáciu svojich plánov najbrutálnejšie metódy. Konečným cieľom nacistickej politiky je úplná germanizácia českých krajín, ktoré sa majú stať trvalou súčasťou Nemecka. (V roku 1940 schválil Hitler tajný dokument, na základe ktorého sa mala časť českého národa postupne ponemčiť, časť vysídliť a časť zlikvidovať. Hoci sa tento plán mal zrealizovať až po skončení vojny, aby jeho okamžité uskutočňovanie neohrozilo chod vojnového hospodárstva, začali ho nacisti aplikovať už počas vojny.) Ohrozovanie národnej existencie, fašizácia všetkého života, zhoršovanie životnej úrovne najširších vrstiev pracujúcich, likvidácia demokratických politických a odborárskych práv – to všetko má vplyv na stupňovanie odporu robotníckej triedy a ostatných pracujúcich proti nacistickým okupantom. Aby sa nenarážalo na odpor, ktorý by mohol zneisťovať a podnecovať k rebélii spoločnosť, príkazy nacistov tlmočia národu tí, ktorí mali ešte pred nedávnom akú takú dôveru časti českého národa a Hitler necháva najvyššie národné úrady v ich rukách. Je to samozrejme ale okupačná moc, ktorá všetko riadi a diriguje. Prezidentom zostáva naďalej Hácha, muž, ktorý zneuctil všetky zákony a pošliapal ústavu republiky vlastnej krajiny. Ministri protektorátnej vlády vykonávajú svoje funkcie len z poverenia protektora. Vládna a štátna moc ústami K.H.Franka je odvodená z moci ríše. Protektorát Čechy a Morava nie je subjektom medzinárodného práva. Všetky medzinárodné zmluvy, ktoré Nemecko uzatvára, platia automaticky i pre protektorát. V mestách a dedinách sú dosadzovaní nemeckí starostovia, podniky, ústavy, sociálne inštitúcie, vysoké školy – všetko pod taktovkou nemeckých komisárov. Buržoázne politikárčenie tiež prináša svoje plody a nimi sa za cenu servilnej služby okupantom dokážu držať nad vodou rôzne typy bezcharakterných zbabelcov, pokútnych neuznaných talentov, lúzy, egoistov, karieristov, obmedzencov, ktorí v tragédii národa vidia príležitosť na svoje uplatnenie.

Háchovci sú ochotní kolaborovať za každých okolností, hoci pre istotu ešte udržiavajú kontakty aj s benešovskou emigráciou, keby náhodou plán tisícročnej tretej ríše predsa len skončil o čosi skôr. Pre tieto odbojové aliby zakladajú Národné súručenstvo, zlepenec, ktorý si zachováva chrabré politické pozície pre každú eventualitu: víťazstvom Nemcov vo vojne Národné súrečenstvo sa postará o zachovanie pokoja v prospech okupantov, prehrou Nemcov Národné súrečenstvo ako vyvolená koalícia so skúsenosťami uchváti moc. Okupanti sledujú toto pechorenie s posvätnou zhovievavosťou, keďže nijako nie sú ohrozené ich pozície, práve naopak, užitočnou servilnosťou sa vytvára zdanie akéhosi českého autonomizmu. Ak niekto predsa len posunie latku trocha vyššie ako by bolo žiadúce, nacisti ho jednoducho zlikvidujú.

Aktivita háchovcov počas okupácie nielen v prenasledovaní komunistov sa zapíše do dejín čiernymi písmenami. Svoju podlú zradu a svoje služby Hitlerovi drzo nazývajú českou reálnou politikou. Nikdy by Nemci nedostali z Čiech toľko zbraní, toľko surovín a toľko potravín, keby museli celú štátnu a hospodársku administratívu vykonávať sami a keby to nerobili háchovci – za Nemcov a pre Nemcov.

– Slovenská republika

Zatiaľ, čo si nacisti svoje záujmy v českej časti rozbitej republiky zabezpečili priamou okupáciou, na Slovensku sa rozhodli využiť ochotu ľudákov dať krajinu a jej ľud do rúk ríše. Týmto krokom získavajú bez akéhokoľvek väčšieho úsilia nadvládu nad územím so strategickým významom pre vojnové plány namierené proti Poľsku a ZSSR. Keďže na Slovensku netreba aplikovať žiadny donucovací aparát, pozitívne plody žne i propagandistická kompenzácia negatívnych ohlasov rasistického postoja k slovanským národom vo svete.

Nikto nepochybuje, že pri jeho kolíske stojí Nemecko. Slovensko je okrem USA medzinárodne uznávaným subjektom a navonok nesie všetky znaky štátnosti – v Bratislave úradujú ministerstvá a úrady, pred palácom prezidenta v parádnych uniformách stojí vybraná jednotka slovenskej armády, funguje četníctvo, polícia, administratíva, snem. Slovensko je samostatné colné územie, uzatvára obchodné zmluvy, má svoju menu. Napriek vonkajším prejavom suverenity , napriek akcentu štátnej a národnej samostatnosti, je satelitným štátom plne slúžiacim záujmom nacistickej ríše. Nacisti ho v tomto postavení udržiavajú jednak priamou kontrolou vnútornej a zahraničnej politiky prostredníctvom svojho vyslanca v Bratislave, vojenskej misie, nemeckých poradcov (beráterov) v dôležitých politických a hospodárskych úradoch, ale aj ďalšími spôsobmi – ovplyvňovaním jednotlivých skupín ľudáckeho politického tábora.

Systém priamej kontroly zakotvoval základný dokument upravujúci vzťahy slovenského štátu a Nemecka – tzv. ochranná zmluva (Schutzvertrag) z 23.marca 1939. Nový štát dal ňou svoju nezávislosť a integritu pod ochranu ríše, pričom sa v rozsiahlej miere vzdal svojej suverenity tým, že nacistom umožňoval zriadenie tzv.ochrannej zóny medzi hranicami protektorátu a východným okrajom západoslovenských Karpát. Vojenskú právomoc tu prevzali orgány nemeckých ozbrojených síl. Kontrolu v slovenskej armáde si nacisti zabezpečili v zmluve o budovaní slovenských ozbrojených síl v úzkej zhode s nemeckou brannou mocou. Podobná formulácia o úzkej zhode poznačila aj líniu zahraničnej politiky slovenského štátu. Zmluvu dopĺňal tajný protokol o ekonomických otázkach, ktorým sa Slovensko v zahraničnom obchode, v menových otázkach a napokon v samej koncepcii rozvoja národného hospodárstva dostáva celkom do područia Nemecka.

Štátna samostatnosť Slovenska má aspoň čiastočne zakryť nemeckú okupáciu českých krajín a na čas hrá dôležitú úlohu v nemeckej hre, izolácii ďalšej vyhliadnutej obete – Poľska, ktoré odmietlo nemecké návrhy na odstúpenie Gdanska. Nacisti pozorne sledujú upevňovanie závislosti klerofašistického slovenského štátu od Nemecka vo všetkých oblastiach. Vo svetle týchto skutočností paradoxne vyznievajú slová prezidenta slovenského štátu Jozefa Tisu na zasadnutí snemu v Ružomberku v októbri 1939 :

„Slovenský štát bude strážcom, aby mozole slovenského robotníka, hospodára a podnikateľa, um slovenského politika, literáta a umelca, synovia a dcéry slovenských matiek, životy slovenskžch úradníkov a vojakov nikdy viac neboli otrocky zneužívané k zveľadovaniu cudzieho života … „

V tejto prvej etape svojej existencie klerofašistický štát využíva sociálnu demagógiu, lebo na obyvateľstvo mohutne pôsobia nacionalistické heslá . Nacionalizácia a arizácia rozširujú vrstvu stredných podnikateľov, zintenzívňuje sa hospodársky život, očakáva sa sľúbená pozemková reforma, sľubuje sa ideálna práca v Nemecku.

Výpovede slovenských robotníkov, ktorí sa vracajú z práce z fašistického Nemecka však vravia o iných podmienkach a ťažkom údele Slovákov ako je prezentované propagandou. Čierna káva bez cukru, malý kúsok chleba, zemiaky, omáčka, občas kúsok mäsa – to je denný prídel stravy slovenského robotníka pracujúceho podľa zmluvy teoreticky 10 hodín denne, ale prakticky o mnoho nezaplatených hodín viac. Už v júni 1939 sa vracajú z Nemecka prví robotníci, ktorí rozčarovaní realitou podávajú smutné svedectvo na policajných riaditeľstvách svojich okresov.

 

KLÉROFAŠISTICKÁ PODSTATA SLOVENSKÉHO ŠTÁTU

/leto 1939/

Slovenský štát má ochrannou zmluvou zo strany nacistického Nemecka zmluvne zabezpečenú existenciu na 25 rokov, no po diplomatických rokovaniach vo veci likvidácie sporu s Maďarskom, ktorý bol zapríčinený maďarským vpádom na východné Slovensko, je dôvera v hodnotu tejto zmluvy značne naštrbená. Serióznosťou nemeckých zámerov otriasa aj zmienka o Slovensku v Hitlerovej reči z 28.apríla 1939 a v Beckovej reči z 5. mája 1939, ktoré svedčia o tom, že v poľsko-nemeckých rokovaniach sa spomínalo aj Slovensko ako figúrka na šachovnici, s ktorou sa posunie tam, kto aký ťah zvolí. Nepríjemné pocity, že Nemecko použilo a používa Slovensko ako výmenný artikel v rokovaniach s Poľskom, respektíve s Maďarskom tak zotrvávajú.Umocňujú sa chýry – maďarská delegácia na čele s ministerským predsedom grófom P. Telekim a ministrom zahraničia grófom I.Csákym na začiatku mája 1939 v Berlíne sa necháva počuť, že Nemci sľúbili maďarskej delegácii za politické ústupky celé Slovensko. Neistota v ľudáckych kruhoch sa prehlbuje – berlínsky vyslanec M.Černák sa u britského vyslanca N. Hendersona dozvedá o údajnom nezáujme Nemcov na dianí v strednej Európe, lebo Nemcom je dôležitejšie priateľstvo Maďarov ako Slovákov. Nemci sú ochotní obetovať nás Maďarom, aby si tým udržali os v diplomatickom boji proti Poľsku. Neznalosť skutočných zámerov Nemecka so slovenským štátom podnecuje ľudácku vládu k rôznym akciám, ktorými sa snaží poistiť si svoje triedne a nacionalistické záujmy. M. Černák je v tomto úsilí poverený presviedčať nacistov, že je to práve slovenský štát, ktorý je lojálny a ako jediný dokáže zabezpečiť vernosťou nacistické záujmy v stredoeurópskom priestore.

Vzťah medzi Poľskom a Slovenskom je napätý. Poľská vláda hneď po vyhlásení ochrannej zmluvy demonštratívne odvoláva svojho diplomata, a aj pri iných príležitostiach dáva pohŕdavo najavo, že slovenskú vládu nepovažuje za samostatnú, ale za nástroj nemeckých nacistov. Slovenská strana nezostáva nič dlžná a v dôsledku toho stupňujúco zdôrazňuje svoje územné požiadavky. Následkom revizionistického prejavu ministra V.Tuku v Žiline v apríli 1939 poľská vláda prerušuje vyjednávania o vytýčení poľsko-slovenskej hranice.

Slovensko-poľské vzťahy sa vyvíjajú od vzniku slovenského štátu až do začiatku druhej svetovej vojny v dvoch rovinách. Prvá strana na čele s ľudákmi sympatizuje s Nemcami a pripája sa k nemeckému útoku na Poľsko. Druhá strana verejnosti prechováva propoľské sympatie a Poľsko je pre ňu symbolom odporu proti rozpínavosti nacistického Nemecka. Ľudácke špičky potrebujú taktiež paralizovať silnú slavianofilskú a propoľskú orientáciu, ktorá v značnej časti obyvateľstva má vyslovene protivládny a protirežimský charakter. Poľsko-slovenské vzťahy eskalujú napadnutím Poľska nacistickým Nemeckom vpádom slovenského štátu do tejto krajiny 1.septembra 1939.

Účasť slovenského štátu na útoku proti Poľsku má výrazný vplyv na ďalší zahraničnopolitický a vnútropolitický vývoj Slovenska. Klérofašistický štát si týmto upevnil svoje postavenie a zlepšil svoje pozície. Hitler ubezpečuje M. Černáka:

“ Vaše chovanie definitívne ustanovilo slovenský štát. Oddnes Nemecko nedovolí nikomu intrigovať o právach Slovenska.“

Francúzsko a Veľká Británia však okamžite odvolávajú svojich diplomatických zástupcov z Bratislavy a tým definitívne rušia svoje predchádzajúce uznanie slovenského štátu. Chýry o možnom delení Slovenska prestávajú, očakáva sa navrátenie Maďarmi zabratých slovenských krajov, zvlášť Košice a juhu. Veľké rozladenie preto prináša Hitlerova reč, v ktorej prisľúbil nedotknuteľnosť maďarských hraníc. Nacionalistická prorežimská vlna preto od októbra 1939 prudko upadá.

Vojenské ťaženie proti Poľsku má vplyv aj na preskupenie politických síl vnútri ľudáckeho tábora, vypadá polonofilské krídlo v HSĽS, mocenským odstavením K.Sidora a jeho spolupracovníkov. Pád Poľska, Sidorova nečinnosť ako vyslanca slovenského štátu v Ríme, kde mohol bez rizika vystúpiť na obhajobu svojej politickej línie, znamená silný morálny otras celého smeru a jeho diskvalifikácia je tak veľká, že ani snahy o opätovné presadenie sa v slovenskej politike v čase narastania krízy ľudáckeho režimu v rokoch 1941-1943 mu už nepomôžu.

Útok proti Poľsku odhaľuje skryté nedostatky a slabé miesta ľudáckeho režimu. Tisova politika hradného mieru, ktorej snahou je zapojiť do budovania slovenského štátu všetkých Slovákov bez ohľadu na ich predchádzajúcu politickú orientáciu, dostáva silný úder. V tejto situácii je pre ľudákov najtrápnejším momentom vystúpenie vyslanca a splnomocneného ministra L.Szathmáryho vo Varšave, ktorý sa otvorene postavil proti vláde v Bratislave a zapája sa do zahraničného odboja. Ale ani vo vnútri neklape všetko tak, ako si to Tiso a prívrženci jeho umierneného krídla želajú. V rezorte Ministerstva dopravy a verejných prác v dôsledku neplnenia povinností hraničiacich so sabotážou sa pristupuje k drastickým opatreniam. Rovnako ako v ostatných odvetiach štátnej správy cez nepružnosť a otvorenej neochote kolaborovať s klérofašizmom.

Radikálne živly vo vedení HSĽS a Hlinkovej gardy začínajú útočiť na pozície umierneného Tisovho krídla, pričom naplno vzplanul dovtedy latentný spor medzi radikálno-fašistickým a umierneným krídlom v HSĽS, medzi vedením strany a vedením gardy. Garda si začína nárokovať mimoriadne práva a chce výlučne rozhodovať o politickom živote v štáte. Vládne nariadenie č.220/1939 z 5.septembra 1939 dáva HG široké právomoci, v niektorých smeroch je dokonca HG postavená nad spoločnosť a orgány štátnej správy. Proti tomuto nariadeniu sa ihneď postavili všetky negardistické zložky obyvateľstva vrátane príslušníkov štátneho aparátu.

Už na začiatku otvoreného zápasu radikálno-fašistickej skupiny Tuka-Mach s konzervatívnym Tisovým krídlom sa ukazujú niektoré závažné skutočnosti. Radikáli okolo V. Tuku a A.Macha nemajú takmer žiadnu podporu v masách slovenského obyvateľstva, práve kvôli nariadeniu č.220. Tisovo konzervatívne krídlo má naopak lepšie pozície v spoločnosti ako i prevahu. Prezidentské voľby 26. októbra1939 potvrdzujú skutočný pomer síl HSĽS: radikáli sú zatlačení a už začiatkom decembra 1939 sa musí A.Mach brániť proti verejným útokom HG. Nové vládne nariadenie o HG č.310/1939 z 21.decembra 1939 prakticky likviduje všetky politické výdobytky predchádzajúceho nariadenia. Z prvého otvoreného stretnutia dvoch politických smerov vnútri HSĽS, ktorého impulzom bolo poľské ťaženie, vychádza teda víťazne Tisovo konzervatívne krídlo. Skupina Mach-Tuka sa však necíti porazená. Keďže nenachádza dostatočnú podporu v domácom politickom živote, začína ju intenzívnejšie hľadať v podpore nacistického Nemecka. Toto rozčlenenie ľudáckeho tábora na dve proti sebe stojace frakcie a ich otvorený vnútorný zápas sa stáva trvalou súčasťou politického života v slovenskom štáte. Berlín tak môže rôznym manévrovaním medzi oboma smermi presadzovať svoje záujmy v Bratislave a naplno to aj využíva.

Na úkor zvyškov parlamentnej demokracie možno použiť ako názorný príklad aj slovenský snem, ktorý sa utvoril z autonómneho snemu 14.marca 1939 po odhlasovaní slovenského štátu. Podľa ústavy z 21.júna 1939 mal byť snem najvyšším zákonodárnym a kontrolným orgánom štátu. Jeho funkčnú reprezentatívnosť vyjadruje hlavne to, že sa voľby doň nikdy neuskutočnili a poslancov vymenúval prezident. Na úrovni formálnej inštitúcie zostáva aj Štátna rada, zložená z predsedu vlády, predsedu snemu, zástupcov stavov, HSĽS a národnostných strán. Na úkor týchto orgánov si svoju rozhodujúcu a výkonnú moc rozširuje špička ľudáckej strany. Obsadzovanie rozhodujúcich miest v štátnej administratíve, začínajúc predsedom vlády, od októbra 1939 prezidentom a zároveň vrchným veliteľom ozbrojených síl J.Tisom a usilovnosťou vplývať na celé spoločenské a politické dianie, sa realizuje idea totalitného štátu.

HSĽS je jedinou povolenou politickou stranou okrem politickým zoskupení národnostných menšín. Ústavný zákon z 25.septembra 1939 jej zabezpečuje vedúcu politickú úlohu v štáte. Bezprostredne riadi Hlinkovu mládež a ženské hnutie. HG, štatutárna polovojenská zložka strany, pôsobí ako nástroj radikálnej skupiny v HSĽS ovládanej V.Tukom a A.Machom. Prostredníctvom HG sa vo veľkej miere presadzujú nacistické vplyvy, a práve garda zohráva hanebnú úlohu v súvislosti s protižidovskými akciami a perzekúciou protifašistického odboja. Logika likvidácie legálnej opozície, nastolenie politického monopolu ľudáctva vedie sama skutočne tam, kam slovenský štát tlačili od začiatku nacisti a ich napodobňovatelia na Slovensku: od diktatúry ľudovej strany k diktatúre vodcu, od nepripustenia legálnej opozície k násilnému potláčaniu akýchkoľvek odlišných hlasov jedinej prípustnej politiky, myslenia, konania a napokon k používaniu čoraz tvrdších a brutálnejších metód.

Ohľadom postupnej likvidácie všetkých zvyškov parlamentnej demokracie a konštituovania totalitárneho modelu fašistického štátu súperia v období formovania režimu slovenského štátu vo vládnucej garnitúre dve línie . Prvá skupina je pod priamym vplyvom prezidenta podľa vzoru talianskej, resp.portugalskej fašistickej diktatúry s citeľnou podporou katolíckej cirkvi. Práve cirkev je hlavným nástrojom ľudáctva, ktorá zabezpečuje vplyv na masy – klérus je priamo angažovaný v orgánoch Hlinkovej strany i v štátnych orgánoch, cirkev má zabezpečené privilegované postavenie v školstve, výchove, politike i ekonomike. Ideologickú platformu týchto kruhov predstavujú nacionalistické heslá, pseudoľudová tradícia HSĽS, antikomunizmus, antisemitizmus a kombinácia fašistických princípov s klerikalizmom v tzv. kresťanskom totalitarizme.

Druhou skupinou je skupina okolo predsedu vlády Vojtecha Tuku a šéfa úradu propagandy a hlavného veliteľa HG Alexandra Macha so vzorom organizácie štátu a spoločnosti v nacistickom režime Nemecka a jeho radikálnych zásahov nielen proti aktuálnym ilegálnym protivníkom, ale aj potenciálnym oponentom, ktorých vidí v predstaviteľoch hospodárskej oligarchie. Vyznačuje sa militantným protičeským a protižidovským postojom, pokúša sa sformulovať svoju ideológiu slovenského nacionálneho socializmu a priamym preberaním nacistických ideí.

Oba tieto smery sa v danom momente uchádzajú o podporu a dôveru svojich nacistických patrónov. Tí manipulujú oboma skupinami podľa svojich mocenských potrieb, prirodzene s priamou podporou extrémne gardistických živlov.

ZA SLOBODU ČESKÉHO A SLOVENSKÉHO NÁRODA

/leto 1939/

Hnutie mladých ľudí , zdieľajúcich v ťažkých časoch okupácie komunistické ideály, pokladá za svoje dejinné poslanie, už v rámci ilegality, viesť ujarmené národy Ćeskoslovenska k oslobodeniu z hitlerovského útlaku a k obnoveniu československej nezávislosti. Okrem hlavnej úlohy organizovať národnooslobodzovacie hnutie vo vnútri okupovaného Ćeskoslovenska má za cieľ rozvinúť v národnooslobodzovacom duchu širokú politickú prácu v zahraničí vo významných krajinách Európy, Ameriky a predovšetkým vo veľkých demokratických štátoch ako Francúzsko a Anglicko, ktoré majú význam pre osud Československa. Ich cieľom je ukázať na násilníctvo, ktoré pácha hitlerovské Nemecko na Československu, ukázať na útlak ľudí a prispieť k tomu, aby sa svetová verejnosť, demokratické krajiny, všetky ostatné národy a predovšetkým ich pracujúce masy posilnili v odpore proti hitlerizmu.

Konkrétnou politickou úlohou je pred tvárou sveta odmietnuť zradné a zbabelé činy kapitulantskej československej reakcie, neuznať činy Háchov a Chvalkovských, neuznať platnosť berlínskej dohody z 15.marca a všetky jej dôsledky, odmietnuť vnútorný režim protektorátu a s odvolaním sa na akt neuznania okupácie Ćeskoslovenska zo strany štyroch veľmocí požadovať ,aby nemecká okupačná moc opustila celé územie Ćeskoslovenskej republiky, aby sa odvolali nemecké okupačné vojská a všetky nemecké okupačné orgány. Ďalej je v záujme národnooslobodzovacieho hnutia požadovať plné obnovenie štátnych suverénnych práv Československa, odčinenie všetkých lúpeží, krádeží a násilných činov vykonaných nemeckými okupantami a dožadovať sa, aby národy Ćeskoslovenska opäť postavili naroveň národov slobodných, nezávislých a suverénnych. Úlohou zahraničnej agendy je tieto kroky popularizovať a podniknúť pre ich splnenie na medzinárodnom fóre maximum. V užšom zmysle v zahraničnom odboji ide o to, aby sa obrátila pozornosť na krajiny, kde sú vo veľkom počte usadení vysťahovalci z národov, ktorí obývajú Ćeskoslovensko a získať ich pre národnooslobodzovací boj. Patria sem do dvoch miliónov zahraničných Ćechov, Slovákov a Zakarpatských Ukrajincov, ktorí s československým ľudom prežívajú kritické chvíle jeho úsilia o záchranu samostatnosti a jeho ujarmenia nemeckým fašizmom.

Československá emigrácia v cudzine a zahraničný odboj sa už v značnej miere rozvinula, zložená z rôznych čs.politických činiteľov a straníckych skupín. Najvýznamnejšie miesto zaujíma skupina emigrovaných politických činiteľov na čele s Eduardom Benešom. K tejto skupine sa pripojili tí čs.diplomati, ktorí zostali v cudzine na svojich miestach a tí vojenskí činitelia, ktorí sa uchýlili do cudziny. V emigrácii už pôsobí v tomto čase aj skupina slovenských politikov ako sú Slávik, Hurban, Osuský, či niektorí vedúci českí sociálni demokrati – Pacák, Martínek, Ečer, rovnako ako politickí predstavitelia katolíckej a evanjelickej cirkvi. Táto čs. emigrácia z meštiackeho politického tábora si zvolila za svoje pôsobisko Francúzsko, Anglicko a USA, pričom Benešova skupina si vybrala za východisko svojej činnosti USA. Benešovci si vo svojich kruhoch v tomto čase dokázali zabezpečiť už takú pozíciu, že cudzina v nich vidí autoritatívnych reprezentantov čs.emigrácie s vedúcim vplyvom v odbojovom hnutí zahraničných Čechoslovákov.

Na pôde zahraničnej odbojovej práce mladí komunisti v porovnaní k ostatným politickým skupinám a činiteľom sledujú tú istú líniu ako na pôde domáceho odbojového hnutia. Pomocou svojich vedúcich politických pracovníkov, ktorí sa uchýlili do cudziny a využitím všetkých svojich funkcionárov a členov tvoriacich zahraničnú emigráciu, rozvíjajú zahraničnú prácu v najdôležitejších krajinách /Francúzsko, Anglicko, USA/, pričom agitujú aj na ostatné demokratické krajiny, aby sa zapojili do antihitlerovského boja. V tomto zahraničnom odboji tak zastávajú stanovisko najširšieho zomknutia síl, ochotných bojovať za obnovenie čs. nezávislosti, rovnako ako stanovisko najširšieho jednotného národnooslobodzovacieho frontu v zahraničí. Rozdiel v ich zahraničnej misii je ten, že sa orientujú na robotnícku triedu, na pracujúce masy. Konkrétne politické pracovné úlohy spočívajú predovšetkým v najužšom pravidelnom styku s komunistickými stranami dotyčných krajín, s robotníckymi organizáciami, odborovými organizáciami, so socialistickými organizáciami, s antifašistickými stranami, s kruhmi ľavicovej inteligencie atď. Tým, že mobilizuje svetové komunistické hnutie na čele s medzinárodnou robotníckou triedou, v kritických chvíľach dokážu ustáť pre vec Československa svoje pevné stanovisko, zatiaľ čo vlády demokratických krajín kolísajú a zrádzajú. To, že sa v zahraničnej práci angažujú v záujme Ćeskoslovenska ako strana internacionálnych vzťahov a bratstva im v zahraničnom odbojovom hnutí dodáva silnú pozíciu, ktorú museli ostatní činitelia zahraničného odboja plne rešpektovať. Komunisti viac ako ktokoľvek sú v hnutí za mier a proti fašizmu schopní získavať v demokratických krajinách ľavicovú inteligenciu, kultúrnych činiteľov, význačných spisovateľov a umelcov. Zahraničie si uvedomuje, že za nimi stojí autorita robotníckeho hnutia, medzinárodného antifašistického hnutia, a autorita a váha vzťahov k Sovietskemu zväzu.

Pri vykonávaní tejto misie sa samozrejme naráža na problémy, ktoré vyplývajú vo všeobecnosti z obmedzených podmienok činnosti emigrácie a pre odpor ostatných čs. skupín emigrácie s protikomunistickou zaujatosťou. Meštiacky politický charakter v zahraničnom odboji / Beneš, Masaryk, Osuský, Hodža a pod/ bránia orientácii na robotníctvo a na ľudové masy demokratických krajín. Ich cieľ sa sústreďuje výlučne na vládnuce buržoázne vrstvy a na vlády a oficiálnych činiteľov v cudzine. Ich snaha je zameraná oddeliť čs. zahraničné hnutie od opozičných demokratických strán, od bojového masového antifašistického hnutia a uprednostňujú  zahraničnú prácu iba na kabinetné rokovania, na reprezentatívne akcie, a akčné formy v takom rámci, ktoré sú zúžené len na odobrení vlád veľkomocenských štátov. Komunisti sa na rozdiel od nich opierajú o masy, v ktorých mobilizujú bojovú silu a v ktorých majú oporu, že ich pomocou vo veci Československa bude možný tlak na vlády, na kolísavosť buržoázie a to je pre nich zároveň jediná možná priechodná cesta k obnoveniu nezávislosti Československa. Zastávajú stanovisko, aby sa československé zahraničné hnutie vo všetkých krajinách primklo k antifašistickému hnutiu, k hnutiu ľudového frontu. Ďalej apelujú, že len Francúzsko, reprezentované francúzskym ľudom, len protichamberlainovské Anglicko, len antifašistická Amerika sú schopné oddane pomôcť vo veci Československa. V zahraničnom odboji tvrdo kritizujú Daladierov, Chamberlainov, Bonnetov, Rooselvetových odporov a usilujú sa o to, aby hnutie solidarity s Československom a zahraničné odbojové hnutie Ćechoslovákov boli v súlade s politickými intenciami antifašistických činiteľov jednotlivých krajín s cieľom posilnenia antifašistického tábora, posilnenia robotníckeho hnutia v týchto krajinách, a predovšetkým politického a organizačného posilnenia bratských komunistických strán.

Hnutie mladých komunistov taktiež marí tendencie niektorých skupín čs.zahraničnej emigrácie vo veci osudu Československa súvisiacich po jeho obnovení nezávislosti. Tieto skupiny chceli Ćeskoslovensko urobiť závislým od mocenských záujmov západoeurópskych veľmocí. Túto líniu zastáva fakticky aj Benešova skupina orientovaná na francúzsku, anglickú a americkú buržoáziu. K tomu patril aj prísľub zahraničného čs. odbojového hnutia do jej služieb. Zviazať osud čs. národného odboja iba so záujmami západoeurópskej imperialistickej buržoázie neprichádzalo pre komunistické hnutie do úvahy. Cieľom komunistov je spojiť hnutie za čs. nezávislosť s otázkou jednoty antifašistického frontu národov s antiagresorským frontom mierových štátov, nevynímajúc Sovietsky zväz, ktorý Ćeskoslovensku ponúkol pomoc vo chvíľach obrany za jeho nezávislosť. Sovietsky zväz sa stáva rozhodujúcim činiteľom osudu Európy a pod jeho vedením sa zoskupujú národy odhodlané doviesť národnooslobodzovacie hnutie spod jarma fašizmu do konca.

„… Komunisti budú mariť stanovisko, podľa ktorého by obnovenie čs. nezávislosti malo závisieť iba od určitých medzinárodných mocenských konflagrácií /európska a svetová vojna/, do ktorých sú benešovci naklonení odkladať rozhodnutie o čs.osude, hovoriac o možnosti oslobodenia v rozsahu o 5 až 20 rokov.

… Komunisti budú zastávať stanovisko, že s rozvinutím oslobodzovacieho boja proti hitlerovskému útlaku nemožno na nič čakať, že za obnovenie čs.nezávislosti treba bojovať za všetkých okolností v spojení s medzinárodným úsilím o mier.

… Komunisti budú dokazovať, že splnenie oslobodzovacích snáh závisí predovšetkým od samého československého ľudu, od jeho odolnej sily proti hitlerovskému útlaku, od jeho bojovej odvahy.

… Komunisti budú poukazovať na úplné reálne možnosti oslobodiť sa spod jarma tretej ríše spoločným, svorným bojom Ćechov a Slovákov, v spojení s nemeckým a rakúskym ľudom.

… Komunisti budú poukazovať na to, že je nevyhnutné správne oceňovať antifašistické hnutie nemeckého ľudu , tak isto budú dokazovať, že boj za československé oslobodenie má ohromnú nádej v podpore medzinárodného antifašistického hnutia, v sympatii demokratického sveta, no predovšetkým v tom, že reálnosť boja za oslobodenie spod hitlerovského jarma dáva tú skutočnosť, že Sovietsky zväz, najmohutnejšia moc na svete, poskytne podporu každému národu, ktorý sa stal obeťou fašistickej agresie a ktorý bojuje za oslobodenie spod hitlerovského jarma. “

zdroj: 1939, júl, Paríž -Smernice o politickej práci KSČ v zahraničí, ktoré vydal zahraničný sekretariát KSČ v Paríži. Zborník dokumentov k dejinám KSČ v rokoch 1938-1945 a k IX.,X.,XI. zväzku Spisov K. Gottwalda, Bratislava 1956, s.108 -134

Benešovci zdôrazňovali, že len zahraničná práca je rozhodujúca a domáci odboj má podradný význam, alebo že nemá vôbec význam, ako to hlásali aj v rokoch svetovej vojny 1914-1918. Týmto stanoviskom možno vysvetliť správanie sa dr. Beneša, ktorý keď po kapitulácii 30.septembra 1938 a po dobrovoľnej rezignácii a odovzdaní moci Syrovému, Chvalkovskému a pod. odišiel do cudziny, bol prakticky od tejto chvíle ľahostajný k otázke ďalšieho vnútorného vývoja v Československu. Otázka ďalšej vnútornej obrany čs.ľudu proti hitlerovskému násilníctvu, otázka obrany proti hitlerovským diktátom, proti nebezpečenstvu úplnej okupácie, otázka postavenia čs.ľudu po okupácii, obrany proti okupantom, otázka protektorátu alebo jeho zrušenia a pod., akoby pre Beneša a jeho skupinu ani neexistovali. Rozširujúc presvedčenie, že konečná spása príde zo zahraničia tak v zahraničnej emigrácii upútavajú pozornosť čs.ľudu na zahraničnú činnosť, čo vedie k tomu, že sa nedbá na význam boja na domácej pôde, k pasivite domáceho odbojového hnutia a k vyčkávaniu. Z mnohých zahraničných prejavov benešovcov, z ich tlače i z ich letákov, dopravovaných do Československa, tak nabádajú československý ľud doma na pasivitu, na opatrnosť, na vyčkávanie.

Toto stanovisko je nesprávne a škodlivé. Hlavný a rozhodujúci význam, ako apeluje komunistické hnutie, sa musí nevyhnutne nasmerovať na domáce odbojové hnutie národa, ktoré si vo svojej vlasti svojim vlastným bojom musí určiť svoj osud. Zahraničná odbojová práca, i keď mimoriadne dôležitá, bola vždy len doplnkom a súčasťou domáceho odboja, prostriedkom podpory domáceho odbojového hnutia a urýchlením víťazného boja za oslobodenie. Vo vnútri okupovaného územia sa musí domáci ľud brániť proti hitlerovskému útlaku, a rovnako si chrániť životné záujmy národa, ako napríklad prípadné zrušenie protektorátu a nastolenie priamej nemeckej moci nad českými územiami, čo by nevyhnutne viedlo k ešte brutálnejšiemu podmaneniu národa.“… československé odbojové hnutie môže byť veľkým činiteľom v tyle hitlerovského frontu, môže byť ohniskom rozpútania antihitlerovského nástupu.

„… od bojovej odvahy československého ľudu závisí to, či český národ i pri všetkých momentoch ústupu bude mať pozície husitov, to znamená čelnú pozíciu v medzinárodnom zápase za slobodu. Preto vo svojej práci v zahraničí povedieme československý ľud doma k bojovej aktivite, k použitiu bojových prostriedkov a antihitlerovskom odpore, k použitiu zbraní masového politického štrajku, bojových demonštrácií, k sabotážnym činom, k pasívnej rezistencii, k všetkým formám pasívneho i aktívneho odporu, ako aj k formám ozbrojeného boja v pravý čas. Všetkými prostriedkami chceme pomáhať zo zahraničia domácemu odboju politicky, materiálne, organizačne, mravne i vojensky.

… zo zahraničia nespustíme hlavnú paľbu napríklad proti českým činiteľom protektorátneho režimu, lež proti okupantom … nepovedieme útoky falošným smerom …

… zo zahraničia budeme ostro postupovať proti renegátstvu, slabošskému a oportunistickému správaniu sa vnútorných politických činiteľov, vodcov politických strán, pokorujúcich sa Hitlerovi, a aj v tejto veci budeme postupovať ináč ako ostatné skupiny zahraničnej emigrácie, ktoré podľa starého ducha koaličnej solidarity chránia takéto živly, akoby boli pripravené, že vo chvíli oslobodenia vezmú na milosť všetkých zradcov a zbabelcov a uplatnia heslo : – Odpusťme si, čo sme si ! – „

zdroj: 1939, júl, Paríž -Smernice o politickej práci KSČ v zahraničí, ktoré vydal zahraničný sekretariát KSČ v Paríži. Zborník dokumentov k dejinám KSČ v rokoch 1938-1945 a k IX.,X.,XI. zväzku Spisov K. Gottwalda, Bratislava 1956, s.108 -134

Záujem spoločného národnooslobodzovacieho hnutia Čechov a Slovákov vyžaduje, aby sa upustilo od akéhokoľvek vzájomného nacionálnošovinistického správania. Je zároveň dôležité, aby sa politicky správne nastolila otázka česko-slovenského pomeru a otázka postavenia Slovákov. Tendencie starého, škodlivého čechoslovakizmu, ktoré do zahraničného odboja zanášajú niektorí činitelia z českej i slovenskej strany / Osuský, Hurban, Slávik/ je treba čo najrazantnejšie eliminovať a nacionálna samobytnosť Slovákov musí ísť mimo bez akejkoľvek diskusie. Táto politická línia v slovenskej otázke je dôležitá v záujme úprimného zblíženia sa Ćechov a Slovákov, a tiež v záujme toho, aby sa paralyzovala rozkolnícka a nepriateľsky protičeská agitácia agentov slovenskej vlády medzi Slovákmi v zahraničí, najmä v Amerike. Je dôležité v tomto momente obracať sa hlavne na Slovákov v cudzine a získavať ich pre československý odboj.

 

IMPERIALISTICKÝ CHARAKTER VOJNY

/jeseň 1939/

Píše sa október 1939 . Vojna, ktorá vypukla 1.septembra 1939 je vojnou imperialistickou, nespravodlivou, za ktorú nesie vinu buržoázia všetkých bojujúcich štátov. Vojna sa vedie medzi dvoma skupinami kapitalistických štátov o svetovládu. Tých, čo bojujú proti mníchovanom a snažia sa o skutočne protifašistický front za účasti Sovietskeho zväzu, fašistické Poľsko odmietlo. Vojna podstatne mení situáciu, rozdeľovanie štátov na fašistické a demokratické stráca svoj predchádzajúci zmysel. A podľa toho sa mení i taktika komunistického hnutia, ktoré ako jediné poukazovalo a poukazuje na príčinu tejto vojny a odhaľuje jej imperialistický charakter. Začína sa tvrdo vystupovať proti vojne, hlasovať proti vojnovým úverom a objasňovať masám, že vojna im nemôže priniesť nič iného ako ťarchu a záhubu. Taktiež sa poukazuje na zradnú politiku neutrálnych štátov, ktoré vystupujú pre neutralitu svojich krajín, avšak pre zisky vojnu v iných krajinách podporujú.

Imperializmus je posledným stupňom kapitalizmu. Je už umierajúcim kapitalizmom a predvečerom revolúcie. Príčina prečo sa tak deje, je jednoduchá. Pokiaľ sa kapitalizmus dostane do fázy tohto najvyššieho stupňa, znamená to, že už si nevystačuje s metódami voľného vývoja kapitalistického hospodárstva. Pre svoju záchranu je nútený zavádzať násilné prostriedky pre predĺženie kapitalistického hospodárstva, čo spôsobuje zostrujúce sa rozpory medzi kapitalistickou triedou a triedou robotníkov čoraz viac utláčaných národov. Tento rozklad automaticky vedie k zániku kapitalistického poriadku cez revolučné odstránenie nespokojných más. A tak imperialistické mocnosti hľadajú nové spôsoby prežitia v novom delení krajín a národov práve vojnami.

V kapitalistickom svete sa práve odohráva nová imperiálna vojna a nové delenie sveta. Táto vojna je dielom imperialistických mocností na oboch stranách, dielom imperialistického kapitalizmu. Anglickým, nemeckým a francúzskym kapitalistom sa podarilo vohnať národy do vzájomného sa vraždenia, hoci už v prvých počiatkoch vojny, v dobe prepadu Mandžuska, Číny, Habeša, Rakúska, Španielska a Československa demokratické sily Sovietskeho zväzu a Kominterny volali národy k zaisteniu kolektívnej bezpečnosti a k záchrane mieru! Len vďaka tejto úmornej práci ( vstup ZSSR do Spoločnosti národov,. pakty o neútočení a vzájomnej pomoci medzi ZSSR s kapitalistickými štátmi,. neustála práca a pomoc v Číne, Španielsku a ČSR,. utváranie ľudových frontov,. zjednocovanie robotníckych tried., atď) boli fašistické štáty oslabené, avšak národy mohli byť ešte ďalej, ak by vlády demokratických štátov sledovali záujem vlastných národov a pracujúcich. Lenže práve naopak, báli sa o osud kapitalizmu, ak by sa myšlienka slobody a sociálnej spravodlivosti začali vzmáhať. Preto došlo k zrade Śpanielska, Rakúska a ČSR. Samy si vychovali Hitlera a robili mu stále ústupky, pokiaľ mali nádej, že nemecký imperializmus bude lúpiť len na východe a súčasne im pomôže zbaviť sa pre nich nebezpečného ZSSR so svojimi pokrokovými myšlienkami o rovnosti. Lenže oslabený nemecký fašizmus i s jeho protikomunistickým paktom bol už slabý na útok proti ZSSR a vyhľadal si obete s menším odporom a obrátil zbrane na západ. Anglickí a francúzski imperialisti vidia, že ich mocenská nadvláda je ohrozená. To je dôvod prečo behali do Moskvy, Poľsko bolo len zámienkou! Poľsko chceli práve tak predať Hitlerovi ako ČSR, ak by nemecký imperializmus obrátil zbrane proti ZSSR. Slovanské národy majú hynúť, aby západní imperialisti potom diktovali mier, teda delenie lúpeže, a ovládali národy až po sovietsku hranicu, pričom brány socializmu do sveta by boli zavreté na sedem zámkov, a cesta pre spoločný útok na ZSSR by bola uľahčená.

Tým, že Sovietsky zväz veľmi dobre poznal svojich partnerov, žiadal záruky, aby vojna bola vojnou spravodlivou a aby viedla k slobode národov, nie k posilneniu kapitalizmu. Západný kapitalizmus spolu s poľskou buržoáziou túto pomoc odmietol, čím sa Hitlerovi otvorila cesta a nebol nútený kapitulovať. Tým, že cieľom je potlačovať a vykorisťovať vojnou viac a viac národov, zaviňujú novú svetovú vojnu! Poľská vláda na čele s poľskou buržoáziou zrádzajú vlastný národ, lebo ich heslom bolo : Radšej Hitler, ako Červená armáda. Poľsko mohlo hrať po boku ZSSR čestnú úlohu v opravdivej, pokrokovej a v spravodlivej vojne, ale poľská elita predala vlasť mocenským záujmom západných imperialistov.

STRATEGICKY AŽ PO BRÁNY ZÁPADNÉHO KAPITALIZMU

/jeseň 1939/

V čase, keď nebolo možné sledovať slovenský, český či moskovský rozhlas, hnutie mladých slovenských komunistov zapálených pre vec vymaniť národy spod jarma fašizmu, úmornou dennou prácou prebúdzajú národné povedomie Slovákov, hoci z pozície ilegálnej činnosti im za túto činnosť hrozí väzenie a trest smrti zastrelením.

Zahraničná politika ZSSR pri každom vyjednávaní s kapitalistickými štátmi vždy dôsledne sledovala záujmy socializmu a robotníckej triedy. Každý pakt s kapitalistickými štátmi bol vždy uzavretý pre zaistenie mieru a pre znemožnenie útoku na Sovietsky zväz. Geniálny ťah Stalina o neutralite medzi Moskvou a Berlínom je toho jasným dôkazom. Lenin už v minulej vojne roku 1918 na ponuku francúzskych a anglických imperialistov o vzájomnom pakte proti Nemecku odpovedal, že zásadne nevylučuje pakty ani s jednotlivými imperialistickými štátmi, keď je to v prospech ZSSR a keď je tak možné poškodiť niektorého protivníka. Kto to nepochopil, nepochopil nič z marxizmu a vedeckého socializmu moderného vôbec.

“ Poraziť silného protivníka je možné len tak, keď napneme čo najviac svoje sily a záväzne nadmieru starostlivo, opatrne a dovedne využijeme kadejakej, aj sebemenšej trhliny medzi nepriateľmi, každého protikladu medzi buržoáziou rôznych zemí, medzi rôznymi skupinami alebo druhmi buržoázie v jednotlivých krajinách , ako aj kadejakých bár aj sebemenších možností získať pre seba spojencov, prípadne aj vrtkavých, nestálych, nespoľahlivých, podmienečných.“

Vladimír Iljič Lenin

V praxi to na jeseň 1939 vypadá nasledovne. Nemecké kapitalistické zbrane miesto útoku na socialistický štát rozvracajú západné kapitalistické mocnosti, a tým aj nemecký kapitalizmus. Sovietsky zväz a jeho Červená armáda sa bez strát môžu pripraviť na zásah v najvhodnejšej chvíli a na najvhodnejšom mieste proti oslabenému nepriateľovi. Protikomunistický pakt je rozbitý a oslabený, nemecký imperializmus sa musel predbežne zriecť dobyvačných plánov na východe a viac a viac začína ustupovať ZSSR. Ide o jeho prvý ústup. V Poľsku boli oslobodené potlačované národy, poľská buržoázia sa už nevráti a nemeckí okupanti tam budú mať len krátku nadvládu. Oslobodený ukrajinský a bieloruský národ prežíva radosť sociálneho oslobodenia. Dostáva do rúk fabriky, veľkostatky, úrady, moc. Práve hlasoval za sovietsky režim a 26.októbra 1939, v deň, kedy na Slovensku vládu nad potlačeným národom si uzurpujú Tiso a Tuka, bol v Ĺvove prvý slobodný snem robotníkov a roľníkov, ktorý sa vyslovil za pripojenie k Sovietom a k socializmu. Strategické pozície Ćervenej armády sú hlboko posunuté do Baltického mora, do Poľska a do Karpát, teda do brán západného kapitalizmu. Vplyv socializmu cez pootvorené brány preniká k potlačenému ľudu okolitých národov a rozkladá pozície západného kapitalizmu.

Dalo sa čakať, že táto vojna bude mať svoju dohru, lebo kapitalistický režim je i naďalej silnou medzinárodnou organizáciou a urobí všetko, aby tento vývoj zadržala a prekazila. Predovšetkým sa bude usilovať, aby táto vojna nerozvrátila kapitalizmus, ale aby bola obrátená proti ZSSR. Jedno je však isté – táto vojna dáva do pohybu také sily, vyvoláva taký rozvrat a tak prehlbuje krízu kapitalizmu, že boj k oslobodeniu bude každým dňom bližšie a bližšie i za cenu obrovských strát. Cesta k slobode, k mieru a k internacionálnemu socializmu je otvorená.

  1. NOVEMBER 1939 – SLOVÁCI ZA BRATSKÚ POMOC NÁRODU ČESKÉMU

/jeseň 1939/

28.október 1939. Ćeský národ vychádza do ulíc a vyjadruje manifestáciou odpor proti nemeckému útlaku, za svoju národnú slobodu. Odpoveďou je však streľba v uliciach historického hlavného mesta. Pri zrážke medzi demonštrantami a ozbrojenými zložkami, hynie mladý robotník Václav Sedláček. Trinásti ďalší účastníci demonštrácie utrpeli ťažké zranenia, medzi nimi aj študent medicíny Univerzity Karlovej Jan Opletal, ktorý o dva týždne zraneniam podľahol.

Opletalova smrť vytiahla 17. novembra 1939 do ulíc stovky vysokoškolákov bez rozdielu ich príslušnosti k fakulte alebo škole vôbec. Chcú sa pochodom cez mesto s medikom dôstojne rozlúčiť pred pohrebom v dedinke Lhota nad Moravou. Strety s políciou a nemeckými vojakmi trvajú celý deň a ich následky sú tragické. Pod zbraňami okupantov padajú desiatky synov českého národa. Brány staroslávnej pražskej univerzity sa zatvárajú na tri roky. Zároveň nastávajú drastické opatrenia proti celému národu. Špeciálne nemecké komandá SS a SD začínajú prepadávať vysoké školy a internáty v Prahe, Brne a Příbrame. Nasledujú popravy bez súdu, vyše 1200 študentov je odvlečených do koncentračného tábora Sachsenhausen-Oranienburg. O bleskovej protištudentskej akcii rozhoduje v novembri v nemeckom Berlíne nemecký vodca Adolf Hitler.

Nie všetci na Slovensku zostali chladní a apatickí k tomuto neľudskému zaobchádzaniu so študentmi, ktoré svojou krvilačnosťou presiahlo aj stredovek.

„Slováci cez stáročia svojho národného útlaku nachádzali vždy bratskú pomoc u rovnako utláčaného národa českého. Dnes, keď oba národy sú utláčané jedným a týmže nepriateľom, slovenský národ sa skláňa pred obeťami bratského národa a sľubuje viesť spoločný boj proti spoločnému utláčateľovi. Slovenský ľud vie, že toto besnenie v Čechách má vplyv aj na Slovensko. V poslednej svojej reči Mach už hovorí, že každý, ktorý si žiada zvýšenie miezd a lepší život, má byť postavený k múru! … Robotnícka trieda slovenská bude vždy neochvejne na prvom mieste v boji. Za oslobodenie národov, za víťazstvo ľudských práv, za nový a šťastný spoločenský poriadok. “

zdroj – AÚML ÚV KSS f. ÚV/1, a.j. 9, cyklostyl, originál

Tento leták, ktorého autorom sú mladí komunisti, je rozširovaný a rozmnožovaný po celom Slovensku, napr. 4. decembra 1939 v okrese Trenčín, 5. decembra 1939 v okrese Brezno n/H a v polovici decembra 1939 v Bytči. Slovenský národ, hoci klerofašistická vláda vložila osud Slovenska priamo do rúk okupantom, nezrádza, ale hrdinsky šíri, okrem gardistov a prisluhovačov , myšlienky oslobodenia, čím si pomaly otvára bránu k slobode.

PROPAGANDA VERZUS REALITA

/zima 1939/

December 1939. Nemecko, ktoré sa vojenským rozvratom nezadržateľne ženie do hospodárskeho bankrotu, viac a viac rabuje obsadené Slovensko. Rozpočet rodín na zimné mesiace hraničí so zúfalstvom, pretože nie je  možné zvládnuť platiť predražené životné potreby. To, aká zima čaká na ľudí možno skratkovo zhrnúť v týchto číslach, vyjadrujúcich priemerné ceny základných potrieb:

– chlieb 1 kg ..vlani Ks 2,20 .. teraz Ks 2,50..zdražené o 14%

– zemiaky 1 kg .. vlani Ks 0,40 .. teraz Ks 0,80 .. zdražené o 100%

– kapusta 1 kg .. vlani Ks 0,40 .. teraz Ks 0,80 .. zdražené o 100%

– slanina, masť 1 kg .. vlani Ks 11,- .. teraz Ks 19,- .. zdražené o 70%

– mäso hovädzie 1 kg .. vlani Ks 10,- .. teraz Ks 12,- .. zdražené o 20%

– mäso teľacie 1 kg .. vlani Ks 12,- .. teraz Ks 20,- .. zdražené o 70%

– mäso bravčové 1 kg .. vlani Ks 12,- .. teraz Ks 18,- .. zdražené o 50%

– petrolej 1 l .. vlani Ks 2,- .. teraz Ks 2,20 .. zdražené o 10%

– mydlo 1 kg .. vlani Ks 4,- .. teraz Ks 6,- .. zdražené o 50%

– soľ 1 kg .. vlani Ks 1,70 .. teraz Ks 2,40 .. zdražené o 40%

– drevo 2 metre .. vlani Ks 100 .. teraz Ks 150 .. zdražené o 50%

zdroj : úradný odpis Okresného úradu v Revúcej, 26.jan 1940, f. ÚV /1, a.j 15, č.13450, cyklostyl

Predmety dennej spotreby zdraželi o niečo viac ako 50%! Rovnako to je  s odevmi i obuvou, kde zdraženie je ešte väčšie, na rozdiel od ich akosti. V mnohých prípadoch ako je napríklad petrolej, mydlo, cukor sú ceny oveľa vyššie ako v skutočnosti, lebo ide o nedostatkový tovar. Namiesto sľubovaného zlepšenia sú takto vlastne mzdy reálne znížené o 30 až 35%. Denný zárobok vo fabrikách sa pohybuje od 4 do 12 Ks, ženy v textilkách často nedostávajú ani 1 Ks na hodinu!

Výroba vo fabrikách sa už pomaly obmedzuje, kvôli nedostatku dovozu surovín. Ak nebude práca, potraviny budú chýbať a ceny stúpať. Minulá vojna sa ukazovala len bagatelom tohto rozvratu a hrôz, ktoré hrozia teraz. Nech ide o hocijakú vrstvu, či robotník, či roľník, či úradník, trpieť budú všetci rovnako. Zisk odchádza fabrikantom, veľkostatkárom, na dane, na Tisove a Tukove mobilizácie a nemeckým okupantom! Bieda, vojna , otroctvo! Rétorika ľudákov sa snaží ľudí upokojiť tým, že za biedu a nedostatok môže len a len vojna. Ale kto mobilizuje ľudí umierať za vlastných utláčovateľov?! A kto kričí, že boj Nemecka je aj našim bojom?! Tento hanobný podvod s národom poburuje často aj tých, ktorí sa hlásia k Ľudovej strane, k Hlinkovej garde, a rozkladá priamo aj armádu. Kto sa verejne postaví  proti tejto nespravodlivosti, ten je poslaný do Ilavy. Z tohto dôvodu sú rozpustené aj závodné výbory a odborové organizácie. Do Ľudovej strany sú do vedúcich funkcií postavení len spoľahliví Tukovi ľudia. Armádu a HG stále „čistia“ a napokon pod trestom nútia každého do gardy, aby zákonom mohli zavrieť ústa každému, aby od národa pumpovali viac a viac peňazí a aby celý národ mohli nútiť do pracovných táborov drhnúť pre Nemecko a slovenskú elitu. Aby rozhorčený ľud nevidel ako gazduje a bohatne elita, robí sa pohon na Źidov, pričom s bohatými Židmi kamarátstvo trvá ďalej!

Soňa Valovičová

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne


One thought on “POD VLAJKAMI ROVNORAMENNÉHO DVOJKRÍŽA

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *