Vážení priaznivci DAV-u DVA
Väčšina našich čitateľov má silné sociálne cítenie a hlási sa k zdravému vlastenectvu. Čakajú nás zásadné politické udalosti - referendum o predčasných voľbách a následne zásadný boj o ďalších charakter našej spoločnosti.
V DAV-e DVA stojíme na Vašej strane. Pre pravidelných prispievateľov okrem iného pripravujeme aj špeciálne benefity: vypnutie reklamy, výrazné zľavy v e-shope INLIBRI, podielovú knihu a iné... Vernostný program zverejníme v apríli.
Ak chceme naďalej rásť, nebude to možné bez vybudovania silnej podpornej komunity. Staňte sa jej členom, pomôžte nám v tomto úsilí tým, že budete pravidelne finančne podporovať DAV DVA.
Podporte nás pravidelnou sumou, 4, 6, alebo 10 a viac eur mesačne..
Číslo účtu: IBAN: SK72 8330 0000 0028 0108 6712
Dneska pre DAV DVA niečo z umeleckej tvorby od spisovateľa Dominika Petrušku. Ioneskovskí, miestami až nadrealistický štýl písania mixnutý s východniarčinou – to je monológ blázna, inšpirovaný reálnymi monológmi bláznov v štýle Samko Tále…
Prichádza jaro… už vošiel ….
Všade, áno, aj k nám do Styku, lebo my ležíme na styku… aj starosta to tvrdí a on to musí tvrdiť najlepšie, lebo je inžinier a vďaka jemu všetci sa máme v styku Šarišskej vrchoviny s Braniskom dobre. To hovorí aj Terezka, a ona nepochádza zo styku, ona je z roviny.
U nich styk dvoch vrchovín nepoznajú, ona mi povedala, že najvyšší vrch sa u nich volá: „Sepši kopas“ a to akože čo nakopili mravce samozrejme maďarské, čo zatúlali zo Spiša a potom, už nič nevidíš… len furt rovno pozeráš, tak hovorí Terezka lebo ona je polovičatá Maďarka, jej apko bol polesný zo Spiša a aňuka zo Šariša. Oni sa asimilovali a tak vznikla Terezka. Mala aj dvoch starších súrodencov, ale oni neboli polovičatý, ale celí obyčajní slováci, lebo apko bol vtedy ešte otec a les ničil, teda aj vysádzal samo sebou kdesi v horách nad Tejkešom.
A to bola čistá tót falu také veľké nič nad Košicami, ale starí v obci, aj tam, vraveli, že sú pôvodom dolniaci, len im z ničoho nič z roviny hory narástli pred očami. Škoda, večná škoda, mohli byť celá rodina jedna veľká maďár čalád. Ale život je už raz taký… neprajný voči menšinám.
Ale aj malí ľudia sú ľudia, samosebou. Lebo dobrého je málo a všade sa zmestí. Aj do lietadla medzi sedadlá.
„Aha- aha, Terezka práve letí jedno a čo tam práve robia, čo myslíš, podávajú kávičku? Alebo sprajt, aj colu, aj pivo aj víno… najlepšie jedlo je v lietadle. Ja keď idem so svojím tatinom, to nehovorím nikomu, to poviem len vám, lebo my sme priatelia samosebou: „chodíme do Kene…“, ale nehovorte to nikomu, už sme boli 5x lebo my môžeme a Terezka nemôžu, ale boli len 2x, ona hovorí že 3x, ale klame, lebo Bulharsko nie je Keňa, v Keni je Safari, Masajmara, Tsavo East, Tsavo West a strašne veľa zvieratiek, levy, leopardy, žirafy, nosorožce , krokodíly, opice slony, zebry také maličké srnky a pštrosy a aaaa v Bulharsku tam nie je
nič len pláž a piesok
a všelijaké Čierne more.
A ani poriadne omše tam nemajú.
Tak im treba. Oni sa ani očkovať nedali, a ocko povedal že očkovať sa musí, lebo ináč nás štípnu komáre a to bolí viac ako injekcia. Mňa pichali už veľakrát aha-aha tu, aj tu, aj tu, som mal operovanú nožičku ale vydržal som lebo ja som chlap.
Ona Terezka raz tak ochorie že zomrie, aj Petrík zomrie, lebo nieje očkovaný a ja im vpredu pred truhlou ponesiem kríž. Samosebou.
Lebo ja mám veľmi rád pohreby, lebo tam sa mi nikto nesmeje, všetci plačú a sú smutní a ja ich môžem objímať, to aby boli veselí a oni sa dajú lebo plačú a sú radi že ich niekto objíma, lebo zomrelí už nestískajú len si ležia.. aha takto. Ja som už videl veľmi-veľmi veľa ležať, ani sa nepohli, ale ja, tatino a mamina nezomrieme, my budeme žiť ešte veľmi dlho. Lebo sme očkovaní, ešte chceme ísť v lete do Chorvátska, Meďžugorja lebo tam chodia všetci aj my sme tam boli veľakrát a ešte pôjdeme lebo tam je dobre povedala mamina a nemusíme ani letieť stačí nám auto a kávičku si dáme hocikde na pumpe ja mám kávičku veľmi rád, v lietadle si dám stále aj desať, tam robia najlepšiu kávu na svete aj čaj aj sprajt, aj colu aj, večeru podávajú ráno samosebou lebo tam hore je jedno či je deň či noc tam je stále deň.
Môžem si tam robiť čo chcem. Aj spať, áno aj spať, ale nespím idem si radšej na záchod, no a čo, každý tam chodí na záchod. Nad začiatkom Afriky môžete, lebo tam dole to nevadí nikomu, tam je len púšť a hrobky. Aj my máme dve hrobky, jednu tu doma v Styku a druhú v Hlohovci, to keby sa náhodou niečo stalo cestou. Lebo ja som Hlohovčan a v Hlohovci je dobre ležať, lebo tam ležia všetci aj babka, dedko, krstná mama a keď idem na pohrab ja si ich fotím, oni sa dajú. Potom ich vyvesím na Facebook a každý mi závidí, akú máme veľkú hrobku. My si to môžeme dovoliť, my nie sme chudobní a máme aj Karinku, Karinka nie je bežný pes, ona najradšej zo všetkého leží, ktovie na čo, vtedy myslí keď nebeží?
Ona je naše dievčatko, ona mi každé ráno dá pusinku, tu ahá a teta susedka povedala, že to škodí a čo ona vie, už je aj tak stará a nebude mi rozkazovať nech si tam rozkazuje tej svojej Terezke, keď je jej mama. Ani psíka nemajú len mačky lebo im zdochol, tak im treba a čo mačky, to sú také sprosté zvieratá ani pusu nevedia dať, len čo myši plašia. Chudátenká.
Dominik Petruška