PRIPRAVUJEME: Na otázku Čo robiť do printovej revue odpovedá Tomáš Klimek, publicista, právnik a hudobník

Témou nášho nového čísla je otázka Čo robiť. Aké aktivity a opatrenia by mala podniknúť súčasná ľavica v prospech zlepšenia postavenia pracujúcich tried?

Možno to vyznie zvláštne a nedôveryhodne, keď sa teraz priznám, že vlastne neviem, čo by mala ľavica v 21. storočí robiť, hoci túto otázku by si mal každý ľavičiar aspoň v hrubých obrysoch vždy zodpovedať ako prvú, než vôbec začne vyvíjať nejakú politickú aktivitu… Ale je zložité dať odpoveď na otázku: „čo máme robiť?“ predtým, než si zodpovieme, kto vlastne sme. A to v súčasnosti netušíme… Aspoň väčšina spoločnosti to netuší a my ostatní, čo máme akú-takú predstavu, sme možno tiež iba obeťami svojich vlastných zbožných prianí a nereálnych očakávaní. Keď Lenin písal „Čo robiť“, vychádzal z Marxa. Za predpokladu, že zvolíme rovnaké myšlienkové východisko, je odpoveď na otázku: „Kto sme?“ determinovaná Marxovou pravdou alebo jeho fatálnym omylom. V oboch prípadoch, paradoxne, s rovnakým výsledkom.  Keď nahliadneme do histórie, uvidíme, že nositeľom zmeny, resp. revolučným subjektom nebola v staroveku utláčaná masa otrokov či v stredoveku znevoľnení roľníci. Tí boli vždy iba použití (v konečnom dôsledku zmanipulovaní a zneužití) inou, početne menšou, novovznikutou triedou, ktorá nadobudla veľkolepé ekonomické postavenie ešte skôr, než si to niekto vôbec stihol uvedomiť (barbari s ich germánskym slobodným duchom, ktorí sa stali novou aristokraciou; či kapitalisti, ktorí nenápadne vyrástli za výdatnej asistencie absolutistických monarchov dobývajúcich zámorské bohatstvo a nové trhy). „Plebs“ si síce revolúcie krvopotne „odmakal“, a teda by mal medailu za zásluhy nosiť práve on, avšak sám osebe bol vždy iba štrukturálnou súčasťou toho-ktorého systému, pretože tak ako existujú vládcovia, musia vždy jestvovať i ovládaní a nespokojní, skrze ktorých večný krvavý neúspech spoločnosť kanalizuje svoju frustráciu zo seba samej. Kto je teda dnes novým nositeľom pokrokovej zmeny, ak ním nie je proletariát? Nová IT oligarchia? No ďakujem pekne… Nik iný mi zatiaľ nenapadá, čiže ústredná otázka zostáva nezodpovedaná. Možné tiež je, že sa Marx nemýlil vo svojom úsudku a dôraze na úlohu pracujúcej triedy. Dejiny však nie sú písané vo hviezdach, ako by radi niektorí vulgárni deterministi a my vidíme, že „zákony dejín“ o nevyhnutnom príchode socialistického „božieho kráľovstva“ akosi strácajú platnosť, pod návalom propagandy, konzumu a stupídnej manipulácie, ktorý zaživa pochoval pracujúcu triedu. Čiže – Marx sa možno nemýlil v otázke významu proletariátu pre budovanie novej spoločnosti, ale výsledok je opäť rovnaký – kultúrne zdecimovaná a akcie neschopná trieda.

Paradoxne systém „gulášového socializmu“ (ako sme ho poznali z Maďarska), obecne považovaný za prejav rezignácie na možnosť demokracie a upevnenia totalitnej moci nad masami, môže byť menej totalitný, pretože ľudí skrze materiálne statky korumpuje a oni tak (aspoň pocitovo) konajú v jeho záujme dobrovoľne.

Ekonomicky by takýto systém potenciálne mohol byť hybridom medzi trhom a plánovaním.

… …

Pred pár rokmi by som požadoval radikálnejšie riešenia, ale keď vidím neschopnosť ľavice spájať sa, často iba pre osobné spory alebo malicherné hašterenie sa ohľadom histórie či marxistickej teórie, a na druhú stranu často väčšiu ochotu kooperovať s liberálmi, kde tie prieniky sú ďaleko menšie (v podstate ide skôr o kolaboráciu než kooperáciu, lebo liberálny diskurz je v spoločnosti aktuálne dominantný), som znechutený a „z donútenia“ sa tak prikláňam viac k sociálnej demokracii, než k radikálnejšiemu prekonaniu kapitalizmu. Možno to do budúcna prehodnotím, ale zatiaľ to tak nevyzerá… Liberáli, radikáli zo Vzdoru… tí všetci sa dnes svorne rozčulujú nad výrokmi Fica ohľadom bývalého poslanca Mazureka a hrozne ich teší, že prišiel o mandát. S týmito ľuďmi sa spájať? Veď oni evidentne neuvažujú… Pre nich je právo iba prostriedkom verejnej ostrakizácie a súd si predstavujú ako zbraň proti svojim nepriateľom, ktorých mienia súdiť už ako vopred vinných. Nechápu, že o pár rokov budú oni sami možno súdení. Tu nejde predsa o rasizmus. Ten nemám rád. Tu ide o precedens, že na základe výrokov možno po novom zbaviť poslanca mandátu.

Čítajte viac v pripravovanej revue DAV DVA

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne


Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Prepošlite článok emailom