21. augusta si budeme pripomínať smutné 50-te výročie okupácie Československa vojskami Varšavskej zmluvy. Pri tejto príležitosti sa v médiách objavuje veľké množstvo článkov a programov, ktoré sa tejto téme venujú a priamo 21. augusta vystúpi v RTVS s prejavom aj prezident A. Kiska. Lenže hoci je kritika okupácie z roku 1968 oprávnená, veľká časť kritiky sa účelovo zneužíva na podporu zbrojenia a na šírenie nenávisti proti súčasnému Rusku.
Rok 1968 a jeho odsúdenie Rusmi
Pri hodnotení udalostí roku 1968 je treba jasne povedať, že išlo o veľkú krivdu a nespravodlivosť zo strany okupantov a najmä zo strany ZSSR. Na tomto fakte existuje široká zhoda a napriek klamstvám mainstreamových médií okupáciu pritom jednoznačne odsudzuje aj Ruská federácia. Oficiálny postoj vyjadrila Moskva v Zmluve o priateľských vzťahoch a spolupráci medzi Slovenskou Republikou a Ruskou Federáciou z roku 1993 (č. 9/1995 Z. z. https://www.noveaspi.sk/products/lawText/1/42633/1/2 ): V Preambule sa uvádza:
„…. odsudzujúc antihumánnu podstatu totality, želajúc si definitívne skoncovať s totalitnou minulosťou, ktorá sa prejavila aj v pošliapaní zásad medzinárodného práva v roku 1968 a ďalšom neospravedlniteľnom zotrvaní sovietskych vojsk na československom území,…“ .
Tento postoj k udalostiam roku 1968 potvrdil aj prezident V. Putin pri svojej návšteve Prahy v roku 2006: https://euractiv.sk/section/ekonomika-a-euro/news/putin-sa-ospravedlnil/ .
Je paradoxné, že takéto zásadné oficiálne vyjadrenia Ruska mainstreamové médiá dlhodobo ignorujú. Dňa 26. augusta 2018 uplynie štvrť storočia od podpísania základnej zmluvy medzi Slovenskom a Ruskom a je na čase, aby si slovenské médiá na čele s RTVS začali všímať oficiálny postoj Ruska k jeho minulosti. Je pravda, že v Rusku sa objavujú aj manipulatívne názory o udalostiach roku 1968, ktoré vinu Moskvy popierajú, ale oficiálny postoj k roku 1968 je stále jednoznačne odsudzujúci. V Rusku sa vedie otvorená diskusia o dejinách, v ktorej dostávajú priestor rôzne pohľady. Podobne aj v slovenských médiách sú manipulatívne informácie o zločinoch Západu, napr. o vojne v Iraku 2003, celkom bežné. Nie je bez zaujímavosti, že aj v čase veľkých napätí medzi Západom a Ruskom sa mnohí Rusi pokúsili vysporiadať so svojimi zločinmi voči iným. V roku 2010 ruský parlament znovu odsúdil sovietske zločiny v Katyni: https://www.b92.net/eng/news/world.php?yyyy=2010&mm=11&dd=27&nav_id=71169 a dokonca aj slovenskými médiami nenávidení motorkári z klubu Noční vlci navštevujú pietne akcie pre poľské obete v Katyni: https://sputniknews.com/russia/201504261021413693/ – i po roku 2014…
Uvedené postoje Ruska k hriechom vlastnej minulosti treba oceniť aj preto, lebo len máloktoré veľmoci dokážu odsúdiť vlastné zločiny. Stačí si porovnať postoj USA k vlastným vojenským intervenciám po Druhej svetovej vojne. USA sa dodnes nedokázali prepracovať k odsúdeniu tých najbarbarskejších intervencií, najmä vo Vietname, kde zanechali asi 3,6 milióna mŕtvych a škody neopísateľného rozsahu: https://www.telesurtv.net/english/opinion/No-Apologies-U.S.-Aggression-Against-Vietnam-20141110-0065.html . Na rozdiel od zmluvy medzi Slovenskom a Ruskom v základnej zmluve medzi USA a Vietnamom sa nenachádza žiadne odsúdenie zločinov USA (hoci boli neporovnateľne strašnejšie). Podobne to platí aj pre nedávne vojenské intervencie USA: napr. po roku 2003 USA a ich spojenci úplne rozvrátili Irak kvôli klamstvám o chemických zbraniach, ale tento svoj zločin agresie nedokázali dodnes oficiálne odsúdiť: https://www.middleeasteye.net/columns/why-us-wont-apologise-sorry-destroy-iraq-war-bush-1838892478
Slovensko ako agresor
Žiaľ, na spravodajstve o udalostiach roku 1968 je najsmutnejšie to, že sa stále zneužívajú aj na podporu slovenskej účasti pri vojenských operáciách v zahraničí. Mainstreamové médiá a politici varujú pred Ruskom a presviedčajú obyvateľov, že si musíme plniť „spojenecké záväzky“. Najjasnejšie sa to prejavilo pri vojne v Iraku. Je neskutočne hanebné, k čomu dokázali klesnúť jednotliví politici pri diskusii o vyslaní slovenských jednotiek do „koalície dobrovoľníkov“ v roku 2003: http://nrsr.sk.sayit.parldata.eu/3-n%C3%A1rodn%C3%A1-rada-2002-2006/7-sch%C3%B4dza/1-de%C5%88-rokovania-6-febru%C3%A1ra-2003 . D. Lipšic sa snažil presviedčať, že ide o legálnu a spravodlivú vojnu, B. Bugár zasa apeloval na našu morálku a tvrdil, že vytvárame lepší a bezpečnejší svet. Nuž a M. Dzurinda sa hrdo hlásil k zločinu agresie dokonca ešte v roku 2017, keď podporil otvorený list D. Trumpovi: https://glob.zoznam.sk/osobnosti-varuju-trumpa-pred-putinom-podpisal-i-dzurinda/ , v ktorom stálo:
„Keď nás Amerika v minulosti volala, prišli sme. Boli sme s vami v Iraku…“
Žiaľ, slovenskí vojaci sa na základe rozhodnutia parlamentu od februára 2003 naozaj zapojili do agresie proti Iraku a hoci najprv iba zabezpečovali nástupisko amerických síl v Kuvajte, po dobytí krajiny Američanmi tam vstúpili aj ako okupačná sila. Keď v roku 2007 R. Fico stiahol slovenských vojakov z Iraku, išlo o správny krok, je však škoda, že na konci roku 2017 tam Slovensko vojakov vyslalo znovu: http://www.mod.gov.sk/40772-sk/do-iraku-odchadza-prvych-15-slovenskych-vojakov/ , údajne len v rámci vojensko-poradenskej aktivity. Faktom však je, že americká koalícia na boj proti ISIL je dnes skôr prekážkou než riešením problémov v Iraku a Sýrii. Navyše, netreba si robiť ilúzie, domáce obyvateľstvo západných vojakov nenávidí ešte omnoho viac než občania ČSSR v roku 1968 nenávideli vojakov Varšavskej zmluvy.
Čosi podobné platí aj o účasti slovenských vojakov na operáciách v Afganistane. Napriek masívnej propagande je zrejmé, že naši vojaci tam svojou prítomnosťou neposilňujú bezpečnosť Európy a USA, ani NATO, nemajú perspektívnu stratégiu pre Afganistan. Dôvody pre ďalšiu vojenskú prítomnosť sú pochybné a v podstate ide o snahu USA udržať si základne v strategickom regióne, kde sa stretávajú záujmy Ruska, Číny, Indie, Pakistanu a Iránu. Kvôli tomu už USA niekoľkokrát navrhli Talibanu dohodu o rozdelení moci. V Afganistane tak pôsobia slovenskí vojaci už 17 rokov a môže sa stať, že tam budeme ešte dlhšie než boli sovietski okupanti na našom území.
Celkovo možno konštatovať, že Slovensko nikdy v minulosti nenapomáhalo agresiám v toľkých krajinách ako v 21. storočí. Zdá sa však, že NATO vyhľadáva nové možnosti vojenskej angažovanosti v regiónoch, kde doteraz vôbec nepôsobilo, napr. v Južnej Amerike. V tomto roku si NATO ako svojho „globálneho partnera“ zvolilo Kolumbiu: https://currentaffairs.gktoday.in/colombia-joins-nato-global-partner-05201855667.html a to môže byť predzvesťou nových vojenských záväzkov, veď medzi deviatimi „globálnymi partnermi“ NATO sú aj štáty ako Afganistan a Irak. Kolumbia je nestabilný štát s najvyšším počtom vnútorne vysídlených osôb na svete a nedávno v tomto počte predbehla i Sýriu: https://colombiareports.com/colombia-has-highest-number-of-internally-displaced-people/ . Prudko narastajú aj spory Kolumbie a Venezuely: Venezuela obviňuje svojho suseda zo zasahovania do vnútorných vecí, najmä vysielaním polovojenských jednotiek a tvrdí, že Kolumbia stojí i za nedávnym atentátom na prezidenta N. Madura: https://www.telesurtv.net/english/news/Venezuelas-Maduro-To-Present-Evidence-Incriminating-Colombia-in-Failed-Attack-20180807-0009.html . Vojna medzi oboma štátmi nie je vôbec vylúčená a aj preto by nebolo dobré, aby sme sa ako člen NATO viazali v Južnej Amerike.
Slovenskí politici a slovenské zločiny
V týchto dňoch sa o udalostiach 21. augusta 1968 vyjadrujú mnohí politici. Hoci väčšina z nich v roku 1968 nebola na svete alebo si rok 1968 nepamätá, je správne, aby krivdu z roku 1968 odsúdili. Problémom však je to, že túto príležitosť využívajú na kritiku Ruska tí politici, ktorí sú zároveň najväčšími podporovateľmi našich zločinov v zahraničí. Lenže my sa dnes musíme vysporiadavať nie s ruskými, ale s našimi zločinmi. Tie si však dodnes netrúfli odsúdiť ani oportunistickí politici zo slovenskej vlády, pretože by tým zrejme podráždili niektoré vplyvné ambasády. Napriek tomu však treba pozorne počúvať, čo budú hovoriť počas pripomienkových akcií k 21. augustu.
Zvlášť pozorne však treba počúvať, ako sa budú vyjadrovať jednotliví kandidáti na prezidenta SR. Mnohí z nich nepochybne využijú príležitosť na masívnu kritiku súčasného Ruska, avšak verejnosť by im mala klásť aj otázku, ako hodnotia naše vlastné zločiny a účasť na okupácii cudzích krajín. Treba sa ich pýtať, či odsúdia našu účasť na agresii v Iraku v roku 2003 a či budú podporovať ďalšie vysielanie slovenských vojakov do zahraničných intervencií. Postoje niektorých prezidentských kandidátov na tieto otázky sú veľmi dobre známe (napr. E. Chmelár), avšak niektorí kandidáti svoje názory príliš neprezentujú. Zaujímavé by bolo počuť najmä názory R. Mistríka, ktorý chce podľa vlastných vyjadrení pokračovať v politike A. Kisku: https://www.parlamentnelisty.sk/arena/monitor/Favorizovany-prezidentsky-kandidat-Mistrik-Chcem-pokracovat-v-Kiskovom-odkaze-Nasej-krajine-sa-celkom-dobre-dari-Napriek-tomu-kto-tu-vladne-303234 .
Deklarácia proti agresii
Naši politici by sa pri 50-tom výročí okupácie mohli vyjadriť aj principiálnejšie a prijať vyhlásenie, v ktorej odsúdime vlastné zločiny, najmä podiel na agresii v Iraku. Už minulý rok som navrhol znenie takéhoto vyhlásenia: http://brankof.blog.pravda.sk/2017/08/22/vyhlasenie-o-protipravnosti/ a na tomto mieste návrh zopakujem:
Slovenská Republika uznáva princípy medzinárodného práva, najmä zákaz hrozby silou, zákaz použitia sily v medzinárodných vzťahoch, zvrchovanú rovnosť štátov a ďalšie princípy, ktoré sú zakotvené v Charte Organizácie spojených národov, Deklarácii Valného zhromaždenia OSN o práve národov na mier, ako aj v ďalších dokumentoch.
Slovenská Republika odmieta zločiny kolonializmu a neokolonializmu ako jednu z najhorších neprávostí ľudskej histórie a uvedomuje si, že agresie svetových mocností v štátoch Blízkeho Východu priniesli nesmierne množstvo utrpenia a sú jedným z hlavných dôvodov nestability a migrácie v 21. storočí.
Slovenská Republika preto
- odsudzuje ničím neospravedlniteľné porušenie medzinárodného práva v roku 2003 a následnú okupáciu Iraku tzv. koalíciou dobrovoľníkov,
- prijíma svoju spoluzodpovednosť za účasť na protiprávnej agresii v Iraku v roku 2003, o ktorej štátne orgány rozhodli v rozpore so želaním občanov,
- vyzýva na potrestanie páchateľov vojnových zločinov v Iraku, ako aj na potrestanie tých osôb, ktoré nesú zodpovednosť za rozpútanie vojny v Iraku v roku 2003,
- vyzýva na skončenie prebiehajúcich vojenských agresií svetových veľmocí, ako aj o ukončenie zasahovania do vnútorných záležitostí štátov Blízkeho Východu, najmä vo forme organizácie a podpory ozbrojených revolúcií,
- vyzýva na ukončenie nového kola zbrojenia vo svete, ktoré vyvoláva obavy z vojnových konfliktov v ďalších štátoch sveta.
JUDr. Branislav Fábry, PhD.
Invaze a vrazdy Ceskoslovenskych obcanu napriklad vrazda ve Zline vam nepasuji,to ze rusky tankista
umyslne prejel a zabil tankem „enem jen jednoho“ obcana vam nevadi.Komunisticka idelogie musi
vymrit,to byl nazor mojeho otce ktery byl zavreny (pro schvalovani heydrichiady a clenstvi v predvalecne
KSC) a s nim byli v Mauthausenu zavreni velke zvirata t.j. Novotny a nepomohl mu nikdo z nich.Az se
potom obratil na byvale vojaky z Polska.Kdyby ten veterinar nespravil tatovi zlomenou nohu asi by skoncil jako deda a stryc mrtev.Potkal jednoho byvaleho vojaka z Ruska,byl to dobry celovek,ovsem otec
narazil na kosu kdyz mu napsal dopis po valce a ptal jse jak se ma.Prasata z NKVD vynni z vrazdy tohoto
vojaka volaly do vnitra aby toho nechal.Pozde vyslo najevo ze to byla masova vrazda vsech ruskych byvalych vojenskych zajatcu.Stalin ta KURVA je poslal na smrt do Sibire.POLIBTE MI PRDEL .
Autorov tohto emotívneho komentára by mohol uviesť, z čoho vyvodzuje tento záver: „Invaze a vrazdy Ceskoslovenskych obcanu napriklad vrazda ve Zline vam nepasuji,to ze rusky tankista
umyslne prejel a zabil tankem „enem jen jednoho“ obcana vam nevadi.“
Oplatilo by sa všimnúť si jasné odsúdenie okupácie v článku: „Pri hodnotení udalostí roku 1968 je treba jasne povedať, že išlo o veľkú krivdu a nespravodlivosť zo strany okupantov a najmä zo strany ZSSR.“
Faktom ale zostáva, že pri zločinoch vo Vietname či v Iraku 2003 (kde participovala SR) boli zločiny neporovnateľne väčšie a na rozdiel od okupácie 1968 neboli agresormi ani len odsúdené…
Tento fakt sa nedá prekryť zúrivosťou komentára ani vulgarizmami… Na podobné komentáre už reagovať nebudem.
Vážený pán Fábry.
Problémom a nedostatkom mnohých čo sa označujú sa „ľavicu“ je hluchota a slepota pri každodennom vnímaní slov a skutkov. Nestačí čítať a pekne citovať Marxa. Treba vnímať to čo sa deje. Treba vnímať a HODNOTIŤ činy oveľa viacej ako slová a sľuby.
Vidíme to všade okolo seba. Nadávame na usa, rusko a neviem koho všetkého ale My samy si na Slovensku volíme naše vlády a podporujeme ich.
Nechceme vidieť tú obrovskú priepasť ktorú POLITICI bez rozdielu vytvárajú medzi sľubmi a skutkami.
Nevidím princípy. Nevidím odpor voči zlodejstvám, klamaniu a bezcharakternosti.
Vidím TOLERANCIU voči tým čo sú „sympatickejší“ aj keď klamú a kradnú ešte viac ako tí pred nimi.
Vidím tú obrovskú nemorálnosť a hanbu.
Radi komentujeme „nespravodlivosť“ a zabíjanie vo vojnách.
Vojny sú strašné a utrpenie veľké, ale aj z Vášho komentára vidieť ten rozdiel.
Rok 2003 opisujete ako tragédiu a konanie fica ako chybu !
Nie je v tom rozdiel.
Nemuseli sme posielať vojakov do zahraničia. Ani za dzurindu ani za fica.
Ale vojaci sami chcú ísť zarobiť si…Lebo tam ide o peniaze.
Všetci kašlú na spravodlivosť a vyberú si peniaze.
Principiálny človek sa nepresadí.
Lebo neoklame ľudí a občania voliči sa chcú dať oklamať.
Nezáleží im na princípoch.
Slovenské zločiny v zahraničí? Áno sú veľké ale občania nechcú vo vláde takých čo by boli PROTI vojnám !
Veď našim občanom nevadí 11 000 mrtvych ktorí každý rok zomrú a mohli byť žiť keby sa im poskytla zdravotná starostlivosť na úrovni priemeru EU ! Takzvané odvrátiteľné úmrtia by nemuseli byť !
2015 – 11 000 zbytočne mrtvych pre nedostatočnú úroveň zdravotníctva v SR (mohli žiť)
2016 – 11 000 ďalších zbytočne mrtvych
2017 – 11 000 ďalších…
2018 – ????
a koho to trápi na SLOVENSKU ???
Pán Zvolen, Vy ste automat, ktorý dookola opakuje to isté pri všetkých témach? Téma je o úplne niečom inom.
ÁNO pán Antal.
Presne ste to vystihli. Vždy je téma tých čo sa označujú za ľavicu o niečom inom len nie o REALITE.
LEN sa TREBA vyhnúť PRÍTOMNOSTI. O tom ako sa žije obyčajným ľuďom práve TERAZ ani jedne článok!
Nie tým v parlamente. Ale tým čo pracujú za 500 eur a menej, čo majú nízke dôchodky, čo sa nevedia dostať k lekárovi na vyšetrenie, operáciu, rehabilitáciu. Čo sú zadlžení a chudobní.
PRETO dookola píšem na tieto tzv. „ľavicové“ problémy že občania okolo mňa majú celkom iné problémy a tie nechce NIKTO riešiť. Nikoho tí obyčajní ľudia nezaujímajú…
Preto má tzv ľavica 0,1 – 1,5 percenta !
Veď koho ľavicového by zaujímalo 11 000 ľudí čo mohli prežiť aj tento rok. KOHO ?
Z nášho priestoru v 20, storočí dvakrát sa nastupovalo proti ZSSR a on si to pamätal. Preto sa snažil prirodzene zabezpečiť si určité nárazníkové pásmo. Keby sme boli vystúpili z Varšavskej zmluvy, bol by sa podstatne narušil stredoeurópsky priestor, vznikla by tu veľká diera.
Zabezpečiť si nárazníkové pásmo sa usilujú všetky krajiny. Napr. Poľsko o tom tiež v súčasnosti hovorilo, ako si zabezpečiť nárazníkové pásmo voči Rusku.
Západná Európa si z bývalých socialistických krajín vytvorila nárazníkové pásmo – a to nám dnes nevadí:
Pozrime sa na akty agresie proti ZSSR z nášho územia.
6.8.1914 vypovedalo Rusku vojnu Rakúsko-Uhorsko ako člen Trojspolku. V rámci Rakúsko-Uhorska tak vypovedali vojnu Rusku a zúčastnili sa jej aj Česi a Slováci. Na Slovensku bolo zmobilizovaných do armády okolo 400 tisíc mužov, takmer všetci boli odvelení na ruský front v Haliči, vtedy Galícii, v dnešnom Poľsku. Časť bola odvelená do Talianska. Aj keď účasť Slovákov bola poznačená mnohými dezerciami na stranu Rusov.
Z dezertérov a dobrovoľníkov sa v Rusku utvorili tzv. Česko-slovenské légie, koncom r. 1917 mali 38500 dobrovoľníkov. 2. 7. 1917 sa vyznamenali v bitke pri Zborove na strane Ruska. Do konca r. 1918 vstúpilo do čs. légií asi 61 000 vojakov
Po uzavretí Brest-litovského mieru v marci 1918 sa mali légie presunúť cez Sibír do Francúzska.. Po nezhodách, ktoré vyvrcholili Čeľjabinským incidentom 14. 5. 1918 došlo k bojom medzi légiami a Červenou armádou na Sibíri a v Povolží (patrí tam napríklad bitka pri Lipjagu), ktoré trvali takmer počas celého presunu do Vladivostoku, teda do 7. 2. 1920. Príčinami bojov boli okrem iného snahy o odzbrojenie légií, keďže po podpísaní mierových dohôd neexistoval dôvod na pôsobenie cudzích légií na území Sovietskeho Ruska. A vlády štátov Dohody (Francúzsko, V. Británia, USA…) plánovali vojakov čs. légií nechať v Rusku a vytvoriť z nich jadro intervenčných síl, ktoré by zasiahli proti Sovietskemu Rusku. Dôvodom k tomuto postoju bol fakt, že česko-slovenské légie kontrolovali veľkú časť Sibíri a väčšinu Transsibírskej magistrály, a to konkrétne oblasť okolo južného Uralu, a boli jedinou, dobre organizovanou silou Dohody v Rusku. V júni sa vytvoril tzv. Povolžský protiboľševický front. Legionári prerušili transport po magistrále a držali prednú líniu obrany proti Čevenej armáde. 16. 8. 1918 československé námorné oddiely potopili na jazere Bajkal loď červenoarmejcov Bajkal. Posily spojencov, ktoré do Vladivostoku dorazili, však boli iba symbolické a od plánovanej intervencie sa upustilo. Červená armáda zatlačila légie a Kolčaka na východ, koncom r. 1919 odrezala cestu légiám k Vladivostoku. Podmienkou otvorenia cesty k Vladivostoku sa stalo odovzdanie Kolčaka, čo sa aj stalo. Odtiaľ légie sa prepravili loďou do USA a potom do Európy.
Ako spojenec Nemecka vyhlásil vojnu ZSSR aj Slovenský štát, vzniknutý 15. 3. 1939. Už 24. 6. 1941 sa slovenskí vojaci ako príslušníci Rýchlej skupiny zapojili do vojny proti ZSSR, o pár dní premenenú na Rýchlu brigádu, ktorá sa 22. 7. 1941 zúčastnila bojov pri ukrajinskom Lipovci.. Dostala sa až na Kaukaz, 4000 km od Slovenska. Do konca r. 1941 slovenská armáda zajala okolo 3 000 vojakov Červenej armády. 30. 10. 1943 v bitke pri Kachovke Sovieti zajali vyše 2000 slovenských vojakov a 50 dôstojníkov.
Na rusko-nemeckom fronte sa nachádzalo do 70 tisíc slovenských vojakov. Slováci bojovali na Done, na Kubani, na Kryme, na Ukrajine a v Bielorusku. Ťaženia na Kaukaz na strane Nemecka sa zúčastnila aj tzv. „Rýchla“ slovenská motorizovaná divízia.
Dobyvačné vojny proti Rusku a ZSSR viedli aj Poľsko, Rumunsko, Maďarsko.
Po r. 1990 začal Západ ihneď uskutočňovať svoje dávnejšie plány na pochod na Rusko.
Objavili saj plány USA vybudovať systém protiraketovej obrany v Česku a Poľsku.
Fungovanie systému protiraketovej obrany je tesne prepojené s prácou systému varovania o raketovom útoku.
V Saratovskej oblasti sú dislokované odpaľovacie silá ruských medzikontinentálnych balistických rakiet. Vzdialenosť od týchto rakiet k plánovanej rádiolokačnej stanici v Česku a antirakiet v Poľsku činí približne 2 000, resp. 1 650 km. Raketa štartujúca vertikálne, by bola zistená vo výške okolo 328 km, ak sa radar umiestni aspoň 300 m nad morom, cieľ môže byť zachytený nižšie, vo výške 307 km. Česko pritom poskytuje dostatok vysoko položených miest.
A tak prvýkrát v dejinách vývoja protiraketovej obrany by sa stalo, že Američania by získali možnosť zostreľovať ruské medzikontinentálne balistické rakety, odpálené z európskej časti Ruska na vzostupnom úseku ich letovej dráhy a získať tak zjavnú prevahu v parite strategických potenciálov dvoch štátov.
V r. 1999 poskytlo Slovensko a ďalšie krajiny svoj vzdušný priestor nezákonnej agresii NATO voči Juhoslávii. Odporovalo to medzinárodnému právu. To bol priam učebnicový príklad oprávnenej obavy Ruska z toho, že územia susedných krajín môžu byť poskytnuté na agresiu proti nemu.
Pokiaľ budeme len neustále vyplakávať, ako nám bolo ublížené, tak sa bez veľkého tútora v tomto svete nezaobídeme. Plnú suverenitu získame vtedy, ak sa naučíme rozmýšľať aj ako malá krajina v geopolitickom štátnickom rozmere, vnímať svet vcelku. A naučiť sa vnímať sa ako zodpovedná súčasť nejakého celku.
V r. 1968 sme boli súčasťou socialistického ekonomického, politického, vojenského celku, so všetkými väzbami a záväzkami z toho vyplývajúcimi.
Oslabenie vojenskej ochrany ČSSR, prípadne až vystúpenie ČSSR z Varšavskej zmluvy a vyhlásenie neutrality (v praxi ako to ukázali udalosti po r. 1989 mohlo dôjsť k vstupu ČSSR do NATO) znamenali z geopolitického hľadiska problém aj pre ZSSR, keďže by sa nepriateľský vojenský pakt objavil na jeho západných hraniciach.
Objavil sa predovšetkým problém západných hraníc NDR, Poľska, ČSSR i ZSSR
Tieto obavy mali historické opodstatnenie
Západné štáty do r. 1969 odopierali mladej NDR medzinárodnoprávne uznanie, hospodárske, obchodné a politické styky. Obavy o existenciu NDR v prípade odtrhnutia Československa od VZ boli teda opodstatnené.
5.- 16.10.1925 sa v Locarne konala konferencia o tzv. rýnskom garančnom pakte. Konferencia garantovala len západné hranice, otázka východných hraníc zostala otvorená, čo Nemecko v druhej svetovej vojne aj využilo.
5.9.1946 americký štátny tajomník J. Byrnes ohlásil v Stuttgarte zmenu americkej politiky voči Nemecku, ktorá znamenala porušenie ustanovenia konferencie v Postupimi: odmietol uznať platnosť hraníc na Odre a Lužickej Nise.
V r. 1949 vznikla NDR. Medzinárodný olympijský výbor odmietol uznať Národný olympijský výbor NDR, ktorá sa tak mohla zúčastňovať olympiád len v rámci spoločného nemeckého družstva. Až v r. 1968 štartovali obidve nemecké družstvá na olympiáde samostatne.
4.5.1951 spolková vláda SRN vyhlásila platnosť hraníc Nemecka z r. 1937.
V januári 1952 minister dopravy SRN Hans Christoph Seebohm v rozhlasovom prejave vyhlásil: “Obmedzujete sa vo svojich nárokoch na územia, ktoré sú podľa versailleskej zmluvy súčasťou nemeckej ríše. Nemáte však zabúdať na Horné Sliezsko a tiež nemecké kraje v Poznani a východnom Prusku (súčasné poľské a sovietske územie – pozn. M. A.) a predovšetkým na Sudety. Nemôžeme ignorovať to, čo bolo nemeckým, pretože zostalo nemeckým, aj keď v období rokov 1919 až 1938 nepatrilo nemeckému štátu.”
V marci 1952 Adenauerov štátny tajomník Walter Hallstein predniesol v New Yorku programový vládny prejav. Vytýčil v ňom heslo “integrácie Európy po Ural”- Táto integrovaná Európa sa mala stať “združením slobodných západných národov s národmi Východnej Európy až po Ural, oslobodenými od boľševizmu”.
V júni 1953 Západný Berlín navštívil štátny tajomník SRN O. Lenz a šéf americkej tajnej služby A. J. Dulles. Po ich návšteve došlo 17. 6. za pomoci západonemeckej vysielačky RIAS a špionážnych centrál k pokusu uskutočniť štátny prevrat v NDR.
7.9.1953 spolkový kancelár SRN Konrad Adenauer vystúpil namiesto opätovného zjednotenia Nemecka s požiadavkou oslobodenia východného pásma.
7.-10.12.1955 na porade veľvyslancov SRN bola vyhlásená Hallsteinova doktrína, podľa ktorej SRN nebude udržiavať diplomatické styky s krajinami, ktoré uznávajú NDR. NSR bola vyhlásená za výlučného predstaviteľa celého nemeckého národa. Západonemecká vláda trvala na hraniciach Nemecka z r. 1937.
V januári 1961 na recepcii predákov jedného revanšistického landsmanšaftu kancelár SRN Konrad Adenauer vyhlásil, že “keď pre Nemecko nastane historická hodina, nezabudne na nemecké východné oblasti”.
11.7.1961 vládnuca CDU vydala prehlásenie, v ktorom proklamovala pohltenie NDR Spolkovou republikou Nemecko.
Po druhej svetovej vojne napr. aj britská Labour Party na konferencii 1. – 4. 10. 1962 poukázala na nedoriešenosť tejto otázky a vyslovila sa za uznanie NDR i hraníc na Odre a Lužickej Nise.
6- 7.7.1966 zjazd západonemeckej FDP odmietol uznať existenciu NDR.
26.3.1968 na filozofickom kongrese v Berlíne tajomník ÚV SED prof. K. Hager verejne upozornil na to, že západonemecká propaganda využíva v protisocialistickej propagande protisocialistické hlasy z čs. oznamovacích prostriedkov. Proti K. Hagerovi bola čs. oznamovacími prostriedkami rozpútaná kampaň, ktorá osočovala kritické postoje k čs. reforme. Kritika reforiem sa teda nepripúšťala.
11.6.1968 Ľudová snemovňa NDR v súvislosti s prijatím núdzových zákonov v SRN zaviedla vízovú a pasovú povinnosť občanov SRN a Západného Berlína pri cestách do NDR a tranzitu do Západného Berlína.
14.7.1968 v súvislosti s výzvou “Dvetisíc slov” , ktorá vyšla 27. 6. 1968 v Československu a celkovým vývojom v ČSSR poslanec západonemeckej CSU a predstaviteľ sudetonemeckého landsmanschaftu Walter Becher na zjazde CSU prehlásil:
“Hodina pravdy, ktorá bije v Československu v rozličných oblastiach spoločenského a štátneho života utvára podstatné predpoklady pre integráciu Európy…”.
25.7.1968 Stuttgarter Zeitung píšu: “Ak sa presadia pražskí reformátori, počas niekoľkých rokov sa zmení politická mapa Európy…”.
Organizovali sa petície za vystúpenie Československa z Varšavskej zmluvy a vyhlásenie neutrality.
19. 8. 1968 v Prahe sa konalo zasadnutie prípravného ústredného výboru Československej sociálnej demokracie. Formulovalo pracovný program, ktorý predpokladal vystúpenie Československa z VZ a vyhlásenie za neutrálny štát.
Československá armáda sa rozpadala, západné hranice ČSSR boli oslabené.
Československo nielenže tvorilo hranicu zo Západom, ale jeho odchod zo socialistických vojenských štruktúr by rozdelil strednú Európu na dve časti a nesmierne by skomplikoval vojenskú stratégiu v prípade vojnového konfliktu…
Ako sa dalo vidieť z neskorších zmlúv a postojov, intervencia VZ stabilizovala situáciu v Európe a prakticky doriešila sporné otázky.
15.-19.6.1969 zjazd dánskej Sociálnodemokratickej strany sa vyslovil za uznanie hraníc na Odre a Lužickej Nise.
2.7.1969 ešte SRN prerušila diplomatické styky s Juhojemenskou ľudovou republikou v súvislosti s jej uznaním NDR.
21.12.1972 bola podpísaná dohoda o základných vzťahoch medzi NDR a SRN, ktorou sa utvorili medzinárodné právne vzťahy medzi oboma nemeckými štátmi. Obe strany uznali nedotknuteľnosť vzájomných hraníc a obmedzenie výsostných práv oboch štátov len na vlastné územie.
Bol tu aj problém západných hraníc Poľska, ktoré takisto neboli garantované. A navyše, bola tu spletitá história západných území Poľska.
Nečudo, že intervencie sa zúčastnila veľká poľská armáda – 2. poľská armáda pod velením gen. Siwického, ktorá bola súčasťou vojenskej skupiny pod vedením sovietskeho generála Ivana Pavlovského. 2. poľská armáda mala k dispozícii 18.5 tisíca vojakov, 471 tankov a 542 obrnených transportérov. Počas operácie boli 2. poľskej armáde poslané na žiadosť aj ďalšie posily.
Vroclav symbolizuje poprepletanú históriu tejto časti strednej Európy. Mesto malo celkovo v histórii až 50 názvov, nemecký Breslau, český Vratislav, ale aj Vratislaviu, Prezlu a mnohé iné.
Štyristo rokov patrilo mesto českému kráľovstvu, od 18. storočia až do konca druhej svetovej vojny bolo nemecké. Po druhej svetovej vojne sa posunuli hranice Poľska na západ, a tak dovtedy nemecký Vroclav pripadol Poliakom.
Okrem 20-tisíc Nemcov museli všetci z mesta po vojne odísť. Na ich miesto prišli najmä Poliaci z Ľvova a okolia, ktoré pre zmenu pripadlo Sovietskemu zväzu.
Pred koncom II. vatikánskeho koncilu v r. 1965 poľskí biskupi poslali posolstvo nemeckým biskupom. Jeho autori odsúdili „utrpenie miliónov nemeckých utečencov a presídlencov“, ale trvali na uznaní hraníc na Odre a Nise.
Napriek očakávaniam odpoveď nemeckých biskupov však neobsahovala pasáž o nenarušiteľnosti poľských západných hraníc.
Veľká časť poľskej verejnosti neprijala posolstvo poľských biskupov. Boli tu predovšetkým obavy z nemeckej teritoriálnej rozpínavosti. To prispelo k tomu, že poľská verejnosť prijala intervenciu VZ do ČSSR ľahostajne. Podporu Dubčekovmu kurzu vyslovili iba jednotliví intelektuáli. Poľsko sa obávalo vypadnutia ČSSR z východného bloku a posunutia vplyvu SRN na východ k poľským hraniciam.
Rok 1968 priniesol aj vnútornú nestabilitu Poľska. 8. – 13. 3. 1968 v Poľsku vo Varšave a Lubline sa uskutočnili demonštrácie študentov a inteligencie (predovšetkým z Varšavskej univerzity). Vo Varšave sa zároveň konala demonštrácia na podporu vlády.
5.11.1999 v poľských novinách Nasz Dziennik bol publikovaný článok Ryszarda Surmacza pod názvom “Od Koschyka k Willersovi”, ktorý sa zaoberá znovuoživením nemeckých plánov na ovládnutie poľských piastovských území na západe a severe Poľska.
V IX. Kapitole Postupimskej dohody z r. 1945 sa píše: “Definitívne stanovenie západnej hranice Poľska treba odložiť do mierovej konferencie.” Tiež bolo stanovené, že poľské navrátené územia “sa majú nachádzať pod správou Poľského štátu”. Západonemecký štát si z toho vyvodzoval v období studenej vojny pseudoteoretické závery pre požiadavku územných nárokov voči Poľsku.
Podobne, ako v Poľsku či NDR, bol tu problém aj západných hraníc ČSSR, keďže žiadne zmluvy ich doteraz neriešili. Zmluvou z Locarna v r. 1925 si západné európske krajiny zabezpečili svoje hranice, ale nechali Nemecku voľný priestor smerom na východ. A nemecký fašizmus to aj využil.
30.9.1938 bola predstaviteľmi V: Británie, Francúzska, Nemecka a Talianska podpísaná Mníchovská dohoda, podľa ktorej ČSR odstúpila Nemecku pohraničné územia, osídlené prevažne Nemcami.
V r. 1968 Mníchovská dohoda ešte nebola Nemeckom anulovaná (aj keď medzinárodné právo ju pokladalo za neplatnú od počiatku. Ale ako sme videli aj v prípade Juhoslávie, Iraku, Líbye, medzinárodné právo si západné krajiny vždy vykladajú podľa svojich potrieb). Stalo sa tak až 11. 12. 1973 počas pobytu spolkového kancelára W. Brandta v Prahe, kedy bola podpísaná Zmluva o vzájomných vzťahoch medzi ČSSR a SRN. Zmluva prehlásila tzv. mníchovskú dohodu z 30. 9. 1938 za nulitnú (neplatnú) od samého počiatku a potvrdila neporušiteľnosť hraníc medzi ČSSR a SRN. Rokovania medzi Československom a západným Nemeckom by prebiehali úplne inak, keby Československo nebolo medzinárodne zakotvené, keby nebolo súčasťou východného bloku.
Politika Pražskej jari vôbec nezohľadňovala geopolitické sily, ktoré 20 rokov predtým zaradili Československo do východného bloku a stále ho tam udržiavali. Politikom Pražskej jari muselo byť predsa jasné, že Západ neurobí nič pre mocenskú podporu Československa, keby sa Praha dostala do akútneho konfliktu s Moskvou
Pre niektorých členov vedenia sa javilo najväčším problémom odstaviť domácich konzervatívcov v komunistickom vedení; potom už všetko malo byť otázkou našej vnútornej voľby. Absolútne ignorovali geopolitické zaradenie Československa. Tak to potom aj dopadlo.
Pán Fábry, včera som reagovala na Váš článok na inom portáli, spomenula som schválenie preletov lietadiel NATO.
Možno bude môj komentár trošku iný, ale bude sa týkať roku 68.
U nás sa stále hovorí o okupácii vojskami Varšavskej zmluvy, maistreamové média túto udalosť označujú ako „Ruskú inváziu“, ale veľmi málo sa hovorí a píše o tom, čo sa dialo v roku 68 vo svete.
Možno by stálo za zmienku písať aj o tom, čo sa dialo aj v iných krajinách, pretože niekdy mám pocit, že to, čo zažili obyvatelia Československa, bolo iba slabým odvarom toho, čo sa dialo v iných krajinách.
Ale v našom štáte sa neustále zneužíva na démonizáciu socialistického zriadenia.