POVSTALCI Z PERSPEKTÍVY
Štefánia Pártošová
A nech nás zabudnete po mene,
zlatý lesk písmen nech nám zotrú pľušte,
nech na stáročné buky zmocnie húštie
nad hrdzou prilbíc v horskom teréne,
my, jadro do vás pevne vrastené
klokočom toľkej krvi vo výpuste,
pôjdeme ďalej ako veľtok v ústie
a z pokolenia na pokolenie
vzbĺkneme vo výbojkách podnetov,
ak treba, pomkneme čas zo zátone,
nech dávno spráchnivení v zemskom lone,
diaľkovou linkou z méty za métou
pôjdeme dejinami po rozpone
vašich dôb s túžbou v krídlach rozpätou.
Štefánia Pártošová (1913 – 1987) predstavuje výrazný ženský hlas v slovenskej poézii, je preto škoda, že táto kvalitná poetka nie je dnes taká známa a pripomínaná, ako by si nepochybne zaslúžila. Písala i básne určené deťom a mládeži, najväčšmi sa však venovala poézii pre dospelých. Vystihuje ju vyšperkovaná, krásna tradičná i tradicionalistická poetika, ktorá je charakteristická svojím humanistickým zameraním a zreteľná pre svoj presvedčivý idealizmus. Treba tiež zmieniť, že sa táto zásadová a odvážna žena aktívne zúčastnila Slovenského národného povstania, za čo bola väznená niekoľko mesiacov až do oslobodenia v 45. roku.
Báseň pochádza zo zbierky 99 sonetov (1985). Partizánske námety a témy sú pre autorku, ako účastníčku SNP, príznačné a vinú sa naprieč celou jej tvorbou. Jej osobné hrdinstvo je nám príkladom a varuje aj ako literátka pred zabúdaním či znevažovaním odkazu boja za slobodu. Avšak jedným dychom ubezpečuje, že veľkoleposť povstaleckej histórie nijako nie je možné umenšiť, veď formuje i našu súčasnosť.