Sivá šachovnica na starej stodole , strecha obrastená machom spomínajúcim na dedov, čo prežívali ťažké a chvíľami aj krásne pozemské časy pozvoľne prechádzajúce do nadpozemských sfér.
Prapredok ráno vstal, vykonal duchovnú i telesnú potrebu a vydal sa napospas osudu. Hmotné, i revúce statky ho už netrpezlivo očakávali a otvárali tlamy obrovské sťa staré trámy stodoly. Áno, tam. Práve tam sa nachádzal symbol života i smrti – kosa. Kosa prevyšuje smrť, lebo Život nad ňou zvíťazil. A dedo tiež.
Za humnami sa váľali i valili veky a hordy bojachtivých chlapov z rôznych svetových strán. Kým prichádzali sprava , zo stredu letela správa, že zľava sa tlačia kosáky v sprievode ostrých kôs a v horších prípadoch i cepov. Cepovali rodné horné Uhorsko – Slovensko ,jedna radosť. Nečudujem sa im, veď uzrieť tak nádherné pohoria a údolia, to sa hneď len-tak, hoc-kde, nevidí. Kto by si nezacepoval? Že biedny ľud trpí pod rýchlo sa striedajúcimi zemepánmi a mocipánmi?! Koho by to už len bolelo. Hoj, bolelo ale nakoniec prebolelo, lebo nebo svieti aj v noci a vietor prípadné mraky zaženie. Zahnal, ale mnohokrát len do kúta aby sa po čase mohli ešte s väčšou silou odraziť a následne objaviť a vyvolať v horších prípadoch aj krupobitie na zem dedov a starých mám. Ach, staré mamy, nebyť vás, statočne by sme boli za oných čias skosili aj to, čo sa nedalo. Ale vaša láska chránila viac ako naše chlapské kosy – rodnú zem.
Vďaka vám sme tu a dúfam že ešte dlho ostaneme. Šachovnica na starej stodole mlčí o svojich statočných pešiačikoch a kto mlčí… (svedčí). Nerád sa priznávam k silným emóciám, ale veky, zlomili ste ma.
Domino Petruška
