Tomáš Klimek: Demokracia ako jazyk

Spoluobčania, ruku na srdce! Kedy ste sa naposledy zúčastnili domovej schôdze, miestneho referenda, či rodičovského združenia? Dovolím si tvrdiť, že pokiaľ si na takú udalosť z nedávnej doby spomínate, nájde sa minimálne totožný počet ľudí, ktorí si tak istí nebudú, napriek tomu, že im pamäť ešte slúži dobre… Máme plné ústa demokracie, ale stojíme vlastne o ňu?

 

Autentická potreba alebo občianska povinnosť?

Že sa všetkých hlasovaní na miestnej či štátnej úrovni účastníte pravidelne? Nuž, dobre. Skúste sa ale aspoň zamyslieť, nakoľko sa vaše konanie nesie v duchu nadšenia a entuziazmu voliť, rozhodovať, spolupodieľať sa na veciach verejných alebo je len zvnútornením hlasom doby, onoho ideologizovaného étosu „občianskej povinnosti“. Inak povedané, je vaše rozhodnutie účastniť sa verejných vecí autentickým činom, či prostým fetišom (vyššej) strednej triedy, ku ktorej – vzhľadom na jej sociálny a majetkový status, zaisťujúci dostatok voľného času – neodmysliteľne patrí aj „angažovanosť“ a „záujem o svoje okolie a prostredie“, v ktorom existuje?
Zaiste je náročné analyzovať sám seba či priznať si vlastné motivácie k tomu či onomu konaniu. Pravidelné nízke volebné účasti v parlamentných a iných voľbách iste nesvedčia o zdraví a kondícii našej demokracie, avšak rád by som vyslovil zdanlivo rozpornú myšlienku.
Nazdávam sa, že pokiaľ ste aspoň raz v živote vôbec nešli voliť či pocítili znechutenie z politiky vyúsťujúce v totálnu apatiu, je možné, že patríte do prvej menovanej skupiny občanov (teda tých, ktorí pociťujú demokraciu ako autentickú potrebu). Keď však počúvam prevládajúce, naprosto ideovo vyprázdnené odpovede ľudí typu: „Isteže som bol voliť, je to moja občianska povinnosť,“ nevidím v tom pozitívny jav či nárast demokratického povedomia v spoločnosti, ako by sa zdalo, ale skôr onen uvedený fetiš demokracie.
V podstate tak vyslovujem určitý dialektický rozpor, ktorý na prvý pohľad pôsobí nelogicky – nízka volebná účasť môže svedčiť o demokratickom zmýšľaní ľudí (chcem voliť ale niet koho) a naopak, tá vysoká môže znamenať ideovú prázdnotu onej demokracie (teda vlastne jej neexistenciu).

 

Prečo volíte?

Samozrejme, neplatí to obecne, nie každý volebný absentér je nespokojencom a rebelantom. Možno sa jedná skutočne len o malého dedinského človeka, ignoranta, či „zápecníka“, ktorého veci verejné nezaujímajú… Avšak ťažko vyvrátiť, že demokracia dovedená v absurdnú krajnosť (napríklad zákonom stanovená všeobecná volebná povinnosť) by skutočne viedla k vyprázdnenej forme – odovzdávaniu hlasu komukoľvek alebo vhodeniu prázdneho hlasovacieho lístka. Taká situácia sa dnes, pochopiteľne, javí smiešna a nereálna, avšak mali by sme si uvedomiť, že kultúra je nadindividuálnym celkom presahujúcim jednotlivca a jej určité imperatívy sú všeobecne platné a záväzné, hoci nie sú nikde napísané. Ak teda dnes veľká časť obyvateľov považuje účasť vo voľbách za svoju „občiansku povinnosť“, znamená to, že tento nepísaný imperatív v spoločnosti jestvuje a formuje verejnú mienku temer rovnako, ako keby bol súčasťou platnej legislatívy. Potom už zostáva iba krôčik k radikálnej myšlienke, že povinnosť byť slobodný je v samej podstate neslobodou. Preto tvrdím, že o úrovni demokracie u nás (a v zásade ani inde vo svete) – v zmysle autentickej snahy politicky každodenne aktívne žiť a spolurozhodovať – sa nie je možné vyjadriť, pretože nepoznáme vnútorné motivácie jednotlivcov.

 

Tragické čísla

Onen nejasný subjektívny aspekt, na ktorý poukazujem, zasa značne v neprospech demokracie obracajú objektívne empirické dáta zo zásadných udalostí a hlasovaní na Slovensku. Za všetky uveďme neplatné referendá dotýkajúce sa priamo občanov a budúcnosti našej krajiny, napriek tomu s extrémne nízkou účasťou: 1994 – referendum o prijatí zákona o preukazovaní finančných prostriedkov, ktoré boli použité pri dražbách a privatizácii (tragických 19,96%); 1998 – referendum o zákaze privatizácie strategických podnikov (stále slabých 44,25 %).
Tým sa vraciam k úvodnej myšlienke príspevku – všetci hovoríme o demokracii, ale stoja o ňu ľudia vôbec? Každodenne sa opájame chimérou slobodnej voľby, ale keď sa jedná o dôležitú vec v našom okolí, ktorú môžeme zmeniť, vykašleme sa radšej na to a zostávame pasívnymi konzumentmi. Alebo sa, v rámci kratochvíle, hráme na angažovanosť, nosíme odznáčiky, aby sme zapadli – v naivnom sebapresviedčaní, že v rámcoch oligarchickej spoločnosti snáď je zmena možná…

 

Čo sme chceli v novembri 1989?

Až na pár ortodoxných pravičiarov, ktorí nás dnes spätne presviedčajú, že ľud chcel v roku 89 kapitalizmus, je viac-menej všeobecne prijímaným konsenzom, že masa požadovala demokratizáciu systému, prípadne niečo ako demokratický socializmus (v nadväznosti na požiadavky roku 1968) – rovnako, ako v prakticky každej revolúcii, prevrate či zmene režimu v histórii. Musím sa priznať, že na základe každodenných skúseností s ľuďmi, ktoré získavam, som voči tejto učebnicovej vznešenej verzii dejín stále viac a viac skeptický. Nazdávam sa totiž, že realita onoho roku je ďaleko prozaickejšia – ľudia chceli plné regály, autá a handry…
Hoci sa v tejto zvulgarizovanej podobe nejaví naša revolúcia tak „nežne“, ako bývame presviedčaní, nenechajme sa zmiasť – povedať, že ľudia chceli hlavne západné katalógy a štýlové oblečenie neznamená, že chceli kapitalizmus ako ekonomický systém (neboli v danom čase ani schopní domyslieť jeho hospodárske dôsledky). To, čo žiadali, podľa mňa nebola zmena ekonomickej organizácie spoločnosti, ale zmena systému komunikácie s mocou – akási „demokracia“ prevedená v spotrebné statky… Čo pod tým mám na mysli?

 

Objektívne účinky symbolu

Ak by som tvrdil, že ľuďom išlo v roku 89 iba o „žvanec“, či vyššiu životnú úroveň, bola by to nepravda, nakoľko životnou úrovňou disponovali už predtým a mali istoty, o ktorých sa mohlo v iných štátoch obyvateľom iba snívať (veď práve normalizačné roky boli typické onou „gulášovou“ výmenou hodnôt za plné brucho). Prečo teda meniť základné istoty za spotrebné „čačky“ a trhovú neistotu? Bola v hre primárne ozaj i demokratizácia?
Ak áno, tak (vzhľadom na všeobecnú intelektuálnu lenivosť ľudí a ich neochotu účastniť sa na politickom živote) nie ako politologická kategória, ale demokracia ako kategória symbolická. Aký je v tom rozdiel? Nuž, to že sa ľuďom v praxi nechce účastniť schôdzí a referend neznamená, že nemajú radi, ak sa môžu vzájomne utvrdzovať v tom, že majú demokraciu… Ono staré marxistické učenie o formálnej demokracii a „falošnom“ pláštiku slobody, pod ktorým sa skrývajú skutočné korporátne záujmy, je do veľkej miery prekonané postmarxistickým dôrazom na formu a symbolično, ktoré, hoc iba v rovine proklamácií, „kontaminujú“ svoj vlastný obsah – teda reálnu politiku daného režimu. Zjednodušene povedané, ľudia dnes žijú v ekonomickej neslobode, ale vo svojej nevedomosti jednajú, akoby boli slobodní, i keď nie sú. Ide samozrejme o ich subjektívny pocit, ale v rovine „symbolickej účinnosti“ sa dopady tohto myslenia objektivizujú v každodennej realite a ich vzťahu k nej. Ich (mylné) demokratické zdanie je sociálnym faktom.(1)

 

Demokracia je jazyk, ktorému rozumieme

Na docielenie tohto efektu systém nepotrebuje umožniť širokú účasť občanov na správe vecí verejných, ani im dávať do rúk nejaké priamodemokratické nástroje. Stačí ak zabezpečí, že sa v rovine kultúrnej a materiálnej budú cítiť zainteresovanými. Prestanú byť onou „časťou bez účasti“, vylúčeným spoločenským prvkom, po ktorom ani pes neštekne a nikto ho nevypočuje. Nezískajú v zásade žiadnu reálnu politickú silu. Iba s nimi moc začne komunikovať systémom symbolov, ktorým rozumejú a sú schopní identifikovať – dvojakým spôsobom – jednak identifikovať ich samé (porozumieť) a identifikovať sa s nimi (stotožniť sa). (2)

 

Keď nepoznáme iný jazyk, než spotrebný…

Z tohto uhla pohľadu chceli ľudia naozaj v novembri 1989 ono povrchné a materiálne – plné regály. V skutočnosti dnes mnohí ani nemajú peniaze, aby si „vydobyté“ statky dopriali, ale aj tak sa cítia stotožnení. Prečo? Pretože nejde o mamon ale o systém symbolov, ktoré okolo seba vidia. Tovar má totiž nielen materiálnu ale aj symbolickú hodnotu (3) – v tomto zmysle sú komercia a nákupné centrá spôsobom ako systém komunikuje s občanmi a vťahuje ich, dáva pocit spolupatričnosti. Čo iné je napokon demokracia?(4) V tomto význame je teda (na určitej úrovni) kapitalizmus skutočne demokraciou. Zároveň ale treba zdôrazniť, že ak takáto „komunikácia“ (jesť, piť, pekne sa obliecť) občanom postačuje, nachádza sa spoločnosť na veľmi úbohej úrovni… Inými slovami: čím nižšia kultúrna úroveň národa, tým jednoduchší jazyk si moc volí – no a úprimne, kapitalizmus, to je „konverzácia“ na úrovni opíc.
Pochopiteľne, quod licet iovi, non licet bovi. Celá komunikácia kapitalizmu s masami, ako som ju opísal, má svoj triedny rozmer. Nositeľom demokratického étosu je stredná a vyššia trieda. Najnižšie vrstvy živoriace niekde na Gemeri sú z tejto spoluúčasti naďalej vylúčené.
Vyššia stredná trieda má zabezpečenú svoju životnú úroveň – z toho plynie jej „voľnočasovýfetiš demokracie, prejavujúci sa v riešení okrajových politických tém, utápaní času v debatách o nesmrteľnosti chrústa a jalovom aktivizme. Nižšia stredná trieda má plné regály – teda svoje vlastné chápanie demokracie. Spodná trieda nemá nič, je vylúčená zo sociálneho i kultúrneho života. Najvyššia trieda sa nepotrebuje hrať na demokraciu, má iné starosti i radosti…

 

Komunikačné statky

Socializmus sa taktiež snažil komunikovať zvyšovaním životnej úrovne obyvateľstva (a ďaleko početnejšej sociálnej skupiny než dnes!). Problém však vnímam v tom, že sa strana, inteligencia či kultúrna elita čím ďalej tým viac uzatvárala do vlastnej bubliny (vysoko schematická, všedná a nezáživná filozofia a ideológia nezrozumiteľná pre masy), kde sa utvrdzovala o správnosti svojich postupov, avšak ľud už nenachádzal moment stotožnenia sa (podobný proces vidíme dnes, keď sa postupne viac a viac ľudí „prebúdza“ a systém už nemá iný liek než represiu). Takže oná „vysoká“ ideová komunikácia socializmu s bežnými ľuďmi chýbala. „Nízka“ ale, ako sa nazdávam, absentovala tiež – statky základnej životnej úrovne nevyhnutné pre zabezpečenie ľudskej dôstojnosti (dostupné byty, bezplatná zdravotná starostlivosť, kvalitné školstvo atď.) totiž nie sú zo svojej podstaty „komunikačné“ statky – obyvatelia ich dostanú raz a prevždy – je to danosť a „samozrejmosť“ – takpovediac, „stará dávno zabudnutá známosť“, akási krátka letná láska“, ktorá poslúžila svojmu účelu, odišla a zostali trvalé „spomienky“ v podobe bytov či sociálnych istôt. Prostredníctvom spotrebných statkov sa ale dá, naproti tomu, komunikovať nepretržite – udržiavať dialóg, tak ako to činí v súčasnosti kapitalistická demokracia (a vôbec nepotrebuje rozdávať byty).

 

Zmena dôslednejším uplatňovaním aktuálnej (dobrej) formy?

Ak v týchto odstavcoch nájdeme hoc iba štipku pravdy, vyplynie nám z toho, že najviac mimo sú dnes demokratizačné hnutia a iniciatívy presadzujúce program „vznešenej“ transformácie systému skrze čistú formu – teda napríklad zavedenie priamej demokracie. Ak chce v súčasnosti niekto mizernú kondíciu našej demokracie liečiť iba väčšou „dávkou“ demokracie, svedčí to len o jednom – že sám podľahol onomu demokratickému étosu, aktuálne panujúcemu. Jediným výsledkom niečoho takého by bolo, že by si ľudia zvolili blbosť a najhoršiu možnú alternatívu. Najpravdepodobnejšie by sa pri prvej príležitosti dobrovoľne vzdali samej možnosti hlasovať, či predali svoj „podiel“ v štáte cudzej moci a oligarchii, len aby viac nemuseli na seba zobrať to pekelné bremeno rozhodovania a zodpovednosti…
Ak chceme formulovať odporúčanie pre demokratickú ľavicu do budúcna, položme si napríklad skôr otázku: Prečo bytostne nedemokratický sovietsky model socializmu v 40. rokoch u nás zvíťazil? Podarilo sa mu prehovoriť k ľuďom spôsobom, ktorý chceli vtedy počuť (budovanie krajiny, étos práce, istoty) a v tom tkvela symbolicky jeho demokratickosť – rozumeli mu a on rozumel im (hoci politologicky a ústavne mal k demokracii ďaleko). Čoskoro bol ale tento hovor prerušený a volaný účastník žiaľ zostal nedostupný…

 

Zmena dôslednejším uplatňovaním (zlého, konzumného) obsahu!

Cestou je možno skôr permanentný dialóg moci s masou vo forme, ktorej v tej danej dobe porozumie. Pochopiteľne, čím primitívnejšia a konzumnejšia doba nás bude obklopovať, tým zaostalejší druh abecedy bude musieť moc zvoliť. „A čerň, E běl, I nach, O modř, U zeleň hlásek,“ napísal raz Arthur Rimbaud, neuvedomujúc si, že formuje novú obraznosť, z ktorej raz vzíde nielen surrealizmus básnický, ale žiaľ i politický. Zmiasť pojmy a spraviť čokoľvek čímkoľvek znamená, že i demokracia sa jedného krásneho dňa trebárs stáva synonymom „radosti, užívania si a nekonečného potešenia“ a ľudia stav materiálnej nadprodukcie a konzumných orgií subjektívne pociťujú ako demokraciu.
Že je to tak zlé? Že by si naša skazená spoločnosť mala prejsť morálnou očistou a vybudovať cit k vznešeným idám a ctnostiam? Nuž, mala. Ale nevybuduje. Nie tak skoro. Toto je trpké precitnutie, ktoré skôr alebo neskôr absolvuje každý idealista. Materialista (a zvlášť ten dialektický) možno naopak použije samú „chorobu“, aby ňou „zaočkoval“ pacienta proti nej samej. Ľudia sú sprostí konzumenti? Doprajme im ešte viac konzumu a spotrebného tovaru! Doprajme ho ďaleko širším vrstvám, než doteraz! Veď kvantita materiálnych a kultúrnych statkov, ktorou bude ľud zahrnutý, sa raz pretaví v „politickú“ kvalitu – teda v zdanie širokej účasti más na verejnom živote, v zdanie demokratickosti systému a napokon (v skutočnú) vysokú mieru spoločenskej kohézie a integrity. A práve v tejto súdržnosti, „zomknutí sa“ a katarzii tkvie, podľa môjho názoru, (jediný skutočne dosiahnuteľný) moment demokracie.


(1) Inak povedané: „Je to jisté vidění světa, které se zobjektivizovalo. Není doplňkem skutečného světa, není jeho dodatečnou dekorací. Je jádrem irealismu reálné společnosti. Není možné proti sobě abstraktně stavět spektákl a skutečnou sociální činnost; toto zdvojení je samo zdvojeno. Spektákl, jenž převrací skutečnost, je fakticky produkován. Žitá skutečnost je zároveň materiálně zahlcena nazíráním spektáklu a sama o sobě přebírá spektakulární řád tím, že mu výslovně přitakává. Objektivní skutečnost je přítomna na obou stranách“ – Guy Debord, Společnost spektáklu.

(2) „Komunikativní jednání, jež je podmínkou nastolení nadvlády pána nad rabem, si vyžaduje neustálé hledání společné řeči, a to ve dvojím významu: jednak jazyka coby systému a jednak jazyka ve smyslu základního konsenzu o sdíleném světe. Klíčový je tento druhý, řekněme performativní aspekt řeči, kdy se v neustálém promlouvání, dohadování, prožívání komunikace jako takové vytváří společný svět.“ – M. Škabraha, Kritika politického rozumu. Povedzme, že v symbolickej rovine, teda rovine „jazyka ako systému“, je zakúpenie značkových topánok symbolom úspechu, zdaru, šťastia (človek si okrem úžitkovej hodnoty veci kúpuje aj kus šťastia). To predstavuje ale iba polovicu úspechu (načo mi je šťastie, keď mi štát upiera práva – nehovorí so mnou a cítim sa sám?). Preto treba tiež nastoliť hegemonickú rovinu „jazyka ako konsenzu“ medzi vládnou mocou a kupujúcim, čo je vlastne akoby „reč o reči“, symbolickosť samotnej symbolickej roviny. V takom prípade sa zakúpenie značkovej obuvi stáva navyše symbolom komunikácie, participácie, spolupráce a demokracie (je to ako „sen v sne“ v Nolanovom filme Inception, kedy nejaký význam a symbol na „vyššej snovej úrovni“ znamená znova niečo iné). Prvý jazyk ľudia ovládajú, lebo je kultúrne podmienený (napr. kapitalistický jazyk úspechu, práva na šťastie a podobne). Ten druhý sa učia – je podmienený dynamikou „dátového toku“ medzi pánom a rabom, ktorá by mala byť neustále obnovovaná, aby jej výsledkom bolo ono katarzívne „vnuknutie“.

(3) „Řeč spektáklu je tvořena znaky vládnoucí produkce, které jsou současně posledním účelem této produkce.“ – Guy Debord, Společnost spektáklu.

(4) Pre ilustráciu a lepšie pochopenie onoho javu mi napadá príklad interaktívnych čs filmov (slávny Kinoautomat alebo Rozpaky kuchaře Svatopluka), kedy ľudia hlasovali (vzhľadom na slabšiu technologickú pokročilosť tej doby) rozsvecovaním svetla v domácnostiach a elektráreň zaznamenávala výkyvy v sieti, ktoré znamenali hlasy – teda by sme mohli povedať, že zbytočné a neekologické plytvanie elektrinou či konzumné vysedávanie pred TV predstavovalo, v inej rovine, prejav vôle ľudu a demokraciu.


Mgr. Tomáš Klimek, člen DAV DVA

Mgr. Tomáš Klimek je slovenský právnik, aktivista, spisovateľ, hudobník a básnik. V DAV DVA bol druhým šéfredaktorom v rámci rotačného systému. Zameriava sa na oblasť kultúry, umenia, politiky, ale aj histórie. Okrem politických článkov tvorí aj básne.

Zdieľaj tento článok:

39 thoughts on “Tomáš Klimek: Demokracia ako jazyk

  • 3. decembra 2018 at 9:14
    Permalink

    Nesúhlasím s vami pán klimek

    “ Najnižšie vrstvy živoriace niekde na Gemeri sú z tejto spoluúčasti naďalej vylúčené.“
    naša doba je plná prieskumov, faktov a čísel
    preto je ľahké zistiť si KTO koho volí
    kto voliť nechodí

    plné bruchá, regály plné tovaru a autá na vlastnom dvore…
    kto o týchto „materiálnych statkoch hovorí a kto ich očakáva?
    kto sľubuje vlaky zadarmo. 13ty dôchodok 6 eur na mesiac, obed zadarmo … ?
    pri tom „mzdové tabuľky“ v štátnej správe obsahujú dlhé roky platy pod minimálnou mzdou
    upratovačka, školník, kuchárka v škole…
    vybaviť niečo na „štátnom“ úrade, dovolať sa svojej pravdy, nájsť niekoho aby čo len vypočul..???
    o tom treba diskutovať o reálnom stave – ale nevynechať pri tom NIKOHO

    občania odvolia vytešujú sa ako to ukázali tým druhým a dali SVOJIM
    čo inému neprepáčia svojim dovolia aj 5x viac … v tom zlom

    potom sa idú ráno o piatej postaviť pred polikliniku a čakajú či ich pustia 6.30 a oni dostanú časenku na vyšetrenie u lekára… ak nie veď aj zajtra sa dá čakať

    ľudia nemajú svoje princípy… chcú nejako prežiť
    najhoršie je ak uveria klamstvám a hlavne tým čo na ich chudobe a trápení budujú
    moc a peniaze len a iba „svojim“…
    ostatným zostanú dlhy, rozvrátená a spustošená krajina a morálne bahno a hanba

    Reply
  • 3. decembra 2018 at 9:44
    Permalink

    Veľmi dobrá analýza. Ľudia proste chceli socialisticky „pracovať“ a kapitalisticky žiť – ako sa vtedy hovorilo.
    Ideály sú fajn, ale vždy nakoniec pôjde o to „plné brucho“ – teda prežiť. Takí sú ľudia a iní nebudú.

    Reply
  • 3. decembra 2018 at 9:51
    Permalink

    Tomáš Klimek! Citujem Vás: „Keď nepoznáme iný jazyk, než spotrebný…“Táto veta je vystižná, aj keby ste nenapísali nič, len túto vetu, povedali ste ňou všetko.

    Reply
  • 2. januára 2019 at 21:11
    Permalink

    Tomáš, výborne zachytená súčasná situácia. Ano, demokracia sa okrem iného „skomercializovala“, teda sme ochotní zaplatiť niekomu, nech za nás bojuje, platíme poslancov, platíme politikov (a ani o tom nevieme, že zo štátneho rozpočtu ich vydržujeme a to z našich daní, poplatkov, DPH, odvodov…). Ten apel hneď daný otázkou v prvej vete – to som zažil nedávno na „domovej schôdzi“ keď chceli „separatisti“ uzurpovať majetok ostatných a rozdeliť bytový dom- odskúšal som si svoju schopnosť „zdvihnúť“ ľudí a vytvoriť aktívny odpor – ale ich pohodlie ma už až zarazilo – nakoniec sa odpor „skomercializoval“ hľadaním advokáta namiesto priamej akcie. A to nehovorím o obecnej, podnikovej, ba až celospoločenskej úrovni. Niet nadšenia, niet vodcov, hľadá sa „profesionál“ čo mu zaplatíme…či?

    Reply
  • 3. januára 2019 at 9:26
    Permalink

    Veľmi dobrý text, páči sa mi ten dôraz na komunikačnú rovinu.
    Trochu ma zdesil záver, presne v duchu toho, čo vyššie napísal PZV Kantor, lebo to oddelenie „nás“ od akejsi neosobnej moci, to nie je prejav demokracie. V autentickej demokracii musí byť štátna moc definovaná zdola a musí s nami komunikovať ako „naša“. Je to príznak, že niečo sa pokazilo a mám obavu, že na opravenie súčasného stavu nestačí, ak budeme aktívnejšie uplatňovať demokratické práva, ktoré nám štátna moc ešte ponechala. Je nutné tú inštitucionálnu štátnu moc znovu zadefinovať podľa našich potrieb.

    Budem trochu provokačne menšinovo radikálny. Demokraciu chápem nielen tak, že sa občan podieľa na rozhodnutiach, ktorých rámec definoval niekto iný. Naopak. V autentickej demokracii má občan právo sám definovať, ktoré otázky sú pre neho relevantné, ktoré sú prioritné a na ich riešenie mu stačia sily, preto sa im bude venovať osobne, ktoré deleguje svojim zástupcom (v texte sa píše o komercionalizácii, ale delegovanie je normálny manažérsky postup zvládania problémov, keď ich je priveľa) a ktorým sa nebude venovať vôbec, lebo ich považuje za marginálne.
    Chýba mi reálne naplnenie druhého článku ústavy: „Štátna moc pochádza od občanov, ktorí ju vykonávajú prostredníctvom svojich volených zástupcov alebo priamo“.
    Verím, že po prvom prečítaní si možno ani neuvedomíte, čo všetko je v tej Pandorinej skrinke, čo som práve otvoril, no minimálne ja – občan by som mal rozhodovať o tom, či budem v určitej konkrétnej veci vykonávať svoj podiel na štátnej moci priamo, alebo prostredníctvom „svojho voleného zástupcu“ (to nie je to isté ako volený zástupca občanov).

    Reply
    • 3. januára 2019 at 11:39
      Permalink

      Marián, tá citovaná veta z druhého článku ústavy hovorí o „priamej demokracii“…
      Túto tému som viac krát načala v svojich článkoch, ale ľudia tomu nechcú rozumieť…Prečo?
      Pretože taká je vôľa tých, ktorí sa schovávajú za „demokraciu“.
      Skutočnú demokraciu by sme mali vtedy, ak by ľudia volili priamo svojich zástupcov a nie politické strany a títo volení zástupcovia by tak ako mohli byť zvolení, mohli byť aj odvolateľní.
      Nie, nežijeme v demokracii, ale v totalite demokratúry spolu s tvrdým kapitalizmom.

      Reply
      • 3. januára 2019 at 11:47
        Permalink

        Ako si predstavuješ tú odvolateľnosť ?

        Že si niekoho zvolíš a prešporská pravicová perepúť ti ho odvolá ?

        Reply
        • 3. januára 2019 at 11:53
          Permalink

          Veľmi dobrá otázka, lebo tieto veci je treba riadne premyslieť aj s dôsledkami.
          Ale náznak odpovede je presne to, čomu sa musíme vyhnúť. Keď si zvolím svojho zástupcu, je to, ako keby som mu dal plnú moc. Tú mu môžem odobrať len ja sám, žiadna prešporská kaviareň nemá nárok.
          Mne sa ani nezdá vhodné, aby som niekomu dával plnú moc s bianco šekom na celé riadenie štátu. Veď vôbec nikto nie je odborníkom na všetko. Preto si treba premyslieť nový model decentralizácie štátu. Nielen regionálnu decentralizáciu, ale aj funkčnú.

          Reply
        • 3. januára 2019 at 12:49
          Permalink

          Prečo prešporská pravicová perepúť?
          Na to by mali právo tí, ktorí si priamo zvolili svojho zástupcu…
          Ak by tu fungovala demokracia, tak prešporskú pravicovú perepúť nemáme:-)

          Reply
        • 3. januára 2019 at 14:29
          Permalink

          Odvolať by mohli poslanca len voliči, ktorí ho zvolili. Ale odvolateľnosť by mala fungovať, ako viem, aj za socializmu bol poslanec odvolateľný.

          Víťaz volieb, najmä koalície, ktorých koaličné rady sa snažia rozhodovať aj za parlament, nemá dostať plnú moc a právo rozhodovať o strategických otázkach mimo voličov.

          Ak sa nás kapitalizmus v dobe digitalizácie snaží kontrolovať na každom kroku, treba ukázať, že digitalizácia sa dá využiť aj v prospech priamej demokracie. O každom strategickom kroku, napr. privatizácia strategických podnikov, vstup do NATO, vstup do EÚ, postoj vlády (MZV) k otázke paktu OSN o migrácii, zahraničné vojenské základne, centrá na území SR – by sa mali vyjadriť občania v referende. A referendum (nad 50 percent účasť ?) by malo byť záväzné.

          Treba tlačiť do toho, aby digitalizácia spoločnosti smerovala k uľahčeniu prístupu občana k rozhodovaniu o strategických otázkach. Ak to vláda odmietne, možno ju vyhlásiť za nedemokratickú, nakoľko demokracia je v pôvodnom význame moc ľudu.

          Samozrejme, boli by potrebné aj ďalšie kroky, pretože kapitál by manipuloval s mienkou občanov, samotné referendum by nemuselo odrážať vôľu ľudu.

          Určite by boli potrebné všeľudové i odborné diskusie, pretože niektoré strategické otázky bez odborného prediskutovania nie je možné riešiť, tu už zdravý sedliacky rozum nemusí pomôcť. Ale TV, rozhlas a zriadené štátne médiá alebo webové portály by boli povinné zverejniť stanoviská všetkých politických strán, občianskych subjektov, aby občan mal reálnu možnosť sa oboznámiť so všetkými stanoviskami.

          Určite, že to nie je také jednoduché a bolo by potrebné vychytať problémy, ale treba hľadať cesty k obmedzeniu moci kapitálu využitím moderných trendov. Príklad ukazuje Čína, ktorá využíva globalizáciu, digitalizáciu ekonomiky proti západnému kapitalizmu a ten začína spätkovať, uzatvárať sa.

          Ľavicová cesta nespočíva v tom, že budeme odmietať moderné trendy, technológie, potom už nepôjde o ľavicu ako nositeľa pokroku, ale v tom, že tieto trendy použijeme vo svoj prospech.

          Reply
          • 3. januára 2019 at 16:26
            Permalink

            Milan,

            problém demokracie je ten, že vôľa ľudu nie vždy zodpovedá záujmom ľudu, alebo že „spoločné“ rozhodovanie neznamená najlepšie rozhodovanie ( viď „môj“ príklad rozdelenia ČSFR politikmi bez občanov ).

            Veď nakoniec je to ľud, čo si tu štrťstoročie volí volov…

            Môžeme čakať, že každý jeden občan bude informovaný, kompetentný, angažovaný, zainteresovaný a voliaci – tomu však po neúspechu „budovania“ socialistického človeka ja osobne neverím.

            Čo takto hľadať model schopných vodcov, kde by sa kládol dôraz okrem schopností aj na morálku a mechanizmy ich kontroly občanmi po vzore starých kmeňových spoločenstiev.

            Predpokladám že staršinovia kmeňov boli volení na základe ich múdrosti a schopností, a predpokladám že morálka a hájenie záujmov spoločenstva boli u nich samozrejmosťou, pričom boli ľahko kontrolovateľní občinou kmeňa, pretože sa jednalo o malé spoločenstvo a boli skrátka na očiach a všetci vedeli čo sa deje, takže aj keby morálne zlyhali, tak kmeň by ich rýchlo „vyriešil“.

          • 3. januára 2019 at 17:10
            Permalink

            Martin, ten model riadenia schopnými vodcami už nie je pravá demokracia. Bola by to povedzme „sofokracia“, ale už nie demokracia.
            Čaro demokracie vidím aj v tom, že ľud, ktorý si vládne sám, má právo aj robiť chyby a učiť sa z nich. Chápem, že sa chcete vyhnúť riziku chýb. No riziko zneužitia (úmyselného konania proti záujmom ľudu) je väčšie a dôsledkami závažnejšie, ako riziko chýb z neskúsenosti.
            V demokracii preto musia existovať aj opravné mechanizmy. Treba počítať s rizikom chýb a neklásť dôraz na to, aby rozhodovanie prebiehalo rýchlo. Je lepšie vypočuť a zobrať do úvahy aj všetky kritické hlasy. Dnešná prax „debatných klubov“, kde sa ľudia učia presadzovať svoje názory a znemožňovať protivníkov, je presný opak demokratickej diskusie.

            Na záver ešte napíšem to, čo považujem za najdôležitejšie. Učili nás, že základným nástrojom demokracie je voľba a podriadenie sa menšiny väčšine. Som presvedčený, že toto je tragický mýtus. Takáto voľba je, podľa mňa, len posledná poistka, keď treba prijať rýchle rozhodnutie a nie je na nič ostatného čas. Autentická demokracia žiadne väčšiny a menšiny nevytvára.

          • 3. januára 2019 at 17:43
            Permalink

            Marián,

            hovoríte : „Autentická demokracia žiadne väčšiny a menšiny nevytvára“.

            Tomu nerozumiem – vysvetlíte mi to ?

            Rozporuplné témy vždy vytvárajú najmenej dva názory a skupiny tieto presadzujúce. Ak dôjde k voľbám, vždy niekto – teda vždy menšina ostane s dlhým nosom ? Alebo nie ?

            Napríklad naše členstvo v Európskom zväze – časť občanov je za, časť proti. Ak by išlo v tejto veci o občiansku voľbu ( napr. referendum ), táto voľba rozdeľujúcej témy tú menšinu a väčšinu vytvoria – tak ako to myslíte že autentická demokracia žiadne väčšiny a menšiny nevytvára ?

          • 3. januára 2019 at 18:53
            Permalink

            Martin, ďakujem Vám za záujem a za túto otázku na nevytváranie menšín. Skúsim vám to vysvetliť.
            Hlasovanie o politickej otázke je vždy až na konci celého procesu rozhodovania. Vždy je pred ním fáza diskusie, počas ktorej sa formuluje obsah otázky aj alternatívy. Ak je spoločnosť demokratická, tak nie je v jej záujme formulovať otázku tak, aby otázka spoločnosť rozdelila. V ideálnom prípade je vhodné nájsť také riešenie, aby sa s ním skoro všetci občania aspoň uspokojili, aj keď ho niektorí nebudú považovať za najlepšie možné.
            Ako príklad dám rodinu. Povedzme, že máte tri deti, z toho dvoch chalanov. Tí sú celí žeraví do športu, ale dcérka má úplne iné záujmy, povedzme hudbu a maľovanie. Plánovať spoločné rodinné aktivity môže byť potom celkom výzvou. Keby ste nadržiavali chlapcom a tiež by vás bavil šport, tak by ste mohli kvázi demokraticky nechať vždy hlasovať. Lenže na dcérke vám tiež záleží a aj by ste chceli deti vychovať, aby držali spolu a neboli sebecké. Takže na to musíte ísť inak. Čo bude fungovať, to závisí aj od osobností detí – a verím, že už chápete, čo som mal na mysli. V spoločnosti je to podobné. Neexistujú univerzálne platné riešenia na hľadanie win-win riešení. Zato na ovládanie druhých tie jednoduché riešenia sú.
            Zároveň nechcem vytvárať dojem, že autentická demokracia je možná vždy a všade. Práve naopak. Existencia a dokonca oslavovanie sebectva v časti spoločnosti demokraciu úplne vylučuje.
            Práve preto si myslím, že dosiahnuť autentickú demokraciu v kapitalizme nie je možné. Toto ostatne nie je len z mojej hlavy. Prvý raz som to počul na jednej prednáške Janisa Varufakisa, ktorá sa volala Kapitalizmus nám zabije demokraciu, ak s tým niečo neurobíme.

          • 3. januára 2019 at 21:08
            Permalink

            Martin, súhlasím s Mariánom Moravčíkom. Nepredpokladajme neomylnosť, dokonalosť.
            Ak nezveríš ľuďom do rúk rozhodovanie, aj za cenu omylov, nenaučia sa rozhodovať, ani nebudú mať záujem ísť voliť, pretože vedia, že sa rozhoduje mimo nich.

            Martin, už ste raz diskutovali s p. Vaškom o socialistickom človeku. Že sklamal, stratil sa.
            Ale on sa nestratil, je prítomný. Len sa chová podľa klasického dejinného scenára a nie subjektívnych želaní niektorých ľudí. Kto pochopil marxizmus, materialistické chápanie dejín, vie, že v prvom rade treba vychádzať z materiálnych potrieb ľudí, ľudia sa musia v prvom rade najesť, obliecť, kde bývať. Marx na to jasne upozornil.

            Socialistický človek je prítomný, nestratil sa. Len si ho neidealizujme, tak ako si dnes európska ľavica idealizuje socializmus. Socializmus predstavuje efektívnejší ekonomický systém ako kapitalizmus, k tomu potreboval aj vzdelanejšieho, rozhľadenejšieho človeka. Nič viac. Ak si porovnáš správanie ľudí, priemerného človeka za klasického kapitalizmu a človeka za socialistickej epochy, došlo k výraznému posunu. Vo všestrannej vzdelanosti, kultivovanosti, ale najmä pracovnej schopnosti človeka. Je to najmä výsledok socialistickej epochy, kapitalizmus nepotreboval všestranne vzdelaného človeka, nechce, aby videl do fungovania spoločnosti. Potrebuje čiastkového človeka, pracovníka.

            Vývoj spoločnosti v sebe zahŕňa dve základné línie:
            1. neustály vývoj spoločenského obsahu, evolučnú líniu, danú vývojom výrobno-technologického spôsobu. Tejto línii zhruba zodpovedá tzv. občianska spoločnosť.
            2. spoločenskú formu, ktorá sa menila doteraz skokom, revolúciami. Napr. kapitalizmus, socializmus.

            V klasickom kapitalizme bola občianska spoločnosť slabá, v socialistickej epoche a dnes úloha občianskej spoločnosti, aktivít ľudí nezávisle od spoločenskej formy, výrazne narástla. Neziskovky starajúce sa o deti, starých, bezdomovcov. Mladí ľudia zachraňujúci psy a mačky, migrantov, zúčastňujúci sa po celom svete dobročinných akcií. To, že táto činnosť nadobúda niekedy absurdnú podobu, je výsledkom kapitalistickej formy, rozporu medzi objektívnym vývojom a starou kapitalistickou formou, ktorá dáva činnosti ľudí záporný charakter.

            Teba trápi ale to, prečo nedajú ľudia hlas KS. Nuž, to nie je objektívne kritérium socialistického človeka. Skôr urazenosť KS, ideologické videnie sveta, ako objektívne marxistické. Ľud v novembri 1989 nestál proti socializmu, ale chcel ho zmeniť. KS to v podstate odmietli a tým stratili kontakt s ľudom.

            Neustále na to upozorňujem, že sme prekročili hranice socializmu a teda aj hranice triednej megaepochy. Ísť dnes najmä na mladých triednymi heslami, ako to robí Vzdor, aj KSS, znamená stratu kontaktu prehlbovať.
            Martin, sadni si niekedy na lavičku na námestie, pozoruj ľudí. Je síce ovplyvnené aj kapitalistickou formou, ale správanie 90 percent ľudí sa nedá hodnotiť nejako negatívne, žeby išlo o kapitalistickú masu ľudí.

            Chyba je skôr v myslení KS ako v (ne)socialistickom človeku. Poráža vari Čína kapitalizmus heslami o triednom boji? Ona ho poráža využívaním predností (post-klasickej) socialistickej formy v dávaní priestoru modernej výrobe, digitálnej ekonomike. Len nech mi tu niektorí nezačnú hovoriť, že Číňania sa takisto správajú konzumne. Prirodzene, už som o tom písal pred mnohými rokmi, aj socializmus pri prechode k post-klasickej podobe nadobudne konzumný charakter. Kto chce ísť ďalej, k rozvinutejšej spoločnosti, musí prekročiť hranice socializmu.

  • 3. januára 2019 at 14:08
    Permalink

    Prostredníctvom pojmov „autentickej potreby“, „občianskej povinnosti“, demokracie ako „symbolu“, demokracie ako „jazyka“, „spotrebného jazyka“ atď. je síce možné formulovať celkom zaujímavé myšlienky o našej skutočnosti, ale danými pojmami nie je možné preniknúť k skutočnej podstate demokracie v našich podmienkach. Demokracia vo svojej všeobecnej podobe nie je symbolom, nie je znakom, ktorý by niečo zastupoval, tak ako je tomu v prípade jazyka, ale spoločenskou formou ľudského konania, prostredníctvom ktorej sa človek môže podieľať na politickom riadení spoločnosti.
    Fakt, že v našich podmienkach sa demokracia, ako spoločensko-politická forma konania občanov „vyprázdňuje“, stáva sa len prázdnou formou, teda formálnou a prestáva byť formou organizácie nášho politického života, je zjavné. Na voľbách do parlamentu sa od roku 2006 zúčastňuje horko ťažko okolo 60% voličov, t.j. víťaznej vládnej väčšine stačí k vládnutiu niečo cez 30% z celkového počtu voličov, teda napriek tomu že máme demokraciu, tak už niekoľko období po sebe vládne v spoločnosti menšina.
    Nedomnievam sa, že by uvedený fakt bolo možné vysvetliť pomocou pojmov „autentickej potreby“ či „občianskej povinnosti“, pretože ako aj autor sám správne poznamenáva, nemáme nijaký nástroj ktorým by sme mohli zistiť, či daný občan volí z „potreby“ alebo „povinnosti“. A uvedený jav nie je možné vysvetliť ani tým, že sa demokracia začne chápať ako jazykový znak či symbol, ktorý sa objektivizuje v každodennej realite ako sociálny fakt. Povedané slovami autora, „ľudia dnes žijú v ekonomickej neslobode, ale vo svojej nevedomosti jednajú, akoby boli slobodní, i keď nie sú.“
    Ak sa na uvedený krátky citát pozrieme hlbšie, tak odhalíme nedostatočnosť pojmovej výbavy, ktorou chce autor uchopiť otázku demokracie.
    V prvom rade tvrdenie, že „ľudia dnes žijú v ekonomickej neslobode“ nie je všeobecne pravdivé, pretože je tu celá vrstva ekonomických vlastníkov, kapitalistov, ktorí so svojim vlastníctvom môžu nakladať ekonomicky slobodne, t.j. používať ho na vykorisťovanie tých, ktorí vlastnia len svoju pracovnú silu. V ekonomickej neslobode žijú len vlastníci svojej pracovnej sily.
    Druhá časť tvrdenia, „vo svojej nevedomosti jednajú, akoby boli slobodní, i keď nie sú“ sa môže týkať len oblasti sociálneho a politického života človeka, ktoré sa obrazne povedané, nachádzajú alebo opierajú o sféru ekonomického života.
    Uvedené tvrdenie sa ale opätovne nevzťahuje na kapitalistov, lebo títo nekonajú ani vo sfére sociálnej a ani vo sfére politickej vo svojej nevedomosti, ako keby boli slobodní, pretože oni sú v oboch sférach kapitalisticky slobodní. Uvedené tvrdenie sa môže vzťahovať opäť len na vlastníkov pracovnej sily, t.j. námezdne pracujúcich v ich sociálnom a politickom živote.
    Ich sociálneho života sa uvedené tvrdenie týka v tej miere, v akej si z „neslobodnej ekonomickej“ sféry prenesú do sociálnej sféry života finančné zdroje na uspokojovanie svojich potrieb. Čím viac zdrojov má indivíduum z ekonomickej sféry k použitiu v sociálnej sfére, tým slobodnejšie a všestrannejšie môže uspokojovať svoje osobné potreby. Kapitalisti sú v uvedenej sfére zjavne slobodní. S ohľadom na výšku mzdových prostriedkov väčšiny pracujúcich, ktorá zďaleka nedosahuje ani priemerný zárobok možno povedať, že väčšina pracujúcich, pokiaľ nežijú na hranici biedy disponuje len veľmi obmedzenou sociálnou slobodou, t.j. slobodou uspokojovania a rozvíjania svojich osobných potrieb. Pre túto väčšinu pracujúcich nemôže ale platiť názor, že „vo svojej nevedomosti jednajú akoby boli slobodní“, lebo nesloboda v sociálnej oblasti nie je otázkou „nevedomosti“, ale otázkou finančných zdrojov. Kde niet finančných zdrojov, tam niet žiadnej sociálnej slobody.
    Uvedené tvrdenie sa môže vzťahovať na politickú sféru života námezdne pracujúcich, ktorí či už z „potreby“, „povinnosti“, či zvyku, zotrvačnosti alebo nádeje sa zúčastňujú volieb a možno pri tom majú pocit politickej slobody, pocit, že žijú v demokracii, ale to je len ich subjektívne zdanie. Následne schvaľované zákony zvolených predstaviteľov ich presvedčia o tom, že daná forma demokracie neslúži rozvoju života pracujúceho človeka, ale len ziskom kapitalistov.
    Ja si myslím, že temer 40% občanov sa na voľbách do parlamentu nezúčastňuje nie preto, že sa viac zaujímajú o spotrebné predmety, že si demokraciu pletú so spotrebou, ale preto, že vidia, že ich snaha o účasť na riadení spoločného života v podmienkach buržoáznej demokracie a nie demokracie ako takej, je bezcenná, a tak svoju starosť o spoločný život opúšťajú a ostáva im už len starosť o ich individuálny život. Tých 40% občanov, ktorí sa temer pravidelne nezúčastňujú na voľbách súčasne dokumentuje, že je tu masa ľudí, ktorí sa nehrajú a nežijú v ilúzii „slobodne konajúcich“ a realitu berú takú, aká je.
    Prekonať demokraciu, ktorá je len symbolom demokracie, teda prekonať buržoáznu demokraciu, ktorá sa javí ako demokracia pre všetkých, ale vo svojej podstate je demokraciou či slobodou len pre kapitalistov nie je možné dosiahnuť „konzumnými orgiami“ či rozširovaním sféry spotreby. Celkom určite to nie je možné dosiahnuť v buržoáznej spoločnosti, ktorá sa môže dostať maximálne k „spotrebným orgiám“ len malej vrstvy spoločnosti, ale jej konzumné „orgie“ sa dejú nutne na úkor spotreby väčšej časti spoločnosti. Všeobecné uspokojenie potrieb v buržoáznej spoločnosti je principiálne nemožné. Veď len u nás žije neustále viac ako 600 tisíc ľudí na hranici biedy a v „najdemokratickejšej“ krajine, v USA žije 39,7 miliónov ľudí v biede (https://www.census.gov/library/publications/2018/demo/p60-263.html).
    Prekonať buržoáznu demokraciu je možné len tak, že sa zorganizuje a vybuduje taký politický subjekt, ktorý po získaní politickej moci bude presadzovať záujmy väčšiny spoločnosti, t.j. záujmy námezdne pracujúceho človeka, buržoázna demokracia bude nahradená demokratickou vládou vzájomne rovných občanov alebo ľudovou demokraciou.

    Reply
    • 4. januára 2019 at 10:50
      Permalink

      Podnetný komentár, pán Manda, súhlasím.

      Ja hovorím, že demokracia je len jednou z možných foriem správy, riadenia spoločensko-ekonomického systému, jej podobu, ohraničenia v konečnom dôsledku ohraničuje samotný tento systém. Preto pri uvádzaní demokracie sa žiada upresniť, či ide o demokraciu buržoáznu, socialistickú, otrokársku, kmeňovú.

      Každá z týchto foriem demokracie je daná možnosťami daného spoločenského systému, ohraničená ním. Aj socialistická. Neexistuje nejaká absolútna, úplná demokracia, ako to požadovali aj niektoré médiá v roku 1968, nebyť obmedzovaní ničím a nikým, nedodržiavať žiadne pravidlá, nastavené daným spoločenským systémom.
      Aj buržoázna demokracia je demokraciou, ale slúži hlavne vládnucej triede, ako sa ľudovo hovorí, ide o panskú demokraciu, pre pánov.

      Ako si predstavujete politický subjekt, ktorý má previesť zásadné historické zmeny? Toto je jedna z otázok a úloh, ktorej by sme mali venovať pozornosť.

      ju konkretizovať, či ide o buržoáznu, socialistickú, otrokársku, kmeňovú, či inú demokraciu.
      Ako naznačujete, aj buržoázna demokracia je demokraciou, ale slúži hlavne buržoázii, ľudovo povedané, pre pánov, je panskou demokraciou. Ale je demokraciou.

      Každá z nich bude ohraničená, daná možnosťami daného spoločenského systému, teda aj socialistická.

      Reply
      • 4. januára 2019 at 11:20
        Permalink

        Pán Antal, kladiete podnetné otázky a výrazne posúvate diskusiu. Dovolím si však pár pripomienok, ktoré sa Vám môžu zdať kritické.
        Človek môže byť v pokušení dať demokracii prívlastok (ohraničiť jej definíciu) z dvoch dôvodov:
        1. Je cítiť, že v spoločnosti nie je s existujúcim stavom väčšinová spokojnosť, stav nie je väčšinovo akceptovaný a treba ho ideologicky zdôvodniť. Viem si predstaviť stav „demokratickej monarchie“, keď by väčšina ľudu delegovala svoje právo vykonávať štátnu moc na panovníka. A daný stav by s uspokojením akceptovala. Principiálne to nie je veľký rozdiel oproti stavu, keď by väčšina ľudu delegovala štátnu moc (vedúcu úlohu) na politickú stranu.
        2. Existuje v spoločnosti niečo dôležitejšie a nadradené demokracii. V kapitalizme je to ekonomika. Reálny socializmus tiež nadraďoval ekonomiku nad demokraciou, preto sme hovorili o „socialistickej demokracii“. Ale bolo to nutné? Nerobili sme, naopak, chybu delením na základňu a nadstavbu? Naozaj musí byť ekonomika nadradená rodine, zdraviu, radosti zo života?

        Reply
      • 4. januára 2019 at 11:30
        Permalink

        Pán Antal, ešte sa vrátim k Vašej otázke o politickom subjekte, ktorý by mal vykonať historické zmeny.
        Mal by to byť taký subjekt, ktorý bude v novej spoločnosti plniť rozhodujúcu úlohu, preto by sme sa mali zamyslieť, akú spoločnosť chceme vytvoriť a podľa toho zorganizovať ten subjekt.
        V dnešnom systéme je síce pomerne bezproblémové získať moc prostredníctvom politickej strany. Lenže žiadna politická strana nikdy nezruší sama seba a keby sme chceli budovať spoločnosť bez politických strán a ekonomicko-politických záujmových skupín, tak tieto politické subjekty nikdy tú revolučnú zmenu neurobia.
        Situáciu nám zjednodušuje fakt, že beztvará masa občanov sa zrušiť nedá a akýkoľvek režim túto masu potrebuje, ba čo viac, potrebuje väčšinovú akceptáciu…

        Reply
      • 4. januára 2019 at 17:38
        Permalink

        Pán Antal,
        vaša otázka je samozrejme opodstatnená a ja sa aj bez mučenia priznám, že o fungovaní ako aj štruktúre politického subjektu, ktorý by bol spojený s vyššou formou demokracie, ktorú som nazval ľudovou, mám len veľmi všeobecné a abstraktné predstavy.
        Rozhodujúci politický subjekt v bývalom socializme, teda KSČ, nedokázala splniť svoju historickú misiu, organizovať aktivity ľudu tak, aby bola vybudovaná komunistická spoločnosť. Spoločnosť namiesto ku komunizmu, vrátila späť, na cestu kapitalizmu, a to sa samozrejme netýka len našej komunistickej strany.
        Z toho jasne plynie, že bolo niečo „hnilé v štáte Dánskom“, teda že bývalý politický systém socialistickej spoločnosti bol chybný. Nehovorím, že bol úplne chybný, ale podľa dosiahnutého výsledku bol podstatne vadný. S ohľadom na to, že komunistická spoločnosť nevyrastie po porážke kapitalizmu živelne, ako huby po daždi, teda nie je možné ju budovať pomocou „neviditeľnej ruky živelného trhu“ ale na základe spoločného vlastníctva výrobných prostriedkov a teda aj spoločného plánu a kooperácie, tak v spoločnosti musí byť nejaká rozhodujúca politická sila, možno strana alebo iná forma organizácie, ktorá bude usmerňovať praktickú aktivitu vzájomne kooperujúcich členov spoločnosti k spoločnému cieľu, komunistickej spoločnosti.
        Konkrétnejšie predstavy o podobe rozhodujúcej politickej sily novej socialistickej spoločnosti možno získať len dôslednou analýzou tých foriem, ktoré stroskotali, jednoducho povedané je potrebné sa poučiť z chýb minulosti. Ale aby sme sa z daných chýb mohli poučiť a urobiť si správnu predstavu o povahe hlavného politického subjektu novej spoločnosti, tak ich najprv musíme jasne a zreteľne identifikovať a následne pochopiť prečo k ním došlo.
        Napríklad je jednoduché odsúdiť politické procesy 50. rokov, ale podstatne ťažšie je pochopiť, prečo komunisti, či už vo vedúcich funkciách, na súdoch, vo väzniciach a pod. niečo také dopustili? A pokiaľ toto jasne nespoznáme a nepochopíme, ako by sme sa chceli niečomu podobnému vyhnúť v budúcnosti, ak nepoznáme skutočné príčiny zlyhania vtedajších komunistov? V uvedenej súvislosti len poznamenávam, že napríklad aj v prípade vypuknutia vojny sú ľudia obyčajne presvedčení, že u nich sa nič podobné stať nemôže, a do reality ich obyčajne prebudia až prvé výstreli.
        Preto som toho názoru, že bez hlbokého poznania príčin, ktoré viedli k pádu socializmu budeme o lepšej spoločnosti než je táto kapitalistická len blúzniť a opakovať predošlé chyby. Staré známe tvrdenie, že história by mala byť našou učiteľkou, by sme si konečne raz mali vziať k srdcu. Bez tohto poznania tu žiadnej lepšej spoločnosti nebude.
        Ja osobne som stále len v rovine skúmania možných hlavných príčin pádu socializmu a preto sa novou podobou možného politického subjektu zatiaľ nezaoberám.

        Reply
        • 7. januára 2019 at 15:55
          Permalink

          Pán Manda,

          Prezentovali ste fundovaný marxistický pohľad na dejiny. Nepokúšali ste sa ale uplatniť tento marxistický pohľad aj na pohyby r. 1989? Marxizmus je dobrý nástroj, len sa žiada pokračovať v jeho dopracovávaní, konkretizácii. V duchu utvárania vedomostnej spoločnosti čoraz viac odhaľovať zákony, princípy, ktorými sa riadi vývoj. Bohužiaľ, ako som si všimol, tak aj komunistické strany stratili dôveru v marxistické analytické nástroje.

          Pri hodnotení socialistického vývoja dnes ľavica prechádza do subjektívnej roviny, absolutizuje chyby KS, hovorí o absencii, zrade socialistického človeka, zrade, ap.. Pritom to, či sa socializmus alebo kapitalizmus dopúšťali chýb, nespravodlivosti, zločinov, nemalo rozhodujúci vplyv na ich vývoj, ten v konečnom dôsledku závisel od ekonomického vývoja.

          Neuviedol som príklad so skladom náhodou. Nepripúšťate, že v r. 1989, resp. 1998 došlo k naplneniu socialistického „skladu“, potenciálu, že kríza bola len výsledkom pozitívneho vývoja socializmu?

          Tak ako aj kríza Rímskej ríše predsa nebola výsledkom jej chybného vývoja, ale naopak. Podobne Veľká hospodárska kríza kapitalizmu 19129-1933 nebola výsledkom jeho chybného vývoja, ale naopak, pozitívneho, že kapitalizmus naplnil svoj objem a nebolo už kam rásť. Čím je vývoj spoločenského systému dokonalejší, tým spoľahlivejšie zaplní všetky šuflíky sociálnou matériou. Skôr pri nedokonalých systémoch zostane niečo voľné.

          Aj absolutistickí vládcovia vnímali, že nad nimi stojí nejaká moc, ktorá usmerňuje spoločenský vývoj, mohol byť pozitívny a ku kríze a rozkladu systému aj tak došlo. Aj pred krízami v r. 2008, 1998, 1928 prebiehal vývoj vcelku pozitívne, kríza sa preto neočakávala. To bola zrejme jedna z príčin vzniku božstiev. Nám ale treba už vziať vývoj do vlastných rúk, nebyť len objektom pôsobenia zákonov, ale vedome ich využívať vo svoj prospech.

          Ja vnímam spoločenské systémy ako materiálne objekty, ktoré sa riadia princípmi tohto vesmíru. Napr. aj zákonom premeny kvalitatívnych zmien na kvalitatívne a naopak (skrátene ako zákon súladu kvantity a kvality), ktorý Marx konkretizoval v zákone súladu výrobných vzťahov úrovni výrobných síl. Od neho sa dá odvodiť aj zákon súladu obsahu a formy. Veľmi dobre sú tieto princípy známe a uplatniteľné v chémii (narastajúci počet protónov, neutrónov a elektrónov podmieňuje neustále zmeny formy, atómovej väzby), to umožnilo aj Mendelejevovi zostaviť chemickú tabuľku a dosadiť do nej aj dosiaľ neznáme prvky, opísať ich vlastnosti.

          Spoločenské systémy sú tiež materiálnymi objektmi a preto podliehajú pôsobeniu princípov materiálneho sveta. Za určitou hranicou sociálnej hmotnosti sa preto zákonite objavuje potreba zmeniť spoločenskú formu, ak chcú fungovať efektívne (z rôznych príčin nemusí dôjsť k zmene formy, ale objekt začne fungovať v krízovom stave). Tieto objekty existujú teda od určitej hmotnostnej hranice po ďalšiu, existujú objektívne hranice (miera) ich existencie, ktoré sú dobre uchopiteľné pomocou pojmu epochy. Pojem epocha vymedzuje dobu, mieru existencie spoločenského objektu.

          Epochu môžeme vymedziť ako interval, hranicu existencie spoločensko-ekonomického systému, spoločensko-ekonomickej formácie (SEF), danú objektívne najmä vývojom výrobných síl spoločnosti (výrobno-ekonomickej úrovne, technológií, ap.). Tento materiálno-technologický základ je objektívnym kritériom vymedzenia hranice i charakteru jednotlivých epoch, pomáha zorientovať sa v spleti systémov.
          Pojem epochy vymedzuje, ktorý systém v danej dobe predstavuje hlavnú hybnú silu dejín, určujúcu dejinnú tendenciu danej doby. Hoci v danej dobe môže predstavovať len menšinu, existovať len v jednej alebo niekoľkých krajinách.

          Pre zadefinovanie úloh totiž nie je dôležité vychádzať z toho, či po Zemi behajú Indiáni s kopijami, feudáli s bičmi, kapitalisti so súkromnými armádami, či komunisti s heslom socializmu – ale v akej epoche sa dnes nachádzame.

          Problémom pri pochopení socialistickej epochy sa ukazuje byť jej krátkosť. Pre pochopenie epochy je však prvotná nie doba trvania, ale sociálna hmotnosť a kvantita sociálnych zmien.
          Prírodné princípy (zákon súladu kvantity a kvality) spôsobujú, že všetky tieto spoločenské objekty majú rovnakú sociálnu hmotnosť. Ale nemajú rovnakú dobu existencie. Pretože treba brať do úvahy zrýchlenie vývoja. Dnes za 10 rokov prebehne toľko spoločenských zmien (a teda aj zodpovedajúcej spotreby energie a matérie), ako v prvobytnej epoche za 2,6 milióna rokov. Hmotnostne sú tieto epochy rovnocenné, dnes len sociálne väzby cez sociálne siete viažu ohromné množstvo sociálnej väzobnej energie.

          Nie náhodou sa významné svetové zmeny, krízy, revolúcie, viazali na známe osmičky: 2008, 1998, 1988-89, 1968, 1928, 1848, 1688…. Prejavilo sa tu práve pôsobenie zákona súladu VV úrovni VS.

          Ak prvobytná megaepocha trvala 2,6 mil. rokov, nevoľnícka epocha (despocie, otrokárstvo a feudalizmus) 4500 rokov, kapitalizmus 560 rokov, socializmus už len 70 rokov. Práve tá krátkosť epochy socializmu robí problémy pri interpretácii udalostí. Ak sa zmeny predošlých systémov diali aj striedaním generácií, dnes to nie je možné. Zmeny sú potrebné nie striedaním generácií, ale zmenou myslenia jedného človeka niekoľkokrát za život. Na toto nie sú pripravení ľudia všeobecne, ani komunisti, čo sa prejavilo aj v tom, že KS nestíhali za vývojom, v r. 1989 im ušiel vlak. Kto dnes však hodí kameňom, je v tomto smere bez viny?

          Ale, skrátka, ak vychádzame z takéhoto objektívneho kritéria, vymedzenia socialistickej epochy, potreba zmeny v r. 1988-89 bola objektívna, daná kvantitatívnym dozretím socializmu. Nebola teda podmienená neadekvátnou politikou KS, chybami, ktoré objektívne existujú v každom systéme, jej vplyv sa ukázal skôr na nezvládnutí situácie po novembri 1989, kedy sa KS mali postaviť do čela zmien a nezostať na chvoste.

          Potrebujeme utvárať vedomostnú spoločnosť, aby človek dokázal prispôsobovať svoj spôsob života rýchlym zmenám. A k tomu potrebujeme vytvoriť aj nový avantgardný subjekt, hľadiaci ďaleko dopredu, vybavený dobrými poznatkami.

          A k tomu sa potrebujeme odraziť od tej sociálno-ekonomickej, duchovnej základne, ktorú vytvoril klasický socializmus a klasické socialistické hnutie. Potrebujeme nadviazať na jeho dielo, pokračovať v jeho rozvíjaní na základni r. 1989 a nie r. 1917. My už potrebujeme prekročiť aj dielo socializmu, nielen kapitalizmu. Ide teda o zadefinovanie úplne nových úloh pred ľavicovým hnutím.

          Reply
          • 7. januára 2019 at 18:26
            Permalink

            Milan,

            odkiaľ máš takýto spôsob myslenia, a popisu a hodnotenia spoločenských javov ?

            Nazývaš ho Marxizmom, alebo marxistickou analytikou – „myslel“ takto Marx, alebo marxisti ( uveď napríklad dielo ) , alebo si pôvodcom takéhoto uvažovania ?

          • 7. januára 2019 at 19:17
            Permalink

            Martin, študoval som marxistickú filozofiu, politické myslenie. Ale nedovolím si pokladať sa za marxistu, len využívam marxistickú metodológiu, osobitne dialektickú metódu (myslím, že mám silné dialektické myslenie, čo je moja prednosť, naopak, mám nedostatky v iných smeroch).

            Neviem Ti udať žiadnu literatúru, sú to moje závery. Samozrejme, pod vplyvom rôznych kníh, štúdia materialistickej koncepcie dejín, diel o dialektickej metóde, Leninovej práce Štát a revolúcia, Vliv přírodních věd na utváření materialistického světového názoru. SPN Praha 1985, Miroslav Soukup: Strategie rozvoje zemské civilizace. Praha 1984 – vynikajúca kniha, M. Soukup sa pri skúmaní dejinnej štruktúry dostal veľmi ďaleko, ale aj Heglovej triadickej koncepcie vývoja, atď.

            Je to moja koncepcia dejín, v podstate zhodná s marxizmom, v konkrétnostiach sú rozdiely. Ja napr. rozlišujem 9 spoločenských formácií, marxizmus 5 (prvobytná, otrokárska, feudálna, kapitalistická, komunistická).
            Feudalizmus nie je rovnakej váhy, úrovne ako kapitalizmus, socializmus, je len súčasťou nevoľníckej formácie (despocie, otrokárstvo, feudalizmus). Socializmus je samostatnou SEF, nie je súčasťou komunistickej formy. Atď.

          • 7. januára 2019 at 20:34
            Permalink

            Pustíš sa do písania vízie socialistickej globalizácie, prípadne do téz, či programu pokrokovej komunistickej strany ? Už som ti to navrhol, nechal som to chvíľu ladom – že reku čo – a ty nič – tak sa to pýtam teraz.

            Raz bude potrebné vrátiť sa z tých ezoterických výšin späť na zem, a ak to nedokážeš, bude potrebné nájsť rebrík, ktorými ich prepojíme zo zemou. Nechcem ťa tlačiť do nejakého životného diela v rozsahu Kapitálu, no nebolo by od veci trochu zreálniť tvoje úvahy v prijateľnom rozsahu, nech sa o nich začne diskutovať.

            Mimochodom – nechcem nikoho podceňovať – ale zaujímalo by ma ako Ťa v KS odmietli, presnejšie tvoje vízie či úvahy. Mám veľmi silné tušenie, že v tejto veci neprebehla žiadna kritická polemika, skôr naopak – „nikto“ ti nerozumel a preto sa s tebou nechcel baviť.

            Ak nie je v KS nikto schopný rozmýšľať v tejto rovine, potom to ostáva na tebe, aby si svoje úvahy „uzemnil“ tak, aby boli zrozumiteľnejšie širšej ľavicovej obci. Potom ich znovu ponúkni KS na diskusiu, a ak ich odmietnu, možno sa tohto materiálu chopí iná novovznikajúca KS, prípadne naopak, materiál bude podnetom na jej vznik.

          • 7. januára 2019 at 21:32
            Permalink

            Martin, nemám dobré skúsenosti s reakciou ľudí, preto to konkrétnejšie ani nezvyknem rozvádzať.
            Po r. 1989 sa nazhromaždilo dosť konkrétneho historického materiálu, začal som uvažovať o konkrétnych cykloch. Dejinách ako špirále, kde sa niektoré vlastnosti opakujú na vyššej úrovni. Spojením s teoretickými metódami vznikla usporiadaná dejinná štruktúra. Overil som si ju na globálnych krízach v r. 1998, 2008.

            V r. 2007 som o prichádzajúcej kríze, varovaní a jej využití chcel hovoriť s Číňanmi, ale ich veľvyslanec sa mi nepáčil, nedôveroval som mu. Tak som to skúsil smerom na Kubáncov, kamarát mal dobré vzťahy s veľvyslankyňou. Ale keď počul, o čom chcem s ňou diskutovať, o prichádzajúcej kríze, povedal, že on ju hlúposťami nebude zaťažovať. Tak som to vzdal, pretože som mohol naraziť aj na ďalších stupňoch.

            So slovenským ľavicovým prostredím sa o tom nedá diskutovať, ide totiž o deterministickú koncepciu dejín a celá slovenská ľavicová obec, v čele s marxistami Blahom a Dinušom sú indeterministi. Európske ľavicové prostredie prešlo z materialistickej do idealistickej pozície, preto takúto materialistickú koncepciu odmietne.

            Komunisti ma odmietnu preto, že nepredstavujem post-klasický socializmus v jeho idealizovanej, ale reálnej podobe, ako síce liberálno-demokratický, ale konzumný (dnes som na čínskej stránke čítal o posilnení konzumu občanov v pásme Cesty) a možno aj imperiálny. Globálny socializmus v podaní Číny dnes nadobúda práve takéto imperiálne črty.

            Ja som nehovoril o globálnom socializme, ale o globálnej civilizácii, čo je veľký rozdiel. Globálny socializmus je stále len socializmom, ktorý nabral globálne prvky, o epochu ďalej ako globálny kapitalizmus. V podstate do 10 – 20 rokov bude hotový v podaní Číny, pásmo Cesty je prakticky koncepciou globálneho socializmu. On takisto môže prerásť do imperializmu, obávam sa podľa posledného správania sa Číny, že ide týmto smerom. Preto ja sa nechystám formulovať program globálneho socializmu, ale program globálnej civilizácie a komunizmu.

            To, čo som napísal vyššie o epoche, ukazuje, že pred ľavicou dnes stojí naformulovanie iných úloh, ako je program socializmu.

            Áno, treba to zhrnúť do jednej práce. A je zrejmé, že musí vzniknúť nový subjekt, revolučnejší (v zmysle revolučnejších vízií, poznatkov) ako súčasné KS. Ja si vážim dejiny komunistického hnutia, ale je viditeľné, že súčasné KS sa strácajú, strácajú kontakt s vývojom.

          • 7. januára 2019 at 21:54
            Permalink

            Milan – poznáš ešte niekoho , kto myslí rovnako ako ty ? Ja nie. Ak ani ty nie, potom nemôžeš hovoriť „treba to“ !

            Treba to zhrnúť do jednej práce ? No samé sa to nezhrnie.

            Urob to TY !!!

          • 7. januára 2019 at 22:07
            Permalink

            Martin, pracuje sa na tom.
            Teraz sa musím zbaliť, cestujem, neskôr sa ozvem.

          • 8. januára 2019 at 9:26
            Permalink

            Milan,

            máme tu 30. výročie od majetkového kapitalistického prevratu. Ľavica by mala posilniť vo výzbroji argumentami ( číslami, anketami ), kde by porovnávala socializmus 1950-1980, 1960-1990 a kapitalihnus 1990-2020.

            V tejto veci ma napadlo, či by sa nedal tvoj filozofický pohľad na koniec reálneho socializmu spojiť s pohľadom technokratickým, ktorý postupne spracúva Peter Vanka v oblasti ekonomiky a hospodárstva. Neviem či sa Vy dvaja poznáte. Robí napríklad relácie do Slobodného vysielača ( sú archivované aj na YouTube ) ako Spomienky na socializmus, Spomienky na budovanie kapitalizmu, alebo Klub národohospodárov.

            Chcelo by to ešte tretieho do party, nejakého sociológa, ktorý by mal k dispozícii sociologické výskumy hlavne z 80. rokov o náladách a názoroch ľudí na spoločnosť, najlepšie keby to bol človek, čo tú dobu aj zažil ako sociológ.

            Zaujímala by ma korelácia tvojich spoločenskovedných predpokladov a záverov s technokratickými „tvrdými“ číslami a údajmi.

            Čo Ty na to ?

          • 8. januára 2019 at 10:08
            Permalink

            Ja osobne tiež mám k dispozícii aj ekonomické údaje, už som ich aj zverejňoval.

            S Petrom sme priatelia.
            Peter zastáva názor, že po ekonomickej stránke bol vývoj socializmu v poriadku (nedostatky a chyby sú normálne pre každý systém), že sme zlyhali politicky. Uverejnil aj niektoré údaje zo socialistického vývoja.

            Chce to komplexnejšie dielo – Encyklopédiu socializmu – nie roztratené poznatky, údaje. Chce to viac ľudí, škoda, že k takýmto činom sa nehlásia členovia KS.

  • 3. januára 2019 at 17:06
    Permalink

    Opravujem pár nesprávností v textoch diskutujúcich.
    1. Zastupiteľská demokracia – je u nás vysoko prevažujúca, pretože volíme svojich zástupcov v parlamente a je jedno, či sú volení v stranách, alebo by boli volení bez straníckej príslušnosti.
    2. Priama demokracia je v Ústave SR ustanovená ako referendum, ktoré znamená, že občania priamo rozhodujú o určitej veci, otázke, probléme.
    3. Referendum je aj v súčasnej podobe záväzné (neverte Ficovi ani ďalším, ktorí tvrdia opak). Referendum už z povahy veci je v konečnom dôsledku právna norma najvyššej právnej sily. Je upravené včasti našej ústavy „zákonodarná moc“. Parlament výsledok referenda musí vyhlásť ako zákon, to znamená len toľko, že je povinný ho transponovať do legislatívnej podoby („prehnať ho“ legislatívnym procesom a vydať v podobe právneho redpisu).

    Reply
    • 3. januára 2019 at 17:39
      Permalink

      Pán Juhár, terminologicky sa mýlite v bode 1. U nás fakticky nemáme „zastupiteľskú demokraciu“, ale partokraciu. Občania vo voľbách volia stranu a tá potom vystupuje ako zástupca občanov. Jednotliví poslanci vykonávajú svoju funkciu len podľa svojho svedomia a rozhodujú sa podľa ústavy len podľa vlastného uváženia. Ak pri tom naozaj zastupujú občanov, je to len ich dobrá vôľa alebo náhoda.
      Konkrétne ja v dnešnej národnej rade nemám ani jediného zástupcu. A verím, že podobne sú na tom stovky tisíc ľudí.
      Napríklad v hypotetickej situácii, keby som volil v minulých voľbách SNS a dokonca by som zakrúžkoval pána Gajdoša, ale dnes by som nesúhlasil s nákupom stíhačiek F-16, tak by sa mohol nájsť cynik, ktorý by mi vmietol do tváre, že o tejto veci predsa rozhodli moji zástupcovia, ktorých som volil a krúžkoval.
      Vrátim sa späť k ústave.
      Formuláciu „prostredníctvom volených zástupcov alebo priamo“ chápem tak, že konanie volených zástupcov v princípe nesmie byť v rozpore s tým, ako by občania vykonávali štátnu moc priamo. Konanie volených zástupcov teda (aspoň teoreticky) musí byť verifikovateľné referendom a ak má referendum zamietavý postoj ku konaniu volených zástupcov, automaticky ich to diskvalifikuje pokračovať v plnení svojich funkcií.
      Zdá sa vám to nerealistické a neúnosné? Ale je to hlavne preto, že konanie našich „volených zástupcov“ je diametrálne vzdialené vôli aj záujmom ľudu.

      Reply
      • 4. januára 2019 at 14:38
        Permalink

        Ja vám rozumiem, ale hovoril som o systéme upravenom platným právom, teda de jure.
        Pokiaľ ide o faktický stav vecí, tak opravím aj ja Vás. Nemáme partokraciu (politici u nás de facto nevládnu) ale plutokraciu (všade na svete, okrem Kuby možno), teda vládu bohatých.
        PS
        Gajdoša neospravedlňujem, ale myslím si, že nákup zbrojariny z USA bol realizovaný pod tlakom tamojších vlastníkov zbrojárskych firiem, naši po…í politici sa podvolili. Viď.: lobing z záujme jadrového paliva od Westinghausu priamo v našom parlamente.

        Reply
        • 4. januára 2019 at 14:50
          Permalink

          Uznávam Vaše pripomienky, pán Juhár.
          Len si povzdychnem, že som zvyknutý pracovať s axiómami, pravidlami odvodenia a výrokovou logikou prvého rádu. Mám preto problém s našim „de jure“ stavom, keď má formálna definícia (zastupiteľskej demokracie) nekonzistentné vyjadrenie vo vykonávacích paragrafoch. (To je smerované na našich legislatívcov, nie na Vás.)

          Reply
  • 4. januára 2019 at 16:06
    Permalink

    Pán Moravčík,
    K úlohe ekonomiky, ekonomickej základne mal veľmi dobrý príspevok docent Manda v článku Spoločné prvky kresťanstva a socializmu. A v tomto článku podobne, díva sa na demokraciu historickou metódou. Aj on nehovorí o nejakej amorfnej, všeobecnej demokracii a spravodlivosti, ale o konkrétnej buržoáznej demokracii, či buržoáznej spravodlivosti.

    Všetko v tomto vesmíre má nejaký prívlastok, neexistujú nejaké amorfné atómy, ale len vodík, kyslík, draslík, ap. – a v závislosti od svojho miesta vo vývojovej chemickej tabuľke majú aj určité vlastnosti.
    Aj keď hovoríme, že demokracia je moc ľudu, mala vždy konkrétnu podobu závislú od ekonomického systému. Periklova demokracia v antickom Grécku bola tiež vládou ľudu, ale ten ľud bol predstavovaný asi štvrtinou slobodných občanov, tri štvrtiny otrokov nemali žiadne demokratické práva.

    Inak, kde tam vidíte ideológiu? Hmota nášho vesmíru existuje hlavne v podobe objektov, čoraz zložitejších objektov, teda aj sociálnych, ako je kapitalizmus či socializmus. To sú v prvom rade materiálne objekty, až niekde v pozadí -izmy. A základom fungovania týchto objektov a systémov je zdokonaľovanie, zefektívňovanie tokov matérie, energie, informácií, teda hospodárne nakladanie s nimi, ekonomika. Život, či už biologický alebo sociálny je hlavne o hospodárnom nakladaní s potravou, či spoločenskými zdrojmi. Ako napísal aj p. Manda, ide o vedeckú koncepciu spoločnosti.

    Samozrejme, čím zložitejší spoločenský systém, tým zložitejšie väzby, kam patrí aj všestranná vzdelanosť, kultivovanosť, aj šťastie, spokojnosť. Ich prvotnou funkciou je vytvárať čoraz produktívnejšieho človeka (nešťastný, vyhorený človek nebude nejako produktívny), ale samozrejme, tieto súčasti života človeka začnú žiť aj vlastným životom, nadobúdať aj vlastný zmysel. A ten treba kultivovať, rozvíjať, môže z toho vzniknúť nová forma života.

    Ale ak chceme objektívne pochopiť správanie sa ľudí, nevytýkať im (ne)socialistickosť, konzumné správanie, vždy by sme mali mať na pamäti tieto prvotné – ekonomické – motívy správania sa ľudí. Inak si vytvoríme koncepciu nejakej neživotnej abstraktnej sociálnej spravodlivosti, utopického socialistického človeka a porovnávajúc so svojím ideálom konkrétnych ľudí, napr. v Číne vyhlásime za nepodarky.

    Reply
    • 4. januára 2019 at 17:19
      Permalink

      Pán Antal, mám pocit, že ste úplne ignorovali (nepochopili) moje dve pripomienky. Alebo sa mi to len zdá?
      Kde vidím ideológiu? Presne v premise, že demokracia musí mať (historizujúci) prívlastok. Tie prívlastky boli vždy atribútom toho, že určitá časť obyvateľov bola z politického rozhodovania vylúčená. Takže Vy toto považujete za nutnú vlastnosť demokracie a na tomto základe chcete vybudovať všeľudovú sociálne spravodlivú spoločnosť?
      Iný dôvod pre prívlastok k demokracii je poistka, že vládnuca trieda demokratickými prostriedkami svoju moc nestratí. Presne kvôli tomu sa do ústav vkladajú klauzuly o charaktere zriadenia a všetky snahy o ich zmeny je potom možné kvalifikovať ako rozvrat ústavného zriadenia. A presne preto je aj dnes u nás kapitalizmus nadradený demokracii a je viac právne chránený.
      Presne kvôli tomu sa vládnuca trieda bojí referenda a priamej demokracie a musí mať v ústave poistku, čo všetko sa referendom zmeniť nedá.

      Váš posledný odstavec potom nechápem vôbec. Nejakej idealizácie občanov som sa vôbec nedotkol. Práve naopak. Ja by som sa nebál nastaviť demokratické pravidlá tak, aby mali reálnu politickú moc reálni ľudia takí, akí sú.
      Práve naopak, vo Vašej demokracii s prívlastkom dávate politickú moc len tým občanom, ktorí spĺňajú vopred definovaný ideál (dnes: rešpektujú súkromné vlastníctvo a nadradenosť triedy vlastníkov) a vylučujete ľudí, ktorí by mohli mať objektívny záujem na zmene zriadenia.

      Vo všeľudovej demokracii nie je systémový dôvod vylúčiť niektorú skupinu obyvateľov z politického rozhodovania. Jedine vtedy, ak chcete vytvoriť novú vládnucu vrstvu a zabezpečiť, aby ju legálnymi prostriedkami nebolo možné zvrhnúť.
      Len sa podrobne pozrite na dejiny posledných dvoch storočí všade na svete a uvidíte, že tento záver je podporený mnohými historickými skúsenosťami.

      Reply
      • 4. januára 2019 at 20:41
        Permalink

        Ja nemám problém s tým, ak mi budete protirečiť. Pohybujeme sa na ľavicovej pôde, je potrebné si vyjasňovať sporné otázky. Máme spoločné ciele, spoločný priestor a to je dôležité.

        Nerozumieme si preto, že používame rôzne metódy skúmania a preto dostávame aj rôzne výsledky. Vychádzame z iných základov – ja z ekonomického (a technologického) pohybu spoločnosti, rovnako ako to fundovane prezentoval aj docent Manda. Väčšina európskej ľavice, aj komunistickej ale dnes vychádza skôr z duchovnej, mravnej roviny /dalo by sa povedať až idealistickej roviny), čo sa odráža najmä v koncepcii sociálne spravodlivej spoločnosti.

        V tomto zmysle sa Vám aj tie „prívlastky“ demokracie zdajú umelo prilepené, vnútené nejakým subjektom ideálnej demokracii. Hoci ja som použil len Váš pojem prívlastky, pre mňa totiž samotný pojem demokracie je len abstraktným zovšeobecnením konkrétnych historických foriem demokracie. A tie neboli dané rozmarmi vládnuceho subjektu, ale najmä ekonomickými možnosťami, ohraničeniami daného spoločensko-ekonomického systému.

        V mojej buržoáznej demokracii? Toto tvrdenie je dôsledkom úplne iného východiska, moje to vidí úplne opačne:.-).

        Tieto rozdielnosti tu nevyriešime, problém vidím v celkovom myslení a programovom vybavení európskej ľavice. Ale nevidím to tragicky, ani naše polemiky.

        Pohyb vo svete existuje, len ide už mimo Európy. Čína už naplno realizuje program globálneho socializmu, do desiatich rokov bude hotový, aj keď niektorí ho videli o 100 rokov. Pritom program globálneho socializmy nepokladám za zodpovedajúci dnešným potrebám, je zastaraný. Je o epochu pokrokovejší ako globálny kapitalizmus, ale zostáva znovu len imperializmom, aj keď socialistickým. Čína v poslednej dobe prevzala viaceré prístavy a letiská (Keňa, Srí Lanka, Somálsko), alebo ich stavia (Izrael), alebo ich kúpila (Grécko), jej impérium v priestore Jednej cesty, jedného pásma sa rozrastá. A Západ sa začína pred ňou uzavierať.

        Dúfam však, že sa mýlim a z globálneho socializmu sa vykľuje globálna civilizácia a nadväzne komunizmus. Ekonomické podmienky k tomu dozreli,

        Reply
  • 4. januára 2019 at 16:18
    Permalink

    Na príklade sa pokúsim zjednodušene podať konzumné správanie ľudí, nedostatkovú spoločnosť, nadvýrobu.

    Predstavme si spoločenský objekt, napr. kapitalizmus či socializmus ako sklad, s miestnosťami, regálmi, šuflíkmi. Sklad sa vývojom, rozšírenou reprodukciou postupne zapĺňa sociálnou matériou, jeden šuflík za druhým. Poloprázdny sklad môžeme porovnať s nedostatkovou spoločnosťou, klasickým kapitalizmom či klasickým socializmom. (Samozrejme, nedostatok spotrebných predmetov súvisel aj s potrebou rozvíjať ťažký priemysel na úkor ľahkého). Podobá sa to atómom, napr. kyslíka s nenaplnenými orbitami (prázdnymi šuflíkmi), preto kyslík potrebuje priťahovať k sebe iné atómy, viazať sa.

    Vývojom, kvantitatívnym rastom sa postupne naplnia všetky miestnosti, regály, šuflíky. Ako sa napĺňali jednotlivé miestnosti, bolo potrebné robiť drobné zmeny, reformy, rozšíriť personál, preškoliť, automatizovať. Keď sa však naplní celý sklad, objekt (systém) je naplnený, dospel na hranicu (mieru) svojej schopnosti ďalej rásť, hranicu svojho potenciálu. V dejinách sa tento stav prejavil ako ukončenie nejakej epochy (feudálnej, kapitalistickej, socialistickej), prejavil sa veľkou hospodárskou krízou (veľká kríza feudalizmu v 14.st., sprevádzaná veľkými morovými epidémiami, koniec klasického kapitalizmu ohlásila Veľká hosp. kríza 1929-1933, koniec klasického socializmu ohlásila kríza 1989, resp. globálna kríza 1998).

    Čo sa dá ďalej robiť. 1. V sklade – buď zastavíte kvantitatívny rast, prijímanie ďalších tovarov, objekt sa stabilizuje na nemennej úrovni (jednoduchá reprodukcia). V dejinách takto postupovali napr. Polynézania, preto ich prvobytný raj prežil aj 5000 rokov po ukončení prvobytnej epochy. Niet tam vnútorných tlakov na veľké zmeny. 2. Ak nechcete nejaké zásadné zmeny, tak len drobné reformy, úpravy, napr. socializácia kapitalizmu, ktoré umožnia ešte určitý ekonomický, kvantitatívny rast. 3. Ak chcete ďalej dynamicky rásť – v sklade treba previesť zásadné zmeny – štruktúry sortimentu, riadenia, personálu.

    Ako tieto ekonomické tlaky súvisia napr. s konzumným spôsobom života? Všetky spoločenské systémy sa vývojom raz ekonomicky, materiálne naplnia (ako ten sklad). Začne tu pôsobiť prírodný zákon premeny kvantitatívnych zmien na kvalitatívne a naopak. Začnú sa prejavovať krízy z nadvýroby. Nielen v kapitalizme, ako to bolo raz v diskusii spomínané, ale vo všetkých systémoch, teda aj v socializme. Do tohto stavu dospela dnes aj Čína, má prebytočné kapacity najmä v oceliarstve, stavebníctve, ale aj solárnych paneloch, elektronike, ap. Ak v klasickej podobe systému sú tovary nedostatkové, zrazu sa prejavuje nadbytok a niet ich kam umiestniť. Preto sa systém začne orientovať aj na spotrebu domácností, začne podnecovať konzumný spôsob života. Tak to robí dnes aj Čína, podporuje rast spotreby čínskych domácností. Ak niektorí ekonómovia hovoria, že Čína opakuje s opozdením vývoj Západu, nie je to tak, tu už ide o konzumný socializmus, nie kapitalizmus. Opakovanie, ale na novej úrovni špirály.

    Ani socializmus sa nemôže vyhnúť týmto ekonomickým tlakom a vyrábať z neho ideálny sociálne spravodlivý systém nejde. Ak ľudstvo chce pokročiť ďalej, musí prijať už novú spoločenskú formu. Tým viac, že sa čoraz viac vzďaľujeme od bodu 1989, resp. 1998, civilizácia naberá čoraz viac sociálnej matérie, a nacpať ju do starej socialistickej formy krízu civilizácie zásadným spôsobom už nevyrieši. Neustále by sme riešili tú istú otázku, ako post-klasický kapitalizmus, kam umiestniť nadprodukciu. Pre Čínu je to dnes napr. prvoradá otázka.

    Reply
    • 4. januára 2019 at 17:29
      Permalink

      Pán Antal, nech Vám dnes len neprotirečím… úplne súhlasím s Vašim záverom, nech ste už k nemu dospeli akokoľvek. Dnes je už zrejmé, že kapitalizmus už vyčerpal svoje možnosti a je to slepá ulička a máme aj skúsenosť s reálnym socializmom a preto aj pochybnosti, či to tiež nebola slepá ulička.
      Úplne súhlasím, že musíme porozmýšľať o novej spoločenskej forme.

      Reply
  • 4. januára 2019 at 17:41
    Permalink

    Pán Antal, nech Vám dnes len neprotirečím… úplne súhlasím s Vašim záverom, nech ste už k nemu dospeli akokoľvek. Dnes je už zrejmé, že kapitalizmus už vyčerpal svoje možnosti a je to slepá ulička a máme aj skúsenosť s reálnym socializmom a preto aj pochybnosti, či to tiež nebola slepá ulička.
    Úplne súhlasím, že musíme porozmýšľať o novej spoločenskej forme.

    Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

close

Pomôžte nám s propagáciou: