Tomáš Klimek: Demokracia ako jazyk

Spoluobčania, ruku na srdce! Kedy ste sa naposledy zúčastnili domovej schôdze, miestneho referenda, či rodičovského združenia? Dovolím si tvrdiť, že pokiaľ si na takú udalosť z nedávnej doby spomínate, nájde sa minimálne totožný počet ľudí, ktorí si tak istí nebudú, napriek tomu, že im pamäť ešte slúži dobre… Máme plné ústa demokracie, ale stojíme vlastne o ňu?

 

Autentická potreba alebo občianska povinnosť?

Že sa všetkých hlasovaní na miestnej či štátnej úrovni účastníte pravidelne? Nuž, dobre. Skúste sa ale aspoň zamyslieť, nakoľko sa vaše konanie nesie v duchu nadšenia a entuziazmu voliť, rozhodovať, spolupodieľať sa na veciach verejných alebo je len zvnútornením hlasom doby, onoho ideologizovaného étosu „občianskej povinnosti“. Inak povedané, je vaše rozhodnutie účastniť sa verejných vecí autentickým činom, či prostým fetišom (vyššej) strednej triedy, ku ktorej – vzhľadom na jej sociálny a majetkový status, zaisťujúci dostatok voľného času – neodmysliteľne patrí aj „angažovanosť“ a „záujem o svoje okolie a prostredie“, v ktorom existuje?
Zaiste je náročné analyzovať sám seba či priznať si vlastné motivácie k tomu či onomu konaniu. Pravidelné nízke volebné účasti v parlamentných a iných voľbách iste nesvedčia o zdraví a kondícii našej demokracie, avšak rád by som vyslovil zdanlivo rozpornú myšlienku.
Nazdávam sa, že pokiaľ ste aspoň raz v živote vôbec nešli voliť či pocítili znechutenie z politiky vyúsťujúce v totálnu apatiu, je možné, že patríte do prvej menovanej skupiny občanov (teda tých, ktorí pociťujú demokraciu ako autentickú potrebu). Keď však počúvam prevládajúce, naprosto ideovo vyprázdnené odpovede ľudí typu: „Isteže som bol voliť, je to moja občianska povinnosť,“ nevidím v tom pozitívny jav či nárast demokratického povedomia v spoločnosti, ako by sa zdalo, ale skôr onen uvedený fetiš demokracie.
V podstate tak vyslovujem určitý dialektický rozpor, ktorý na prvý pohľad pôsobí nelogicky – nízka volebná účasť môže svedčiť o demokratickom zmýšľaní ľudí (chcem voliť ale niet koho) a naopak, tá vysoká môže znamenať ideovú prázdnotu onej demokracie (teda vlastne jej neexistenciu).

 

Prečo volíte?

Samozrejme, neplatí to obecne, nie každý volebný absentér je nespokojencom a rebelantom. Možno sa jedná skutočne len o malého dedinského človeka, ignoranta, či „zápecníka“, ktorého veci verejné nezaujímajú… Avšak ťažko vyvrátiť, že demokracia dovedená v absurdnú krajnosť (napríklad zákonom stanovená všeobecná volebná povinnosť) by skutočne viedla k vyprázdnenej forme – odovzdávaniu hlasu komukoľvek alebo vhodeniu prázdneho hlasovacieho lístka. Taká situácia sa dnes, pochopiteľne, javí smiešna a nereálna, avšak mali by sme si uvedomiť, že kultúra je nadindividuálnym celkom presahujúcim jednotlivca a jej určité imperatívy sú všeobecne platné a záväzné, hoci nie sú nikde napísané. Ak teda dnes veľká časť obyvateľov považuje účasť vo voľbách za svoju „občiansku povinnosť“, znamená to, že tento nepísaný imperatív v spoločnosti jestvuje a formuje verejnú mienku temer rovnako, ako keby bol súčasťou platnej legislatívy. Potom už zostáva iba krôčik k radikálnej myšlienke, že povinnosť byť slobodný je v samej podstate neslobodou. Preto tvrdím, že o úrovni demokracie u nás (a v zásade ani inde vo svete) – v zmysle autentickej snahy politicky každodenne aktívne žiť a spolurozhodovať – sa nie je možné vyjadriť, pretože nepoznáme vnútorné motivácie jednotlivcov.

 

Tragické čísla

Onen nejasný subjektívny aspekt, na ktorý poukazujem, zasa značne v neprospech demokracie obracajú objektívne empirické dáta zo zásadných udalostí a hlasovaní na Slovensku. Za všetky uveďme neplatné referendá dotýkajúce sa priamo občanov a budúcnosti našej krajiny, napriek tomu s extrémne nízkou účasťou: 1994 – referendum o prijatí zákona o preukazovaní finančných prostriedkov, ktoré boli použité pri dražbách a privatizácii (tragických 19,96%); 1998 – referendum o zákaze privatizácie strategických podnikov (stále slabých 44,25 %).
Tým sa vraciam k úvodnej myšlienke príspevku – všetci hovoríme o demokracii, ale stoja o ňu ľudia vôbec? Každodenne sa opájame chimérou slobodnej voľby, ale keď sa jedná o dôležitú vec v našom okolí, ktorú môžeme zmeniť, vykašleme sa radšej na to a zostávame pasívnymi konzumentmi. Alebo sa, v rámci kratochvíle, hráme na angažovanosť, nosíme odznáčiky, aby sme zapadli – v naivnom sebapresviedčaní, že v rámcoch oligarchickej spoločnosti snáď je zmena možná…

 

Čo sme chceli v novembri 1989?

Až na pár ortodoxných pravičiarov, ktorí nás dnes spätne presviedčajú, že ľud chcel v roku 89 kapitalizmus, je viac-menej všeobecne prijímaným konsenzom, že masa požadovala demokratizáciu systému, prípadne niečo ako demokratický socializmus (v nadväznosti na požiadavky roku 1968) – rovnako, ako v prakticky každej revolúcii, prevrate či zmene režimu v histórii. Musím sa priznať, že na základe každodenných skúseností s ľuďmi, ktoré získavam, som voči tejto učebnicovej vznešenej verzii dejín stále viac a viac skeptický. Nazdávam sa totiž, že realita onoho roku je ďaleko prozaickejšia – ľudia chceli plné regály, autá a handry…
Hoci sa v tejto zvulgarizovanej podobe nejaví naša revolúcia tak „nežne“, ako bývame presviedčaní, nenechajme sa zmiasť – povedať, že ľudia chceli hlavne západné katalógy a štýlové oblečenie neznamená, že chceli kapitalizmus ako ekonomický systém (neboli v danom čase ani schopní domyslieť jeho hospodárske dôsledky). To, čo žiadali, podľa mňa nebola zmena ekonomickej organizácie spoločnosti, ale zmena systému komunikácie s mocou – akási „demokracia“ prevedená v spotrebné statky… Čo pod tým mám na mysli?

 

Objektívne účinky symbolu

Ak by som tvrdil, že ľuďom išlo v roku 89 iba o „žvanec“, či vyššiu životnú úroveň, bola by to nepravda, nakoľko životnou úrovňou disponovali už predtým a mali istoty, o ktorých sa mohlo v iných štátoch obyvateľom iba snívať (veď práve normalizačné roky boli typické onou „gulášovou“ výmenou hodnôt za plné brucho). Prečo teda meniť základné istoty za spotrebné „čačky“ a trhovú neistotu? Bola v hre primárne ozaj i demokratizácia?
Ak áno, tak (vzhľadom na všeobecnú intelektuálnu lenivosť ľudí a ich neochotu účastniť sa na politickom živote) nie ako politologická kategória, ale demokracia ako kategória symbolická. Aký je v tom rozdiel? Nuž, to že sa ľuďom v praxi nechce účastniť schôdzí a referend neznamená, že nemajú radi, ak sa môžu vzájomne utvrdzovať v tom, že majú demokraciu… Ono staré marxistické učenie o formálnej demokracii a „falošnom“ pláštiku slobody, pod ktorým sa skrývajú skutočné korporátne záujmy, je do veľkej miery prekonané postmarxistickým dôrazom na formu a symbolično, ktoré, hoc iba v rovine proklamácií, „kontaminujú“ svoj vlastný obsah – teda reálnu politiku daného režimu. Zjednodušene povedané, ľudia dnes žijú v ekonomickej neslobode, ale vo svojej nevedomosti jednajú, akoby boli slobodní, i keď nie sú. Ide samozrejme o ich subjektívny pocit, ale v rovine „symbolickej účinnosti“ sa dopady tohto myslenia objektivizujú v každodennej realite a ich vzťahu k nej. Ich (mylné) demokratické zdanie je sociálnym faktom.(1)

 

Demokracia je jazyk, ktorému rozumieme

Na docielenie tohto efektu systém nepotrebuje umožniť širokú účasť občanov na správe vecí verejných, ani im dávať do rúk nejaké priamodemokratické nástroje. Stačí ak zabezpečí, že sa v rovine kultúrnej a materiálnej budú cítiť zainteresovanými. Prestanú byť onou „časťou bez účasti“, vylúčeným spoločenským prvkom, po ktorom ani pes neštekne a nikto ho nevypočuje. Nezískajú v zásade žiadnu reálnu politickú silu. Iba s nimi moc začne komunikovať systémom symbolov, ktorým rozumejú a sú schopní identifikovať – dvojakým spôsobom – jednak identifikovať ich samé (porozumieť) a identifikovať sa s nimi (stotožniť sa). (2)

 

Keď nepoznáme iný jazyk, než spotrebný…

Z tohto uhla pohľadu chceli ľudia naozaj v novembri 1989 ono povrchné a materiálne – plné regály. V skutočnosti dnes mnohí ani nemajú peniaze, aby si „vydobyté“ statky dopriali, ale aj tak sa cítia stotožnení. Prečo? Pretože nejde o mamon ale o systém symbolov, ktoré okolo seba vidia. Tovar má totiž nielen materiálnu ale aj symbolickú hodnotu (3) – v tomto zmysle sú komercia a nákupné centrá spôsobom ako systém komunikuje s občanmi a vťahuje ich, dáva pocit spolupatričnosti. Čo iné je napokon demokracia?(4) V tomto význame je teda (na určitej úrovni) kapitalizmus skutočne demokraciou. Zároveň ale treba zdôrazniť, že ak takáto „komunikácia“ (jesť, piť, pekne sa obliecť) občanom postačuje, nachádza sa spoločnosť na veľmi úbohej úrovni… Inými slovami: čím nižšia kultúrna úroveň národa, tým jednoduchší jazyk si moc volí – no a úprimne, kapitalizmus, to je „konverzácia“ na úrovni opíc.
Pochopiteľne, quod licet iovi, non licet bovi. Celá komunikácia kapitalizmu s masami, ako som ju opísal, má svoj triedny rozmer. Nositeľom demokratického étosu je stredná a vyššia trieda. Najnižšie vrstvy živoriace niekde na Gemeri sú z tejto spoluúčasti naďalej vylúčené.
Vyššia stredná trieda má zabezpečenú svoju životnú úroveň – z toho plynie jej „voľnočasovýfetiš demokracie, prejavujúci sa v riešení okrajových politických tém, utápaní času v debatách o nesmrteľnosti chrústa a jalovom aktivizme. Nižšia stredná trieda má plné regály – teda svoje vlastné chápanie demokracie. Spodná trieda nemá nič, je vylúčená zo sociálneho i kultúrneho života. Najvyššia trieda sa nepotrebuje hrať na demokraciu, má iné starosti i radosti…

 

Komunikačné statky

Socializmus sa taktiež snažil komunikovať zvyšovaním životnej úrovne obyvateľstva (a ďaleko početnejšej sociálnej skupiny než dnes!). Problém však vnímam v tom, že sa strana, inteligencia či kultúrna elita čím ďalej tým viac uzatvárala do vlastnej bubliny (vysoko schematická, všedná a nezáživná filozofia a ideológia nezrozumiteľná pre masy), kde sa utvrdzovala o správnosti svojich postupov, avšak ľud už nenachádzal moment stotožnenia sa (podobný proces vidíme dnes, keď sa postupne viac a viac ľudí „prebúdza“ a systém už nemá iný liek než represiu). Takže oná „vysoká“ ideová komunikácia socializmu s bežnými ľuďmi chýbala. „Nízka“ ale, ako sa nazdávam, absentovala tiež – statky základnej životnej úrovne nevyhnutné pre zabezpečenie ľudskej dôstojnosti (dostupné byty, bezplatná zdravotná starostlivosť, kvalitné školstvo atď.) totiž nie sú zo svojej podstaty „komunikačné“ statky – obyvatelia ich dostanú raz a prevždy – je to danosť a „samozrejmosť“ – takpovediac, „stará dávno zabudnutá známosť“, akási krátka letná láska“, ktorá poslúžila svojmu účelu, odišla a zostali trvalé „spomienky“ v podobe bytov či sociálnych istôt. Prostredníctvom spotrebných statkov sa ale dá, naproti tomu, komunikovať nepretržite – udržiavať dialóg, tak ako to činí v súčasnosti kapitalistická demokracia (a vôbec nepotrebuje rozdávať byty).

 

Zmena dôslednejším uplatňovaním aktuálnej (dobrej) formy?

Ak v týchto odstavcoch nájdeme hoc iba štipku pravdy, vyplynie nám z toho, že najviac mimo sú dnes demokratizačné hnutia a iniciatívy presadzujúce program „vznešenej“ transformácie systému skrze čistú formu – teda napríklad zavedenie priamej demokracie. Ak chce v súčasnosti niekto mizernú kondíciu našej demokracie liečiť iba väčšou „dávkou“ demokracie, svedčí to len o jednom – že sám podľahol onomu demokratickému étosu, aktuálne panujúcemu. Jediným výsledkom niečoho takého by bolo, že by si ľudia zvolili blbosť a najhoršiu možnú alternatívu. Najpravdepodobnejšie by sa pri prvej príležitosti dobrovoľne vzdali samej možnosti hlasovať, či predali svoj „podiel“ v štáte cudzej moci a oligarchii, len aby viac nemuseli na seba zobrať to pekelné bremeno rozhodovania a zodpovednosti…
Ak chceme formulovať odporúčanie pre demokratickú ľavicu do budúcna, položme si napríklad skôr otázku: Prečo bytostne nedemokratický sovietsky model socializmu v 40. rokoch u nás zvíťazil? Podarilo sa mu prehovoriť k ľuďom spôsobom, ktorý chceli vtedy počuť (budovanie krajiny, étos práce, istoty) a v tom tkvela symbolicky jeho demokratickosť – rozumeli mu a on rozumel im (hoci politologicky a ústavne mal k demokracii ďaleko). Čoskoro bol ale tento hovor prerušený a volaný účastník žiaľ zostal nedostupný…

 

Zmena dôslednejším uplatňovaním (zlého, konzumného) obsahu!

Cestou je možno skôr permanentný dialóg moci s masou vo forme, ktorej v tej danej dobe porozumie. Pochopiteľne, čím primitívnejšia a konzumnejšia doba nás bude obklopovať, tým zaostalejší druh abecedy bude musieť moc zvoliť. „A čerň, E běl, I nach, O modř, U zeleň hlásek,“ napísal raz Arthur Rimbaud, neuvedomujúc si, že formuje novú obraznosť, z ktorej raz vzíde nielen surrealizmus básnický, ale žiaľ i politický. Zmiasť pojmy a spraviť čokoľvek čímkoľvek znamená, že i demokracia sa jedného krásneho dňa trebárs stáva synonymom „radosti, užívania si a nekonečného potešenia“ a ľudia stav materiálnej nadprodukcie a konzumných orgií subjektívne pociťujú ako demokraciu.
Že je to tak zlé? Že by si naša skazená spoločnosť mala prejsť morálnou očistou a vybudovať cit k vznešeným idám a ctnostiam? Nuž, mala. Ale nevybuduje. Nie tak skoro. Toto je trpké precitnutie, ktoré skôr alebo neskôr absolvuje každý idealista. Materialista (a zvlášť ten dialektický) možno naopak použije samú „chorobu“, aby ňou „zaočkoval“ pacienta proti nej samej. Ľudia sú sprostí konzumenti? Doprajme im ešte viac konzumu a spotrebného tovaru! Doprajme ho ďaleko širším vrstvám, než doteraz! Veď kvantita materiálnych a kultúrnych statkov, ktorou bude ľud zahrnutý, sa raz pretaví v „politickú“ kvalitu – teda v zdanie širokej účasti más na verejnom živote, v zdanie demokratickosti systému a napokon (v skutočnú) vysokú mieru spoločenskej kohézie a integrity. A práve v tejto súdržnosti, „zomknutí sa“ a katarzii tkvie, podľa môjho názoru, (jediný skutočne dosiahnuteľný) moment demokracie.


(1) Inak povedané: „Je to jisté vidění světa, které se zobjektivizovalo. Není doplňkem skutečného světa, není jeho dodatečnou dekorací. Je jádrem irealismu reálné společnosti. Není možné proti sobě abstraktně stavět spektákl a skutečnou sociální činnost; toto zdvojení je samo zdvojeno. Spektákl, jenž převrací skutečnost, je fakticky produkován. Žitá skutečnost je zároveň materiálně zahlcena nazíráním spektáklu a sama o sobě přebírá spektakulární řád tím, že mu výslovně přitakává. Objektivní skutečnost je přítomna na obou stranách“ – Guy Debord, Společnost spektáklu.

(2) „Komunikativní jednání, jež je podmínkou nastolení nadvlády pána nad rabem, si vyžaduje neustálé hledání společné řeči, a to ve dvojím významu: jednak jazyka coby systému a jednak jazyka ve smyslu základního konsenzu o sdíleném světe. Klíčový je tento druhý, řekněme performativní aspekt řeči, kdy se v neustálém promlouvání, dohadování, prožívání komunikace jako takové vytváří společný svět.“ – M. Škabraha, Kritika politického rozumu. Povedzme, že v symbolickej rovine, teda rovine „jazyka ako systému“, je zakúpenie značkových topánok symbolom úspechu, zdaru, šťastia (človek si okrem úžitkovej hodnoty veci kúpuje aj kus šťastia). To predstavuje ale iba polovicu úspechu (načo mi je šťastie, keď mi štát upiera práva – nehovorí so mnou a cítim sa sám?). Preto treba tiež nastoliť hegemonickú rovinu „jazyka ako konsenzu“ medzi vládnou mocou a kupujúcim, čo je vlastne akoby „reč o reči“, symbolickosť samotnej symbolickej roviny. V takom prípade sa zakúpenie značkovej obuvi stáva navyše symbolom komunikácie, participácie, spolupráce a demokracie (je to ako „sen v sne“ v Nolanovom filme Inception, kedy nejaký význam a symbol na „vyššej snovej úrovni“ znamená znova niečo iné). Prvý jazyk ľudia ovládajú, lebo je kultúrne podmienený (napr. kapitalistický jazyk úspechu, práva na šťastie a podobne). Ten druhý sa učia – je podmienený dynamikou „dátového toku“ medzi pánom a rabom, ktorá by mala byť neustále obnovovaná, aby jej výsledkom bolo ono katarzívne „vnuknutie“.

(3) „Řeč spektáklu je tvořena znaky vládnoucí produkce, které jsou současně posledním účelem této produkce.“ – Guy Debord, Společnost spektáklu.

(4) Pre ilustráciu a lepšie pochopenie onoho javu mi napadá príklad interaktívnych čs filmov (slávny Kinoautomat alebo Rozpaky kuchaře Svatopluka), kedy ľudia hlasovali (vzhľadom na slabšiu technologickú pokročilosť tej doby) rozsvecovaním svetla v domácnostiach a elektráreň zaznamenávala výkyvy v sieti, ktoré znamenali hlasy – teda by sme mohli povedať, že zbytočné a neekologické plytvanie elektrinou či konzumné vysedávanie pred TV predstavovalo, v inej rovine, prejav vôle ľudu a demokraciu.


Mgr. Tomáš Klimek, člen DAV DVA

Mgr. Tomáš Klimek je slovenský právnik, aktivista, spisovateľ, hudobník a básnik. V DAV DVA bol druhým šéfredaktorom v rámci rotačného systému. Zameriava sa na oblasť kultúry, umenia, politiky, ale aj histórie. Okrem politických článkov tvorí aj básne.

Zdieľajte článok:

3 thoughts on “Tomáš Klimek: Demokracia ako jazyk

  • 3. decembra 2018 at 9:14
    Permalink

    Nesúhlasím s vami pán klimek

    “ Najnižšie vrstvy živoriace niekde na Gemeri sú z tejto spoluúčasti naďalej vylúčené.“
    naša doba je plná prieskumov, faktov a čísel
    preto je ľahké zistiť si KTO koho volí
    kto voliť nechodí

    plné bruchá, regály plné tovaru a autá na vlastnom dvore…
    kto o týchto „materiálnych statkoch hovorí a kto ich očakáva?
    kto sľubuje vlaky zadarmo. 13ty dôchodok 6 eur na mesiac, obed zadarmo … ?
    pri tom „mzdové tabuľky“ v štátnej správe obsahujú dlhé roky platy pod minimálnou mzdou
    upratovačka, školník, kuchárka v škole…
    vybaviť niečo na „štátnom“ úrade, dovolať sa svojej pravdy, nájsť niekoho aby čo len vypočul..???
    o tom treba diskutovať o reálnom stave – ale nevynechať pri tom NIKOHO

    občania odvolia vytešujú sa ako to ukázali tým druhým a dali SVOJIM
    čo inému neprepáčia svojim dovolia aj 5x viac … v tom zlom

    potom sa idú ráno o piatej postaviť pred polikliniku a čakajú či ich pustia 6.30 a oni dostanú časenku na vyšetrenie u lekára… ak nie veď aj zajtra sa dá čakať

    ľudia nemajú svoje princípy… chcú nejako prežiť
    najhoršie je ak uveria klamstvám a hlavne tým čo na ich chudobe a trápení budujú
    moc a peniaze len a iba „svojim“…
    ostatným zostanú dlhy, rozvrátená a spustošená krajina a morálne bahno a hanba

    Reply
  • 3. decembra 2018 at 9:44
    Permalink

    Veľmi dobrá analýza. Ľudia proste chceli socialisticky „pracovať“ a kapitalisticky žiť – ako sa vtedy hovorilo.
    Ideály sú fajn, ale vždy nakoniec pôjde o to „plné brucho“ – teda prežiť. Takí sú ľudia a iní nebudú.

    Reply
  • 3. decembra 2018 at 9:51
    Permalink

    Tomáš Klimek! Citujem Vás: „Keď nepoznáme iný jazyk, než spotrebný…“Táto veta je vystižná, aj keby ste nenapísali nič, len túto vetu, povedali ste ňou všetko.

    Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

%d blogerom sa páči toto: