Tomáš Klimek: FVCK_KPTL

V minulej časti (Kade ho hnali, tade Kapitál!) som opísal, na základe konkrétneho príkladu uvažovania ľudí okolo liberálne-ľavicového časopisu Kapitál, ich etické a politické postoje ako určitý jazykový model, kde rozhodujúcu úlohu nehrá logika, zmysel či hlbšie premyslenie javov, ale systém matíc, ktoré opisujú „polohu“ určitého pojmu na mape významov binárne rozdelených v dobré a zlé – takpovediac – v jednotky a nuly – kde jedinou možnosťou každého pojmu udržať si svoju pozíciu (či potenciálne zmeniť „tábor“) je budovať symbolickú infraštruktúrnu sieť s uvedenými slovami v tejto skupine. 

Jadrová energia je napríklad v tejto sieti spojená s Černobylom, katastrofou, spiatočníctvom, zlom, žltočiernym trojlístkom – nie je to skrátka dostatočne zelený zdroj energie, a teda je (pre užívateľov tohto systému znakov) úplne pochopiteľné, že sa Nemci od nej úplne odstrihli, hoci išlo o sebevražednú misiu, čo už uznal aj sám Mertz, a hoci je atómová energia preukázateľne najekologickejší energetický zdroj. Ďalší výborný príklad tejto infraštruktúrnej siete je pojem transgender, ktorý si vytvoril dokonalé morálne prepojenie s gay, lesba, bisexuál, v skratke LGBTI+, hoci sa významovo jedná o úplne odlišné a nesúvisiace pojmy (prirovnanie „hrušky a jablká“ mi nepríde výstižné, lebo oboje je ovocím – skôr, hrušky a šišky). Akákoľvek vyslovená pochybnosť či odlišná interpretácia tohto termínu vám potom vyslúži, úplne nepochopiteľne, nomináciu na Homofóba roka. 

MŔTVA REVOLÚCIA

Tento jazyk je úplne odtrhnutý od reality – a hoci sa niekedy materiálne dôsledky zlých rozhodnutí dostavia rýchlo, ako v uvedenom príklade s jadrom, inokedy (trebárs v geopolitickom zápolení s Čínou) to môže trvať aj desaťročia. Realita sama o sebe je občas zradná, čo skvelo dokazuje ekonómia a podriaďuje sa (často aj mylným) presvedčeniam svojich „užívateľov“, ktorí sa tak stávajú jej „tvorcami“. Hovorí sa tomu symbolická účinnosť formy. Keď presvedčíte niekde dostatok ľudí, že komunizmus môže fungovať, tak aj bude, hoci ekonómovia nad ním zlámu palice. Keď budú ľudia veriť tomu, že žijú v demokracii a nie len v dobre maskovanej oligarchii a že voľby sú slobodné (hoci je to v zásade len kooperatívna hra s nenulovým súčtom), tak budú konať tak, akoby naozaj v demokracii žili – a demokraciu tak posilnia. Môže sa teda aj kľudne stať, že úplne zjavný rozpor jazyka s popisovanou realitou nevyjde najavo nikdy. Ťažko teda tieto tendencie odbiť frázou: „pravda nakoniec vyjde najavo“ a pod., lebo možno nevyjde. Napokon, samotná pravda je tu tiež iba slovom, ktoré je ešte stále pevne zosieťované s láskou, víťazstvom a – Václavom. 

Rozmýšľam, že by bolo užitočné vypracovať takýmto spôsobom Relačný slovník pojmov postmodernej etiky, založený nie na vysvetľovaní významu pojmu, ale iba siete jeho vzťahov. Išlo by o súbor akýchsi „metadát“ popisujúcich štruktúru relačnej databázy. 

„NA ČO ČAKÁŠ?“

Tomuto jazykovému systému zodpovedá psychologické nastavenie jeho percipientov, ktoré by sme mohli, Kahnemanovou terminológiou, nazvať ako nadvládu „rýchleho“ myslenia, či „systému 1“ nad pomalým – akéhosi „operačného“ myslenia nad kontemplatívnym. Myslenie v dnešnej „rýchlej“ dobe už tak akcelerovalo, že ho prakticky „nevidieť“,  nakoľko sa realizuje iba skrze skratku – sieť vychodených cestičiek medzi pojmami. Je ale mozog niečo ako procesor? Zaručuje rýchlosť aj výpočtovú kvalitu? Myslenie zrýchlením degradovalo v „podmienený reflex“. Pes sliní pri rozvietení svetla, hoci to nedáva žiadny zmysel. Iba si vsugeroval skratku medzi svetlom a potravou, a preto to tak funguje. Priaznivec Kapitálu zasa slintá (od zlosti) pri vystúpení Netrebko v SND, hoci niet logického dôvodu, prečo by tam nemala vystúpiť, keď účinkuje bežne na európskych operných scénach. Iba si ju spojil s „russkom“. Rozmýšľanie tak nahradila hyperaktivita – vnemová abreakcia, v dôsledku nezvládnutej presýtenosti podnetmi (presne v tomto zmysle je výstižné označovať  týchto ľudí ako „aktivistov“ – tých, čo nerozmýšľajú, ale reagujú – sú krátkodobo „aktivovaní“ dráždivým podnetom, v štýle akejsi primitívnej nervovovej bunky – ide teda, doslova, o reakčný aktivizmus). 

BANGO, BANGO!

Mimo kauzu Netrebko, shitstorm okolo Rózsovej hymny či video, v ktorom aktivisti „majú jasno“, ktoré som už rozoberal, bol najvypuklejším príkladom tohto „uponáhľaného“ (ne)rozmýšľania protest proti výstave Bang, bang! v SNG – nazvaný Dole! Dole! a organizovaný, ako inak, Otvorenou kultúrou. Tento sa uskutočnil 11. septembra 2025, počas vernisáže uvedenej výstavy a zaradil sa do radu ďalších „uzjapaných“, nekultúrnych a veľmi nedôstojných aktivít vyvíjaných touto iniciatívou, ktorá je „otvorená“ asi ako svätá inkvizícia či KfDK. 

Údajnou príčinou protestu bola neodborná inštalácia obrazov (áno, toto je úplne vážne pre nich dôvod, aby niekde dve hodiny stáli s transparentmi a pokrikovali po účastníkoch vernisáže) a použitie diel (mimochodom, z verejných zbierok) bez súhlasu autorov (v tomto kontexte mi napadá, ako je zvláštne, že iniciatíva, ktorá má v názve „otvorená“ – čo mi evokuje otvorený softvér, open source či public domain – sa v skutočnosti správa ako autorský ochranný zväz). Potiaľto to ešte ale ako tak dáva logiku. Zjavne tam naozaj boli pochybenia, mať súhlas autorov by bolo tiež fajn. Ale potom sa dočítame o dôvodoch vystavených autorov neudeliť súhlas, a to že – citujem: „Diela vystavené v takýchto podmienkach podľa nich strácajú na hodnote, a to aj na trhu s umením“ a že: „Byť zastúpený na výstave v SNG pod súčasným vedením znamená znehodnotiť dielo a vystaviť autora podozreniam z kolaborácie.“ Celý protest proti výstave SNG (a teda proti jej súčasnému vedeniu – ako aj vedeniu MK SR) je zdôvodnený nesúhlasom autorov, ktorý ale nebol udelený práve kvôli osobám vo vedení inštitúcie a rezortu. Cítitie tú argumentačnú zacyklenosť v sebe? Protestujem proti nenávidenému Jurajovi Králikovi (ako nominantovi nenávidenej ministerky) na základe nesplnenia určitých formalít, spôsobených práve nenávisťou k nemu?  

Okrem všeobecného imperatívu lásky (ktorý by zjavne tento tautologický problém vyriešil), by som tak protestujúcim a dotknutým autorom odporučil aj myslieť na niečo iné než prachy, status či prestíž. V opačnom prípade bude musieť byť riaditeľkou SNG doživotne ustanovená Kusá, (čo snáď nechce ani ona sama), lebo ako jediná chyby nerobí – resp. platí pravidlo, že Kusá má vždy pravdu. A ak ju nemá, platí pravidlo č. 1… Umeleckému dielu je, v takto hystericky nastavenej spoločnosti, upretá akákoľvek hodnota, okrem politickej. Je to iba prostriedok boja, objekt určitej hegemónnej stratégie. Dôvod na protest sa vždy nájde, keď je vôľa ho intenzívne hľadať. Každopádne „logika reči“ kultúrnych aktivistov absolútne paralyzuje vedenie rezortu robiť čokoľvek – nech urobia hocičo, apriórne bude všetko zlé. Alebo – prevedené v legendárnu filmovú scénu – stačí sa predstaviť ako „Krrrrálik“ a výsledkom je facka rovno vo dverách… 

SK*RVENSKO II

Netrebko, Bang bang!, nepodanie ruky prezidentovi, uzatvorenie brán VŠVU Flašíkovej, vitráž s kalením oceli v DPOH ako „zločinný stalinizmus“ podľa Valérie Schultzovej, Kukura čo „musí vysvetľovať“ prevzatie štátneho vyznamenia – to všetko sú rôzne prejavy v kultúre za posledné obdobie, nad ktorými súdny človek iba krúti hlavou a ktoré spája, okrem politických názorov ich proponentov, ten istý „podmienene reflexívny“ jazyk. 

Je to ten istý, čo donútil Kapitál odmietnuť peniaze z FPU, o ktoré predtým žiadal a najnovšie aj vymedziť sa voči porote Novinárskej ceny, do ktorej predtým dobrovoľne prihlasoval svoje príspevky (z ktorých tri boli nominované). Zdieľam ich znepokojenie z názorov Mesežnikova a Abraháma na konflikt v Gaze, ale členom jednej z porôt je aj Mikloš. Ten im nevadí? Veď je to jedna sorta ľudí, z blízkeho prostredia Nadácie otvorenej spoločnosti, ktorá ocenenia udeľuje. Nikto ich nenútil sa o ceny uchádzať, ak im vadia. Lenže im nevadia. Otvorenú spoločnosť milujú, ďalšieho porotcu Buzalku tiež, lebo im dáva pseudo-teoretický aparát na kopanie do Slovákov a Mikloša na TA3 znesú skôr než Chmelára. To sa ale potom ťažko zastáva Gazy… Je to síce jedna z mála tém, ktoré ma s nimi spájajú, ale nejako im ju prosto neverím. Ich angažovanosť v tejto téme mi nepríde úprimná, ale znova len ako ďalší slepo nasledovaný „znakový subsystém“, avšak infraštruktúrne previazaný s naratívmi a terminológiou západnej ľavice, úplne mimo náš lokálny kontext, ktorý ich núti agendu práv Palestínčanov prijať, napriek zjavnému rozporu s domácim vládnucim slovníkom, ktorému sú inak plne poplatní…

V kauze Kapitál verzus FPU prišlo v uplynulých dňoch k ďalšej eskalácii, akoby tej hanby na oboch stranách už nestačilo. Kapitál spolu s niekoľkými ďalšími médiami založili spoločnú platformu a nazvali ju , čuduj sa svete – PUČ – zrejme aby vyvrátili aj tie posledné pochybnosti niekoľkých pomalších jedincov o tom, že snáď chcú o kultúre viesť dialóg. 

Kritikov potom, v závislosti na publiku, sfúknu ako nekultúrnych očovských poľovníkov neznalých semiotickej „párty-zánštiny“, či starým osvedčeným štýlom podobných mužov v zelenom: „tak to vyšlo“. 

Platforma umeleckých časopisov? Naozaj? Veď oni sa k umeniu vedia stavať len skrze konflikt, vylúčenie a politiku. Možno kultúra, life-style. Dajme tomu. Ale umenie ani náhodou. Keď si napríklad prečítate na ich stránkach komentár k nedávnemu Benátskemu bienále, pochopíte, že je tam umenia asi ako v Hlavných správach.

ZABIJEM SA!

Čo ma privádza k jadru konfliktu Kapitálu s FPU, spočívajúceho nie len v samotnom personálnom zložení Fondu, či prvotnom neudelení peňazí (ktoré bolo potom revidované), ale predovšetkým v tom, že peniaze dostali aj iné médiá, ako Hlavné správy a ďalšie. Základný problém pre Kapitál teda nespočíva ani tak v nepriznaní podpory, ale v tom komu (a kým) bola udelená. V podstate sa tu stiera rozdiel medzi formou a obsahom – zaniká kontrast medzi rešpektom k inštitúcii a kritikou jej personálneho obsadenia. Kritika sa tu prejavuje nerešpektovaním. V normálnej spoločnosti, nie hystericky aktivistickej, by bolo v poriadku kritizovať Oľhu a vedenie FPU, a zároveň prijať od demokraticky ustanovenej inštitúcie peniaze.

V spoločnosti informačného šumu a presýtenosti textom však každá iná reakcia ako teatrálne a sebapoškodzujúce gesto skrátka zanikne – splynie v jeden „rádioaktívny“ informačný spad pozitívnych aj negatívnych ohlasov (teda sa definitívne naplní výrok: nehádaj sa s hlupákom, budú si vás pliesť). A tak jedinou možnosťou ako na niečo upozorniť je „upálenie sa“ (to ale rozhodne neplatí pre Kapitál, ktorý na konci žiadneho videa nezabudne pripomenúť, že je masívne dotovaný z prostriedkov Rosa Luxemburg Stiftung). 

Uvedený trend tiež čiastočne vysvetľuje, prečo sme v posledných rokoch tak intenzívne konfrontovaní s reinterpretáciou začiatku Druhej svetovej vojny. Všadeprítomný informačný smog, ktorý nás dnes núti uchyľovať sa k extrémnym sebazničujúcim gestám, zmenil našu „kultúrnu logiku“, a teda i spätne redefinoval historické udalosti, ktoré podľa nej nanovo pomeriavame. Napríklad, pakt Molotov-Ribentrop tak dokážeme chápať iba ako ultimátne zlo, nie ako dočasný kompromis pred úplne nevyhnutnou konfrontáciou. Títo ľudia jednoducho nedokážu pochopiť, ako mohli Sovieti po roku 1939 ešte vyše roka a pol dodávať energie a suroviny svojmu úhlavnému nepriateľovi. Každá iná interpretácia než vzájomná náklonnosť nacistov a komunistov je pre nich nepochopiteľná. Tobôž tá, že by mohlo ísť o sofistikovanú politickú stratégiu. Oni už, zjednodušene povedané, nie sú schopní takého myslenia a motivácie ostatných (či historické alebo súčasné) automaticky reflektujú a vykladajú skrze prizmu vlastného chápania reality – diplomaciu, kompromis, stratégiu či elementárny rešpekt k druhému tak subsumujú pod kolaboráciu. 

KVLT TEACHINGS

„Pelegrini nie je náš prezident“ je mantrou presne z uvedeného súdka. Jeho kritizovanie, zo strany tejto časti politického spektra, úplne organicky a prirodzene prechádza v nevôľu zmieriť sa s jeho existenciou v úrade. Obdobne, podľa nich nie je „legitímne“, aby FPU finančne podporilo „dezinfo scénu“. Lenže v skutočnosti je to všetko – neodborné, nekvalifikované, nekoncepčné, zlé – len nie nelegitímne. Legitimitu má samotná inštitúcia – a teda i právo kladne vyhovieť žiadosti, ktorá splní formálne požiadavky pre udelenie podpory (teda rozšírenie spravodajstva o oblasť kultúry a umenia – ktoré isto zvládnu robiť na rovnakej „úrovni“ ako Kapitál). „Zlé“ pre ľudí okolo Kapitálu však znamená „neprípustné“. 

Nemôžem sa ubrániť paralele s myšlienkou Jannisa Varoufakisa o nastupujúcom „technofeudalizme“, kde klasický zisk nahrádzajú „cloudové léna“. V rovine myslenia ekonomické procesy kopírujú následne aj tie kultúrne a spoločenské. Udeľovanie podpory (zo strany FPU) nie je podmienené existenciou žiadneho nároku, nie je nárokovateľné, nejestvuje žiaden právny základ, v zmysle ktorého by si to či ono kultúrne centrum, časopis či združenie mohlo uplatniť „nárok“ na podporu, pokiaľ mu predtým nebola Fondom pririeknutá. Fond nie je povinný nikoho podporiť, hoci by aj splnil požiadavky. Konečné rozhodnutie o udelení podpory a o jej výške je jeho výsostným politickým rozhodnutím (a teraz nemyslím „spolitizovaným“ v zmysle chýbajúcej odbornosti, či nerešpektovania stanovísk odborných komisií, na ktoré sa teraz tak často poukazuje – ale že je politické – teda svojbytné, konštitutívne – vytvára určitý nárok, nereaguje naň, neodkazuje, ani ho nedeklaruje). 

Vidíme však, že ľudia okolo Otvorenej kultúry či Kapitálu vnímajú potenciálne finančné zdroje z FPU práveže ako svoje „právo“ či „nárok“, akoby každý rok museli podporu získať vždy tí istí (na problematickosť čoho upozornil celkom trefne napríklad člen rady Richard Rikkon). Potiaľto sa ale stále ich protestné hlasy pohybujú iba v rovine arogancie či nezdravej sebadôvery.*

KULTÚRNI LANDLORDI

Oni však idú ďalej a nedefinujú svoje „právo“ iba pozitívne – ako právo ku niečomu či právo na (podporu), ale aj negatívne – teda „neprávom“ iných (rozumej zákazom podpory iných). A toto je moment, kedy mi prišiel na myseľ Varoufakis. Práva, v zmysle všetkých ľudskoprávnych deklarácií, sú všeobecné. Moje právo nijak neumenšuje práva iných. Nie sú konkurenčné. Takisto moje právo podnikať, či generovať zisk nevylučuje iného z práva založiť si tiež svoju živnosť či výnosný podnik. Ekonomický proces posledných desiatok rokov nazývame tiež „prechod od zisku k rente“ – podnikanie sa transformuje v dobývanie renty (čo pozorujeme v bankovom sektore, v biznise súkromných zdravotných poisťovní či digitálnych gigantov ako Google či Amazon atď.). Zisk je možné generovať takmer neobmedzene ale renty je vždy iba limitované množstvo (ktoré sa tak prostredníctvom netransparentných politických procesov a asymetrických trhových pozícií monopolizuje a vylučuje z podielu ostatných). Takáto ekonomika nadobúda neofeudálne črty. 

Obdobne, „hrdým“ gestom odmietnutia podpory z FPU, kvôli udeleniu financií Hlavným správam, definoval Kapitál svoje „právo“ skôr ako „léno“. Kultúra je skrátka oblasť, ktorú vnímajú ako bojisko – treba ho dobiť – ako trh, či ako rentu. Je to pre nich „územie“ ich výhradnej kontroly a moci. Musí sa vždy realizovať v symetrickej plnosti (na všetky strany) – udelenie (pre nich a spriatelené organizácie) musí byť zároveň neudelením (pre nepriateľov). Občas to pôsobí dojmom, že si ho uplatňujú skôr ako objektívne právo (vlastný systém právnych noriem) než ako právo subjektívne. Slovenčina žiaľ nepozná rozdiel medzi law a right, a teda im tento proces hegemonizovania kultúrneho priestoru značne uľahčuje… 

Tento „ekonomický redukcionizmus“ kultúry v hru s nulovým súčtom je úplne definičným znakom iniciatívy Otvorená kultúra! (a jej podporovateľov, kam možno radiť aj Kapitál), v zmysle jej aktivít, ktoré som mal doteraz možnosť pozorovať. Túto prehnanú ekonomizáciu sprevádza typicky depolitizácia. 

KULTÚRNI PROTEKTORI

Z umenia samotného síce robia čistú politiku, ale zároveň depolitizujú rozhodovacie procesy v kultúre – teda z nich robia výsostné pole expertného vedenia, s vylúčením prípustnosti kultúrnej politiky zo strany štátu. 

Podobne ako nechávajú psychológov a lekárov (formálne) posudzovať „trans práva“ (čo je nonsens a protimluva – buď je to právo, a teda ho nik nemá posudzovať, pretože prosto existuje a basta, alebo má byť predmetom lekárskeho šetrenia a tým pádom nie je univerzálnym ľudským právom), potrebujú aj „odborníkov“ v kultúre a v FPU. Platí ale pravidlo, že sebalepší či vzdelaný odborník na strane súčasného vedenia rezortu nie je odborníkom (Ťapáková s vyštudovanou divadelnou a filmovou vedou má, či sa to niekomu páči alebo nie, lepšiu kvalifikáciu pre vedenie divadla ako vyštudovaný klarinetista Drlička, hoci manažérske skúsenosti majú obaja). Vyžadované postavenie týchto „odborníkov“ teda predstavuje iba formálnu štruktúru na ospravedlnenie kultúrnej dobyvačnosti určitých politických síl. Pojem odborník je tu iba formalizovaná figúra, akýsi „token“ do počtu, bez vlastností a špecifík – jeho jedinou charakteristikou je práve a iba odbornosť – teda predpoklad, že dokáže zmysluplne realizovať svoju rolu tlmočníka absurdity, obhajcu bezvýznamnosti a profesionálneho vykladača „svätého písma“ (teda toho „objektívneho práva“ – law – ktoré si v kultúre tieto organizácie uplatňujú, a zároveň presadzujú). 

KULTÚRNI LATIFUNDISTI

Výsledkom procesu depolitizácie sú ministerstvá bez právomocí, či – povedané terminológiou starého Ríma (ktorá mi do kontextu hegemónie, léna a obsadzovania priestoru akosi pasuje) – „úrady bez impéria“. Na Slovensku sú takýmito typicky rezorty spravodlivosti a kultúry, ktoré plnia iba úlohu akýchsi prietokových ohrievačov na peniaze. Tam toľko a tam zas toľko. Ak nedáš, máš problém. U spravodlivosti táto nevďačná úloha vyplýva prirodzene z trojdelenia moci a autonómneho postavenia moci súdnej. V kultúre je však vynútená silami, ktoré sami seba nazývajú eufemizmom „kultúrna obec“. Podobné snahy sú samozrejme aj v zdravotníctve a ďalších rezortoch. Je to jedna veľká jazyková hra s cieľom presunúť rozhodovanie do nevolenej sféry, do bezpečia alternatívneho inštitucionálneho rámca. 

Vláda má právo určovať si svoju kultúrnu politiku, nech je akokoľvek primitívna či zlá a odpoveďou na ňu jej v takom prípade budú prehraté voľby. Lenže situácia je komplikovanejšia, dozvedáme sa od aktivistov Otvorenej kultúry, nakoľko údajne môže prísť k napáchaniu trvalých a nezvratných škôd v kultúre. Ak odhliadneme od skutočnosti, že každé exekutívne rozhodnutie sa dá po výmene vlád ľahko zvrátiť a prijmeme naratív, že rôzne umelecké, často medzinárodné, spolupráce sú dhodobo plánované a dnešné zlé rozhodnutia napáchajú nevyhnutne škody v budúcnosti, bez možnosti ich nápravy v reálnom čase, alebo naratív, že vzostup slovenského filmu „nenastal za deň“, nemení to na hore uvedenom zhola nič. Ľudia, ktorí kvôli zlým rozhodnutiam upierajú legitimitu vláde a ministerke, vlastne iba priznávajú, že im v skutočnosti nevadí Machala ale demokracia. To je pre nich ozajstná prekážka. Keby žili v akomsi fiktívnom „totalitne-progresívnom“ zriadení, mohli by si naplánovať spolupráce na 30 rokov a kultúra by bola raj… Oni ale chcú mať doživotného ministra Knažka – aj demokraciu. Pojem totiž fetišizovali do takej miery, že odmietajú jeho nevyhnutné negatívne externality – ktorou je aj cyklický návrat nekultúrnosti, nekoncepčného revanšizmu či upätého nacionalizmu. Chceli by skrátka, demokraciu „bez kalórií“… Jej „light“ a chvalabohu ani „zero“ verziu zatiaľ k dispozícii nemáme. 

KLADIVOM (BEZ KOSÁKA)

Kultúra v určitých oblastiach za socializmu dosahovala svetové parametre práve preto, že mala čas zrieť do kvality (až na niekoľko zásadných politických otrasov) a že plány a ambície presahovali prosté štyri roky jedného volebného obdobia. Tým, ktorí toto dlhodobé snaženie s radosťou v roku 1989 zničili, ako ani ich súčasným duchovným naslednovníkom, ja rozhodne pri „záchrane“ kultúry sekundovať nebudem. Naopak, nech si generačne zažijú aké to je, keď aj im niekto rozbije celý svet a všetko čo v ňom budovali. Doprajem im to batmanovské sebareflexívne precitnutie: „…tak takový je to pocit.“ 

Pomáhať alebo im akokoľvek vyjsť v ústrety aj tak nemá význam. Títo ľudia neuznávajú žiadne dočasné spojenectvá „protistrán“. Poznajú len nepriateľa. Absolútne referenčným príkladom tohto myslenia je Kaščák, ktorý v rozhovore (zdieľanom 1. mája facebookovou stránkou Nie v našom meste) prišiel s úplne absurdnou myšlienkou, že Šimkovičová je vlastne pokračovateľkou politiky Madariča. Namiesto aby, v kontraste so súčasnou „katastrofálnou“ situáciou, vyzdvihol zásluhy jediného „normálneho“ ministra z opačného tábora, ktorý do mimovládok a kultúrnej obce nalial obrovské množstvo prostriedkov a za ktorého ministrovania sa všetky nimi vychvaľované projekty, vrátane FPU rozbehli, on za odmenu „ohne časopriestor“, obe vedenia rezortu spojí a vynájde kauzálnu spojnicu, ktorú nazve čímsi ako duchovným nástupníctvom. Marek ďakuje! Ja zasa ohnem jedno príslovie, ktoré sa sem hodí. Kaščákov názor je dôkazom, že toto sú ľudia, ktorým keď podáš prst a pridržíš klinec, udrú ťa po celej ruke… 

OD ZINU K DE(ZIN)FO

Záverom si dovolím ešte krátke kacírske zamyslenie k meritu samotného problému odmietnutia dotácie a zahrám sa na diablovho advokáta (oboch strán) – lebo vidím zásadný problém opäť v jazyku, akým sa o kauze hovorí. Pojem dezinfoweb a alternatívne médium predstavujú binárne opozície uvažovania v dvoch rozličných štruktúrach znakov a obom nateraz priznajme určitú výpovednú hodnotu. Zamýšľam sa, prečo je pre niekoho úplne neprijateľné dotovať za štátne web s nie zrovna vyváženou publicistikou (ale ktorá je vyvážená?) a naopak absolútne nevyhnutné financovať kultúrne centrá, ktoré sú poniektoré navyše „krčmami“ (ako A4 či Tabačka) s pravidelným zdrojom príjmu? Viem si predstaviť za určitých podmienok financovať oboje a za iných zasa ani jedno. Ale k čomu tá násilná diferencia?

Nie sú alternatívne médiá tiež alternatívna scéna? Keď dostáva peniaze Tabačka, tak môžu aj Hlavné správy. Oboje je z podstaty asymetrický priestor vyvažovania marginálnym, na základe partikulárneho spoločenského dopytu. 

Alebo prevrátene – nie je nezávislá kultúra tiež priestorom dezinterpretácie, podobne ako „dezinfo“ weby? Taktiež sa tu stretávame s podobným fenoménom tvorivého nápadu v amatérskom prevedení, znižujúcom jeho výslednú kvalitu či potenciálnu prestíž. Obdobne na uvedených weboch je možné si prečítať zaujímavý názor či komentár, avšak nedostatočne profesionálne spracovaný, často neozdrojovaný a nedosahujúci tak isté žurnalistické štandardy. Čo iné je ale napokon silno subjektívny nezávislý prístup ústiaci v etiku anti-mainstreamu, než metóda DIY (Do It Yourself) – typická pre nezávislú kultúru? A kto určil, že sa môže vzťahovať iba na určitý súbor kultúrnych artefaktov, umeleckých výkonov a nie na spracovanie informácie? Dávno pred „nebezpečnými“ webmi tu predsa boli ziny, samizdaty a celá alternatívna informačná sieť (ktorá výraznou mierou prispela k demokratizácii našej spoločnosti). Pozrite sa, ako písal svojho času Hunter S. Thompson – vynálezca gonzo žurnalistiky. Informácia v hypermodernej dobe sa tiež premieňa v čistý text, sama často realitu spoluvytvára a stiera rozdiel medzi pomenovaným a pomenovaním. Napokon, stačí sa pozrieť čo stvára halucinujúca AI. Zakážeme aj ju? Žurnalistika zostáva, z neznámeho dôvodu, poslednou baštou konzervatívneho uvažovania ľudí, čo vždy všetky postmoderné trendy tvrdo podporovali. A tak sa silno vnucuje myšlienka, že toto križiacke ťaženie proti „dezinfoscéne“ je v podstate len premyslená marketingová stratégia. 

Napokon, čo zdvihne marginálnemu časopisu Kapitál náklad viac, než kontroverzia, ktorú svojim „morálnym“ postojom vzbudí a zmienka v Denníku N, ktorý by sa za normálnych okolností tváril, že neexistujú?

Tomáš Klimek,
autor je právnik a kultúrny kritik

_____________________________________

* Pre ilustráciu uvedeného odporúčam pozrieť si na instagrame reel Tabačky Kulturfabrik, kde slameri pozývajúci na Veľkú kultúrnu mobilizáciu o sebe hovoria akí sú umelci – v dokonalej ukážke spupnosti a pátosu tam namyslené gotické dievčatko, neschopné povedať v nastrihanom videu dve vety bez toho, aby som vybuchol v smiech, dokazuje, že keď niekomu roky financujete chránenú dielňu, naozaj uverí, že je umelcom. Po zhliadnutí mi tak, okrem zdvihnutých kútikov aj obočia, spontánne vyvstali na myseľ posledné slová rímskeho cisára (a obscénneho komedianta) Nera pred smrťou: Aký to umelec vo mne hynie!  https://www.instagram.com/reel/DWiuYQfiPJ2/

---