A máme tu nový článok Tomáš Klimeka. Ako ho hodnotí AI: Text Tomáša Klimeka predstavuje polemickú a filozoficky ladenú reflexiu o súčasných kultúrnych konfliktoch, legitimite verejných inštitúcií a mechanizmoch morálneho vyhraňovania v digitálnom priestore. Na príklade rozhodnutia časopisu Kapitál odmietnuť podporu z Fondu na podporu umenia autor analyzuje fenomén performatívneho protestu, ktorý podľa neho balansuje medzi absurditou, symbolickým gestom a ideologickou sebapotvrdzujúcou pózou. Klimek kritizuje redukciu verejnej diskusie na binárne schémy „dobra a zla“, v ktorých sa spoločenské subjekty neposudzujú podľa vlastných činov, ale podľa vzťahových a symbolických väzieb. Esej zároveň ironicky komentuje mechanizmy kultúrnej mobilizácie, mediálneho moralizovania a identity budovanej cez odmietanie „nesprávnych“ kontaktov, pričom autor využíva bohaté odkazy na film, popkultúru, filozofiu i politickú komunikáciu.
Keď sa stal Alain Delon ako kriminálnik Gino Strabliggi obeťou politickej mašinérie na výrobu recidívy, ktorá ho poslala na smrť, jeho poslednou šancou na záchranu už bola len prezidentská milosť… Po týždni čakania na definitívny verdikt o jeho živote prišla tesne pred popravou šťastná správa. Jeho žiadosti o milosť bolo prezidentom francúzskej republiky vyhovené. Gino následne hrdo vyhlásil, že odmieta milosť prijať a od človeka, čo stojí na čele tohto zločinného režimu, nič nechce – pretože už predtým omilostil aj ničomníkov, s ktorými si on nepraje byť spájaný.
A tak mu príslušníci väzenskej stráže (značne neekologicky) odstrihli límec na úplne novej bielej košeli, dali vypiť koňak, potiahnuť posledný šluk a usekli mu hlavu…
Nie, takto sa to našťastie nestalo. Režisér José Giovanni bol v tomto prípade pri písaní scenára celkom príčetný a tak sa nakoniec z Dvoch mužov v meste stal jeden z jeho lepších filmov.
HRDINSTVO, SLASŤ ČI ABSURDITA?
Hľadajme ale ešte chvíľu príklad hrdého odmietnutia v popkultúre, ktorým by som tento text otvoril… Máme tu dozaista množstvo literárnych a filmových hrdinov „husovského“ či „sokratovského“ typu, ktorí tiež hrdo odmietli „zmluvu s diablom“. Problémom však je, že ani od hegemóna nikdy nič nežiadali… Vrcholným filmovým dialógom tohto presviedčania je rozhodne jedna z posledných scén filmu Spartakus, kedy tento pri stretnutí so svojim premožiteľom Crassom demonštruje svoju neochotu k akejkoľvek interakcii posmešnou strnulou grimasou, ktorou dáva okázalo najavo, že nad ním rímsky patricij nemá žiadnu prevahu, nakoľko moc je mechanizmom bytostne komunikačným a aliančným. Crassovo presviedčanie, aby „odvolal“, tak prebehne iba medzi riadkami a odpoveďou mu je len vzdorovitá pasivita (nieto ešte žiadosť o čokoľvek).
Odmietnutie predtým žiadaného môžeme patrne nájsť v motíve tzv. sladkej pomsty (na úkor vlastných strát) – teda iracionálnom konaní motivovanom výhradne slepou snahou uškodiť či ublížiť, bez ohľadu na následky – ale obávam sa, že to sa už pohybujeme výhradne v rovine scenáristického braku či exploitation filmov. Teda tam, kde už akékoľvek zdanlivé hrdinstvo iba maskuje zvrátenú slasť.
Mimo sféry hrdinstva a slasti stojí ešte oblasť absurdity. Tam skutočne nachádzajú pochopenie hrdinovia anti-logiky ako Yossarian, ktorý žiada o lekárske stanovisko k svojej psychickej nespôsobilosti bojovať, ktoré ale nemôže prijať, nakoľko už samotná žiadosť ho robí spôsobilým na boj.
Podobnou Hlavou 22 je aj nedávne rozhodnutie časopisu Kapitál neprijať financie priznané tým istým Fondom na podporu umenia, od ktorého ich predtým žiadal. Na osi „absurdita – hrdinstvo“ je toto konanie približne niekde v strede: teda značne nevydarené performance prezlečené za morálny postoj. Na nič moc nepoukázali a než hrdinstvo je to skôr hlúposť.
HERNÁ FYZIKA BRATISLAVSKÝCH ULÍC
Logika (de)legitimizácie velí Kapitálu odmietnuť príspevok FPU, lebo ho dostali aj Hlavné správy. O marginálnom webe tak odrazu píše aj Denník N a z pomerne neznámej redakcie sa zo dňa na deň stávajú „hrdinovia novej fronty“.
Najprv si podali žiadosť na Fond, potom sa účastnili „Veľkej kultúrnej mobilizácie“, keď peniaze nedostali a keď na základe následnej revízie zamietavého stanoviska FPU prišlo k pozitívnemu vybaveniu ich žiadosti o príspevok, víťazoslávne ho odmietli. Táto značne „neintuitívna“ následnosť uvažovania je čosi ako „kvantová mechanika bratislavskej kaviarne“ – nikto jej nerozumie, ale dobre sa používa. Je to nekonzistentné vnútorne rozporné konanie, ktoré však vždy dobre poslúži pri saturácii protivládnej hystérie.
Protestuje sa, podľa nej, keď peniaze nedostanú aj keď ich dostanú. Skrátka, permanentný štrajk. Radikálne formulovanie nepožiadaviek. Unhappening. Otvorená mobilizácia eskalujúca v úplné nič. Je to ako obviňovanie Rusov za nedodávky ropy a plynu, ktoré nechceme či kritika Matoviča za nákup vakcín, ktoré „znamenajú slobodu“.
Uvedomuje si vôbec niekto z redakcie Kapitálu, že svojim odmietnutím reverzne schválili postup MK SR, proti ktorému „kultúrnou mobilizáciou“ bojovali?
PREVRÁTENÉ VYZOBANIE HROZIENOK
Udeľovanie podpory bývalého vedenia FPU rôznym kontroverzným či pseudo-umeleckým projektom a počinom, s pochybnými politickými cieľmi a zázemím (na ktoré poukazovala zväčša konzervatívna politická scéna) nebolo vo všeobecnosti spochybňované ani jeho obhajcami (viď. relácia Do kríža, 15. 4. 2026), iba bolo interpretované ako „cherry picking“ – argumentačný faul, kedy jednotlivé pochybenia FPU (v značne malom pomere k celku) slúžia ako zámienka pre odmietnutie celkovo pozitívneho projektu (ktorý podporil veľa dobrých kultúrnych aktivít). V zmysle uvedeného tak nebolo správne, že ministerstvo, resp. FPU teraz paušálne stoplo peniaze celej „alternatívnej scéne“ kvôli pár „prehreškom“.
V logike sveta Kapitálu ale išlo vlastne o pádny argument. Nakoľko sa teraz sami zúčastňujú na obdobnom konaní, kedy na základe niekoľkých pochybení (z ich perspektívy) odsudzujú celý systém udeľovania dotácií. Kvôli jednému prípadu je tak odrazu možné odmietnuť podporu celkovo. Na základe tej istej logiky môže ale aj ministerstvo úplne legitímne zastaviť podporu celej kultúrnej scéne, ktorá, ak sa aj výslovne nezastala rôznych pochybných projektov z minulosti, ktoré boli finančne podporené, ani sa od nich výslovne nedištancovala (a teda je s nimi „na jednej lodi“, ktorú „je treba potopiť“).
DRUHÁ MOCNINA SPRÁVNEJ STRANY DEJÍN JE: …
Táto strata morálnej autonómie subjektu, resp. jeho previazanie do siete vzťahov mimo čistej sebazodpovednosti, kde sa stáva rovnako vinným ako vinník, od ktorého sa dostatočne mediálne nedištancoval a komunikačne nevyhranil je ideologickou pascou, ktorá sa v istom období (pred drastickým nástupom sociálnych sietí) prejavovala iba ako defétistická stratégia „ústupu z verejného priestoru“ (kedy sa napríklad antifašizmus značne redukoval iba v nevystupovanie v rovnakých priestoroch s krajnou pravicou – či už v politických debatách, či na koncertoch a iných podujatiach) a v systéme hyperprodukcie znakov je naopak ofenzívnou taktikou všeobsadenia, rekolonizáciou verejného (už prevažne digitálneho) priestoru pomocou „matríc“ – akýchsi zjednodušených prefabrikovaných negatívnych foriem, v ktorých sa „odlejú“ dokonalé morálne tvary či „tvaroslovie“, ktoré ďalej štrukturuje tento priestor ako relačný – entity či subjekty tu nejestvujú samé o sebe, ale len vo vzájomnom vzťahu, teda ich nedefinuje kým sú ani čo hlásajú, ale s kým budujú symbolickú infraštruktúru a s kým tieto cesty prerušili. Morálna hodnota subjektu sa tu „počíta“ pomocou matíc – tabuliek číselných hodnôt, kde každý výpočtový úkon vykonávaný s maticou sa týka každého prvku tvoriaceho maticu.
Tieto prvky (alebo signifikanty) sú pomyselne tabuľkovo zoradené s pridelením určitej hodnoty ani nie tak na škále morálnosti (to by evokovalo, že všetky nemorálne činy nie sú na rovnakej úrovni alebo že aj občasný machiavellizmus môže byť vykonaný pre dobro veci – čo je pre lepšoľudí neprípustné), ale skôr len v binárnom systéme dvoch stĺpcov – dobra a zla, kde niet vzájomného prieniku. Podobne ako elektrón v kvantovej mechanike nemá trajektóriu, ale „skáče“ po orbitáloch, resp. zjavuje sa a jeho polohu vieme iba usúdiť z číselnej tabuľky – tak aj ľudské konanie a myslenie je v tejto logike takpovediac, zbavené „trajektórie“, ktorá by ukazovala smer jeho vývinu či vypovedala čosi o reťazení príčin, ktoré k nejakému rozhodnutiu viedli, či poľahčujúcich okolnostiach a pod. Určitý čin, konanie, názor alebo znak sa vždy len akoby „vyjaví“ ako transparentný objekt bez konkrétnej „topografie“ minulosti z ktorej vzišiel. Pokiaľ máme tieto pomyselné „tabuľky“ dostatočne zvnútornené (resp. „našprtané“), vieme bez váhania, analýzy, zdĺhavého zamýšľania sa či akéhokoľvek „ALE“ priradiť každému pojmu hodnotu, resp. určiť jeho „polohu“ v tomto systéme znakov. Niečo ako tabuľky mocnín alebo malá násobilka na základnej. Skrátka, defaultný mindset.
ZBIERKA NA MUNÍCIU PRE DAV DVA
Dokonalou ukážkou toho, čo tu popisujem, je séria reelsov či krátkych promo videí Kapitálu „Postav sa za svoje ľavicové hodnoty“, kde si vybraní spriatelení respondenti webu Kapitál vyberajú vždy z dvojice pojmov – napr.: Dúhový Pride alebo Pochod za rodinu?; Nezávislá scéna či Anna Netrebko v SND?; alebo z úplne bizarných dvojiíc typu: Jana Oľhová či Matúš Oľha? Asi ani nemusím písať, že si vždy vedia bez zaváhania vybrať „správne“…
Čo týmto chceli autori videí ukázať? Že morálka je intuitívna? Že iba zlý človek „komplikuje“ veci? Že dobrí ľudia „v tom majú jasno“? Ja tam ale nič z toho nevidím. Iba aroganciu. Aroganciu a odkaz svojim (ako keď predseda istej mimoparlamentnej proruskej strany pred voľbami v roku 2016 zahlásil na záver televíznej diskusie „všjo jasno?“). Úplne rovnako by mohli nejakí konzervatívni influenceri položiť otázky: Dve pohlavia alebo 72 rodov?; či Rusko alebo Ukrajina? Lenže to by sme potom videli tú vlnu nenávisti, ak by dotazovaní odpovedali podľa rovnakej logiky – len opačne… Možno by prišlo aj na nejaké väzobné stíhanie. Veď na hejt a obvinenia z fašizmu už úplne stačí aj len vrátiť do hry ono slávne „ALE“ – ako výzvu k rozmýšľaniu.
Keby sa ma spýtali či dúhový pride alebo pochod za rodinu, poviem: ani jedno. Nezávislá scéna môže byť inšpiratívna, ale slávnych umelcov kvôli tomu nemusíme ignorovať. Oľhová je asi podľa niekoho dobrá herečka, ale iba preto, že „nemá rada patriarchát“ nie je automaticky mojou voľbou. Chápem, že Oľhu asi nemusia pre jeho pôsobenie vo Fonde, ale nie je to idiot ani číre zlo, ale vzdelaný divadelný teoretik a režisér. Dvadsaťsekundové reelsko so mnou by sa tak zrejme natiahlo na hodinku a pol…
To, čo sami nazývajú „ľavicovými hodnotami“ je v skutočnosti iba reagovanie na znak – tzv. Čínska izba (so správnym návodom či legendou dokážem odpovedať v čínštine aj keď neviem po čínsky). To, čo nazývajú morálny postoj je iba generátor dôsledne natrénovaných slov. Keď som o tomto jave písal doteraz, pripadal som si občas, že triafam „slameného panáka“ a že možno až takí nie sú. Týmito videami, ako aj odmietnutím podpory z FPU, mi ale sami dali za pravdu lepšie, než desiatky príkladov, ktoré som kedy použil doteraz. Verejne im teda touto cestou ďakujem za náboje. Konečne zbierka, ktorá mala význam…
Tomáš Klimek,
autor je právnik a kultúrny kritik
Kapitál?
Partička adolescentov, ktorí sa hrajú na revolucionárov.
Majú k tomu asi tak ďaleko ako je tričko s Che Guevarom vzdialené od Marxových spisov.
Banda hipsterov, čo sú mi na smiech.