Tomáš Klimek: Jedna ruka nezmieri [reakcia na eurocentrizmus protivládnych protestov, ale aj „statočného“ študenta]

Zdieľaj článok:
Prepošlite článok emailom

Keď som sa minulý piatok v Bratislave nejakým riadením osudu ocitol na proteste na Gotku (nepýtajte sa ako ani prečo a nenazývajme to ani účasť), tvárou v tvár 15 tisícovému davu, preletel som si v mysli rýchlo kauzy posledných dní a týždňov, aby som bol v obraze za čo alebo proti čomu si sem títo ľudia našli v mrazivom počasí cestu a mal v zásade okamžite odpoveď. Nákup vojenskej techniky za vyše 500 miliónov € z Izraela, genocídneho režimu, ktorému vládne obvinený vojnový zločinec, mi príde ako dostatočný dôvod a aktuálne jediný natoľko závažný, že si viem preň predstaviť aj primrznúť k zrekonštruovanej fontáne. Stopäťdesiat stoviek občanov predsa nepríde kvôli niečomu inému – prišlo. Gazu ani slovíčkom za celý čas nespomenuli… 

15 tisíc? Viac ako prd…

Slovensko je Európa. Dosť bolo Ruska! znel názov protestu a už z diaľky nás vítali – ako hovoríme my, čo sme protestovali už before it was cool – transparenty a –ako hovoria dnes oni – bannery s vyobrazením predsedu vlády v podobizni istého popraveného vojnového zločinca z rokov 39-45, s odkazmi na feláciu najvyšších ruských štátnych predstaviteľov či označením za vlastizradcu, ako aj ďalšie, nanajvýš slušné (ale rázne) prejavy občianskej nespokojnosti, ktoré ani v najmenšom neboli tak hrozné a odsúdeniahodné, ako v dávnej prehistórii ľudského druhu onen pokryk o „americkej agentke“ a absolútne nenabádali k páchaniu násilia na predstaviteľoch štátu, ako legitímneho využitia práva na odpor. Ba naopak, organizátor vyzval protestujúcich, v duchu im vlastnej slušnosti, aby stiahli vraj „expresívny“ banner – po tom, ako naň s úškrnom 20 minút zízal.

A tu som pochopil, že hnev je veľký a že som sa zmýlil ja. A že totiž nenakupujeme zbrane za 500 miliónov z Izraela ale z Ruska… Evidentne. Alebo žeby nie?

Absolvovali sme tam následne asi pol hodinku príhovorov z papiera, preplnených neustálymi breptami, ktoré svojou trápnosťou príjemne zahriali nie len „účinkujúcich,“ ale aj nás v publiku, ako sme sa museli červenať za nich. Niektorých rečníkov zjavne hrial aj alkohol, čo umocňovalo kadenciu „náhodných slov,“ ktoré by na Zomri mohli týždeň vládnuť „hitparáde“ – ako ultimátny dôkaz dezolátstva zúčastnených – keby vyšli z úst vhodných terčov a nie ich „chránenej dielne.“ Tak sme sa napríklad dozvedeli od pána umelca (a počtového mága) Sikoru, že 15 tisíc ľudí je „viac ako prd“ (chcel zrejme povedať, že je to viac ako pred týždňom), alebo že „nás spája zlo,“ čo tiež potešilo, ako príjemné čaro nechceného. Keď potom primátor Vallo poďakoval „milej pani Zdene“ a rozhovoril sa o „jeho obľúbenej pani prezidentke Zuzane Čaputovej“ či (prípadným prerušením dodávok elektriny), ohrozených „starých zradičoch“ na Ukrajine, nebolo už treba viac vysvetľovať (mne doteraz nejasnú vec) prečo je farbou Bratislavy červená… A s poznaním, že peniaze nie sú všetko sme preto po polhodine odišli preč – netušiac, že jediný z koho napokon vylezie zrozumiteľná veta na tomto festivale absurdnej drámy, ešte len vystúpi a bude to posila z Česka – Ivan Trojan – ktorého museli takto z diaľky vytiahnuť „na hosťovanie“ – aby tam zaznelo aspoň nejaké to „kloudné“ slovo. (Lebo následné pozvanie „Rastisliva“ Káčera na pódium večer rozhodne nijak nezachránilo).

Nuž, a keď teraz kaviareň ochutnala vlastnú medicínu, poďme trochu vážne… 

Európa-Neeurópa

Podstatným odkazom celej akcie, okrem toho že sme vďaka nej aspoň približne spočítali členov „Hnutia 15. mája“ a namerali decibely nenávisti, je metadiskurzívny návrat europocentrizmu ako zavrhnutej ideológie hlásajúcej že „mierou všetkých vecí je Európa, existujúcich že sú a neexistujúcich že nie sú.“ – a to v dvojakom zmysle:

1) neexistujúcich – ako dnes Gaza či Blízky východ – priestorov, ktoré jednoducho nespadajú do nášho „zorného poľa,“ nakoľko našich spojencov vidíme vždy iba pred sebou, nikdy periférne – na periférii, kde páchali a aj dnes páchajú vojnové zločiny.

2) existujúcich – ako Rusko, Čína a celá „os zla,“ ktoré naopak vidíme veľmi dobre, v úplne jasnom svetle, jasnejšom než je sama realita a svietiac si na nich takto priamo, vnímame ich ako jednu veľkú „tmu pod lampou.“ Vnútorným okom týchto dvoch pohľadov je, pochopiteľne, Európa – nie ako svetadiel či spoločný životný priestor, ale ako „idea“ ako chiméra „vyspelého západu,“ ktorý nám uniká už desiatky rokov a rozplynie sa vždy keď sa ho už už skoro dotkneme (nezostáva nám preto v skutočnosti, než spoliehať sa na „reverzný tok životnej úrovne“ zo západu na východ, kedy sa oni konečne dostanú na náš level – v Belgicku už štrajkujú pracujúci kvôli dôchodkovej reforme, v Británii si doma obliekajú tretí sveter a Nemci sa dnes akosi tiež necítia najlepšie…). 

O čo menej sme sa historicky podieľali ako Slováci na koloniálnej minulosti západných veľmocí (a o čo viac sa oni dnes snažia kultúrnou dekolonizáciou a vzývaním inakosti vyvyniť z onoho temného obdobia vlastných dejín), o to silnejšiu máme potrebu kolonizovať – takto dodatočne – aspoň priestor imaginárna, prisvojiť si kúsok zeme (-nezeme), ukrojiť si z fantasmatickej Európy, bez konkrétnych kontúr reálnej politiky a ekonomiky, ale o to viac abstraktnej, beztvarej a všeobjímajúcej, voči ktorej snáď ani nemožno namietať, lebo „jej kráľovstvo nie je z tohto sveta“. Urputnosť tejto našej potreby „byť Európou“ v dobe, ktorá už jednoducho nezodpovedá daným reáliám, je smiešna ako donquijotské „rytierstvo,“ a zároveň smutná ako Mussoliniho „dokazovanie si“ v Habeši. Je to taká naša „Etiópia,“ ktorej cisára zbožne vzývame – ako slobodomyselní rastafariáni svojho obľúbeného diktátora Haileho Sellasieho. 

Bič Boží! A červy se rozlezou…

Oživený eurocentrizmus, ktorý sa niesol v piatok námestím, zhmotnený v heslách ako: „My sme Európa“ či strachu zo smerovania Slovenska „mimo priestor západnej civilizácie,“ vždy bol a aj dnes je formou (implicitného) rasizmu. Máločo by ho lepšie vystihlo, než príhovor primátora Valla, ktorý porozprával prítomným sprostredkovaný príbeh od kyjevského kolegu Klička, ako Rusi nakladajú umývačku riadu do tanku… V hlave mi pritom išiel text SPS:

„Co je to za civilizaci?
ptal se Ivan zděšeně
Tady mají lidi domy,
a my spíme na seně.
Aby se civilizaci,
trochu více přiblížil,
krade lidem tranzistory,
jak ho Brežněv naučil,“

a ja som premýšľal nad tým, ako sa vlastný obsah rozprávania o vojne na Ukrajine posúva.

Už to nie je len „ruský imperializmus,“ kritika ideová alebo kritika ideológie – teda, už to nie sú len Putin, patriarcha Kirill a zlí politici, ktorí zviedli na scestie jednu perspektívnu a kultúrnu krajinu. Ich vojna je, v tomto upravenom naratíve, už len lúpežná výprava, spanilá jazda krytá ideológiou, ale so skutočným cieľom iba si nakradnúť a zničiť. Už to nie je rímsky „pax romana“ maskujúci zvrátené imperiálne ambície. Naopak, „imperálnosť“ už je tým krytím. V skutočnosti sú Rusi, v tomto spôsobe nazerania, len novodobí Huni či Vandali, hrajúci sa na „kráľov,“ ale s náturou lumpov a lupičov. Stráca sa teda akýkoľvek (hoci aj perverzný) presah ich konania, ktoré je tak oprostené od ideologickej stránky. Je len tým čím je. Veď napokon, takí primitívi by ani žiadneho vyššieho cieľa schopní neboli. Aj v druhej svetovej ich „tam len nahnali“ a „vyhrala to zima“ – povedia si milí liberáli a za potlesku spokojne prikyvujú primátorovi Bratislavy, ktorý ďalej reční o „Večnom Rusovi“ a spoločnosti, kde „ľudský život nemá cenu.“

Vzkaz Anděla Páně

V tomto naratívnom posune vidím dva dôvody – jednak snahu o dlhodobú dehumanizáciu Rusov (a všetkých, čo si s nimi podajú ruku) obecne. Ale hlavne a predovšetkým ten, že aj USA už sú teraz „ukážkovou demokraciou“ ktorú zviedlo „čisté zlo“ Trump, medzičasom vyhrážajúci sa Paname a Grónsku vojenskou inváziou. Ako by po jeho inaugurácii mohli títo ľudia ďalej s kľudom na duši šíriť euroatlantický naratív? Nebezpečná paralela vznikajúca pri takto „triednom“ nazeraní geopolitiky medzi USA a Ruskom musí byť bezpodmienečne preťatá novým šovinizmom a rasizmom – Američania (a s nimi aj Európania) prosto sú od podstaty lepší a kultúrnejší ľudia – vymysleli jazz, colu aj hip-hop. Rusi to okopírovali. Síce majú Aigel aj Moscow Death Brigade, ale všetko to vonkoncom iba okopčili. Už to je dôkaz! Nič na tom nezmení ani Čajkovskij s Tolstým (tvoriaci v dobe, keď v Amerike ťahali káčera, rozumej bičovali černocha). Keby Američania neboli lepšími ľuďmi – s prechodne zlým vedením – naratív by sa zrútil a protestujúcim by zostala iba holá, falošnej morálky oprostená pravda: „Západná civilizácia“ je len násilím vytvorený „euroatlantický kontinent,“ kde hegemón (USA) vnútil svoju voľu iným a oceán rozdielnych záujmov premenoval na „mare nostrum.“ Držíme s nimi basu iba preto, že sú to naši spojenci na večné časy a nikdy inak (nech budú robiť čokoľvek). 

Tento moment pravdy, zrejme nechtiac a za značne rozpačitej odozvy zúčastnených, obnažil práve herec Trojan, ktorý po tom, ako si spravil self-promo na svoje vianočné rozprávky navrhol skandovať heslo jeho obľúbeného futbalového tímu – „Bohemky“:
Vždycky jsme s Vámi!“.
Analógia s „My sme západ“ sa jednoducho sama ponúka a všetci prítomní tak na pár sekúnd vytušili, že sú v tomto „zápase o demokraciu“ iba „ultras“ jedného klubu, ktorý víťazí nie preto že je lepší, ale preto, „že všetci iba civejú na ich pruhované dresy.“ 

V dave tak bolo zrejme, na pár chvíľ precitnutia, opäť o čosi teplejšie… 

Mileniálske role-playing games

Nedovolíme, aby sa história spriahnutia s vojnovým štátom opakovala!“ vyhlásila hrdo Štasselová, zrejme v nevedomosti, že s mnohými vojnovými štátmi už dávno spriahnutí sme… A tiež, že prítomnosť ruského veľvyslanca na Slovensku predstavuje permanentnú diplomatickú prítomnosť ruskej vlády (ktorú tu zastupuje), a teda i prítomnosť samotného Putina na našom území. Symbolicky si teda s ním „podávame ruku“ každý deň. A ak na tom chceme naozaj niečo zmeniť a nie len hrať pokrytecké „národné divadlo,“ mali by sme s Ruskom prerušiť diplomatické styky, prípadne mu i vyhlásiť vojnu. To sa zatiaľ, chvalabohu, neudialo. „Nešťastné načasovanie“ tohto podania ruky ani „politický marketing“ preto nie sú vlastizradou a skutočnosť, že vôbec je toto niekomu potrebné vysvetľovať len dokladá, že žijeme v hysterickej spoločnosti bláznov, ktorí šéfujú „blázincu,“ vnucujú nám ostatným vymyslený systém pravidiel (s vlastnou „logikou“), ktoré my máme dodržiavať – pretože nie sú sami dosť vzdelaní na to, aby hrali skutočnú partiu na svetovom poli dospelých. A pretože musíme pracovať s takými ľuďmi, akých máme k dispozícii, sme aj my nútení rozbaliť si s mileniálmi Monopoly „o detské peniaze“ či s nimi tráviť večery pri Dungeons&Dragons a bezmocne sa prizerať ako sa na protestoch „hrajú na hrdinov“ – hádžuc „dvojku a päťku“ (hoci by radšej strčili Ficovi tie kocky do nosa a udreli mu hlavou o stôl tak, až by mu vyleteli z uší). 

Červená za ruku

Ako som tam tak stál, napadlo mi, že tisíce rúk tlieska proti rukám; a akosi prorocky mi vyvstal na myseľ, v tom hlučnom húfe, tiež starý čínsky koán, že „poznáme zvuk dvoch tlieskajúcich dlaní, ale ako tlieska jedna dlaň?“ Odpoveď prišla do pár dní. V piatok nechceli podávanie rúk s cudzími, dnes už nechcú podať ruku ani vlastným. Aj tomu tlieskajú. A ako! Ale, ako? 

„Hrdinovia osamelej ruky“ z ENka aj Aktualít ospevujú statočného študenta, ako to ukázal prezidentovi, ktorý „si koledoval;“ satirické stránky sú vo vytržení, Király z blogokave.sk dáva zľavové kódy za toto „chrabré gesto.“ Moji priatelia na sociálnych sieťach píšu pochvalné komentáre a pridávajú emoji potlesku. Ja to všetko vidím, počúvam a hovorím si, že už konečne poznávam ten hrozivý zvuk ako tlieska jedna dlaň… 

Je príznačné, že onen „hrdinnný“ študent je matematik. 1 znamená podať, 0 nepodať. V binárnej sústave dobra a zla sa všetko počíta, niet miesta pre 2 – kompromis alebo 3 – základnú medziľudskú slušnosť. Môže byť Pelle ešte rád, že sa v paláci ovládal. Stretnúť ho v nákupnom centre, tak by ho aj nakopol. Mileniáli, ako „vládnuca trieda“ v dnešnej spoločnosti, sú všeobecne generáciou IT – bez EQ, takže je vlastne prirodzené, že tejto „kultúrnej logike“ tlieskajú. Gen Z a Alfy už vraj nevedia s počítačmi, tak uvidíme (jeden matematik môže byť výnimka z pravidla). Možno budú útočiť nožom… 

Každopádne, sme v situácii, kedy Juraj Kukura „musí vysvetľovať“ a po prevzatí štátneho vyznamenania namiesto prejavov uznania čeliť banálnym otázkam novinárov, prečo on tú cenu prijal, keď „Ďakujeme Zdena“ a nevychovaný školák medzičasom nastavili nový kultúrny štandard. 

Hon za symbolmi

Hovorí sa, že Sovietsky zväz bol imérium znakov. Dnes sme ním my. Diktát nevysloveného a nepísaného či výsadné postavenie jednotlivca, dané schopnosťou orientovať sa v turbulencii jeho symbolických prejavov a obratov, vládne dnešnej realite. Núti nás „citlivo vnímať“ každé gesto, každý náznak, každé konanie. Skúmame či náhodou gurmánske gesto ruky neznačí „germánske gusto;“ akú čiastku smieme vypísať na šek; či je hviezda na baranici partizána na obraze ešte pred alebo už za hranicou prijateľnej štylizácie; kolokvium odborníkov zasa vymeriava povolenú hladinu prítomnosti maskulinity v hymne, podľa počtu durových akordov a hĺbky mužských partov.

Skúmame gestá a slová ako šifry (a ako zbrane). Pýtame sa, čo sú spôsobilé vyvolať a či kvôli nim nemôže niekto „zažívať bolesť.“ Máme skrátka tak rozsiahly symbolický systém vyjadrovania poslušnosti a príslušnosti k „správnej strane dejín,“ až z väčšiny národa činí (v očiach zasvätených) úplných outistov a outsiderov – vo vyjadrovaní, nonverbálnych prejavoch aj jednaní. Ale že podanie ruky je univerzálny znak medziľudskej slušnosti a koexistencie, to sme, v tom hone za symbolmi, už akosi zabudli… 

Andrej Bán z Denníka N miesto toho blúzni, že „kresba nepodanej, odtiahnutej ruky by sa mohla stať vizuálnym symbolom doby,“ oddávajúc sa pri tom predstave, ako by bolo fajn, keby sa našli novodobí Gabčík s Kubišom, ktorí by nezostali len pri postovaní na Facebook. 

Po tom všetkom úpenlivom až úzkostnom strachu o zachovanie a večnú nemennosť našich štátnych symbolov z poslednej doby chcú dnes progresivisti urobiť z nepodania ruky doslova nový štátny symbol. Nekultúrny štrajk v novej fáze – a s novým logom – odtiahnutou rukou. 

Proste sa nebudeme baviť, ani vzájomne uznávať a svoje subjektívne úsudky o druhých pretavíme do žitej skutočnosti ako objektívnu morálku. Každý deň nás pritom budú hriať drobné morálne víťazstvá, keď oponentovi nepodáme ruku alebo nepovieme kadiaľ sa ide do galérie, keď sa nás zdvorilo opýta na cestu… 

Nepodanie ruky – to je predstava angažovanosti detí na pieskovisku, ktoré nedostatok argumentačných schopností vyvažujú krutosťou. Nenávistnosť prebiehajúcich protestov tak nie je charakterizovaná ich obsahom, za čo alebo proti komu sú, ale ich animálnou formou, kedy sa s ideovým protivníkom vedie „dialóg“ už len na úrovni jeho holej existencie. Kultúra tak prestáva plniť funkciu adaptačného mechanizmu, ako prekonávať odcudzenú prírodu v nás. Teda v samej podstate zaniká. Zostáva iba odcudzenie. 

Nejedlý vždy na konci prejavu konštantne poďakoval „strane a vláde.“ Ja preto, v podobnom duchu, týmto ďakujem Zdene a jedinej pravej pani prezidentke, našej Zuzane. Ďakujem tiež Lucii Hubinskej, ktorá ako prvá upozornila na eurocentrickú perspektívu aktuálne prebiehajúcich protestov a inšpirovala ma k napísaniu tohto textu. Záverom už iba dodávam:

Jedna ruka nezmieri. 

Iba mieri. 

Tomáš Klimek pre DAV DVA

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne




2 thoughts on “Tomáš Klimek: Jedna ruka nezmieri [reakcia na eurocentrizmus protivládnych protestov, ale aj „statočného“ študenta]

  • 17. januára 2025 at 14:13
    Permalink

    Nemám vysokú mienku o účasntikoch protestu. Ale aby niekto spájal hlásenie sa k Európskej identite za rasizmus je smiešne. Existuje niečo také ako historia,biologia…zaujímavé ako niekto dokáže velebiť hnutie čiernych panterov a všetky tie hnutia afroameričanov hlásiacich sa k africkej identite ale hlásenie sa k europskej mu vadí a nazýva ho rasizmom. Ale inak celé Nko je trápne aj všetci čo v tom študentovi bez introspekcie, individuálnych názorov skutočne kritického myslenia vidí hrdinu o ktorom sa budú učiť budúce generácie na dejepise

    Reply
  • 21. januára 2025 at 11:44
    Permalink

    Vazne nerozumiem ludom na namestiach, to vazne im nestacilo, co sa tu dialo za covidu?ved nemohli nikam ist zavreli ich ako zvierata doma, pod ruskom vacsieho zaujmu,zosmiesnovali mnohe tvrdenia lekarov, co sa nedali podplatit pharma lobby, to nemate ine na praci ako riesit veci ludi, ktori pre vas nikdy nic neurobili a ani neurobia?asi to tak ma byt, asi sa maju dobre a z roztopase tu chcu to PS, co Vam zavedie dane aj na drevenu latrinu na zahrade? ASI POTOM BUDU SPOKOJNI. To omielanie s ficom je uz trapne a este trapnejsi je sam schimecka, kto sa na toho chlapca pozrie a vidi jeho rec tela,vyjadrovanie musi byt jasne je to nikto, len tatkov syn a dedov vnuk a jablko daleko nepada, schimecka si slaby a bez ocinka si nikto.

    Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *