Terror is easy, Stalin is dead

Britsko-francúzsko-belgický film Stratili sme Stalina (The Death of Stalin), ktorý sa v našich kinách objavil v apríli tohto roku, sprevádzali kontroverzie hneď od počiatku jeho premietania, ba vlastne ešte skôr a pravdepodobne najlepší „trailer“ lákajúci ľudí do kín preň vyrobil sám Putin, tým že ruské ministerstvo kultúry zakázalo jeho premietanie na území Ruska, nakoľko vo filme údajne našlo „prvky extrémizmu“. Nuž, kto z nás môže súdiť? Extrémistické filmy sú zakazované po novom i v našej demokratickej krajine. Skoro to vyzerá, že to je priam znak demokracie…

Kritikov sa objavilo značné množstvo. Tu film častujú za rozvracanie jednoty ruského ľudu, tam zase za jednostrannú antikomunistickú propagandu.
Ja sa nazdávam, že kritiku si zaslúži tento snímok možno za nemiestny humor, zahalený odtieňom skutočne temnej čiernej. Na druhú stranu, prečo to tvorcom neodpustiť, keď tak nekonajú samoúčelne, ale sledujú určitý legitímny cieľ – vniesť trochu sviežeho vetra do inak skostnatene až muzeálne vykladanej histórie stalinskej éry v súčasnosti? Že je to antikomunistický film? Budiž! No a? Veď antikomunizmu je teraz všade plno a bársaký nepodarený dokumentárny snímok o ZSSR, natočený len aby nejaký šplhúň vykonal nadprácu pre svojich chlebodarcov, je ďaleko väčšou antikomunistickou propagandou, než tento zaujímavý film, ktorý aspoň obsahuje podnety na zamyslenie.

Ďalším dôvodom pre kritiku tohto filmu zachytávajúceho udalosti bezprostredne pred a po smrti J.V. Stalina je bezpochyby jeho historická nepresnosť a zavádzanie, ktorého sa dopúšťa. Ako ktosi napísal, sedí v ňom iba dátum Stalinovej smrti. Tých, čo sa vyznajú v dejinách Sovietskeho zväzu bude po zhliadnutí určite veľmi bolieť hlava, pretože film sa veľmi „nemaže“ s historickými faktami a reáliami (superman Žukov, Berijova smrť atď.). Podľa mňa je však zjavné, že tvorcom o dokumentaristicky verné spracovanie vôbec nešlo a ono absurdne komediálne nastavenie filmu, nevyvážene balancujúce niekde medzi Kafkom a Fantozzim, si žiada scenáristicky popustiť uzdu…

Iní filmu vyčítajú hanebne neruskú atmosféru – od výberu hercov, cez kulisy, dialógy až po štýl humoru. Iste, takáto eurocentrická perspektíva môže niekoho urážať, avšak obsadenie ruských typov hercov či dabing s fakeovým ruským akcentom alebo ukážkovo treskúca ruská zima by možno film poškodili ďaleko viac, pretože by nepriamo poslúžili ako aktivátor našich anti-ruských predsudkov. Takto naopak, nezaťažení sovietskymi stereotypmi, môžeme pri pohľade na „suchých“ britských hercov viac nezaujato uvažovať nad udalosťami v Rusku a pozrieť sa na ne univerzálne, mimo akýkoľvek historický a geografický kontext. Tvorcovia nám tak predostierajú (viac či menej zamýšľane) (1) určitý uzavretý „mikrokozmos“, kde ako na Petriho miske pozorujeme sociologický experiment s názvom stalinský teror.

„Mikrobiológia“ je dozaista vec, ktorá nie vždy vychádza a nie každý pokus skončí zdarom. Podobne by sme snáď mohli zhodnotiť i tento film. Čiastočný úspech jeho tvorcov však tkvie v postihnutí dvoch celkom zásadných momentov.
Jednak je to dobre vystihnutá flexibilnosť a ideová beztvárnosť poststalinskej nomenklatúry, ktorá to už s vecou revolúcie dávno vzdala (hoci je tu Chruščov ešte relatívnym „sympaťákom“, oproti takému Berijovi, i tak prichádza o svoju auru akéhosi osvieteného reformátora a pravde verného súdruha – ako zvykne byť vnímaný mainstreamovou historiografiou – keďže je vykreslený ako maximálny oportunista bez názoru a expert na „survivalizmus“ v stalinskom Rusku (2)).

Ďalším pozitívnym momentom je postihnutie istých špecifických aspektov teroru (jednak v ZSSR ale i v obecnejšej rovine). Na dôslednú analýzu príčin teroru a spôsobu jeho generovania v spoločnosti pochopiteľne dve hodiny nestačia. Kto má o ne záujem, nezostáva mi než odporučiť knihy historičky Wendy Z. Goldmanovej. Pre pochopenie každodennej reality teroru však úplne postačí aj úvodná 10-minútovka filmu. V nej sme svedkami toho, ako sa zo (zdanlivo) politického problému stáva problém sociologický. Riaditeľ rádia Moskva počas sledovania koncertu symfonického orchestra prijíma telefonát zo sekretariátu generálneho tajomníka, či by mohol zavolať o 17 minút na udané telefónne číslo. Táto úplne banálna situácia v ňom ale vyvolá najvyšší stav úzkosti a existenčnú dilemu: bola posledná diktovaná číslica deviatka či päťka? Má zavolať na začiatku 17. minúty alebo až na jej konci? Ak zavolá príliš skoro, bude prehnaným horlivcom, ak zavolá neskôr, bude podozrivý. Ak nemá byť označený za zradcu, záleží na detailoch… Nech teda vlastne urobí čokoľvek, je nadobro odpísaný (alebo si to aspoň myslí). Kafkovský proces s ním už začal… Ako to s neborákom dopadne, sa nedozvedáme. Isté ale je, že ozubené koleso teroru sa s ním už nekompromisne roztočilo a je viac ako jasné, že urobí čokoľvek, aby sa zachránil a všetkým dokázal, že je oddaným súdruhom – stačí možno do policajnej zápisnice nadiktovať pár mien…

Pre rozlíšenie onoho politického a sociologického je myslím dôležité sa zamyslieť, či je totalitná forma vlády v súvislostnom vzťahu s terorom alebo „len“ s perzekúciou a prenasledovaním občanov? To sú totiž dve úplne odlišné veci, ktoré sa zvyknú v učebniciach dejepisu hádzať do jedného vreca. Pri klasických perzekúciách zo strany absolutistickej vlády je každému jeho „sociálna rola“ zrejmá – buď som vzorným občanom pretože robím, čo odo mňa systém očakáva alebo som proskribovaným nepriateľom. Špecifickosť teroru či terorizovania spočíva naopak v neistote všetkých, keďže nikto nestojí takpovediac, na pevnej pôde, ale skôr na akejsi pieskovej dune… Nech sa snaží akokoľvek, stále nie je dosť dobrý a cíti sa permanentne previnilo.

Totalita a teror nie sú zväčša prítomné súčasne. Teror prepuká po vlne totality ako uvoľnenie potláčanej energie. (3) Dalo by sa povedať, že každý teror je perzekúciou obyvateľstva, ale nie každú perzekúciu možno nazvať terorom. Pochopiteľne, ten politický prvok mocenského násilia je tam na začiatku prítomný vždy, inak by ľudia nemali dôvod sa obávať (4) (nejestvovali by tresty). Tak isto politickým je i bezprostredný „spúšťač“ teroru (spravidla nejaká výzva k všeobecnej aktivite pri odhaľovaní nepriateľa vo vlastných radoch). Avšak domnievam sa, že všetky ostatné charakteristické znaky teroru, odlišujúce ho od iných foriem násilia, majú svoje vysvetlenie v sociológii, nie politológii. Tá totiž nedisponuje pojmoslovím, ktorým by teror dostatočne diferencovalo, a tak vlastne iba mlží (ako to vídame každodenne všade v médiách). Neistota, nedôvera či paranoja, to sú naproti tomu termíny sociálnej psychológie, ďaleko lepšie vystihujúce teror ako vzťah aktívnych jednotlivcov navzájom, nie vzťah pasívneho ovládaného jedinca a ovládajúcej moci…(5)

Ak v spoločnosti alebo širšej sociálnej skupine panuje neistota a nepochopenie (nepredvídateľnosť správania druhého), možno s určitosťou tvrdiť, že čoskoro vypukne boj každého s každým (človek človeku vlkom), pretože moja aktivita proti iným nie je spôsobená zlou povahou ani submisivitou voči mocným, ale je čisto obrannou agresiou (had vás uštipne, pretože sa bojí). Keď neviem, čo čakať od druhých, radšej obviním iného, aby som sám nebol obvinený. Viac než o akúsi totalitu (s nejasným významom), ide o typický problém skupinového správania. V neistej dobe spoločnosť nezabezpečuje dostatočne kohéziu jej členom a nedostatok „tmelu“ v podobe istôt, tradícií, či medziľudskej dôvery potom spôsobuje individualizáciu a uväznenie jednotlivca vo vlastnej predstave o potrebe maximalizovať úžitok pre seba, bez ohľadu na ostatných. (6) To čo sa nám dnes javí ako nepochopiteľné a iracionálne udavačské orgie, je v skutočnosti najracionálnejším správaním. Keď medzi dvomi ľuďmi neexistuje „nepísaná dohoda“ o mlčanlivosti a neútočení, je samozrejmé, že pod tlakom okolností sa navzájom udajú a usvedčia, pretože všetky ostatné scenáre sú buď horšie (udá ma iba ten druhý a ja budem mlčať) alebo veľmi nepravdepodobné (nikto nikoho neudá). Z objektívneho (nadindividuálneho) hľadiska je ale toto „racionálne“ rozhodnutie vzájomne sa udať druhým najhorším. Tragédiou je, že sa mu v časoch nedôvery nemožno nijak vyhnúť. Jediným riešením je prekonať onú nedôveru – novým systémom noriem, ktorému sa podriadime.


Mgr. Tomáš Klimek, člen DAV DVA

Mgr. Tomáš Klimek je slovenský právnik, aktivista, hudobník a básnik. V DAV DVA bol druhým šéfredaktorom v rámci rotačného systému. Zameriava sa na oblasť kultúry, umenia, politiky, ale aj histórie. Okrem politických článkov tvorí aj básne.

 

 


(1) Píšem viac či menej zamýšľane, nakoľko mi nie je úplne zrejmé, ako sa uberalo uvažovanie tvorcov filmu, resp. prišlo mi miestami protichodné. Napríklad úplný záver snímku sa niesol skôr v duchu onoho „klasického“ totalitaristického výkladu dejín ZSSR, kde sú v rýchlom slede za sebou zobrazovaní súdruhovia jeden druhého nahradzujúci v boji o „najvyšší stolec“ a absolútnu moc v štáte. Naopak, úvodná scéna vo filharmónii či Stalin na koberci s týmto tradičným historiografickým prístupom značne polemizujú a sú s ním v rozpore, nakoľko poukazujú na všeobecný chaos a úzkosť z neistoty, ktoré existujú zväčša v čase anómie a bezvládia (dalo by sa snáď povedať: v čase nedostatku totality).
(2) Podobne veľká demytizácia Chruščova je prítomná napríklad v antikomunistickom filme Nepriateľ pred bránami, režiséra Jeana Jacquesa Annauda, kde Chruščov ako vysoko postavený politruk počas bitky o Stalingrad vyzýva telefonicky veliteľa, aby po obetovaní polovice mužov obetoval i tú druhú.
(3) V tomto sa, podľa mňa, mýlia trockisti, keď totalitné znaky ZSSR spájajú prísne so Stalinom či „stalinizmom“, hoci sovietsky režim napĺňa znaky totality najneskôr už od r. 1921. A neschopnosť (či nemožnosť) demokratizovať ho až následne plodí Stalina, ako pokrivenú verziu „demokracie“ pre obyčajných ľudí. Ten stojí nad všetkými (kult osobnosti), a teda i nad aparátčíkmi ako ich strašiak, aby plnil úlohu garanta „teroru každodenného“. Svojim spôsobom je viac „tribúnom ľudu“ než samovládcom – skutočne, istá podobnosť so starorímskym tribúnom ľudu tam je – neschopnosť plebejcov demokratizovať patricijský systém moci viedla aspoň k vytvoreniu „symbolického“ úradu pre jednotlivca, s významnými právomocami. Nemýľme si to ale so súčasným ombudsmanom! Tento úrad v posledných rokoch Rímskej republiky naberal stále viac na význame, pretože si jeho nositelia pravdepodobne uvedomili, že mať právo veta, právo zrušiť akékoľvek rozhodnutie iného úradníka, trestnoprávnu imunitu, a zároveň osobnú nedotknuteľnosť im dokopy dáva skoro absolútnu moc. I neskôr bol titul „tribúna ľudu“ jedným z hlavných, ktorý si dávali udeľovať rímski cisári, nakoľko im poskytoval takmer všetko, čo potrebovali.
(4) Nenechajme sa ale pomýliť! Nie je to iba o silnom (trestajúcom) štáte. Aj slabý štát (kde vládne namiesto neho „voľná ruka trhu“) pravdepodobne skončí terorom. Ak nemá kto vynucovať pravidlá alebo v právnom systéme prevažujú dispozitívne normy pred kogentnými (typicky vo flexibilizovaných pracovno-právnych vzťahoch), je zrejmé, že namiesto k „slobode“ to povedie k vytvoreniu určitej neformálnej „prirodzenej“ autority, ktorá substituuje štát – avšak s jedným výrazným mínusom – je neodvolateľná a doplatia na ňu tí najchudobnejší. V „lepšom“ prípade sa sformuje ako mafia – s novým pevným normatívnym kódexom založeným na bytostne nekapitalistických tradičných hodnotách ako česť, úcta, vernosť, oddanosť a pod., kde každý zaujme svoje vymedzené miesto (boss, členovia mafie, prisluhovači, obyvatelia ovládanej štvrte požívajúci benefity, obete výpalníctva…). Alebo sa v duchu kapitalistických hodnôt zvráti v tyraniu zamestnávateľov a korporácií, ktoré doprajú zamestnancom ich každodennú dávku neistoty – a teda voči nim vypukne teror.
(5) Pochopiteľne, tento sebapožierajúci teror ako vzťah aktívnych jedincov navzájom, nevzíde len tak z ničoho. Začína vždy rovnako, či už je to hon na čarodejnice, jakobínsky teror alebo kultúrna revolúcia v Číne – anómiou či nezrozumiteľným systémom pravidel, pobádaním k aktivite (v súčinnosti s mladíckou horlivosťou nastupujúcej generácie) a príliš ambicióznym cieľom.
(6) Teror ako čisto bezohľadný individualizmus nám skôr môže pripomínať dnešok… Napokon, nie je naša súčasná doba terorom? Iba s miernejším systémom trestov (je relatívne, či smrť hladom a zimou na ulici je miernejším trestom než vyhnanie na Sibír). Teror v ZSSR mal naproti tomu aj určitého kolektivistického ducha a „úprimnosť“ v sledovaných cieľoch, nakoľko mnohí sa mylne nazdávali, že konajú prospešnú vec. Tento aspekt ale recenzovaný film príliš nerozvíjal (s výnimkou zaslepeného až fanatického vykreslenia Molotova) preto mu nevenujem pozornosť.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *