Tri komentáre Pavla Janíka: O vojne, Európe a Marxovi

Vojna sa nikdy nekončí

Vojna je definovaná ako pokračovanie politiky inými prostriedkami. Obdobie rokov 1946 – 1991, teda do rozpadu ZSSR, sa zvyčajne označuje ako studená vojna. Tá sa však nezačala až po druhej svetovej vojne, ale už porážkou porevolučnej intervencie vo vznikajúcom Sovietskom zväze. Bola prerušená horúcou vojnou v rokoch 1939 – 1945, z ktorej Sovietsky zväz vyšiel ako nespochybniteľný víťaz demonštrujúci svoju obrovskú silu. V dôsledku výsledkov druhej svetovej vojny a nového pomeru síl sa obnovila studená vojna, ktorá očividne pokračuje aj dnes – bez realistických prognóz, že by sa niekedy mala skončiť.

Čo znamená studená vojna? Aké zbrane sú v nej povolené? Koľko v nej môže byť mŕtvych? Keďže ide o pokračovanie politiky, tak sa v nej dozaista uplatňujú prostriedky na dosiahnutie politických cieľov. Diplomatickým jazykom sa im vraví zadržiavanie, odstrašovanie či zatlačovanie, pružná odveta a tiež vzájomné garantované zničenie. Podľa aktuálneho pomeru síl súperiacich veľmocí.

Presný dátum vypuknutia aktuálnej etapy studenej vojny, ktorá nadviazala na druhú svetovú vojnu, je známy. Za jej začiatok sa pokladá prejav britského premiéra Winstona Churchilla v prítomnosti amerického prezidenta Harryho Trumana vo Fultone 5. marca 1946. Predseda londýnskeho kabinetu vtedy vyzval vytvoriť vojenský blok anglofónnych štátov ako protiváhu ZSSR.

Prvý raz po vojne sa vrátil k pojmu železná opona. Tento termín pôvodne použil šéf nacistickej propagandy Joseph Goebbels 23. februára 1945 v reakcii na výsledky krymskej konferencie. Aktivity W. Churchilla koncom vojny a bezprostredne v máji 1945 však vypovedajú jasne. Partiu so sovietskym spojenectvom dohral ešte pred definitívnym skončením druhej svetovej vojny. Poradca Clark Clifford pripravil pre prezidenta Harryho Trumana koncepciu s názvom Americká politika vo vzťahu k Sovietskemu zväzu. Stalinovou reakciou bolo obvinenie z vojnového podpaľačstva.

Zmenený postoj USA k spojencovi v rámci protihitlerovskej koalície najzrozumiteľnejšie charakterizujú citáty z uvedeného dokumentu: „Adepti sily rozumejú len jazyku sily. USA teda musia hovoriť takýmto jazykom (…) treba ukázať Sovietskemu zväzu, že disponujeme dostatočnou silou nielen na odrazenie útoku, ale aj na rýchle vojenské zničenie ZSSR (…) potrebujeme vysoko mechanizovanú armádu, schopnú výsadku vzduchom i cez more. USA sa musia pripravovať na jadrovú i bakteriologickú vojnu, pretože táto vojna môže byť totálna na súši i na mori a vo vzduchu…“ – napísal Clifford. Tieto zásady pokračovali v Trumanovej doktríne. Začali sa preteky v zbrojení.

Ľudstvo sa teda krátko po požiari svetového konfliktu ocitlo v prípravách na rozpútanie ďalšieho dejstva vojnovej tragédie. Nešlo iba o zákonitý prejav nezmieriteľného sporu protikladných civilizačných koncepcií. Existujú aj pragmatickejšie vysvetlenia zrážky protichodných vitálnych ambícií.

Formálne sa vzťahy medzi hlavnými arbitrami sveta skutočne prezentovali ako politika globálne antikomunistická na jednej strane a globálne protiimperialistická na strane druhej. Propagandistické nálepky však neboli prvoradé. V podstate vždy išlo o obojstranné veľmocenské záujmy – síce s ideologickým zdôvodnením, ale aj s rešpektovaním pomeru síl.

Ako inak objasniť odmietnutie pomoci Sovietskeho zväzu gréckym partizánom, ktorí chceli vo svojej krajine budovať socializmus, a Angličania už nemali dosť síl ani peňazí, aby im v tom zabránili. Tak pomohli Američania. Samozrejme – poraziť gréckych partizánov, ktorí priniesli nesmierne obete v boji proti fašizmu.

Alebo ponechanie revolúcie v Portugalsku svojmu osudu. V polovici 70. rokov 20. storočia po voľbách, v ktorých uspeli komunisti, boli ulice a námestia v Lisabone pomaľované kosákmi a kladivami. Ibaže vtedy pre Varšavskú koalíciu boli dôležitejšie helsinské rokovania o uvoľnení napätia vo svete a to nebolo možné zlúčiť s etablovaním socializmu v západoeurópskej krajine, ktorá patrila do záujmovej sféry USA a bola členom NATO.

A čo vrelé, či aspoň hrejivé vzťahy USA so socialistickým Rumunskom, vrátane obchodu so zbraňami. Nehovoriac o iránsko-irackej schizofrénii USA. Najskôr podporovali Saddáma proti Iránu, potom sa stal nepriateľom číslo jeden. Prečo Američania i Rusi podporovali aj viaceré režimy, ktorých orientácia sa nezhodovala s ich proklamovanými hodnotami?

Je vôbec označenie studená vojna opodstatnené a zodpovedá reálnej medzinárodnej situácii, ktorá dodnes nevychladla?

V kórejskej vojne v rokoch 1950 – 1953 zahynulo alebo utrpelo zranenia niekoľko miliónov ľudí. Takmer polovica vojsk bojujúcich proti severokórejskému štátu boli Američania. Asi 400 tisíc. Z nich padlo, bolo zranených alebo zajatých vyše 140 tisíc.

Vo Vietname bojovalo pol milióna amerických vojakov. Mŕtvych a ranených ťažko spočítať. A čo Blízky a Stredný Východ, Stredná Amerika, Afganistan, Afrika a tak ďalej?

Napriek poznaniu, že studená vojna nie je úplne priliehavým pomenovaním skutočnosti, možno sa ju pokúsiť definovať.

Ponúka sa záver, že vojna je studená, ak nie je svetová. Ak sa na nej priamo nezúčastnia všetky hlavné veľmoci a ak nie je raketovo-jadrová. To všetko dovedna sú podmienky nutné. Či aj postačujúce, možno ukáže budúcnosť. Počet mŕtvych zrejme nerozhoduje. Studená vojna je stav medzi vojnami horúcimi. Tak to aspoň doposiaľ bolo a je.

Spravodajské služby sú významným faktorom medzinárodných vzťahov, pretože vypĺňajú priestor medzi diplomatickým pôsobením a vojenským útokom. Výzvedné inštitúcie sú vždy vo vojne a využívajú všetko, čím disponujú. Voľným okom sotva spozorovateľné súperenie mocností sa odohráva v piatich hlavných oblastiach. Jednou z nich je SIGINT, čiže Signal Intelligence, do ktorej môžeme zahrnúť aj komunikačnú, elektronickú a telemetrickú špionáž, teda COMINT, ELINT a TELINT. Ďalšou je agentúrne spravodajstvo, čiže Human Intelligence, slovom HUMINT. Neodmysliteľnou súčasťou boja o myslenie ľudí je psychologická a ideologická diverzia. Osobitnou kapitolou sú tajné operácie, spojené s atentátmi a vraždami. Na dosiahnutie stanovených cieľov sa využívajú špeciálne akcie ozbrojených útvarov zvláštneho určenia.

Dodnes krvácajúcou ranou na novej mape Európy i na globálnom svedomí liberálnej demokracie, ale najmä reálnou tragédiou konkrétnej krajiny je agresívna vojna v rozličnej intenzite vedená proti Srbsku. Mnohí ju pokladajú za začiatok presunu ozbrojených konfliktov na územia slovanských štátov.

Uvedená prax potvrdila, že územie suverénneho štátu môže byť – v rozpore s chartou Spojených národov a bez schválenia bezpečnostnej rady OSN – vojensky napadnuté. Bez vyhlásenia vojny. Názor, že občianske práva a slobody sú mravne nad suverenitou štátu, je správnou víziou, ale k nej vedie ešte dlhá cesta, ktorá vyžaduje najmä vytvorenie a rešpektovanie objektívnejších bezpečnostných mechanizmov. Jedna krajina nemôže byť žalobcom, sudcom a vykonávateľom rozsudku.

Čo vlastne bolo skutočným dôvodom agresie? Vstup USA do tejto vojny nemožno zdôvodniť údajným zastavením nového Hitlera v srbskom vydaní. Nešlo ani o zastavenie násilia a porušovania práv albánskej menšiny. Najväčšie presídľovanie kosovských Albáncov nastalo po 20. marci 1999, teda po stiahnutí medzinárodných pozorovateľov z Kosova, proti ktorému srbský parlament protestoval. Spojené štáty nemali záujem využiť konštruktívne možnosti diplomatického postupu.

Návrhy riešenia Srbom predložili nie ako dohodu, ale ako ultimátum. Ako by suverénna krajina mohla pristúpiť na voľný priechod vojsk NATO bez akýchkoľvek obmedzení a prekážok do každého miesta vtedajšej Juhoslávie, vrátane jej vzdušného priestoru a teritoriálnych vôd? To nebola dohoda, ale diktát. Je evidentné, že USA, a teda aj NATO, rátali s odmietnutím spomínaných požiadaviek, aby si otvorili si dvere na bombardovanie.

Zapojenie sa do bombardovania Juhoslávie bolo v americkom Kongrese schválené len s prevahou 15 hlasov, čo ukazuje na rozpaky v samotných USA. Viacerí majú výhrady k selektívnosti postupu Spojených štátov. V súvislosti s Kosovom očividne ide Američanom o zabezpečenie vplyvu v tejto časti stredomorskej oblasti. Svoju úlohu iste zohrala snaha napraviť to, čo sa im spolu s Angličanmi nepodarilo po druhej svetovej vojne, keď sa ich pokus o intervenciu do Albánska skončil fiaskom.

Mimochodom – kto dnes garantuje ochranu ľudských práv Srbov v Kosove? Málokto si už zrejme spomenie na vyhlásenie prezidenta Clintona, že po krátkej okupácii Kosova vojskami NATO, budú etnické problémy prekonané.

Slovákom nie je osud niekdajšej Juhoslávie ľahostajný. Nielen preto, že vo Vojvodine na severe Srbska žije významná slovenská menšina, ktorá vždy mala optimálne podmienky pre svoj kultúrny rozvoj. Reťaz konfliktov, v ktorých bola účasť zahraničných mocenských centier spočiatku skôr latentná, akoby nemala koniec. Po relatívnom vyriešení jedného problému sa otvára ďalšie ohnivko.

Navyše – lavíny etnických konfliktov sa nedajú zastaviť a pokračujú až do úplného vyčerpania svojej energie, ktorá sa nahromadila dlhodobými neblahými historickými skúsenosťami. V súvislosti s Kosovom USA demonštrovali politickú vôľu silou presadzovať svoje predstavy kdekoľvek na svete a prinútiť k tomu aj svojich spojencov. Ale účasť európskych členov NATO bola v pomere k nasadeniu amerických leteckých síl len symbolická. Vojna stála USA asi tri miliardy dolárov. Kosovská kríza znamenala tiež pre americký priemysel nové vojenské objednávky. Len v rokoch 1999 a 2000 to boli niekoľkomiliardové čiastky amerických dolárov. To popri strategických zámeroch ako dôvod útoku na Juhosláviu vyzerá presvedčivejšie.

Niet pochýb, že história bombardovanie Kosova sa zaradí do galérie veľmocenskej arogancie USA. Prezentovaný postup svedčí o sile Spojených štátov, ale nie o pochopení ich svetovej zodpovednosti.

Určite nemožno obísť postoj slovenskej vlády k bombardovaniu Juhoslávie. Predovšetkým išlo o hanebný krok proti krajine, ktorá verejne odsúdila augustovú inváziu vojsk Varšavskej zmluvy do Československa v roku 1968. Po druhé – neboli sme vtedy ešte členom NATO, a tak sme mali s NATO rokovať ako suverénna krajina. Vláda nezískala ani záväzok náhrady ekonomických škôd, ktoré takýmto rozhodnutím utrpíme. Už pri bombardovaní Bosny – vtedy ešte nad územím Československa – niekoľko dní nad našou krajinou prelietavali americké lietadlá, keď zodpovední politici požiadali Američanov, aby nás – aspoň pro forma – požiadali o oficiálny súhlas.

Pripomenul som len niekoľko kamienkov do celkovej mozaiky sveta, v ktorom sa údajne pred 30 rokmi skončila studená vojna a nastalo mierové rozširovanie zóny demokracie a prosperity. Tak aspoň zneli naivné vyjadrenia najvyšších predstaviteľov našej prvej politickej garnitúry po novembri 1989. Ich rétorika zodpovedala tvrdeniam amerického filozofa a ekonóma Francisa Fukuyamu, ktoré vložil do svojho diela Koniec dejín a posledný človek (1992). História však pokračuje ďalej – aj so svojimi studenými i horúcimi vojnami.

Európsky domček z karát

Predstava európskeho domu od Atlantiku po Ural, ktorú pôvodne propagoval ešte generálny tajomník Ústredného výboru Komunistickej strany Sovietskeho zväzu a prvý i posledný prezident Zväzu sovietskych socialistických republík Michail Gorbačov, už vtedy vyvolávala oprávnené rozpaky. Globálna politika veľkého vizionára napokon vyústila do rozpadu jednej z dvoch dovtedajších superveľmocí, pričom sa dodnes stupňuje napätie nielen medzi Moskvou a Washingtonom, východom a západom, ale aj medzi niekdajšími sovietskymi republikami, ktoré neraz prerastá do ozbrojených konfliktov.

V tomto kontexte pokračuje integračný vývoj v Európe, pričom ide zrejme o jediný projekt v dejinách architektúry, keď sa počas realizácie objektu menia nielen rozmery, postupy a stavebné diely, ale aj celková štruktúra a účel vytváraného diela. Tým nemám na mysli len pomaly už chronický stav (ne)odchádzania Británie z Európskej únie. Aj bez uvedeného problému je dostatočné množstvo otázok, ktoré zostávajú za nepriehľadnou oponou mocenských centier, inak dôsledne presadzujúcich princípy transparentnej politiky.

Nie je objasnený zamýšľaný definitívny teritoriálny rozsah, ani vnútorný obsah tohto procesu. Ani perspektívy vyrovnávania evidentne neporovnateľných úrovní ekonomického a technického rozvoja jednotlivých členských krajín. Zjednotená Európa má byť konkurentom, alebo kolóniou USA? Má byť nemecká či francúzska? Ak sa neuskutoční Brexit, zostane v podstate anglická? Alebo sa uskutoční sen o horizontálnej sieti rovnoprávnych štátov bez niečej dominancie? Čo očakáva Európu s jej jazvami a vráskami?

Európska integrácia podobne ako globalizácia sú objektívne procesy, ale so širokým spektrom spôsobov, podôb a cieľov. Spomínané rozdiely medzi integrujúcimi sa krajinami sa zatiaľ nezmenšujú, skôr naopak zväčšujú a prehlbujú, čo v niektorých štátoch spochybňuje celý proces. Pomohla by dynamike procesu integrácie diferenciácia už dnešných krajín únie, alebo by to bola jednoznačná cesta k rozpadu EÚ?

A to som sa ešte nezmienil o štátoch, ktoré sa uchádzajú o členstvo v exkluzívnom európskom klube, hoci im chýbajú nielen základné hospodárske predpoklady, ale majú aj nevyriešené hlavolamy v oblasti zabezpečenia elementárnej ochrany národnostných menšín a všeobecných ľudských práv. Navyše predstavujú riziko, že prinesú do EÚ svoje územné spory a komplikované vzťahy so susednými krajinami.

V každom prípade treba predpokladať, že dôjde k optimalizácii štruktúry Európskej únie a postupu integrácie. Samostatnou kapitolou je možnosť účasti Veľkej Británie v integračnom zoskupení anglofónnych krajín pod vedením USA. To by bola podstatná geopolitická zmena vo svete. Prítomnosť Veľkej Británie v Európskej únii je však zrejme aj pre USA dôležitejšia.

Nepochybne je viac ako pravdepodobná korekcia doterajšieho stavu a modifikácia dnešných vízií budúceho kontinentálneho systému. Inak sa pokus o stavbu európskeho domu zrúti ako domček z karát a nebude to prvý politicko-ekonomický experiment, ktorý stroskotá.

Marx bez marxizmu

Globálne ekonomické problémy pred časom vrátili do obehu meno Karla Marxa, ktoré dnes možno počuť aj z úst ľudí, od ktorých by sme to neočakávali. Súčasné generácie poznajú Marxa len cez prizmu komunistickej a antikomunistickej propagandy. Pozrime sa však na jeho kádrový profil z menej známeho uhla, teda výlučne vo svetle životopisných faktov, ktoré sú naozaj zaujímavé a skutočne veľmi starostlivo obchádzané zľava i sprava.

Karl Heinrich Marx (5. 5. 1818 – 14. 3. 1883), nemecký filozof, ekonóm, historik, sociológ, humanista a politológ sa narodil sa v meste Trevír (po nemecky Trier) v Pruskom kráľovstve ako tretie zo siedmich detí. Jeho otec Heinrich Marx (1777 – 1838; pôvodným menom Herschel Mordechai, neskôr Herschel Halevy Marx) bol synom Levyho Mordechaia (1743 — 1804) a Evy Lwow (1753 – 1823), pochádzal z dlhej rodinnej línie rabínov, ale v roku 1817 konvertoval na luteránske kresťanstvo v záujme získať licenciu na prevádzkovanie právnickej kancelárie.

Marxova matka Henriette, rodená Pressburg (1788 – 1863) bola prateta priemyselníkov Gerarda Philipsa a Antona Philipsa, jej rodičmi boli Isaac Heijmans Presburg (1747 Bratislava – 1832 Nijmegen) a Nanette Salomon Barent-Cohen (1764 Amsterdam – 1833 Nijmegen), dcéra Salomona Davida Barenta-Cohena a jeho manželky Sary Brandes, spríbuznenej s manželkou Nathana Mayera Rothschilda.

Karl Marx sa 19. 6. 1843 v kostole Svätého Pavla v meste Bad Kreuznach zosobášil s Johannou „Jenny“ von Westphalen, vzdelanou dcérou pruského baróna a univerzitného profesora Johanna Ludwiga von Westphalen. Mali spolu sedem detí.

Jedným z významných diel Karla Marxa je esej O židovskej otázke, ktorú napísal v roku 1843 a po prvý raz publikoval v Paríži v roku 1844. V práci kritizuje dve štúdie Bruna Bauera o pokuse Židov dosiahnuť politickú emancipáciu v Prusku. Marx v tejto súvislosti analyzuje liberálne práva a za vzor dáva Spojené štáty americké, ktoré na rozdiel od Pruska nemajú štátne náboženstvo.

Životná cesta Karla Marxa sa uzavrela v Londýne. Jeho priaznivci aj odporcovia ho zhodne pokladajú za prvého dôležitého teoretika, ktorý sériou koncepcií umožnil pochopiť zákonitosti pôsobiace v hĺbke spoločenského pohybu a ktorý predstavuje historický medzník vo vývoji sociálnej modernity.

Zdieľaj tento článok:

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne

3 thoughts on “Tri komentáre Pavla Janíka: O vojne, Európe a Marxovi

  • 10. mája 2019 at 20:10
    Permalink

    Mily pan doktor Janík,
    so záujmom som si precital Vaše komentáre a logicky – posuniem ich aj mojim kamarátom. Sú jednak objektívne, jednak zrozumiteľné aj pre neštudovaných, ale hlavne fundované. Je to radosť čítať. Ale v tom treťom o Marxovi som pocítil akosi priveľa svitu Dávidovej hviezdy. Tým nechcem spochybňovať napísané výsledky pátrania po jeho rodinných koreňoch, ale chápal by som Marxa ako doklad o zmysle dodržiavania príkazu z Talmudu, ktorým sú pravoverní viazaní zodpovednosťou pred Hospodinom za to, že umožnia aspoň jednému zo svojich detí dosiahnuť najvyššie možné vzdelanie. A keďže Talmud vznikol po masakre Židov Rimanmi asi v 2 storočí nášho letopočtu a dotknutí tento príkaz dodržujú, hoci v rozptýlení, rádovo už okolo 1800 rokov, teda musí sa tá vzdelanostná časť nejako prejaviť. A môže to byt Marxom, alebo rodmi bankárov, alebo revolucionármi.
    Slováci nepochopili poučenie o potrebe kvalitného vzdelania, neberú si z toho príklad -napriek snahe (nielen)osvietencov. Preto sme tam kde sme, lebo si za reprezentantov volíme nevedkov. Co už… asi to patri medzi vymoženosti demokracie.
    Prajem Vám príjemné dni víkendu, snáď aspoň hokejové majstrovstvá prinesú stopu ľudového nadšenia, lebo voľby do EP to nedokážu.
    Srdečne pozdravujem Julo

    Reply
  • 12. mája 2019 at 11:35
    Permalink

    Pripájam sa k Julovi,

    uvedený Marxov pôvod sú zaujímavé a pre mňa nové údaje, no tiež sa pýtam, či je Marxov pôvod potrebné zdôrazňovať, hlavne v súčasnosti, kde v prvom svete nepochopiteľne znovu rastie všeobecná nenávisť voči Židom. Veľmi nesledujem zahraničné stránky, no už som to tu spomínal, že napríklad pri sledovaní internetových prenosov RT z protestov v Paríži, prebieha v bočnej lište „rozprava“ sledujúcich, a tie protižidovské príspevky najhrubšieho zrna sú strašné, a pýtam sa k čomu môžu viesť – a odpoveď mi je jasná – taký poctivý hnedý nacizmus, čo zatočí s „parazitmi“ každého druhu.

    Ľavica by mala jasne odmietať posudzovanie a delenie ľudí podľa národnosti, etnika či rasy, ale jasne využívať marxistickú metodológiu hodnotenia javov na základe triedneho princípu – je „to“ dobré pre najnižšiu, spodnú a strednú triedu ? Prispieva „to“ k odstraňovaniu nenormálnych a nemorálnych nerovností a vykorisťovania ?

    V súčasnom svete je naším nepriateľom nežidovský bankár rovnako ako ten židovský, a židovský robotník rovnakým súdruhom ako nežidovský.

    V tomto smere chýba v článku opis druhej polovice Marxovho života, kde sa obdivuhodne a chvályhodne vzdal svojho „vyššie-triedneho“ postavenia, a so svojou ženou a deťmi ( ktoré prežili )dožíval v obrovskej chudobe, chorobách a prenasledovaní, no napriek tomu do poslednej chvíle pracoval pre tých najposlednejších v spoločnosti, pre spodné triedy v spoločnosti – a jeho dielo je veľké, a vzhľadom na jeho životné okolnosti o to viac.

    Myslime. TRIEDNE !

    Reply
    • 12. mája 2019 at 14:29
      Permalink

      Martin, nesúhlasím celkom s tým, žeby marxizmus a teda aj komunistická ľavica mali obhajovať záujem tých najposlednejších v spoločnosti, spodných tried. Tak to má uvedené aj KSS na svojej stránke – lenže tým staviate marxizmus a socializmus do reakčnej podoby a aj to je jedna z príčin toho, že za marxizmus, neomarxizmus a dnes pokladajú aj postoje protikladné marxizmu. A revolučná ľavica nemá ani program, ani autoritu.

      V rámci kapitalizmu by mala zmierňovať nerovnosti a chrániť záujmy aj tých najposlednejších sociálna demokracia. Je to prakticky jej funkcia – ona si nekladie za cieľ zmeniť kapitalizmus na socializmus, ale socializovať kapitalizmus, zmierňovať nerovnosti, chudobu. Aj to je pozitívna úloha, samozrejme, obmedzená.

      Lenže komunistická ľavica si nekladie za cieľ len zmierňovať sociálne nerovnosti, ale zásadne prebudovať spoločnosť, kde sa celkovo odstránia takéto nerovnosti a celkovo sa zvýši životná úroveň, blahobyt, slobody človeka.
      K revolučnej premene spoločnosti ale potrebuješ revolučnú HYBNÚ silu. Revolučnosť určitej triedy alebo sociálnej skupiny vyplýva z jej spojenia s revolučným spôsobom výroby, revolučnými technológiami. Marxizmus a komunisti sa pri premene kapitalizmu na socializmus opierali o robotnícku triedu, priemyselný proletariát hlavne preto, že bol spojený s najvyspelejším priemyslom. Ak zároveň tento priemyselne vyspelý proletariát bol zbavený vlastníctva nad svojimi pracovnými a životnými podmienkami, zbavený vlastníctva výrobných prostriedkov a tým vykorisťovaný, to robilo z neho revolučnú pokrokovú silu.

      Dnes však tí najposlednejší, najchudobnejší nie sú žiadnou revolučnou silou, skôr lumpenproletariátom. Oni síce nemajú čo stratiť, ale nemajú ani najmenší záujem niečo meniť. Obhajovať ich záujmy by znamenalo obhajovať parazitizmus, život bez práce, alkoholizmus. Samozrejme, ich situáciu treba riešiť, ale cez celkovú prestavbu spoločnosti, nie tým, že si revolučná ľavica dá za úlohu obhajovať ich záujmy.
      Revolučná ľavica sa musí opierať dnes o skupinu ľudí, spojenú s revolučným spôsobom produkcie tovarov, služieb a poznatkov, obhajovať ich záujmy.

      A keď už, tak by som hovoril o obhajobe záujmov pracujúcich, nie o obhajobe záujmov najspodnejších. Záujmy týchto dvoch skupín sú dnes do veľkej miery protikladné, preto je dôležité si to ujasniť.

      Toto dnes potrebujeme exaktne zadefinovať a tak dať dohromady aj revolučnú silu. Ktorá môže byť dnes roztratená v rôznych odvetviach, sférach (aj produkcia tovarov, aj služieb, aj poznatkov), a ktorá sa pri takomto správaní KSS môže cítiť skôr pravicovou ako ľavicovou silou. Aj Milan Kuruc, ktorého si objavil ako zakladateľa portálu a iniciatívy Pracujúca chudoba, je vzdialený KSS.

      Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *