Unikátny rozhovor Pavla Dinku so scenáristom, dramaturgom, režisérom a mediálnym expertom, profesorom Ivanom Stadtruckerom (†)

Zdieľaj článok:
Prepošlite článok emailom

Vyberáme pre vás ďalší rozhovor z knihy Pavla Dinku Láska k moci a moc lásky, ktorú vydalo Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov.

Profesor Ing. Ivan Stadtrucker, CSc. ( 22. 1. 1935 – 26. 5. 2017), spisovateľ, scenárista a mediálny expert, sa narodil 22. januára 1935 v Krupine. Po maturite na zvolenskom gymnáziu študoval odbor rozhlasovej, filmovej a televíznej techniky na Českom učení technickom, ktoré ukončil ako inžinier elektrotechnik (1958). Po ukončení štúdia začal pracovať v Slovenskej televízii, kde pôsobil v Hlavnej redakcii literárno-dramatického vysielania vo funkcii dramaturga; zároveň prednášal na VŠMU estetiku filmu. V roku 1990 ho vymenovali za univerzitného profesora. V roku 1994 sa stal ústredným riaditeľom Slovenskej televízie. Z tejto funkcie ho koncom toho istého roka odvolali. Určitý čas bol dekanom Fakulty masmediálnej komunikácie Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave a neskôr aj dekanom Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Známy je predovšetkým ako scenárista a dramaturg bratislavských pondelkových inscenácií, do vysielania pripravil zhruba päťdesiat titulov. Autorsky sa podpísal pod scenáre hraných filmov Každý týždeň sedem dní (1964) a Pasodoble pre troch (1986), ako aj rozhlasovej hry Spoveď Andyho Warhola (2001). Knižne vydal romány Chuť jabĺk (1983), Kto zhasol svätojánsku mušku (1998) a Šablica (2012), ďalej zbierku poviedok Belasý jantár (1980), zbierku noviel Lásky nemilovaných (2009), cestopis Amerika na vlastnej koži (1992) a zbierku kulturologických reportáží Idúc životom stretol som výnimočných ľudí (2015). Je autorom prvej slovenskej estetiky filmu Krása tmy (1971). Napísal aj veľký počet odborných prác na masmediálnu tému, najvýznamnejšie z nich sú monografia Teória masmediálnej (dis)komunikácie (2007) a Dejiny slovenskej televízie (2016). V roku 2016 mu udelili uznávanú Medzinárodnú cenu TREBBIA.

UMENIE NESMIE ZOTRVÁVAŤ VO SVETE SPEKTÁKLU

• Pán profesor, na úvod si trocha zaspomínajme; mladý zvolenský maturant, schvátený a uchvátený umením, túžiaci študovať v Bratislave, sa zrazu ocitne na pražskej elektrotechnickej fakulte, hoci so zameraním na rozhlas, televíziu a film, ale predsa len na výsostne technickom odbore. Prečo ste si nezvolili scenáristiku či dramaturgiu na bratislavskej Vysokej škole múzických umení či estetiku na filozofickej fakulte? Do Bratislavy ste išli okľukou cez Prahu. Z akých dôvodov? Vari vás niekto nasmeroval na obchádzku alebo to bol azda zákaz vjazdu?

Zvolen žil za mojich študentských čias rušným kultúrnym a umeleckým životom. V gymnáziu sme mali prísneho slovenčinára, profesora Jána Irmlera, prekladateľa z nemčiny; rodičia sa báli, že uňho nedopadnem dobre, a preto ma cvičili v slohovaní – keď nás, primánov, chytil do parády, to som už vedel solídne štylizovať. Prihlásil som sa do Samovzdelávacieho krúžku Ľudovíta Štúra, kde som sa pridružil k takým literárnym adeptom ako Ján Beňo, Ján Solovič, Ján Čomaj a Milan Majtán. A, prirodzene, chcel som ako oni ísť študovať do Bratislavy na filozofickú fakultu, lenže kádrový profil mojich rodičov niekomu nevyhovoval (otec bol bankový úradník, mama učiteľka) a vytiahol terčík so stopkou: ak na vysokú, tak len na technický smer! Keď riečka narazí na prekážku, začne meandrovať, no napokon sa predsa dostane do pôvodného koryta. Tak nejako to bolo aj so mnou…

• Prebrodiť hrádze, vyhnúť sa rušným a nebezpečným križovatkám, vnoriť sa do prirodzeného a chceného toku života však nie je jednoduché. Ako to bolo vo vašom prípade?

A čo je v živote jednoduché? Každý krok dopredu je spojený s utrpením, obetou, boliestku si treba pofúkať, či na ňu zabudnúť a ísť ďalej. V Prahe som skončil zhola nový odbor, absolvovali sme traja, získali sme vzácnu, vysokokvalifikovanú profesiu – prax však ukázala, že nie až natoľko vítanú – aspoň v mojom prípade. Dostal som umiestenku do bratislavskej televízie, človek by sa nazdal, že ho privítajú s otvorenou náručou. Ale kdeže?! Námestník pre techniku mi oznámil, že nemá pre mňa miesto, hoci sa všeobecne vedelo, že všetky televízne pracoviská sú personálne poddimenzované.

V PAVUČINÁCH TELEVÍZIE

• Takže váš osud musel opäť meandrovať…

Vydal sa dobrým smerom najmä vďaka šťastene: môj otec sa dobre poznal s Andrejom Sarvašom, vtedajším programovým námestníkom v televízii. Raz cestovali spolu vo vlaku, slovo dalo slovo, reč prišla aj na mňa, vraj, čo robím, ako sa mám? Otec sa posťažoval, vysvetlil mu, čo sa mi prihodilo, a zaraz bolo riešenie na svete – Andrej Sarvaš presunul bez okolkov jedno miesto do techniky a vzápätí ma prijali – aj proti vôli technického námestníka. Náhoda v živote človeka drží niekedy v rukách silné tromfy, často silnejšie ako jej protihráči.

• Šťastena a náhoda na jednej strane, ruka v ruke však s nimi prichádza aj ich opak, taká je dialektika tohto sveta. Na pracovisku vedenom technickým námestníkom ste zrejme nemali na ružiach ustlané. Ako ste sa s tým vyrovnávali?

Čo už! Námestník mi robil desať rokov zo života peklo. Bez ohľadu na neho pracovať v technike nebola nijaká radosť, kamery sa kazili až hrôza, ich údržba bola náročná a zložitá, zodpovednosť za poruchy sa zväčša obalila do politického obalu. Kolegovia mi v tomto smere veľa nepomáhali – viete, ako to chodí, oni priemyslováci, ja inžinier, mal som všetko vedieť, všetkému rozumieť.

• Prekliatie životných prekážok, nežičlivosť osudu sa každý z nás usiluje vypudiť z hlavy i praxe nejakou náhradnou činnosťou, koníčkom, ktorý ho chytil za srdce. Čo vám pomáhalo?

V mojom živote to boli vždy múzy, veď prečo nie – múza je ženského rodu. V tom čase som sa aktívne venoval elektronickej hudbe, spolupracoval som s hudobným skladateľom Iľjom Zeljenkom, spoločne sme založili štúdio – a s ním sa vo verejnosti, pravda, so všetkou skromnosťou, rozozvučalo aj moje meno. Dokonca až tak, že som s prednáškou na túto tému vystúpil na medzinárodnom kongrese vo Florencii. A tu sa opätovne ukázal súzvuk náhody a ľudskej cieľavedomosti: môj referát zaujal a následne ma pozvali prednášať počas jedného semestra na univerzitu do amerického Kansas City…

ODCHOD DO AMERIKY

• … a tak sa vedúci zvukového pracoviska v Slovenskej televízii dostal do sveta, pokiaľ si dobre pamätám údaje z vášho curriculum vitae – bolo to v roku 1969, v čase, keď sa dalo ešte voľnejšie dýchať.

Ešte pred odchodom do USA si ma zavolal námestník pre techniku a ospravedlnil sa mi za to, že ma desať rokov prenasledoval: „Boli ste nebezpečne šikovný, ja som sa vás bál. Hneď teraz by ste si mohli sadnúť na moju stoličku a robiť technického riaditeľa!“ Už mi to bolo jedno.

• A čo bolo po návrate z Ameriky?

Prešiel som na programový úsek, do redakcie vysielania zahraničných filmov. Som človek, ktorého durká akási vnútorná sila ísť nad rámec povinností. V tomto prípade som sa spojil s Ivanom Rumanovským, nadšeným filmárom, zakladateľom archívu slovenského filmu a spoločnými silami sme zrekonštruovali prvý slovenský hraný film bratov Siakeľovcov – Jánošík (1921). Usiloval som sa dajako hlbšie vojsť do povedomia umeleckej programovej zložky televízie, už sa totiž zabudlo, že som napísal scenár ku Grečnerovmu filmu Každý týždeň sedem dní, písal som preto teoretické štúdie do Slovenského divadla a Filmu a doby, ale v konečnom dôsledku mi to až tak veľmi nepomohlo, vlastne, ruku na srdce, aj pomohlo, lebo som napísal Krásu tmy – prvú slovenskú estetiku filmu. Dostal som za ňu titul kandidáta vied. Lenže úspech môže aj ublížiť, rozvibrovať žiarlivé a závistlivé struny, ktorých ozvena napácha neraz nemálo zla. V tomto smere bol veľmi aktívny a strpčoval mi život môj priateľ Emil Lehuta. Hovorí sa, že cieľavedomá práca rozrumí všetky úklady, mojou vizitkou sa stali dva amatérske filmy Živel a Krása zobrazujúce smútok i nádheru krátko po záplavách v talianskej Florencii a Benátkach. Nakrútil som ich požičanou kamerou Admira, obidva televízia odvysielala. A to rozhodlo!

• Predmety za slnečného dňa vrhajú tieň, vrhá ho i človek, pravda, jedného dňa z neho vystúpi, začne si užívať plody svojej práce. Ako a kedy sa to podarilo vám?

Nie som si istý, čo v mojom prípade znamenalo – a dodnes znamená – „užívať si plody svojej práce“. Penziu mám malú a musím si z nej kupovať vlastné knihy, lebo honoráre za ne prakticky nedostávam. Vy sa však pýtate na niečo iné. Áno, v konečnom dôsledku nebolo moje úsilie márne. Po piatich rokoch ma, vďaka bohu, „prijali“ do elitnej Hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania. Ostrohy na túto prácu som si vyslúžil ešte na starom „fleku“: do vysnívanej redakcie odišla rok predo mnou istá kolegyňa, dali jej do rúk neslaný-nemastný text divadelnej hry Márie Markovičovej-Zátureckej, vraj, aby z toho niečo urobila. Kolegyňa si nevedela poradiť, požiadala ma preto o pomoc. Ujal som sa projektu, reku, aspoň sa pohrám s niečím, čo ma láka, priťahuje; text som „vybrúsil“ a vznikla z toho inscenácia Za frontom, ktorá na medzinárodnom televíznom festivale v Plovdive (1978) získala cenu za najlepší scenár. To bola „iskra rozpaľujúca pochodeň môjho života“ – povedal by básnik.

ISKRA ROZPAĽUJÚCA POCHODEŇ

• Táto pochodeň kráča celým vaším profesionálnym životom, väčšinu z neho ste strávili v Slovenskej televízii. Ako sa na tie časy pozeráte s odstupom rokov?

Myslím tým celý komplex televíznej tvorby na Slovensku. V bratislavskej televízii som pracoval od skončenia školy až po odchod do dôchodku. Vtedajšie televízne prostredie bolo doslova obdivuhodné, magické a krásne. A to aj napriek tomu, že práca bola náročná, ťažká a zodpovedná. Zišiel sa tam kolektív mladých ľudí, ktorí s primitívnym a poruchovým technickým vybavením robili hotové zázraky. Viacerí povymýšľali rozličné zlepšenia, patenty, ktoré prispievali k vyššej kvalite programov. Všetci – ľudia z techniky i programu, bolo nás dokopy asi dvesto (vysielalo sa z Kamzíka) – sme chceli ukázať, že slovenská televízia je dobrá, že vieme vysielať. Diváci nás porovnávali s rakúskou televíziou, vážili si našu prácu a držali nám palce. A to nás zaväzovalo! Usilovali sme sa dostať naše programy a vysielanie na úroveň porovnateľnú s Viedňou a Prahou. amatérske filmy Živel a Krása zobrazujúce smútok i nádheru krátko po záplavách v talianskej Florencii a Benátkach. Nakrútil som ich požičanou kamerou Admira, obidva televízia odvysielala. A to rozhodlo.

• Predmety za slnečného dňa vrhajú tieň, vrhá ho i človek, pravda, jedného dňa z neho vystúpi, začne si užívať plody svojej práce. Ako a kedy sa to podarilo vám?

Nie som si istý, čo v mojom prípade znamenalo – a dodnes znamená – „užívať si plody svojej práce“. Penziu mám malú a musím si z nej kupovať vlastné knihy, lebo honoráre za ne prakticky nedostávam. Vy sa však pýtate na niečo iné. Áno, v konečnom dôsledku nebolo moje úsilie márne. Po piatich rokoch ma, vďaka bohu, „prijali“ do elitnej Hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania. Ostrohy na túto prácu som si vyslúžil ešte na starom „fleku“: do vysnívanej redakcie odišla rok predo mnou istá kolegyňa, dali jej do rúk neslaný-nemastný text divadelnej hry Márie Markovičovej-Zátureckej, vraj, aby z toho niečo urobila. Kolegyňa si nevedela poradiť, požiadala ma preto o pomoc. Ujal som sa projektu, reku, aspoň sa pohrám s niečím, čo ma láka, priťahuje; text som „vybrúsil“ a vznikla z toho inscenácia Za frontom, ktorá na medzinárodnom televíznom festivale v Plovdive (1978) získala cenu za najlepší scenár. To bola „iskra rozpaľujúca pochodeň môjho života“ – povedal by básnik.

• Všeobecne sa vie, že Slovenská televízia zvádzala ustavičný súboj s pražským centralizmom. Raz to bola Československá televízia na Slovensku, inokedy Československá televízia v Bratislave, či Československá televízia, štúdio Bratislava…

 Bol to trvalý a veľký problém; Praha ustavične vyvíjala úsilie za každú cenu nás zaškatuľkovať do pozície regionálneho vysielateľa, zastrčiť nás do šuplíka akéhosi prívesku, my naopak, sme robili všetko pre to, aby sme odtiaľ vyskočili, aby sme sa im vyrovnali, aby sme fungovali na báze partnerských vzťahov. Po prijatí zákona o federácii sa začas slovenské vysielanie nieslo pod názvom Slovenská televízia, ale to sa pražskému ústrednému riaditeľovi Zelenkovi nepáčilo, údajne to „dezintegrovalo vysielaciu štruktúru“, preto bolo treba pristúpiť k re-integrácii, dokonca si vyhradil, že bude štvrťročne schvaľovať jednotlivé tituly našich inscenácií! Bol to nezmysel, neférové priťahovanie uzdy. Všetko zažité a prežité som dal dohromady, televízne spomienky vlastné i spomienky ešte žijúcich a už nežijúcich kolegov, a zakomponoval som to do Dejín slovenskej televízie.

BRATISLAVSKÉ TELEVÍZNE PONDELKY

 • Nepochybne čudné a nepochopiteľné praktiky, najmä ak si pomyslíme na preslávené Bratislavské televízne pondelky. Pod mnohými bolo cítiť váš dramaturgický rukopis. Môže sa ich sláva zopakovať?

Bratislavské televízne pondelky predstavujú neobyčajne zaujímavú a rozsiahlu problematiku, detailne som túto tému rozpracoval na vyše sto rukopisných stranách, možno z toho bude aj samostatná vedecká publikácia. Na ich históriu sa treba pozerať z viacerých zorných uhlov. V istom čase sa televízna inscenácia chápala ako špeciálny žáner. Spočiatku mala charakter jednorazového divadelného predstavenia, neskôr nadobudla ráz hraného celovečerného filmu, pravdaže, v závislosti od pridelených finančných prostriedkov. Bratislavská televízia bola, ako sme už spomínali, v sústavnej nemilosti Prahy, lenže náš ideologicky nepredpojatý prístup k témam, ich umelecké a dramaturgické uchopenie, odvaha nastoľovať háklivé, aktuálne témy a hádam i menšia kontrola cenzorov nám umožňovali vyrábať plnokrvnejšie a divácky pútavé programy. Zrazu nastala paradoxná situácia, keď boli slovenské pondelkové inscenácie väčšmi žiadané v Čechách než na Slovensku. Medzitým však prišli do módy seriály – tu bolo pražské vysielanie vďaka Jaroslavovi Dietlovi a ďalším skvelým scenáristom nedostihnuteľné. Objavila sa určitá rovnováha – naše pondelky fungovali svojím spôsobom takisto ako seriál, ľudia sa tešili na známych hercov, na ich pôsobenie v nových rolách. Išlo o osobitý fenomén v televíznej tvorbe.

• Ako je možné, že Česi drukovali televíznym pondelkom vysielaným v slovenskom jazyku? Vieme predsa, že Čech ani po dvadsiatich rokoch pobytu na Slovensku nerozpráva po slovensky, zato Slovák už po pol roku „melie“ češtinu.

Ťažko sa to vysvetľuje, aj pre mňa je to záhada. Kedysi, keď začal Karol Polák komentovať športové prenosy, Česi ho zosmiešňovali, že má puk na palici (v češtine puk je touš a palica je hlava), neskôr si „nášho“ Poláka nevedeli vynachváliť. Keď som v Prahe kedysi po roku 1980 povedal taxikárovi, že som z bratislavskej televízie, odviezol by ma zadarmo nebodaj aj do Brna. Rovnako sa nestalo, že by sa pre mňa, hoci na poslednú chvíľu, nenašla vstupenka na predstavenie do Národného divadla. A spomeňte si, keď tu bol nedávno český prezident Miloš Zeman, na otázku, za čím najviac smúti po rozdelení republiky, odvetil, že po slovenských televíznych pondelkoch.

• Keďže trocha poznám históriu slovenskej televíznej umeleckej tvorby, bolo na čo nadväzovať. Martin Hollý získal v Hollywoode v roku 1970, za Baladu o siedmich obesených ocenenie – najlepšia dráma roka. Pamätám si, že to bola veľká sláva. Rovnako úspešne pochodili s týmto filmom aj v Monte Carlo. Alebo spomeňme Stanislava Barabáša, v obyčajnej bratislavskej tržnici nakrútil senzačný film Krotká…

Nemôžem ináč, iba vaše slová potvrdiť. Dnes nevieme tieto umelecké počiny doceniť, neuvedomujeme si, že v skromných podmienkach, v doslovnej mizérii, vznikli, nijako nepreháňajúc, priam gigantické opusy. Bratislave išlo vždy o umeleckú obsažnosť, umelecký tvar a divácku atraktívnosť. Dramatizácia poviedok, v prvom prípade Leonida Andrejeva a v druhom prípade Fiodora Dostojevského, to zaručovala. Práve v tom bola Slovenská televízia unikátna. Svojskosť a jedinečnosť umeleckej tvorby tých čias sa už nedá zopakovať. Nie je na to ani vôľa, ani prostriedky, ani objektívna situácia.

NEDEĽNÉ CHVÍĽKY POÉZIE

• A čo nedeľné chvíľky poézie? Nie je vám za nimi smutno? Poézia vo vysielaní našich televízií úplne absentuje, nie je to škoda?

Poézia sa udomácnila na našich obrazovkách už v šesťdesiatych rokoch minulého storočia, a to vo výbornom vysielacom čase – hneď po nedeľných televíznych novinách. Diváci si ju obľúbili, na prekvapenie až nadmieru. Bolo to odľahčenie a uvoľnenie spod jarma ideologického spravodajstva zaplaveného hukotom traktorov, kombajnov, strojov vo fabrikách, čísiel o plnení plánu a o hektárových výnosoch. Človek sa zrazu vnoril do iného sveta, sveta pekných myšlienok, metafor, rýmov, vnútorného rozjímania. Unášali ho vlny slova a hudby. A čo je najzaujímavejšie, v Čechách a najmä v Prahe výrazne zarezonovala slovenská poézia. Objavili sa však hlasy, že poézia je z hľadiska socialistického realizmu značne odťažitá, úniková, subjektívna, mýtická, preto treba jej vysielanie zastaviť. Po dva razy sa aj tak stalo. Lenže vzápätí prišla taká záľaha listov a protestov, že neostávalo nič iné iba reláciu obnoviť.

• Kedysi sa z televíznych spravodajských šotov valili na nás, ako ste spomenuli, traktory, kombajny, socialistické záväzky, úderníci, dnes pre zmenu vlny násilia, vrážd, nevyberaných morálnych excesov. Zdá sa, že súčasný divák by ešte väčšmi potreboval poetické slovo, emocionálny zážitok, akúsi chvíľku poézie na zamyslenie.

V jednej známej pesničke sa spieva, že trocha poézie nikoho nezabije, naozaj, nezabije, naopak, poézia človeka naladí na citovú strunu, posunie ho do sveta poľudšťovania samého seba. Ozaj nechápem, prečo poézia v televíznom vysielaní absentuje, veď ide o výrobne lacný a divácky žiadaný žáner – sám to najlepšie viem, viaceré také relácie som pripravil, objavil som dokonca Milku Zimkovú ako recitátorku. Pravda, pri televíznej interpretácii poézie sa vynára určitý estetický problém. Zjednodušene povedané, recipientovi by mal stačiť pohľad na samotného recitátora, ale záber kamery potrebuje niečo viac, adekvátne doplnenie. Pri inscenovaní poézie si nemôžete byť istý, že váš spôsob je jedine správny, ale to by dnešných televíznych tvorcov nemalo nijako odrádzať. Skôr by ich však mali odrádzať reklamné agentúry, ktorým ide o poéziu triviálneho tovaru, ako sú dámske vložky a podobné komodity.

SÚČASNÁ DRAMATICKÁ TVORBA

• Ako sa pozeráte na súčasnú televíznu dramatickú tvorbu? Nešije sa horúcou ihlou, čo nepochybne cítiť na kvalite inscenácií? Niektoré seriály mi skôr pripomínajú rýchlo kvasené nedorobky…

 Nepatrí sa mi kritizovať, lebo viem, ako sa aj dnes ťažko vyrába inscenácia či hraný film. Hoci, a to musím zdôrazniť, technické a technologické zariadenia sú oveľa kvalitnejšie a dokonalejšie. Lenže ak porovnáme súčasný estetický produkt, neviem, či ho možno vôbec označiť za estetický; pri porovnaní s televíznym produktom zo šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov vyznie ozaj ako nedorobok, paškvil. Chýba mu niekoľko základných umeleckých atribútov: predovšetkým absentuje posolstvo. Je to vina najmä režisérov – ak sa ich opýtate, o čom ich dielo je, nevedia ho jednoznačne špecifikovať. A práve tento fakt vo filme veľmi cítiť, divák si vtedy povie, veď je to o ničom! Po druhé, režiséri sa priveľmi spoliehajú na vonkajšie efekty – na nadmernú dramatickosť, sex, krutosť, násilie – akoby nevedeli, že príbeh môže byť dynamický a napínavý aj bez toho, aby si kladná a záporná postava fyzicky ubližovali. Po tretie, ide o nedôslednú či nijakú dramaturgickú prácu, polovica vecí nemá dramaturga, alebo presnejšie – nie je ho cítiť. Žiada si to úpravu už na úrovni scenárov, držal som v rukách viacero scenárov televíznych a hraných filmov, pri ich čítaní som si povedal, hľa, na tomto mieste to nesedí, niečo tu škrípe. Gramatika dramatického diela nepustí – keď máte v Čechovovej dráme v prvom dejstve pušku, tak v treťom musí vystreliť – ak nie, je tam nanič, treba ju zvesiť. Táto gramatika sa nectí a nerešpektuje.

• Nie je to v tom, že nám chýbajú dramaturgovia, resp. sa v chvate času ich práca zaznáva?

Myslím, že dramaturgov máme dostatok, aj keď nie takých kvalitných, ako bol napríklad Tibor Vichta. Je veľká škoda, že režiséri dramaturga na spoluprácu neprizývajú, režiséri sú dnes všemocní, no zavše až priveľmi múdri, nikto im nemôže či nesmie do diela „kecať“. Vyzerá to tak, akoby vôbec nepotrebovali spätnú väzbu.

• Najvýraznejšie sa to zrejme odzrkadľuje na seriáloch…

Nepochybne áno. Ani tie najlepšie seriály, povedzme niektoré americké, sa nevyznačujú nejakými osobitými umeleckými hodnotami – ak niečo zachytáva tok života, ešte ho to nepredurčuje na označenie prívlastkom umelecké. Stačí si uvedomiť realitu života, napríklad: babka môže mať problém s výťahom, dedko s umelým chrupom a ich vnučka s frajerom narkomanom. Takéto bežné výjavy treba dramatizovať. Ale ako? Akým spôsobom? Najlepšie bude, keď to umiestnime do nemocnice, hovoria si tvorcovia. A tak sa do omrzenia opakuje to isté. Všimnite si, že všetky seriály nepodarene kopírujú to, čo už Dietl v Nemocnici na okraji mesta dávno odkopíroval od Hollywoodu. Vyjadrím to zjednodušene: nemocnica je dramatické prostredie, pretože v ňom ide o ľudské životy a tam milenecký či sexuálny vzťah lekára so sestričkou nadobúda iný, väčší a najmä morálny rozmer. Isté je, že krásnymi herečkami, lákavým prostredím uprostred koní či vína nemožno nahradiť ľudský atribút, vôňu takpovediac človečiny. Zdá sa mi, že nákupcovia programov v médiách umenie schválne potláčajú, akoby ani nechceli, aby svojimi pravdami oslovilo recipientov. Tak potom vyzerajú cesty nášho dnešného umenia, vlastne „neumenia“ podriaďujúceho sa zásade nevedieť, necítiť, nevydeľovať sa zo stáda.

ZAČIATKY FILMOVÝCH A TELEVÍZNYCH SCENÁROV

• Ako ste sa dostali k písaniu televíznych a filmových scenárov? Čo vás k tomu inšpirovalo, resp. kto vás pomkol?

Niekto iný by na mojom mieste teraz povedal: všetko záleží na vzťahu jednotlivca k umeniu, k umeleckým prioritám a k stotožneniu sa s nimi. Ozajstné umenie je vždy vpredu, vidí ďalej ako ostatné sféry, vysloví pravdu včera, filozofia zajtra ráno a a celý súbor vied až pozajtra. Skrátka, umenie stráži, ako to raz povedal Alexander Matuška, aby rozum nezlacnel. Ja som sa odmlada svojim písaním usiloval oznámiť svojmu okoliu, čo ma bolí, čo ma teší, koho pokladám za priateľa. Aj ľudia v električke či vo vlaku hovoria, kam cestujú, čo budú variť a akých vydarených či nevydarených majú zaťkov a nevesty. Pravda, každý tvorca má svoje talentové rámce, ktorých Rubikon sa nedá prekročiť. V mojom prípade prevláda obrazové videnie, do určitej miery mám však potlačenú sluchovú predstavivosť a zložiť pesničku mi v živote ani na um nezišlo. Napriek tomu som rozumel skladateľovi Zeljenkovi, rozumel som aj ozvučovaniu filmov – jednoducho preto, že sa to spájalo s vizuálnou dramatickosťou. Dozaista nie náhodou aj vo zvolenskom literárnom krúžku som väčšmi inklinoval k dramatickým textom. V roku 1953 vypísal Štátny film súťaž na filmový scenár a poviedku, hurá, povedal som si, filmová poviedka, to je niečo pre mňa. Ako gymnaziálny septimán som za ňu získal cenu. A čo čert nechcel, či skôr talent mojich stredoslovenských rodákov spôsobil, že v kategórii filmových scenárov si vavríny odniesli Ivan Bukovčan a Ján Solovič, kamarát z literárneho krúžku.

• To bol začiatok. Čo bolo ďalej?

 Zakrátko časopis Mladá tvorba vypísal súťaž na menší filmový scenár – v tom čase som sa zaoberal osudmi vynálezcu Jozefa Petzvala, reku, čo tak dať život tohto rodáka zo Spišskej Belej, nezaslúžene zabúdaného, do filmovej dramatickej podoby. Stalo sa, zrodil sa film Petzval (režíroval ho Jozef Zachar), ktorý ocenili na „malom“ filmovom festivale v Karlových Varoch. Smutné je, že v titulkoch figuroval ako autor scenára Martin Slivka, v skutočnosti dramaturg filmu. Rok nato som získal v tom istom časopise prvú cenu za scenár hraného filmu Každý týždeň sedem dní.

• V živote zohráva, ako sme už povedali, nemalú úlohu náhoda. Človek si neraz povie, čo keby som bol práve v tejto chvíli na inom mieste, čo keby som šiel po diaľnici o desať sekúnd skôr a kamión by narazil do mňa namiesto do toho chudáka v rozdrúzganom aute…?

Nepochybne to platí aj v umení… Naisto. Napísal som napríklad filmový príbeh o rozpadajúcom manželstve, on letec, ona žena v domácnosti. Manžel na služobných cestách, dlhé hodiny trávi v lietadle, opustená manželka si kráti nudné chvíle s amantom. Scenár už mali na Kolibe. Zrazu mi dramaturg Tibor Vichta zavolal, že svoj scenár môžem zahodiť. Mal pravdu, v kinách dávali Godardov film Vydatá žena, vyzeralo to, akoby som kopíroval Godarda alebo on mňa. Zhoda aj náhoda! Neskôr, po rokoch, som niektoré momenty prevzal do scenára televíznej inscenácie Únava materiálu. Keď som prišiel na pozvanie režiséra Pálku na prvú čítaciu skúšku, herci ma privítali potleskom. Myslel som si, že je to taký zvyk, ale už nikdy potom mi nezatlieskali a nepamätám sa ani, že by boli tlieskali niektorému z redakčných kolegov… A mimoriadne ma potešil docent Košťál, bývalý kolega z fakulty, keď mi na druhý deň po televíznej premiére Únavy materiálu zatelefonoval z Prahy, vraj dnes ráno sa ľudia v električke hádali, ktorá žena je hodnotnejšia, či tá, čo ju hrala Ida Rapaičová, alebo tá druhá, čo ju stvárňovala Soňa Valentová. A predstav si, že si pritom takmer skočili do vlasov! Môže byť vari väčšie vyznamenanie pre autora? Také niečo sa nedá ani kúpiť ani predplatiť!

• Ktoré zo svojich filmových a televíznych diel pokladáte za najlepšie, bez ohľadu na ohlasy divákov či hodnotenia kritikov?

Pri odpovedi si treba najprv položiť otázku, čo vyjadruje pojem najlepšie? Niektoré filmy doslova stelesňujú zázrak, že vznikli alebo že mohli vzniknúť – podaktoré nútili diváka rozmýšľať, iné provokovali, ďalšie zabávali. Platí to aj o mojich hraných veciach, ktoré som napísal. Dobré je všetko, čo vyvolá záujem, polemiku, vysloví niečo, čo bolo tabuizované či doteraz nevyslovené. Vzácne je, keď ľudia autora čítajú. Svojho času som videl na zastávke električky, ako nejaká dievčina, asi gymnazistka, číta dáku knihu. Bol som zvedavý, kto je ten šťastný autor. Zistil som, že čítala môj román Chuť jabĺk. V ten deň som bol naozaj šťastný!

ROMÁNOVÁ A POVIEDKOVÁ TVORBA

• Od televíznych a filmových scenárov nie je ďaleko ku klasickej románovej a poviedkovej literatúre. Nevyhli ste sa ani tejto oblasti tvorby. Pôvodná slovenská literatúra je veľmi pestrá a bohatá. Uberá sa správnym smerom, prípadne, čo jej vyčítate? Ktorí autori a aké diela vás najväčšmi oslovili a oslovujú?

Priamej odpovedi na túto otázku sa zámerne vyhnem. Osobne som, ako sa ľudovo hovorí, odchovaný na Maupassantovi, Čechovovi a Hemingwayovi. Vyjadrené zjednodušene: som staromilský tradicionalista. Na modernej literatúre mi prekážajú mnohé veci; obdivujem štýl, obdivujem schopnosť skákať z témy na tému, z odseku na odsek, naši mladí autori tento „jumping“ zvládajú bravúrne – pred tým sa korím, to by som chcel aj ja vedieť, to ich „free and easy“ by som sa chcel naučiť, ale v ich diele mi absentuje finálne posolstvo, nosná myšlienka; prečítam polovicu knihy a cítim, že tvorca nevie, ako ďalej, akým smerom sa vydať, myšlienková línia sa stráca v neurčitosti. A aj celkový dojem je neurčitý a – svojím spôsobom aj zásadný, existenciálny. Muži a ženy, čo nevedia, či majú milovať mužov alebo ženy, alebo „polomužov“ a „položeny“, nie sú v mojich očiach, ani v mojich prózach, hrdinovia. V súčasnej slovenskej literatúre, v tej, ktorú som čítal, nemám, a to bez urážky, nijakého favorita, nech mi to moji kolegovia, vznešení a vzácni, i tí najviac oceňovaní, prepáčia, jednoducho, moje vnútorné kritériá ma nepustia. Mnohí veľa dokázali, urobili nemálo pre slovenskú literatúru – za to im česť a vďaka.

• Keďže sme sa dotkli literárnych cien, ocenení, nezdá sa vám, že si ich určitá spisovateľská skupina vždy sprivatizuje, prihodí do svojho kamarátskeho či politického košiara?

Nemôžem nesúhlasiť. Podobne je to aj v iných umeleckých oblastiach. Na malom Slovensku nie je ťažké zistiť, čo, kto, ako a komu dožičí, a komu nedožičí. S tým však nič nenarobíme.

• V roku 1992 vám vyšiel cestopis Amerika na vlastnej koži. Zhrnuli ste v ňom svoje zážitky a skúsenosti zo svojich pobytov v USA. Ako si na to spomínate?

Za mojimi cestami do USA nie je nič mystické ani tajuplné. Prvý pobyt som už spomenul, po druhý raz som sa ta dostal na základe Fulbrigtovho štipendia v roku 1986. Išlo o výmenné pobyty vysokoškolských pedagogických pracovníkov za americké peniaze. Po roku 1995 som vycestoval do USA dvakrát, vždy za vlastné peniaze, býval som u známych, pretĺkal sa, ako sa len dalo. A dôvod? Zháňal som materiály o Andym Warholovi. Aby som nezabudol… Na margo prvého pobytu spomeniem ešte perličku: Mária Lúčanová, šéfka straníckej skupiny v Slovenskej televízii, manželka vtedajšieho podpredsedu vlády Mateja Lúčana, prišla v roku 1977 s návrhom, aby ma vedenie televízie prepustilo, lebo som Žid a mám napojenie na sionistické centrály v USA. Šéfredaktor Ivan Králik musel zaniesť na celozávodný výbor strany môj rodný list z roku 1935. Bolo na ňom, čierne na bielom, napísané, že moja mama je katolíčka, otec luterán a pokrstený som v katolíckom kostole v Krupine. Tým sa všetko „vyžehlilo“ a keď sa námestník Hlinický pýtal Márie Lúčanovej, ako prišla na to, že Stadtrucker je Žid, povedala mu: „Ako? Jednoducho! Má nemecké meno, dlhý nos a je chytrý ako opica!“

MASMEDIÁLNE ANALÝZY

• Pán profesor, váš profesionálny záber je neobyčajne široký, týka sa filmu, televízie, scenáristiky, literatúry, hlboko načierate aj do problematiky masmédií. Zaujala ma najmä vaša kniha Teória masmediálnej (dis)komunikácie. Poukazujete v nej na pozitívne stránky elektronických médií, ale predovšetkým na ich manipulatívne metódy a negatívny dosah na recipientov…

Kniha prišla do verejného priestoru v poslednej chvíli. Mnohé veci z nej sa už posunuli do inej polohy. V mediálnej sfére dochádza nenápadne a postupne k zmene situácie. Masmédiá v pravom zmysle slova zanikajú, vytrácajú sa. Uvedomíme si to poľahky, keď si pripomenieme všeobecne uznávanú Platteho definíciu: „Masové komunikačné prostriedky sú také prostriedky, ktoré vďaka svojim technickým možnostiam s minimálnou časovou stratou prenášajú určité obsahy k veľkému množstvu ľudí, rozptýlených na veľkom priestore.“ Rozhlas a televízia pôvodne vyhovovali tejto definícii, stali sa nesmierne užitočným a vplyvným prostriedkom, ktorý umožňoval ľuďom zúčastňovať sa na správe vecí verejných. Spravodajský materiál musel a mal byť svätý, komentár mohol byť voľný či ľubovoľný. Žiaľ, dnešné médiá sa parcelujú, členia a rozdrobujú na rozličné kanály a siete. Kanály sa špecializujú na rozprávky, hudbu, spravodajstvo. Napokon ani v súvislosti RTVS dnes už nikto nehovorí o kultúrnej, resp. kultúrno-tvorivej inštitúcii, ale len o verejno-služobníckej inštitúcii. Skrátka, televízie už nie sú tým, čo kedysi bývali.

• Duálny systém elektronických médií, fungovanie desiatok súkromných vysielateľov malo narušiť monopol na tzv. masmediálnu pravdu. Stalo sa tak?

Naša societa si nevytvorila mechanizmy, ktoré by zneužitie tohto monopolu eliminovali. Vynorili sa dve-tri televízne inštitúcie sľubujúc, že ony budú zábezpekou plurality názorov. Sú ňou? Určite nie. Na rozličných kanáloch vidíme tie isté zábery (letecké nešťastie v Alpách, zemetrasenie v Káthmandu, bombardovanie Bagdadu, túlavý pes v Hornej-Dolnej). Bujnie medziľudská neúcta k občanom aj k osobnostiam, prekvitá arogancia moderátorov, skáče sa do reči aj premiérovi, prezidentovi atď. Deformuje sa predkamerová realita, zneužívajú sa jednostranné výpovede v anketách, následne sa „čaruje“ so strihom i zvukom, „šibuje sa“ s dramaturgicko-redakčným zaraďovaním príspevkov, zneužívajú sa výrazové prostriedky jazyka (v médiách sa civilné obete vojny bežne označujú ako paralelné škody, príroda ako zelená infraštruktúra), niektoré udalosti ostávajú nepovšimnuté, využíva sa efekt zásteny (nejaká udalosť slúži na to, aby zakryla inú), fabrikujú sa umelé autority a podobne – v rôznych kanáloch sa všetko toto odohráva na jeden a ten istý spôsob. Osobitnú kapitolu tvoria reality šou, kde účinkujúci a neraz i herci v seriáloch hrajú samých seba, repliky si prispôsobujú vlastným skúsenostiam a osudom. V tomto smere vynikajú hrané seriály. A toto všetko sa – oficiálne – vydáva za umenie.

• Súčasný svet sa ocitol, povedané slovami kanadského politického vedca Arthura Krokera, na pomedzí posthumánnej budúcnosti, čiže končí sa éra postmoderny, začína sa posthumánna spoločnosť. Čo vy na to, pán profesor?

Kladiem si predovšetkým otázku, komu vykastrovaný, vlastnej identity zbavený (multikultúrny, globálny) posthumánny človek vyhovuje, kto ho potrebuje a či práve on znamená ideál, o ktorého naplnenie by sa ľudstvo malo usilovať. Prinajmenšom päťtisíc rokov si človek svoje miesto a svoju súcnosť, bytie odvodzoval od logického uvažovania a od duálnych kategórií dobra a zla, krásy a špatnosti, šľachetnosti a podlosti atď. Ostáva záhadou, prečo toľko ľudí nachádza zaľúbenie v banálnej maškaráde. Vezmime si napríklad šport: už nestačí, keď chlap je mocný a ťažkú činku zdvihne nad hlavu. Musí byť aj pekný aj naolejovaný! Žene zase nestačí jej krása, musí takisto zdvihnúť nad hlavu ťažké bremeno – a mať svaliská ako chlap. Chvályhodné je, keď čo najväčšiu plochu pokožky pokrýva tetovanie! Možno sa vari po celý život pohybovať v prostredí dekoratívnej kamufláže, nikdy nekončiaceho spektáklu a fejsbukovej pretvárky?! Pozrime sa napríklad na oblasť kultúry a umenia. Všade pociťujeme nadmerný nárast fantastických románov, súbojov vampírov, onlajnových bojov medzi zombies, robotmi, ochrancami stratenej humánnosti. Neviem, ako budú žiť nasledujúce generácie. A nechcem na to ani myslieť… 6. 5. 2015

PODPORTE nezávislé spravodajstvo

Len vďaka Vašej podpore dokážeme robiť kvalitnú a nezávislú žurnalistiku

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne


One thought on “Unikátny rozhovor Pavla Dinku so scenáristom, dramaturgom, režisérom a mediálnym expertom, profesorom Ivanom Stadtruckerom (†)

  • 12. januára 2021 at 22:22
    Permalink

    Výborný rozhovor, vďaka zaň.

    Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Prepošlite článok emailom